V kresťanskej viere má vzdávanie úcty menu Ježiša Krista hlboký a mnohostranný význam. Táto úcta sa prejavuje nielen v modlitbách a bohoslužbách, ale aj v našom každodennom živote a skutkoch. Poďme sa spoločne pozrieť na to, čo to znamená a prečo je to také dôležité.
Symbol IHS, monogram mena Ježiš, často používaný v kresťanskom umení.
Modlitba Pána a prvá prosba
Po tom, čo sme sa postavili do prítomnosti Boha, nášho Otca, aby sme sa mu klaňali, milovali ho a velebili, Duch synovstva dáva vystupovať z nášho srdca siedmim prosbám, siedmim dobrorečeniam. Prvé tri, ktoré sú viac zamerané na Boha, nás priťahujú k sláve Otca; posledné štyri sú akoby cesty k nemu a predkladajú našu biedu jeho milosti. Prvá skupina prosieb nás privádza k nemu pre neho samého: tvoje meno, tvoje kráľovstvo, tvoja vôľa! Charakteristickou vlastnosťou lásky je myslieť predovšetkým na toho, koho milujeme. Ani v jednej z týchto troch prosieb nemenujeme „nás“, ale ovláda nás „vrúcna túžba“ milovaného Syna po sláve jeho Otca, ba i jeho „úzkosť“ o ňu. „Posväť sa…“, „Príď…“, „Buď…“.
Druhá skupina prosieb sa rozvíja v smere niektorých eucharistických epikléz: predkladá naše očakávania a priťahuje pohľad Otca milosrdenstiev. Vystupuje z nás a týka sa nás už teraz, na tomto svete: „daj nám…“, „odpusť nám…“, „neuveď nás…“, „zbav nás…“. Štvrtá a piata prosba sa týkajú nášho života ako takého, či už s cieľom udržiavať ho, alebo ho uzdravovať z hriechu. Prvé tri prosby nás utvrdzujú vo viere, napĺňajú nádejou a zapaľujú láskou. Keďže sme tvory a ešte stále hriešnici, musíme prosiť za nás, pričom toto „nás“ - chápané v rozmeroch sveta a dejín - predkladáme nesmiernej láske nášho Boha.
Posvätiť meno
Výraz „posvätiť“ sa tu nemá chápať predovšetkým v jeho príčinnom význame (jedine Boh posväcuje, robí svätým), ale najmä vo význame hodnotiacom: uznávať za svätého, sväto zaobchádzať. Preto sa pri klaňaní táto prosba niekedy chápe ako chvála a vzdávanie vďaky. Ale Ježiš nás túto prosbu naučil vo forme optatívu: ako prosbu, túžbu a očakávanie, v ktorých sú zaangažovaní Boh i človek. Už od prvej prosby k nášmu Otcovi sa ponárame do vnútorného tajomstva jeho božstva a do drámy spásy nášho ľudského pokolenia.
V rozhodujúcich chvíľach svojej ekonómie spásy Boh zjavuje svoje meno, ale zjavuje ho tak, že uskutočňuje svoje dielo. Svätosť Boha je neprístupný stred jeho večného tajomstva. Čo je z nej zjavené v stvorení a v dejinách, to Písmo nazýva slávou, vyžarovaním jeho veleby. Keď Boh utvoril človeka „na svoj obraz a podľa svojej podoby“ (Gn 1,26) , „ovenčil ho slávou“ (Ž 8,6) , ale keď človek zhrešil, bol zbavený Božej slávy.
V prisľúbení danom Abrahámovi a v prísahe, ktorá toto prisľúbenie sprevádza, sa Boh zaväzuje, ale neodhaľuje svoje meno. Začína ho zjavovať Mojžišovi a robí ho zjavným pred očami celého ľudu, keď ho zachraňuje pred Egypťanmi: je „vznešený, slávne vznešený“ (Ex 15,1) . Napokon je nám meno Svätého Boha zjavené a dané v Ježišovi, v tele, ako Spasiteľ: zjavené tým, čím On Je, jeho slovom a jeho obetou. To je jadro jeho veľkňazskej modlitby: „Svätý Otče… pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde“ (Jn 17,19) . A pretože Ježiš sám „posväcuje“ svoje meno, „zjavuje“ nám meno Otca.
Praktické aspekty posväcovania mena
Vo vode krstu sme boli obmytí, posvätení, ospravodlivení „v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha“ (1Kor 6,11) . Náš Otec nás počas celého nášho života povoláva na „posvätenie“ (1Sol 4,7) , a pretože sme „z neho v Kristovi Ježišovi, ktorý sa pre nás stal… posvätením“ (1Kor 1,30) , ide o jeho slávu a náš život, aby jeho meno bolo posvätené v nás a prostredníctvom nás. Preto je naša prvá prosba taká naliehavá: „Napokon, kým by mohol byť posvätený Boh, keď on sám posväcuje? Ale pretože on sám povedal: ,Buďte svätí, lebo aj ja som svätý‘ (Lv 20,26) , prosíme a žiadame, aby sme vytrvali v tom, čím sme začali byť, keď sme boli v krste posvätení. A prosíme o to každý deň. Veď sa potrebujeme denne posväcovať.
Od nášho života a zároveň od našej modlitby závisí, či jeho meno bude posvätené medzi národmi: „Prosíme, aby Boh posväcoval svoje meno, ktoré svojou svätosťou zachraňuje a posväcuje celé stvorenie… Je to meno, ktoré dáva spásu skazenému svetu. Ale prosíme, aby Božie meno bolo posvätené v nás našimi skutkami. Lebo ak konáme dobre, Božie meno je velebené; ale ak konáme zle, je hanobené. Počúvaj, čo hovorí Apoštol: ,Lebo pre vás sa pohania rúhajú Božiemu menu‘ (Rim 2,24) . Prosíme teda, prosíme, aby sme si natoľko zaslúžili [mať] v našich mravoch Božiu svätosť, nakoľko je sväté Božie meno.“
„Keď hovoríme ,posväť sa meno tvoje‘, prosíme, aby bolo posvätené v nás, ktorí sme v ňom, a zároveň aj v iných, ktorých ešte Božia milosť očakáva; aby sme tak poslúchli príkaz modliť sa za všetkých, aj za svojich nepriateľov. Táto prvá prosba, ktorá obsahuje všetky ostatné, je vypočutá skrze Kristovu modlitbu, podobne ako ostatných šesť prosieb, ktoré nasledujú. Modlitba k nášmu Otcovi je našou modlitbou, ak sa ju modlíme v Ježišovom mene.
Rôzne mená a tituly Ježiša Krista, ktoré odrážajú jeho rôzne aspekty a úlohy.
Božie kráľovstvo
V Novom zákone sa slovo basileia môže preložiť ako „kráľovská hodnosť“ (abstraktné pomenovanie) alebo „kráľovstvo“ (konkrétne pomenovanie), alebo aj „kraľovanie“ (pomenovanie činnosti). Božie kráľovstvo je skôr ako my. Priblížilo sa vo vtelenom Slove, je ohlasované v celom evanjeliu a prišlo v Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní. Božie kráľovstvo prichádza od Poslednej večere a v Eucharistii, je uprostred nás. Kráľovstvo príde v sláve keď ho Kristus odovzdá svojmu Otcovi: „Aj sám Kristus môže byť Božím kráľovstvom, po ktorom denne túžime, aby prišlo, a želáme si, aby sa nám rýchlo ukázal jeho príchod.
Touto druhou prosbou je „Marana tha“, volanie Ducha a nevesty: „Príď, Pane Ježišu!“ „Aj keby už vopred nebolo stanovené v modlitbe, že máme prosiť o príchod Kráľovstva, sami od seba by sme mali vyjadriť túto prosbu a ponáhľať sa objať [túto] našu nádej. Duše mučeníkov pod oltárom s obžalobou volajú k Pánovi: ,Dokedy, Pane, svätý a pravdivý, nebudeš súdiť a pomstiť našu krv na tých, čo obývajú zem?‘ (Zjv 6,10) . Veď zaiste ich odplata bude určená na konci čias.
V Modlitbe Pána ide najmä o konečný príchod Božieho kráľovstva pri Kristovom návrate. Táto túžba však neodvádza Cirkev od jej poslania na tomto svete, lež skôr ju k nemu zaväzuje. „Božie kráľovstvo… je spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom“ (Rim 14,17) . Posledné časy, v ktorých žijeme, sú časy vyliatia Ducha Svätého. Rozoznávaním podľa Ducha kresťania majú rozlišovať medzi rastom Božieho kráľovstva a pokrokom kultúry a spoločnosti, do ktorých sú zapojení. Toto rozlišovanie však nie je oddeľovaním. Táto prosba je obsiahnutá a vypočutá v Ježišovej modlitbe, ktorá je prítomná a účinná v Eucharistii.
Božia vôľa
Vôľa nášho Otca je, „aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1Tim 2,4) . „On je trpezlivý… a nechce, aby niekto zahynul“ (2Pt 3,9) . „Dal nám poznať tajomstvo svojej vôle podľa svojho dobrotivého rozhodnutia, čo si… predsavzal…: zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko… V ňom sme sa stali dedičmi predurčenými podľa rozhodnutia toho, ktorý všetko koná podľa rady svojej vôle“ (Ef 1,9-11) .
Otcova vôľa sa raz navždy dokonale splnila v Kristovi a skrze jeho ľudskú vôľu. Ježiš pri svojom príchode na tento svet povedal: „Hľa, prichádzam…, aby som plnil tvoju vôľu, Bože“ (Hebr 10,7) . Iba Ježiš môže povedať: „Ja vždy robím, čo sa páči jemu“ (Jn 8,29) . V modlitbe počas svojej smrteľnej úzkosti úplne súhlasí s vôľou Otca: „Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane“ (Lk 22,42) . Preto Ježiš „seba samého vydal za naše hriechy… podľa vôle Boha“ (Gal 1,4) .
Ježiš, „hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti“ (Hebr 5,8) . O čo silnejší dôvod máme na to my, stvorenia a hriešnici, ktorí sme sa v ňom stali adoptovanými synmi. Prosíme nášho Otca, aby zjednotil našu vôľu s vôľou svojho Syna, aby sme plnili jeho vôľu, jeho plán spásy pre život sveta. Sme toho úplne neschopní, ale v spojení s Ježišom a mocou jeho Svätého Ducha mu môžeme odovzdať svoju vôľu a rozhodnúť sa vyvoliť si to, čo si vždy volil jeho Syn: robiť, čo sa páči Otcovi: „Keď sa mu [Kristovi] oddáme, môžeme sa s ním stať jedným Duchom, a tak prijať jeho vôľu, aby sa uskutočňovala na zemi tak, ako je uskutočnená v nebi.“ „Či vidíš, ako [Ježiš Kristus] učí konať pokorne, keď nám ukazuje, že naša čnosť nezávisí len od nášho úsilia, ale aj od Božej milosti? A podobne nám, ktorí sa jednotlivo modlíme, prikazuje, aby sme mali starosť o celý svet. Prostredníctvom modlitby môžeme „rozoznať, čo je Božia vôľa“ (Rim 12,2) , a dosiahnuť vytrvalosť pri jej plnení. „Boh… vypočuje toho, kto… plní jeho vôľu“ (Jn 9,31) .
Prosby za naše potreby
„Daj nám“: je to krásna dôvera detí, ktoré očakávajú všetko od svojho Otca. „Veď on dáva svojmu slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (Mt 5,45) a všetkému živému dáva „pokrm v pravý čas“ (Ž 104,27) . „Daj nám“ je aj vyjadrením zmluvy: my sme jeho a on je náš, je pre nás. „Chlieb náš.“ Otec, ktorý nám dáva život, nám nemôže nedať pokrm potrebný pre život, všetky „vhodné“ dobrá, hmotné i duchovné. V reči na vrchu Ježiš zdôrazňuje túto synovskú dôveru, ktorá spolupracuje s prozreteľnosťou nášho Otca. Nenabáda nás, aby sme boli pasívni, ale chce nás oslobodiť od každého nepokoja a od každej starosti. Taká je synovská odovzdanosť Božích detí: „Tým, ktorí hľadajú Božie kráľovstvo a Božiu spravodlivosť, [Boh] sľubuje, že [im] pridá všetko [ostatné].
Ale skutočnosť, že jestvujú ľudia, ktorí sú hladní, lebo nemajú chlieb, odhaľuje inú hĺbku tejto prosby. Dráma hladu vo svete vyzýva kresťanov, ktorí sa pravdivo modlia, aby účinne vzali na seba zodpovednosť za svojich bratov a sestry, a to tak vo svojom osobnom správaní, ako aj vo svojej solidarite s ľudskou rodinou. Túto prosbu Modlitby Pána nemožno oddeliť od podobenstva o chudobnom Lazárovi a o poslednom súde. Ako kvas v ceste má novosť Kráľovstva „prekvasiť“ svet pôsobením Kristovho Ducha. Ide o „náš“ chlieb, ,,jeden“ pre „mnohých“. „Modli sa a pracuj.“ „Modlite sa tak, akoby všetko záviselo od Boha, a pracujte tak, akoby všetko záviselo od vás.“ Aj keď sme si vykonali svoju prácu, pokrm zostáva darom nášho Otca. Je správne prosiť ho oň tak, že mu vzdávame vďaky.
Táto prosba, ako aj zodpovednosť, ktorá z nej vyplýva, platí aj o inom hlade, ktorým ľudia trpia: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“ (Mt 4,4) , to jest z jeho Slova a z jeho Ducha. Kresťania majú zmobilizovať všetko svoje úsilie, aby „hlásali evanjelium chudobným“. Na svete majú mnohí hlad, ale „nie hlad po chlebe a nie smäd po vode, ale po počúvaní Pánovho slova“ (Am 8,11) . „Dnes“ je aj vyjadrením dôvery. Učí nás ju Pán; naša domýšľavosť ju nemohla vymyslieť Keďže ide predovšetkým o jeho Slovo a o telo jeho Syna, toto „dnes“ nie je len „dnes“ nášho pominuteľného času: je to Božie „dnes“: „Ak prijímaš [chlieb] každý deň, každý deň je pre teba ,dnes‘. Ak je dnes Kristus tvoj, každý deň vstáva z mŕtvych pre teba. Ako? ,Ty si môj Syn, ja som ťa dnes splodil‘ (Ž 2,7) .
„Každodenný.“ Grécke slovo epiousios sa nepoužíva v nijakom inom texte Nového zákona. Ak sa chápe v časovom význame, je to pedagogické zdôraznenie slova „dnes“, ktoré nás má utvrdzovať v „bezvýhradnej“ dôvere. Ak sa chápe v kvalitatívnom význame, znamená to, čo je potrebné pre život, a v širšom zmysle každé dobro postačujúce na živobytie. Ak sa chápe doslovne (epiousios - „nadpodstatný“), označuje priamo Chlieb života, Kristovo telo, „liek nesmrteľnosti“, bez ktorého nemáme v sebe život. A nakoniec v spojení s predchádzajúcim významom je zrejmý jeho nebeský význam: „deň“, o ktorý tu ide, je deň Pánov, deň hostiny Kráľovstva, anticipovanej v Eucharistii, ktorá už vopred dáva okúsiť budúce Kráľovstvo. Preto treba sláviť eucharistickú liturgiu „každodenne“: „Eucharistia je teda náš každodenný chlieb… Sila totiž, ktorú v nej poznávame, je jednota, aby sme - spojení v jeho telo a utvorení jeho údmi - boli tým, čo prijímame… Aj to, že každodenne počúvate v Cirkvi čítania, je každodenný chlieb; aj to, že počúvate a spievate chválospevy je každodenný chlieb. Lebo toto všetko je potrebné pre naše putovanie.“ Nebeský Otec nás povzbudzuje, aby sme ako deti neba prosili o Chlieb z neba.
Odpustenie hriechov
Táto prosba je prekvapujúca. Keby obsahovala len prvú časť vety - „Odpusť nám naše viny“ -, mohla by byť implicitne zahrnutá v prvých troch prosbách Modlitby Pána, lebo Kristova obeta je „na odpustenie hriechov“. Ale podľa druhej časti vety bude naša prosba vypočutá len vtedy, ak najprv odpovieme na jednu požiadavku.
Začali sme sa modliť k nášmu Otcovi s odvážnou dôverou. V prosbe o posvätenie jeho mena sme ho prosili, aby sme boli vždy viac posväcovaní. Ale hoci sme zaodiati do krstného rúcha, neprestávame páchať hriechy a odvracať sa od Boha. Teraz sa touto ďalšou prosbou vraciame k nemu ako márnotratný syn a uznávame sa pred ním za hriešnikov ako mýtnik. Naša prosba sa začína „vyznaním“, ktorým vyznávame súčasne svoju úbohosť a jeho milosrdenstvo. Naša nádej je pevná, lebo v jeho Synovi „máme vykúpenie, odpustenie hriechov“ .
Ježiš Kristus odpúšťa hriechy.
Pravda - a toho sa treba obávať - tento prúd milosrdenstva nemôže preniknúť do nášho srdca, kým neodpustíme tým, čo nás urazili. Láska, podobne ako Kristovo telo, je nedeliteľná: nemôžeme milovať Boha, ktorého nevidíme, ak nemilujeme brata či sestru, ktorých vidíme. Ak odmietame odpustiť našim bratom a sestrám, naše srdce sa uzatvára a jeho tvrdosť ho robí nepriepustným pre Otcovu milosrdnú lásku.
Táto prosba je taká dôležitá, že je jediná, ku ktorej sa Pán vracia v reči na vrchu a ju rozvíja. Človekovi je nemožné splniť túto základnú požiadavku tajomstva zmluvy. Toto „ako“ nie je v Ježišovom učení jediné: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5,48) . „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec“ (Lk 6,36) . „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom… ako som ja miloval vás“ (Jn 13,34) . Nie je možné zachovávať Pánovo prikázanie, ak by šlo o vonkajšie napodobňovanie božského vzoru. Ide však o živú a z „hĺbky srdca“ prameniacu účasť na svätosti, milosrdenstve a láske nášho Boha. Jedine Duch, ktorý je „náš život“, môže urobiť „naším“ to isté zmýšľanie, aké bolo v Kristovi Ježišovi.
Tak sa stávajú životom slová o odpúšťaní, ktoré povedal Pán, Láska, ktorá miluje až do krajnosti. Podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi, ktoré završuje Pánovo učenie o ekleziálnom spoločenstve, sa končí týmito slovami: „Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi“ (Mt 18,35) . Veď práve tam, „v hĺbke srdca“, sa všetko zväzuje a rozväzuje. Nie je v našej moci už necítiť urážku a zabudnúť na ňu. Kresťanská modlitba ide až po odpustenie nepriateľom. Premieňa učeníka tým, že ho pripodobňuje jeho Učiteľovi. Odpustenie je vrcholom kresťanskej modlitby. Dar modlitby môže prijať iba srdce, ktoré je v súlade s Božím súcitom. Odpustenie svedčí aj ...
Misijný rozmer Knihy Žalmov
Kniha Žalmov je zbierkou 150 piesní a modlitieb, ktoré vyjadrujú širokú škálu ľudských emócií a skúseností. Mnohé žalmy zdôrazňujú univerzálne kraľovanie Boha a jeho záujem o všetky národy. Žalm 96 je jedným z príkladov misijného žalmu, ktorý vyzýva k zvestovaniu Božieho mena medzi národmi.
Žalm 96: Volanie k misii
Žalm 96 je rozdelený na štyri časti: volanie k misii, dôvod pre misiu, cieľ misie a apel misie.
- Volanie k misii: Verše 1-3 vyzývajú k evanjelizácii národov, k zvestovaniu Božieho spasenia zo dňa na deň.
- Dôvod pre misiu: Verše 4-6 uvádzajú dôvod, prečo by sme mali ísť a zvestovať Hospodina všetkým národom. Hospodin je veľký a veľmi chválený, je strašný nad všetkých bohov.
- Cieľ misie: Verše 7-9 sa dajú chápať ako cieľ misie, ako to, čo sa má misiou dosiahnuť: vzdať Hospodinovi česť a silu, klaňať sa Hospodinovi v ozdobe svätosti.
- Apel misie: Verše 10-13 predstavujú apel misie: Povedzte medzi národmi: Hospodin kraľuje!
Doktrinálny rámec žalmov pre misiu
Žalmy pre misiu budujú základný doktrinálny rámec. Sú v nich tri význačné doktríny, na ktoré sa potom viažu všetky ostatné tvrdenia:
- Žalmy učia o univerzálnom kraľovaní a panstve jediného a pravého Boha, Hospodina.
- Žalmy zjavujú Božiu slávu, milosť a starostlivosť o stvorenie.
- Žalmy zdôrazňujú, že Boh je univerzálny Sudca národov.
Misionári hlásajúci evanjelium v rôznych častiach sveta.
Úcta k menu
Každý z nás má meno. Meno vyjadruje to, kto sme. Keď sa stretávame s niekým neznámym - predstavíme sa svojím menom. Menom privolávame niekoho a určitým spôsobom ho nabádame, aby si nás všimol. Keď poznáme meno niekoho, vtedy táto osoba tým činom žije v našej pamäti. Hovoríme taktiež o dobrom mene, keď ten, kto nosí toto meno, si zaslúži úctu. V trestnom kódexe je aj trest za poškodenie, zničenie dobrého mena druhého.
Podľa náuky Katechizmu Katolíckej cirkvi „medzi všetkými slovami Zjavenia je jedno osobitné slovo, ktoré je zjavením Jeho mena. Boh zveruje svoje meno tým, ktorí v neho veria. Zjavuje sa im vo svojom osobnom tajomstve. Dar mena patrí do oblasti dôvery a ntímnosti. „Pánovo meno je sväté.” Preto ho človek nesmie zneužívať. „Musí ho uchovávať v pamäti, v tichu adorácie plnej lásky. S obrovskou úctou k Božiemu menu sa stretávame v knihách Starého zákona. Boh zjavuje Mojžišovi svoje meno a vďaka tomu sa stal blízky Izraelitom (por. Ex 3,13-14). Vyvolený národ sa snažil nesklamať dôveru Boha. Jeden z prejavov úcty k Jeho menu bola skutočnosť, že žiaden Žid Ho nemohol vysloviť, keď sa čítali sväté texty. Počas čítania Biblie sväté meno nahradili vyjadrením „Adonai”, čo v gréckom preklade znamená „Kyrios - „Pán”. Podľa Jozefa Flavia mohol Božie meno vysloviť len veľkňaz na mieste „Sväté Svätých” len raz do roka.
Za svojich učeníkov sa Ježiš modlí pri poslednej Večeri k Bohu hovoriac: „Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja”. (Jn 17.26) Božie meno, teda kto je Boh, nám zjavuje už samotné meno Ježiš, ktoré znamená „Boh spasí”. On je predpovedaný ako „Knieža Pokoja” a Emanuel, čo znamená „Boh s nami”. Druhé prikázanie prikazuje mať v úcte Pánovo meno. Pochádza tak ako aj prvé prikázanie z čnosti nábožnosti. Hovorí konkrétne, ako máme používať slová o svätých veciach. Dodržiavanie tohto prikázania hovorí veľa o našej viere, o úcte k samotnému Bohu. Keď Božie meno určitým spôsobom privoláva Jeho Samého, v prípade, keď nie je úcta voči Jeho menu, je nedostatkom úcty voči Bohu.
Božiemu menu vzdávame úctu rôznym spôsobom. Prejavom úcty voči Božiemu menu sú slova, ktoré hovoríme, keď sa žehnáme znakom kríža „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého”, tak isto konáme, keď požehnávame. Kresťanmi (tí, ktorí nosia meno Krista) sa stávame prostredníctvom sviatosti krstu, ktorý vysluhujeme „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého”. Kresťanský pozdrav: „Pochválený buď Ježiš Kristus” nám pripomína, že slovom a životom sa máme snažiť o Božiu slávu; je zároveň odvážnym vyznaním a svedectvom našej viery. Každý deň opakujeme modlitbu „Otče náš”. Prosba modlitby Pána, v ktorej sa obraciame na Boha „posväť sa meno Tvoje” je jadrom Božieho príkazu , ktorý je v druhom prikázaní.
Zapamätajme si: Božie meno obklopujeme úctou, lebo Ho používame preto, aby sme Ho velebili, chválili a oslavovali. Je zakázané, aby sme Ho používali za účelom spáchania zločinu a pri všetkých iných nezodpovedných situáciách.