V kostole má všetko svoje miesto. Nič tu nie je uložené náhodne. Všetkým sa sleduje myšlienka, aby služba bola dôstojná, prirodzená, plná lásky. Možno vo vašom kostole je to trochu inak ako na našom obrázku. Praktický život si vyžadoval určité zmeny.
Interiér kostola s vyznačenými dôležitými prvkami.
Významné Prvky V Kostole
Kríž
Je posvätné znamenie v kresťanskej symbolike. Uctieva sa ako znamenie umučenia Ježiša Krista a jeho vykupiteľského diela. V blízkosti oltára nám kríž pripomína, že na každej svätej omši Pán Ježiš medzi nami sprítomňuje obetu na kríži.
Kríž - symbol kresťanstva.
Oltár
Stôl, okolo ktorého sa zhromažďujeme ako vo Večeradle, kde Pán zhromaždil pri Poslednej večeri apoštolov. Je najdôležitejším miestom v kostole. Pri svätej omši prichádza k nám na oltár pod spôsobom chleba a vína živý Ježiš. Oltár zdravíme úklonom.
Ambona
Miesto, odkiaľ čítame Sväté písmo.
Sedes
Sedadlo pre kňaza. Kňaz k nemu prichádza na začiatku liturgických slávností. Odtiaľ vedie spoločnú modlitbu.
Večné Svetlo
Znamenie Ježišovej prítomnosti vo svätostánku.
Svätostánok
Uchovávajú sa v ňom premenené hostie. Zostáva tu s nami živý Pán pod spôsobom chleba.
Abak
Malý stolík, na ktorom bývajú pripravené obetné dary - chlieb a víno.
Paškál
Veľká svieca, ktorá nám pripomína vzkrieseného Pána Ježiša. Posväcuje sa každý rok na Bielu sobotu. Plameň paškálu nám pripomína, že Ježiš žije, kríž, že na kríži pre nás umrel. Letopočet znamená, že Ježiš zostáva s nami po celý rok.
Paškál - symbol vzkriesenia.
Sakristia
Čo sa nachádza vo vnútri katolíckeho kostola?
Je to miestnosť, kde prebieha príprava na slávenie liturgických slávností. Do sakristie chodia miništranti často. Nie preto, aby sa tam bavili, "zašívali", alebo bili, ale preto, aby sa dobre pripravili na liturgickú službu. Ich úlohou je, aby sa včas obliekli do miništrantských šiat a upravili sa. Hlavný miništrant, ceremonár, rozdelí služby, na ktoré sa majú všetci pripraviť. Hlavne tí, čo budú čítať.
Spovednica
Priestor, kde sa vysluhuje sviatosť zmierenia. Pri krste sme dostali Boží život.
Krstiteľnica
Nádoba, v ktorej sa uchováva krstná voda.
Svätenička
Menšia nádoba so svätenou vodou. Býva umiestnená pri vchode do kostola a do sakristie.
Liturgické Nádoby a Rúcha
Každá liturgia slávená v Katolíckej cirkvi sa nezaobíde bez špeciálne navrhnutých liturgických nádob. Pán Ježiš pri poslednej večeri so svojimi učeníkmi mal k dispozícii úplne iné predmety, než aké sa používajú dnes pri omši. Napriek tomu práve kvôli slávnostnosti každej eucharistie boli vyrobené liturgické nádoby na slávenie symbolickej obety tela a krvi Ježiša Krista, ktorá sa slávi v podobe chleba a vína.
Pri svätej omši si kňaz oblieka tieto liturgické rúcha: albu, cingulum, štólu a ornát. Alba je biela dlhá košeľa. Cingulum je povrázok, ktorým sa kňaz opáše - je znakom nevinnosti srdca. Štóla je pás, ktorý kňaz nosí zavesený okolo krku ako znak kňazskej moci. Diakon ju nosí krížom cez seba. Navrch si kňaz oblieka ornát - omšové rúcho. Farbu si volí podľa jednotlivých sviatkov alebo liturgických období. Základné liturgické farby sú biela, zelená, červená a fialová. Môže byť aj zlatá, svetlomodrá alebo ružová.
Učili sme sa, že pri slávení liturgie sa používajú rôzne liturgické predmety, ku ktorým máme mať posvätnú úctu. Najvzácnejšie nádoby používané na slávenie Eucharistie sú kalich a miska. V kalichu sa premieňa víno na Ježišovu krv. V miske sú hostie - chlieb, ktorý sa premieňa na Ježišovo telo. Kladú sa na korporál - štvorcové biele plátno. V ampulkách sa prináša víno a voda. Paténa je malý podnos, na ktorý sa kladie veľká hostia. Cibórium je nádoba s vrchnákom podobná kalichu, v ktorej sa uchováva Eucharistia v svätostánku. V monštrancii sa Sviatosť oltárna vystavuje na verejnú poklonu. Je veľmi pekná. Má napríklad tvar slnka s lúčmi.
Dôležité Miesta a Predmety v Kostole
V kostole sa nachádza svätostánok, oltár, ambona, sedes, miesto pre miništrantov, krstiteľnica a spovednica. V každom kostole musí byť oltár. Je najhlavnejším zariadením kostola. Je to vlastne obetný stôl. Nachádza sa v presbytériu. Tam nájdeme aj ambonu (kazateľský pult) - miesto, z ktorého sa ohlasuje Božie slovo. Pri vstupe do kostola sa má naša pozornosť upriamiť na svätostánok, kde sa uchováva Eucharistia. Pred ním svieti večné svetlo a upozorňuje nás na Ježišovu prítomnosť. Sedes je miesto pre kňaza, z ktorého predsedá zhromaždeniu a vedie modlitbu. V presbytériu sú aj sedadlá pre prisluhujúcich. Dôležitým zariadením farského kostola je aj krstný prameň - krstiteľnica. Pripomína nám náš vlastný krst a znovuzrodenie na Božie deti. Pri krstiteľnici sa slávi liturgia krstu. V niektorých kostoloch sú aj spovednice, prípadne spovedná miestnosť. Kostol je vyzdobený aj sochami, obrazmi a štrnástimi zastaveniami krížovej cesty.
Správanie v Kostole
Ľudia chodia do kostola, aby sa zúčastnili na svätej omši, na pobožnostiach, alebo aby sa súkromne pomodlili. V kostole by sme sa mali správať úctivo.
Žuvačka nepatrí ani na pohreb, ani do kostola, ani do divadla.
Svadba v Kostole
Sobáš v kostole je pre mnohých snúbencov nielen naplnením romantickej predstavy o veľkom dni, ale aj vyjadrením duchovnej roviny ich vzťahu. Atmosféra svätyne, zvuk organu, svetlo dopadajúce cez vitráže - to všetko vytvára výnimočný rámec pre manželský sľub. No kým sa nevesta a ženích postavia pred oltár, je potrebné prejsť určitým procesom. Zásadné sú nielen dokumenty a dohody, ale aj súlad s požiadavkami konkrétnej cirkvi.
Sobáš v kostole je cirkevný obrad, ktorý má pre veriacich duchovný význam. Ide o sviatosť (v prípade katolíkov) alebo bohoslužbu (v evanjelickej cirkvi), pri ktorej si snúbenci sľubujú lásku a vernosť pred Bohom a cirkevným spoločenstvom.
Podmienky Sobáša v Katolíckom Kostole
- Pre sobáš v katolíckom kostole sa očakáva, že obaja snúbenci sú pokrstení katolíci a sú pripravení prijať manželstvo ako sviatosť.
- Ak jeden zo snúbencov nie je katolík, je potrebné požiadať o dišpenz, teda o povolenie od biskupa.
- Katolícky snúbenec sa zároveň musí zaviazať, že si svoju vieru zachová a bude sa snažiť deti z manželstva vychovávať vo viere.
- Neveriaci partner musí súhlasiť s formou katolíckeho sobáša a rešpektovať jeho duchovný rozmer.
Podmienky Sobáša v Evanjelickom Kostole
- Na uzavretie manželstva v evanjelickom kostole stačí, ak je aspoň jeden zo snúbencov evanjelikom.
- Druhý partner môže byť katolík, patriť k inému kresťanskému vierovyznaniu, alebo byť aj neveriaci.
- Nevyžaduje sa, aby konvertoval alebo plne prijal evanjelickú vierouku, no očakáva sa rešpektovanie základných hodnôt a samotného významu cirkevného obradu.
Evanjelická cirkev umožňuje sobáš aj medzi evanjelikom a ateistom, pokiaľ si obaja snúbenci vážia kresťanské hodnoty a vnímajú manželstvo ako vážny, celoživotný záväzok.
Cirkevné sobáše nie sú komerčné služby, a preto za ne oficiálne nie je stanovený žiadny jednotný cenník. V praxi však bývajú spojené s rôznymi nákladmi, ktoré závisia od konkrétnej farnosti, lokality či výdavkov spojených s prípravou obradu.
Tradične sa cirkevné sobáše konajú v kostoloch alebo modlitebniach, ktoré sú zasvätenými miestami určenými na bohoslužby. V katolíckej cirkvi platí, že sobáš má byť slávený vo farskom kostole jedného zo snúbencov. Svadba mimo kostola je výnimočne možná len so špeciálnym povolením biskupa.
V evanjelickej cirkvi je prax voľnejšia - kňazi môžu obrad vykonať aj mimo kostola, pokiaľ je miesto vhodné a dôstojné.
Oblečenie v Kostole
Nevhodné oblečenie na omši nie je problémom pohodlia, ale duchovným problémom, ktorý má korene v presexualizovanej kultúre, ktorej módne vplyvy už desaťročia prenikajú do našich farností. Mentalita, že „nikomu nie je nič do toho, čo si oblečiem na omšu, pretože Boh pozná moje srdce“, odráža nedostatok pokory a slabé pochopenie toho, čo sa vlastne na omši deje. Kostol nie je miestom, kde by sa mali množiť pokušenia a hriech, kde by sexuálne rozptýlenia mohli konkurovať nášmu Pánovi, ktorý je prítomný vo sviatosti oltárnej.
Pri obliekaní do kostola musíme používať zdravý rozum.
Pohreb
Pohreb je najsmutnejšia rozlúčka s človekom, ktorého sme mali radi alebo poznali. Je to aj posledné vzdanie úcty zosnulému. Každý na ňom prejavuje žiaľ inak, niekto plače, iný ho dusí v sebe. Kým hlasný plač je na pohrebe bežný (ba pre niekoho je len takýto plač prejavom smútku), hlučnejší hovor a smiech sem nepatria. Pieta si totiž vyžaduje ticho alebo stíšený hlas.
V našich zemepisných šírkach je zvykom prísť na pohreb oblečený v čiernom. Na smútočný obrad sa treba obliecť konzervatívne podľa pravidla - čím bližší vzťah k zosnulému, tým tmavší odev.
Kyticu alebo veniec by mal na pohreb priniesť alebo poslať každý, kto sa osobne stretával so zosnulým či s jeho rodinou. Kvety by mali mať tlmené farby, vhodné sú tmavočervené, fialové, modré.