Mytologický Boh Viacerých Tváří: Charakteristika Viery v Rôznych Podobách

Pojem viery sa v komunikácii používa bežne vo viacerých významoch. Azda najčastejšie vo význame zdôvodnenia, najmä však bez zažitia priamej osobnej skúsenosti. Hojne sa používa aj vo význame presvedčenia - emocionálne výrazne podfarbeného - o správnosti/pravdivosti určitého tvrdenia, či dokonca celého komplexu tvrdení, bez preverovania a pochybovania o dôkazoch.

Z načrtnutých významov pojmu viera je teda zrejmé, prečo možno v komunikácii bežne zaznamenávať substantívum „viera“ v takých heterogénne znejúcich slovných spojeniach a kompozitách, ako napríklad: viera v boha, viera v nadprirodzené, viera v dobro, viera v ľudí, viera v lepšiu budúcnosť, viera vo vlastné schopnosti, viera v spravodlivosť, viera v písmo, náboženská viera, posvätná viera, symbol viery, stratiť vieru, oddanosť viere, vierovyznanie, vierouka, vierozvestca.

V týchto a mnohých ďalších analogických príkladoch nie sú uvedené slovné spojenia sémanticky homologické, čo znamená, že nie sú ani navzájom významovo voľne zameniteľné, hoci je v nich pre istý typ presvedčenia aplikované identické slovo „viera“.

V niektorých slovných spojeniach a súvislostiach sa slovo „viera“ bežne používa a aj chápe vo význame veriť niekomu, respektíve veriť niečomu, čo niekto sprostredkuje (napríklad povie, napíše), teda pojem viery je aplikovaný skôr vo význame substantív dôvera, dôverčivosť. Evokuje to skôr vonkajškovú dimenziu pojmu viery (t. j. náklonnosti veriť niekomu, vo význame byť presvedčený - spravidla na základe zjavných vonkajškových faktorov - o dôveryhodnosti, dôverovať niekomu).

Inokedy je v slovných spojeniach a kompozitách slovo „viera“ používané vo svojom plnohodnotnejšom význame veriť v niečo. Tento na ostatok uvedený význam pojmu viery je frekventovane chápaný ako čosi silnejšie, než len veriť niekomu (v ponímaní byť dôverčivý k niečomu, čo niekto sprostredkuje), pričom používanie slova viera vo význame veriť v niečo (v ponímaní byť veriaci v niečo) u recipientov evokuje hlbšiu, viac interiorizovanú a teda neraz aj menej pochopiteľnú dimenziu pojmu viery.

Často pritom môže ísť až o presvedčenie hraničiace s istotou, hoci stále len na úrovni viery, bez zažitia bezprostrednej osobnej skúsenosti s existenciou určitého javu či viacerých javov, teda o apriórne presvedčenie, na rozdiel od aposteriórneho presvedčenia, t. j. presvedčenia majúceho základ a neochvejnú istotu v zažití (v princípe pri aposteriórnom type presvedčenia ničím nenahraditeľnej) priamej osobnej skúsenosti, kde rozhodujúcu rolu hrá osobne a priamo spoznať (niečo), čo je iná kvalita spracovávania informácií vo vedomí človeka, ako je kvalita veriť (či už v niečo, alebo niečomu, čo niekto sprostredkuje).

Pojem viery sa obsahovo môže viazať a aj sa bežne viaže k rôznorodým fenoménom, keďže „to niečo“ spájané s vierou - môže zahŕňať ozaj všeličo. Azda najčastejšie sa pojem viera obsahovo viaže k niečomu, čo sa chápe ako čosi náboženské, i keď vôbec nemusí byť naplnený náboženským obsahom, respektíve nemusí sa obsahovo viazať k niečomu, čo sa spravidla chápe ako náboženské; zo slovných spojení spomenutých vyššie na to poukazujú v súčasnosti frekventované výrazy, napríklad viera v ľudí, viera v lepšiu budúcnosť, viera vo vlastné schopnosti, viera v ľudskú spravodlivosť a mnohé ďalšie.

Prítomný príspevok treba chápať ako stručnú sumarizáciu vybraných názorov, úvah, postojov, ideí a typov uctievania zaznamenávaných pri výskumoch inštitucionalizovaných i neinštitucionalizovaných foriem religiozity. Ťažiskovo sa predostiera pojem viery naplnený náboženským obsahom, respektíve obsahovo sa viažuci k niečomu, čo sa respondentmi poníma ako transcendentné.

Ak teda má ísť o pojem viery naplnený náboženským obsahom, viera je ponímaná v už spomínanom význame veriť v niečo (byť veriaci v niečo), vyjadrením vnútorného vzťahu toho­ktorého človeka k transcendencii, z hľadiska veriaceho človeka k nadprirodzenému svetu, k tomu, čo má preňho - eventuálne aj pre širšiu societu ľudí, s ktorou sa identifikuje - aktuálne rolu boha, teda k tomu, čo konkrétny človek aktuálne pokladá za boha, čo je preňho, ako pre veriaceho, nadprirodzené, posvätné, uctievania hodné.

Zo zaznamenaných náhľadov a úvah respondentov o téme viery je pritom zrejmé, že ľudia pokladajú za boha čokoľvek. Boh vystupuje vo forme rôznych predmetov, alebo dokonca i hmoty všeobecne, teda zmyslami vnímateľného látkového sveta ako celku. Tiež vo forme rôznych sakrálnych nadprirodzených - či už individuálne viazaných, častejšie však nadindividuálnych - síl, teda supranaturálnych energií, či už zvláštnych vesmírnych, životných, alebo iných tajomných, hmotu predestinujúcich, predznamenávajúcich mocných činiteľov, ktoré sú modernou vedou zatiaľ síce ešte neobjektivizovateľné, neverifikované, nespoznané, teda pre neveriacich stúpencov súčasnej vedy neznáme, ale pre veriacich v tieto nadprirodzené sily jasne (alebo aspoň tušene) známe a hodné posvätného uctievania.

Boh pre ešte mnohopočetnejšie skupiny ľudí vystupuje vo forme najrozmanitejších duší - či už duší v podobe oživujúcich princípov živých bytostí, alebo i v podobe samostatných osobných bytostí duševného charakteru, respektíve aj vo forme jednej veľkej svetovej duše. Boh taktiež vystupuje aj v podobe bytostí duchovného rázu, či v podobe jednej jedinej, teda pre daného ctiteľa, či skupinu ctiteľov, najvyššej duchovnej bytosti.

V nasledovnej časti stručne sumarizujeme a zovšeobecňujeme názory, náhľady, úvahy, postoje a idey informátorov s náboženským obsahom. Vyššie už bolo načrtnuté, že ľudia pokladajú - odvolávajúc sa zvoľna aj na sentenciu Lactantiusa - za boha hmotný vesmír, teda zmyslovými orgánmi vnímateľný vonkajší látkový svet, ktorý má byť podľa ich predstáv a názorov nekonečný, nesmierne veľký, neobmedzený boh.

Materiálna príroda, napríklad aj tá prejavujúca sa vo forme našej zemegule a jej biosféry, je podľa jedného z mnohých súčasných konceptov akýsi obrovský ucelený superorganizmus, ktorý si samoreguluje podmienky svojej vlastnej existencie. Od tohto konceptu sa postupne odvíja aj akýsi filozoficko-mytologický svetonáhľad, ako i viera, že naša hmotná matka zem je jednou čiastkou materiálneho boha, ku ktorej je potrebné pociťovať zbožnú úctu a vďaku za možnosť života na tejto planéte.

Evidujeme aj parciálnejšie koncepcie, podľa ktorých nie samotná hmota, ale nejaký jej zástupca je vládcom a pánom na tomto svete. Azda najčastejšie zaznamenávaným predmetom úvah informátorov sú v tomto smere peniaze, keďže ich hlavná cena spočíva v tom, že dávajú človeku, ktorý ich má nadmieru, moc nad inými, ktorí ich majú nedostatok. Keby nebolo tejto moci, boli by peniaze nehodnotné, podobne ako je dnes spravidla bezcenná moc získaná bez peňazí. Najväčšiu silu má ekonomický nátlak: Na tomto svete sú bohom peniaze. Tie tu vládnu všetkému.

Od informátorov možno získať aj sofistickejšie výpovede: Niekto verí v hmotu a iní zasa v peniaze. Ale peniaze sú len abstrakciou hmoty… Áno, niekomu nestačí mať peniaze. Nestačí mu to, pretože sú to len nejaké papieriky. Dnes platia a zajtra už nemusia. Preto musí vlastniť, mať hmotu, dom, statok, husi a čo ja viem čo ešte. To je jeho grunt, to má preňho cenu, tomu on verí, a nie nejakým papierovým peniazom. Ale zober si, že sú aj ľudia, ktorým dokonca stačí aj abstrakcia abstrakcie hmoty vo forme elektronických dát na bankomatovej karte. Tomu ten hmoťák, ktorý potrebuje pre zadefinovanie svojej existencie vlastniť hmotu, mať ten dom, pole, ktoré môže ošahať, a tak ďalej, nikdy neuverí, že je to z hľadiska ceny majetku to isté. Hoci pre iného je mať desať miliónov na bankomatovej karte porovnateľným ekvivalentom hodnoty nejakého domu, statku. Ale stále na úrovni vlastnenia hmoty a zapozerania sa do hmoty.

V oblasti hmoty predstavuje mierne inú kategóriu napríklad viera v rozmanité fyzikálne teórie: Viete, čo nám kedysi hovorili, že hmota je jedinou objektívnou realitou. A ja sa pýtam: A čo vedomie? Napríklad vedomie o hmote. Ale nielen o hmote. Chce mi niekto navravieť, že nemám vedomie?!? No povedzte… Ak si niekto myslí, že hmota je jediná objektívna realita, tak na to je potrebná viera. Silná viera! Veď hmota je len to, čo má hmotnosť a čo zaberá určitý trojrozmerný priestor. No a akú hmotnosť má vedomie? A keď človek myslí, tak aký trojrozmerný priestor zaberá jeho myšlienka? Už niekto uzavrel a videl nejakú myšlienku, ktorá sa mysľou myslí, v nejakej skúmavke? A odmeral jej dĺžku, šírku a výšku?

Samozrejme, predmetom úvah, postojov a ideí s náboženským obsahom nie je pre mnohých informátorov iba hmota ako celok, keďže je úplne evidentné, že i v súčasnej dobe, a to nie iba zopár indivíduí, ale vskutku mnohopočetné skupiny ľudí majú vo veľmi vysokej úcte rozmanité jednotlivé materiálne predmety, ktorým pripisujú určitú magickú moc, zvláštnu silu, alebo aspoň nejakú divotvornú či supranaturálnu vlastnosť, ktorá môže byť nasmerovaná buď k prospechu či ochrane celej skupiny ľudí, častejšie však k prospechu alebo ochrane jednotlivca, ktorý je v priamom kontakte s takýmito hmotnými predmetmi.

Ide teda o vieru v nadprirodzené vlastnosti, či už úplne prírodných, alebo síce prírodných, ale ľudskou aktivitou čiastočne modifikovaných, ako aj celkom arteficiálnych predmetov - v odborných etnologických, kultúrno-antropologických či religionistických dielach označované ako fetiše -, ktorých predpokladaná magická sila má schopnosť buď chrániť nositeľa pred negatívnymi vplyvmi z prostredia, alebo generovať pre svojho majiteľa priaznivé situácie.

Z uvedeného dôvodu sa fetiše rozdeľujú na dve základné kategórie:

1. amulety, ktoré sa považujú za apotropajné predmety, takže sa im pripisuje divotvorná moc chrániť svojho nositeľa pred pôsobením škodiacich démonických (pred diabolským pokúšaním, upírmi atď.), magických (pred urieknutím, zaklínaním atď.), ale i bežných nepriaznivých vplyvov (pred chorobou, zranením, nehodou, nešťastím atď.);
2. talizmany, za ktoré sa skôr považujú tie predmety, u ktorých sa predpokladá tajomná moc produkovať pre svojho majiteľa mimoriadne kladné podmienky a prajné zhody okolností vedúce k stavu spokojnosti a blaha.

Mňa môj krížik chráni pred zlými duchmi. (žena, 28 rokov) Tento predmet mi vyslovene pomáha v láske. Viete koľko som mal behom posledného roka báb? Normálne priťahuje baby.

Podľa predstáv a názorov niektorých informátorov vychádza supranaturálna vlastnosťči divotvorná moc priamo z hmotných predmetov, podľa viacerých iných však tajomná sila iba prichádza prostredníctvom toho-ktorého predmetu, v ktorom je len akoby väčšmi koncentrovaná, pričom túto tajomnú silu, hoci viazanú na materiálne predmety, možno vnímať aj mimo tieto predmety, ibaže v inej miere a v inej kvalite.

V prípade, že začnú u informátorov prevažovať predstavy o akejsi samostatne existujúcej nadprirodzenej sile - ktorá nie je vôbec viazaná na hmotné predmety, respektíve ktorá je vnímaná a aj chápaná ako sila jestvujúca nezávisle od hmoty, je nepresné ďalej sa vyjadrovať v danom kontexte o viere vo fetiše, pretože predstavy o takto ponímanej sile sa zahŕňajú už do inej kategórie viery.

V odborných etnologických, kultúrno-antropologických či religionistických prácach býva označovaná napríklad ako dynamizmus, pod čím sa rozumie viera v existenciu nepersonifikovanej nadprirodzenej sily, ktorá preniká a ovláda celý materiálny svet i život. Rolu boha, v ktorého človek verí, v takomto prípade reprezentujú najrozmanitejšie chápané a popisované nadprirodzené sily, či už individuálne viazané, častejšie však ponímané ako nadindividuálne sily, supranaturálne energie, prazvláštne vesmírne energie, vitálne sily, alebo iné tajomné, hmotu predznamenávajúce mocné faktory, ktoré sú pre veriacich v tieto nadprirodzené sily zvyčajne jasne známe.

Pre mňa sú mojím bohom moje životné sily. Ja v to verím. Všeličo sa už o životných silách napísalo a aj sa skúmalo. Písalo sa, že sú našou vedou zatiaľ síce ešte neobjektivizovateľné, možno budú objektivizovateľné neskôr, keď budú mať vedci lepšie prístroje. Ale to mne nevadí. Nech sú pre neveriacich stúpencov súčasnej vedy neznáme, ja verím, že ich mám a že mi pomáhajú na mojej ceste.

O akejsi vitálnej energii nadprirodzeného charakteru, v období existencie Rímskej ríše pomenúvanej latinským termínom vis vitalis (slovensky životná sila), sa popísalo už všeličo. V Európe ju napríklad koncom 18. storočia lekár Franz Anton Mesmer nazýval živočíšny magnetizmus, respektíve i magnetické fluidum, v polovici 19. storočia barón Karl von Reichenbach zvolil pre ňu termín ódická sila, či skrátene ód, no a najmä v 20. storočí sa rozmnožil počet bádateľov v oblasti fyziky a medicíny, ktorí pre ňu začali zavádzať termíny psychická energia (Flammarion), ľudská atmosféra (Kilner), ektoplazma (Richet), orgon, orgonová energia (Reich), psionové pole (Cambel), psí energia (Thoulles), psí plazma (Puharich), kvazielektrostatické pole (Margenau), biogravitácia (Dubrov), bioplazma (Sedlak, Injušin, Grisčenko), oduší (Kafka), kvázimagnetické pole (Krmešský), mentálna energia s hypotetickými časticami mentiónmi a psychická energie s hypotetickými časticami psychónmi (Kahuda), bioenergia, bioenergetické pole, biopole (Rosinský) a viaceré ďalšie.

Samozrejme, existujú aj oveľa staršie pomenovania, súvisiace so životnými silami, napríklad aura, aureola, astrálne telo, emocionálne telo, éterické telo. Hoci slovník je v tejto oblasti priam nepreberný, predsa len je nutné spomenúť, že azda najčastejšie zaznamenávané termíny nepersonifikovanej nadprirodzenej sily aj v našom christianizovanom prostredí primárne vychádzajú z nábožensko-filozofických náhľadov starého Orientu.

Konkrétne staročínsky termín čchi (vychádzajúci taoizmu) a sanskritský termín prána (vychádzajúci z klasických hinduistických daršán sánkhja a joga). V špeciálnejšie svetonázorovo zameranej skupine je sporadicky zaznamenávaný aj tibetský termín šuglung (v skriptúrnej forme šugs-rlung), pričom ale uvedený termín je iba tibetským ekvivalentom sanskritského slova prána, používaný spravidla len stúpencami niektorých buddhistických vadžrajánových škôl.

Vychádzajúc z mnohých ďalších výpovedí informátorov je zrejmé, že existuje veľa rôznych typov viery, ktoré možno len veľmi problematicky jednoznačne kategorizovať. Napríklad neraz sa dá zaznamenať aj viera v čosi nedefinovateľné: Ja verím, že niečo je, že existuje niečo, čo je - ja neviem ako to povedať. Niečo, čo je viac. Čo - ja neviem. Ale priamo to pôsobí na môj život, cítim to, ale vôbec vám neviem povedať a ani vysvetliťčo to je. Ale nie je to boh. Nie je to taký boh, ako sa bežne chápe. (žena, 34 rokov)

Často je medzi respondentmi zaznamenávaná viera v osud, teda v určitú zhodu okolností pôsobiacich na život človeka, ktorá je riadená vôľou akéhosi vyššieho súcna; v súčasnosti je aj v našom prostredí populárne voľne zamieňať pojem „osud“ so sanskritským „karma“, ktoré je však v daných prípadoch chápané významovo rovnoznačne ako pojem „osud“.

Nie je nezvyčajné zaznamenať, a to nielen ...

tags: #mytologicky #boh #viacerych #tvari