Katolícke noviny sú hlasom Cirkvi v každodennosti. Prinášajú slovo povzbudenia, svedectvá viery, pohľad na svet očami Evanjelia.
Mons. Michal Buzalka (1885 - 1961)
Mons. Dr. Michal Buzalka bol výraznou osobnosťou slovenského verejného i cirkevného života v 20. storočí. Narodil sa vo Svätom Antone, teológiu vyštudoval vo Viedni, kde bol aj vysvätený za kňaza. Ako farár pôsobil v Skýcove, vo Vajnoroch a v Zavare. Ako rektor Kňazského seminára sv. Cyrila a Metoda v Trnave a neskôr i v Bratislave vychoval výraznú generáciu kňazov.V roku 1938 ho pápež Pius XI. vymenoval za titulárneho biskupa conenského a svätiaceho biskupa Trnavskej apoštolskej administratúry. Po vyhlásení Slovenského štátu ho slovenskí biskupi poverili vedením Katolíckej akcie. Na jeseň roku 1939 založil Katolícku tlačovú kanceláriu, o rok nato obnovil vydávanie Katolíckych novín.
Menovací dekrét za vikára slovenskej armády mu po svojom príchode do Bratislavy 9. júna 1940 odovzdal nový vatikánsky chargé d’affaires Giuseppe Burzio, s ktorým Buzalka v nasledujúcich piatich rokoch úzko spolupracoval o. i. aj na záchrane slovenských Židov. Kvôli funkcii vojenského vikára bol už krátko po príchode Červenej armády štyri mesiace väznený.
Jeho perzekvovanie vyvrcholilo začiatkom roku 1951, keď bol v zinscenovanom procese spolu s biskupmi Jánom Vojtaššákom a Pavlom Petrom Gojdičom odsúdený na doživotie. Po šiestich rokoch bol z väzenia prepustený, no zvyšok života strávil v internácii v Děčíne a v Tábore v Čechách, kde 7. decembra 1961 zomrel.
Na priečelí farského kostola Nanebovzatia Panny Márie v Skýcove odhalili a požehnali 12. júna 2022 pamätnú tabuľu venovanú blahej pamäti Mons. Michalovi Buzalkovi, bývalému pomocnému biskupovi Trnavskej apoštolskej administratúry, ktorý pôsobil v skýcovskej farnosti v rokoch 1911-1920. Súčasťou spomienkovej slávnosti bola aj slávnostná svätá omša, ktorú s miestnym správcom farnosti Ladislavom Kováčom celebroval Peter Slepčan. V roku 1940 obnovil vydávanie úspešného týždenníka Katolícke noviny.
Slávnostný akt odhalenia a požehnania tabule sprevádzala dychová hudba Skýcovanka, a prítomným sa prihovoril aj starosta obce. Na záver sa účastníci slávnosti mali možnosť stretnúť pri malom agapé.
Peter Slepčan je farár farnosti sv. Martina v Bratislave a postulátor kauzy blahorečenia Mons. Michala Buzalku.
Eduard Nécsey (1892 - 1968)
Eduard Nécsey sa narodil 9. február 1892 v Oslanoch. Zomrel 19. jún 1968 v Nitre. Pochádzal z roľníckej rodiny. Ľudovú školu navštevoval v rodisku. V rokoch 1903-1907 študoval na gymnáziu v Prievidzi a v rokoch 1907-1911 na piaristickom gymnáziu v Nitre, kde aj zmaturoval. Teologické štúdiá absolvoval na Cisársko-kráľovskej univerzite v Innsbrucku (1911-1915), tam ho vysvätili za kňaza 30. júna 1915. Po rigoróznych skúškach získal doktorát teológie (1917), predložil dizertačnú prácu Der hl.Nastúpil na prvé a jediné kaplánske miesto v Trenčianskej Teplej (1916-1921), kde sa výrazne prejavilo jeho sociálne cítenie, typické aj pre jeho ďalšiu činnosť (neskoršie dostal prívlastok „miláčik chudoby“, „biskup robotníctva“). Od r. 1921 trvale pôsobil v Nitre: v rokoch 1921-1925 ako špirituál v kňazskom seminári, ako profesor Svätého písma v rokoch 1922-1923 a dogmatickej teológie v rokoch 1923-1935.
Okrem toho v rokoch 1922-1925 zastával úrad bibliotekára v Diecéznej knižnici. V rokoch 1922-1926 viedol aj Slovenský cirkevno-literárny spolok bohoslovcov Bernolák v Nitre, ktorého členovia vyvíjali značnú literárnu a publikačnú činnosť.
Dňa 16. mája 1943 bol vymenovaný za pomocného biskupa - titulárneho biskupa velicejského. Po smrti arcibiskupa Karola Kmeťka sa v r. 1948 stal kapitulným vikárom, o rok nato ho vymenovali za apoštolského administrátora Nitrianskeho biskupstva (1949-1968). V Nitre prežil ťažké časy druhej svetovej vojny a neskôr dlhoročné ponižujúce obmedzovanie výkonu biskupskej činnosti za komunizmu.
Zúčastnil sa na púti do Ríma v Jubilejnom roku 1925 a na Eucharistickom kongrese v Dubline v r. 1932, ktorý bol spojený s misijnou výstavou. Jeho význam prekročil hranice Nitry aj Slovenska účasťou na všetkých štyroch zasadnutiach Druhého vatikánskeho koncilu (1962-1965). Bol osobnosťou, ktorú si vážili mnohí biskupi sveta, kardináli i sám pápež. Svojou účasťou a činnosťou v koncilových komisiách sa podieľal na príprave koncilových dekrétov.
Bol členom viacerých koncilových komisií a v r. O jeho vrúcnej mariánskej úcte svedčili jeho kázne aj pravidelná účasť na mariánskych púťach. Posvätil Kostol sv. Cyrila a sv. Metoda v Mlynárciach (1947) i zvony tohto kostola (1951). Konsekroval chrámy zasvätené týmto svätcom v Lehote pod Vtáčnikom a v Terchovej (1949). Krátko pred svojou osobnou izoláciou posvätil 30. mája 1950 aj zvony biskupskej katedrály.
Krátko pred smrťou bol vymenovaný za titulárneho arcibiskupa (5. mája 1968). 17. mája 1968 pred odletom do Ríma, kde mal prevziať menovací dekrét, v Prahe náhle ochorel; na vlastnú žiadosť ho po niekoľkých dňoch previezli do Nitry. Zomrel v povesti svätosti. Jeho biskupské heslo bolo: In omnibus caritas (Vo všetkom láska).
Dňa 22. júna ho pochoval rožňavský apoštolský administrátor, biskup Msgr. Róbert Pobožný. Pochovali do krypty nitrianskych biskupov pod katedrálou v Nitre. Pohrebu sa zúčastnilo osem biskupov, asi 400 kňazov a 30 000 veriacich. Jeho publicistická tvorba mala väčšinou časopisecký ráz a nachádza sa v rôznych týždenníkoch i mesačníkoch: Nyitramegyei Szemle, Tatranský Orol, Duchovný pastier, Svoradov, Svornosť, Náš priateľ, Svätá rodina, Katolícke noviny a i.
Pri príležitosti dvadsaťpäťročného biskupského jubilea K. Kmeťka napísal štúdiu Pohľad na životné dielo arcibiskupa Dr. Karola Kmeťku (Trnava 1946). „Na území celej diecézy sa udržuje intenzívny náboženský život a ani pri spriemyselňovaní týchto oblastí nepozorovať, že by náboženský život klesol... Kňazi tejto diecézy sú vedení biskupom Nécseyom k cirkevnej disciplíne a plnení si v prvom rade kňazských povinností... Celkovo možno povedať, že kňazstvo Nitrianskej diecézy je po stránke náboženskej viac aktívne ako v iných diecézach."
Štefan Mnoheľ (1876 - 1944)
Štefan Mnoheľ bol katolíckym kňazom. Narodil sa 30. júla 1876 v roľníckej rodine v Novoti na Orave, rodičom Antonovi a Anne rod. Žatkuliakovej, ako druhé z troch detí. Rodičia sa zosobášili 24. februára 1873 a po roku, 8.augusta 1874 sa im narodila dcéra Mária, ktorá však po dvoch týždňoch 22. augusta zomrela. O dva roky sa narodil syn Štefan a po ďalšich jedenástich rokoch, 8.V rodine vládli skromné pomery, ale napriek tomu v nej podporovali slovenskú katolícku tlač, vďaka čomu Štefan už od detstva prežíval atmosféru hlbokej viery a lásky k Bohu, čo si zachoval až do konca svojho života. Navštevoval Ľudovú školu v Námestove a v štrnástich rokoch pokračoval na Nižšom gymnáziu v Trstenej.
Bolo to v čase prijatia zákona o vyučovaní maďarčiny v slovenských školách, čo tvrdo poznačilo systém výučby i život žiakov tej doby. Napriek tomu sa Dr. Ustianský spolu s katechétom Chovančíkom snažili formovať národné cítenie študentov. Piaty a šiesty ročník Štefan Mnoheľ doštudoval na Piaristickom gymnáziu v Ružomberku v roku 1896. V tomto období v ňom dozrela túžba stať sa kňazom.
Do kňazského seminára vstupuje v školskom roku 1898/1899. Aj napriek vážnemu ochoreniu v prvom roku sa dychtivo púšťa do štúdia, dokonca sa neuspokojuje s ponúkaným rozsahom látky a študuje aj súkromne. Jeho najbližší priateľ Ján Vojtaššák sa ho vzhľadom na jeho vetché zdravie snaží v tejto horlivosti brzdiť. Štefan Mnoheľ požíva dôveru a obľubu predovšetkým u národne uvedomelých klerikov.
V školskom roku 1901/1902 sa stal duktorom seminára. Počas prázdnin pracuje spolu s Jánom Vojtaššákom v redakcii Martina Kollára. V tomto období už prispieva svojimi prvotinami do časopisov POSOL, ZORA a MÚZEUM. Stáva sa tajomníkom seminárneho časopisu a zakladá spolok Za pozdvihnutie slovenského národa.
Všemožne sa snažil zamedziť zániku Katolíckych novín, ktorým to hrozí pre neplatičov. Pod pseudonymom Trúchlohorský do nich sám hojne prispieva recenziami, poviedkami a kritikou. Celé nadšenie končí schválením štatútu, ktorý nariaďuje ako jediný uznaný jazyk maďarčinu. Š. Mnoheľ má výslovný zákaz prispievať do Katolíckych novín. Keďže bol veľký v poslušnosti, podvolil sa, čo ho iste uchránilo od ďalších sklamaní.
Stal sa členom Eucharistického spolku, bol častým návštevníkom seminárnej knižnice. Ešte dlho ostali v seminári spomienky na Štefana Mnoheľa ako na predstaviteľa„...pevného charakteru, zdravého úsudku a nádeje národa“.
Po kňazskej vysviacke v Spišskej Kapitule 22. augusta 1902 a po primičnej sv. omši v rodnej obci nastalo Mnoheľovo kaplánske putovanie po farnostiach: 1902 -Fridman (dnes v Poľsku), 1903 - Zubrohlava, 1905 - Švábovce, 1906 - Kluknava, 1907 - Lendak, 1907 - Podvĺk (dnes v Poľsku), 1908 - Hybe, 1909 - Zákamenné.1 V roku 1910 sa stal správcom farnosti Oravská Lesná.
V máji 1917 mu biskup Párvy oznámil, že je zbavený správy farnosti v Oravskej Lesnej (Erdödke). Odišiel do Ružomberku ku Andrejovi Hlinkovi. Tu založili kníhtlač LEV a Mnoheľ sa stal prvým riaditeľom. Venoval sa prekladateľskej činnosti a písaniu, začal študovať na obchodnej akadémii. Napísal Životopis A. Radlinského, literárnu prácu Lakomec.
V máji 1918 sa zúčastnil spolu s Andrejom Hlinkom a Jánom Vojtaššákom v Turčianskom sv. Martine a podieľal sa na vytvorení Slovenskej národnej rady. Od roku 1918 sa stal hlavným redaktorom novovzniknutého časopisu Slovák a bol pri vzniku časopisu Duchovný pastier - bol zvolený za administrátora.
Koncom roku 1919 sa zúčastnil spolu s A. Hlinkom na Mierovej konferencii v Paríži. Tu bolo predložené Memorandum krívd slovenského národa a doklady Pittsburskej dohody. Mnoheľ po skončení konferencie zostal v Poľsku, Hlinku po návrate do Ružomberka čakalo väzenie. Až v roku 1920 sa mohol opäť vrátiť do vlasti.
V júli 1920 bol menovaný za správcu farnosti v Poprade. Organizoval ľudové misie, začal opravovať kostol. Požíval dôveru občanov a stal sa členom viacerých organizácií, okrem iného tiež členom župného zastupiteľstva a mestskej rady. Stále bol v kontakte s Jánom Vojtaššákom, ktorý už bol biskupom.
V auguste 1931 začal s výstavbou katolíckej ľudovej školy. Kapacita kostola sv. Egídia nepostačovala, preto začal s výstavbou nového kostola. V nepriaznivých podmienkach, počas 2. svetovej vojny, napriek mnohým ťažkostiam bol nový kostol 8. septembra 1942 vysvätený. Dnes nesie titul Konkatedrála Sedembolestnej Panny Márie.
V máji 1939 bol vymenovaný za vládneho komisára mesta a túto funkciu vykonával päť rokov. Zaslúžil sa o otvorenie Štátnej obchodnej akadémie - prvej strednej školy v Poprade. Zriadil organizáciu Skautov a Jednotu Orla. Všetkých verejných funkcií sa zriekol začiatkom roku 1943 a v júni 1944 bol slávnostne uvedený na post mešťanostu.
V roku 1942 sa vzdal všetkých straníckych funkcií. Chcel byť predovšetkým kňazom... Žil v úplnej skromnosti. Zvlášť miloval deti a mládež a snažil sa im vštepiť ideály živej viery a čistých mravov. Celý život sa snažil podporovať sociálne slabých, bol mužom modlitby. Všetci, ktorí ho poznali, sa s úctou vyjadrovali o jeho zbožnosti. Známe sú jeho prísne pôsty a asketický spôsob života. Bol dobrým spovedníkom a kazateľom.
Za dlhoročnú činnosť v pastorácii, za obetavosť v plnení povinností mu pápež Pius XII. udelil 3. februára 1943 čestný titul„Pápežský osobný komorník s titulom monsignior“. V auguste 1944 bol hospitalizovaný v nemocnici v Spišskej Sobote. Aj keď údaje o príčinách hospitalizácie sa značne rozchádzajú a dodnes sú zahalené tajomstvom, nič to nemení na skutočnosti, že 25. októbra 1944 Štefan Mnoheľ zomrel.
Pochovaný je na cintoríne v Poprade - Veľkej spolu s kňazom - básnikom katolíckej moderny, Pavlom Ušákom Olivom. Po nadobudnutí slobody Popradčania na znak vďaky pomenovali po ňom Základnú školu a ulicu v centre mesta, tiahnúcu sa od železničnej stanice popri konkatedrále ponad rieku Poprad až k Námestiu sv. Egídia. Pri príležitosti stoštyridsiateho výročia narodenia mu 18. mája 2016 v Konkatedrále Sedembolestnej Panny Márie odhalili pamätnú tabuľu.
Jozef Beran (1888 - 1969)
Kardinál Josef Beran nespravodlivo prežil takmer 20 rokov svojho produktívneho života vo väzenských podmienkach. Prenasledovali ho nacisti a výrazne ho poznačil i boj s komunistickým režimom. Ten mu nedovolil ani pokojne dožiť vo svojej domovine. Kardinálovo telo sa do rodnej krajiny vrátilo až minulý rok 20. apríla po 49 rokoch od jeho smrti Josefa Berana.Po nacistickom väznení si Josef Beran prešiel aj komunistickou internáciou. Arcibiskup Beran nebol nikdy súdený. Internácia bola nezákonnou formou väznenia a k nej režim nepotreboval dôvod. Keď ho nedokázali očierniť pred ľuďmi a pripraviť ho o morálny kredit, povedali si: o kom sa nepíše, akoby nebol.
Rovnako ako v koncentračnom tábore, i v internácii sa pravidelne modlil. Po amnestii stále zostával pod dohľadom ŠtB na prikázanom mieste v Mukařove. Pretože za ním prúdili davy z celého Československa, premiestnili ho po ôsmich mesiacoch do ťažko dostupného Radvanova.
Nemohol vykonávať svoj úrad ani verejne slúžiť svätú omšu. Mohol však po 14 rokoch navštíviť hrob svojich rodičov či stretnúť sa s biskupom Jánom Vojtaššákom v susedných Senohraboch. Vždy však v sprievode ŠtB.
Po menovaní za kardinála v roku 1965 mu režim dovolil vycestovať do Ríma, avšak bez možnosti návratu. Komunisti sľúbili, že pokiaľ dobrovoľne odíde do Ríma a nevráti sa, Pražskú arcidiecézu bude miesto kolaboranta riadiť riadny biskup František Tomášek.
Arcibiskup bol pripravený znášať ústrky a šikanovanie v zapadnutom kúte svojej vlasti, ale rozhodne ju nechcel opustiť. V Ríme sa zapojil do zasadnutia Druhého vatikánskeho koncilu. Na koncile prehovoril na tému slobody svedomia.
Tri dni pred smrťou kardinála Berana vtedajší pražský apoštolský administrátor František Tomášek žiadal prezidenta republiky a vládu o to, aby mu dovolili vo vlasti aspoň zomrieť. List ostal bez odpovede. Po Beranovej smrti 17. mája 1969 si komunisti nechali vypracovať analýzu návratu ostatkov kardinála Berana do vlasti. Z analýzy vyplývalo, že sa ho báli i po smrti. Očakávali, že by pohreb charizmatického arcibiskupa prerástol v občianske nepokoje väčších rozmerov ako pri pohrebe Jana Palacha.
Kardinál Beran urobil iba pár štylistických úprav a text s vypätím všetkých síl prečítal. Záznam príhovoru sa zachoval vo Vatikánskom rozhlase. Pápež Pavol VI. Josefa Berana menoval za kardinála. Bežal k nemu, keď Josef Beran zomieral. Rozhodol, že ho pochovajú v krypte Baziliky sv. Petra medzi hroby pápežov. Sám Pavol VI. tiež viedol pohrebné obrady.
Pri prenesení ostatkov kardinál Jozef Tomko spomínal, že pokiaľ sa kardinál Beran nemodlil v kaplnke Nepomucena alebo nebol vo svojej kaplnke oproti izbe, dalo sa s istotou predpokladať, že nebol doma. Venoval sa teda predovšetkým modlitbe.
Nedávno sa mi do rúk dostal list, v ktorom svetovo známy neurológ Václav Vojta opisuje svoje posledné stretnutie s kardinálom Beranom v rímskom Nepomucene: „Sedel v kaplnke pred svätostánkom a jeho oči, jeho celá zrútená postava hovorila s Kristom. Bol som pri tom pohľade taký vyvedený z miery, že som si nespomenul ani na jedno meno ľudí, od ktorých som ho mal pozdraviť. V duchu som chcel povedať, no nepovedal som. Len som sa naplašil. A potom mi spravil kríž na čelo a vymenoval všetkých našich patrónov - medzi nimi i svätú Anežku - na moju ochranu.“ O desať dní, 17.
Jeho osobné kvality a hodnoty, ktoré zastával, ho dostali do konfliktu s totalitnými režimami, z ktorých vyšiel ako morálna autorita pôsobiaca ďaleko za hranicami svojej cirkvi a vlasti. Bol pastierom, ktorý miloval zverený ľud, a tento ľud jeho lásku opätoval a nazýval ho „biskupom srdca“.
Miloval klasickú hudbu, zvlášť Antonína Dvořáka. Jeho životopis napísal v dobe svojej prvej internácie. V roku 1998 začal proces jeho blahorečenia. V symbolický deň jeho úmrtia, 17. mája 2018 sme ukončili diecéznu časť procesu a dokumenty odovzdali do Ríma. Teraz sa vyhotovuje správa k zázraku.
Miloval Československo ako štátny útvar a Čechov, Moravanov, Slezanov i Slovákov vnímal ako jeho rovnoprávnych občanov. Zo svojej „kazateľne“ vo Vatikánskom rozhlase v rokoch 1965 - 1969 hovoril k „drahému ľudu Československa, k sestrám a bratom v Kristovi“.
V rokoch 1947 - 1949 pražský arcibiskup stál na čele biskupskej konferencie a bol často pozývaný na Slovensko. Zachovali sa fotografie z jeho účasti na požehnaní piešťanských prameňov, z konsekrácie Vasiľa Hopka na pomocného biskupa Prešovskej eparchie a taktiež z pohrebu nitrianskeho biskupa Karola Kmeťka.
Priateľský vzťah ho spájal so spišským biskupom Jánom Vojtaššákom, s ktorým sa stretol počas internácie v Paběniciach v roku 1960. Spoločne sa stretli ešte raz o niekoľko rokov neskôr, keď biskupi Beran a Skoupý prišli do Senohrabov zablahoželať Jánovi Vojtaššákovi k 80. narodeninám.
| Meno | Dátum a miesto narodenia | Dátum a miesto úmrtia | Pôsobenie |
|---|---|---|---|
| Michal Buzalka | 19. september 1885, Svätý Anton | 7. december 1961, Tábor (Česko) | Pomocný biskup Trnavskej apoštolskej administratúry, rektor kňazského seminára |
| Eduard Nécsey | 9. február 1892, Oslany | 19. jún 1968, Nitra | Pomocný biskup Nitrianskeho biskupstva, apoštolský administrátor |
| Štefan Mnoheľ | 30. júla 1876, Novoti | 25. október 1944, Spišská Sobota | Správca farnosti, redaktor, vládny komisár mesta Poprad |
| Jozef Beran | 29. december 1888, Plzeň | 17. máj 1969, Rím | Pražský arcibiskup, kardinál |