Mnohí z nás stratili zmysel toho pojmu „sviatosť zmierenia“. Ako viete, predtým sa tomu hovorilo „ísť k spovedi“. Keď sa povie spoveď, je to vlastne len malá časť sviatosti zmierenia. Je to len to, čo urobím ja. Idem a vyznávam svoje hriechy. Chcela by som, aby sme sa teraz na chvíľu zastavili a skúsili sa v mysli spýtať sami seba, čo pre nás dnes sviatosť zmierenia znamená. Či sa na ňu tešíme, alebo je to nutná a trápna povinnosť. Povinnosť, ktorej je potrebné sa zhostiť raz za mesiac, alebo dva.
Je to niečo, pred čím ma bolí brucho? Alebo niečo, čo mi veľmi neprekáža, že je to také ako jeden z tých kameňov pri rieke. Idem tam, idem odtiaľ a nič sa nedeje. Tak to bolo, tak to bude aj ďalej. Kiež by nás dnes táto krátka úvaha povzbudila k tomu, aby sme začali vo sviatostiach, zvlášť vo sviatosti zmierenia vidieť poklad.
Páter Adam Rucký nám povedal, že sme ako pojedači hostií. Zhltnúť a ísť, tak ako sme prišli. A asi mal pravdu. Zvyk, to je hrozná vec, je to hrozná pasca.
Dostala sa mi do rúk kniha Uzdravování skrze svátosti, od pátra Michaela Marscha. Keď som ju čítala, na začiatku sa mi ani nepáčila. Zdalo sa mi to trochu zložité. Keď som čítala o sviatosti zmierenia, veľmi ma to zaujalo. Napríklad hneď na prvej strane sú veci, ktoré ma veľmi zarazili. Citát sv. farára z Arsu: „Bežíme od našej lásky a katovi sa vrháme do náručia,“ - hovorí tu o hriechu a diablovi.
Svätá Terézia Odhalila: Čo sa deje s dušou v poslednú noc pred smrťou — ŠOKUJÚCE!
Hriech ako duchovná smrť
Potom pokračuje: „Hriech je teda vraždou, presnejšie povedané sebevraždou, pretože vrahom nie je nik iný iba ja sám. To hovorí farár z Arsu o človeku, ktorý sa dopustil ťažkého hriechu. Je treba väčšieho zázraku, než bolo vzkriesenie Lazára. Tak o tom hovorí i Pán Ježiš v podobenstve o márnotratnom synovi. Otec na návrat svojho márnotratného syna hovorí svojmu druhému synovi : „On bol mŕtvy a zase žije, bol stratený a našiel sa.“ Ako viete nebol mŕtvy - bol medzi prasatami. A predsa Písmo hovorí, že bol mŕtvy a zase žije, bol stratený a našiel sa.
V Písme na začiatku Boh Adamovi a Eve povedal, že keď sa dotknú toho stromu, zomrú. Teda zomreli, či nie? Kľudne sa aj ďalej prechádzali po záhrade a potom si obliekli zástery… Tak teda Pán Boh klamal, alebo čo? Alebo ich len strašil? Áno, boli mŕtvi! Oni boli fyzicky živí, ale duchovne boli mŕtvi. Keď žijeme hriechu, tak sme mŕtvi pre Boha. Toto posolstvo je mnohokrát v Písme (Ef 2), alebo keď mladík chcel nasledovať Ježiša. Pán mu hovorí: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych, ty ma nasleduj.“
Písmo nám hovorí, že hriech zvlášť ten ťažký, je stav duchovnej smrti človeka. Preto sa mu hovorí tiež smrteľný hriech. My to niekedy tak silno nevnímame. Keď to poviem úplne naostro, tak po uliciach nám chodí kopa mŕtvol. Môže sa to stať každému z nás. Budeme mať pocit, že žijeme celkom pekne, ale pre Boha sme mŕtvi. Preto je na záchranu takejto duše potrebný zázrak. Obrovský zázrak. Zázrak vzkriesenia. Podobne ako u Lazára. Pretože keď sme mŕtvi, potrebujeme byť vzkriesení. Toto robí pre nás Ježiš vo sviatosti zmierenia. Tento zázrak v jednej minúte.
Moc odpúšťať hriechy
Poznáte ten príbeh s ochrnutým, ktorého priniesli k Ježišovi a chceli aby ho uzdravil. Pán Ježiš sa tváril - s prepáčením - ako hlúpy. Namiesto toho, aby povedal vezmi svoje lôžko a choď, povedal chorému: „Odpustené sú tvoje hriechy.“ Akoby ignoroval to, načo tam prišli. O odpustenie tam nikto neprosil. Ani ten chorý, ani ľudia čo ho priniesli. Ježiš sa pozrel na toho chorého a povedal, že sa mu odpúšťajú hriechy. Oni sa nad tým pohoršovali, pretože moc odpúšťať hriechy má len Boh.
A Ježiš sa ich spýtal: „Čo myslíte, čo je väčšie, povedať niekomu odpúšťajú sa ti hriechy, alebo vezmi svoje lôžko a choď!?“ Zaujímavé, že on im na to neodpovedá. Ja som dlho nad týmto premýšľala. Nevedela som čo myslí Ježiš, čo je väčšie, čo je zložitejšie. Nám sa niekedy zdá, že povedať - odpustené sú ti hriechy - je ľahšie než - vezmi si lôžko a choď. Povedať to, to je ľahké. Tá obrovská sila čo je vo sviatosti zmierenia je úžasná vec. Pán Ježiš poveril ľudí, dal im pomazanie a povedal - čo zviažete na zemi, bude zviazané i v nebi, čo rozviažete na zemi…, komu hriechy odpustíte budú mu odpustené. Dal im moc, ktorú mal iba on.
Poviem vám jednu vec - prečo bol vlastne Ježiš ukrižovaný? Práve pre tieto veci. Nie tak preto, že robil zázraky, uzdravoval, ale preto, že hovoril „odpúšťajú sa vám hriechy“. Farizejov to štvalo - veď kto mohol odpúšťať okrem Boha?! Aj proroci uzdravovali v mene Božom (Eliáš), ale keď povedal: „Odpúšťajú sa ti hriechy !“- to môže povedať jedine Boh! Preto ho chceli kameňovať a preto naňho vydali zatykač, lebo sa vydával za Boha. A predstavte si, že tú úžasnú moc, ktorú má jedine on, dal vlastne ľuďom. To nemôžem povedať ja so svojou mocou, ale iba kňaz. V tej chvíli je to tak, akoby Božia ruka ležala na mojej hlave a Ježiš to sám hovorí, skutočne ťa napĺňa Boží pokoj. Prichádza nielen odpustenie, ale i uzdravenie tvojej duše. Jednoducho hĺbkové uzdravenie.
Tri časti sviatosti zmierenia
Sviatosť zmierenia nie je len vyznanie hriechov. Je tu potrebná dokonalá ľútosť, vyznanie, zadosťučinenie - pokánie - dať tú vec do poriadku. V dejinách cirkvi sa na tieto tri časti sviatosti zmierenia kládol rôzny dôraz. V prvých storočiach dejín cirkvi bola silne zakcentovaná práve tretia časť - zadosťučinenie. Keď sa niekto dopustil cudzoložstva, nemohol chodiť na sv. omše niekoľko rokov, postil sa niekoľko dní, alebo išiel pešo na púť do sv. zeme, atď. Kajúcnosť, teda ako si hriechy vynahradiť, mala veľký význam. V stredoveku dávali do popredia tú druhú časť sviatosti - vyznanie, spoveď. Rozlišovali ťažký a ľahký hriech, ktorý hriech je ešte ľahký, ktorý nie a koľkokrát som urobil to a to…
Dôležité sú všetky tieto časti, ale veľmi dôležité je nezabudnúť na tú prvú časť - skrúšené srdce, o ktorom Písmo vraví: „Bože ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým.“ Ja si myslím, že to je tá najpodstatnejšia časť. Dobre poznáte príbeh o márnotratnom synovi. Povedala by som, že už vtedy, keď bol pri tých prasatách, keď si povedal, že vstane a pôjde k svojmu otcovi, bolo všetko vyriešené. To čo nasledovalo bolo len taká dohra. Nebolo to vyriešené vtedy, keď sa spolu stretli. Otec ho očakával stále, celý rok. Ešte keď ho uvidel vo veľkej diaľke, bežal za ním, aby ho objal. Nič také. Nešlo mu o tieto detaily. Videl, že jeho srdce je obrátené, že chce späť k otcovi, že naozaj má už dosť starého života.
Syn ani nedopovedal to svoje „Ľutujem“, tú reč, čo mal pripravenú - „Otče zhrešil som proti nebu aj proti tebe, prijmi ma aspoň za nádenníka,“ a otec ho objal, dal vystrojiť hostinu, dal priniesť šaty a prsteň. Na naše povzbudenie, myslím si, že jeho ľútosť nebola až taká dokonalá, on uvažoval trošku pragmaticky. Rozmýšľal takto: “Mal som u svojho otca všetkého dostatok, a teraz tu sedím, mám hlad a ani to čo žerú prasce nedostanem.“ Dohnal ho teda hlad. Nebola to až taká čistá láska k Bohu, alebo nesebecká túžba po nebi, či veľká ľútosť nad tým ako zranil svojho otca. Nebolo to tam. Je zaujímavé, že toto Pánu Bohu stačí. Berie to tak. Otec vie, že v tomto stave syn nevie uvažovať ďalej.
V knihe „Realizmus“ sv. Terézia Ježišova píše list svojej sestre. Hovorí: „Tá mizerná ľudská dobrá vôľa.“ My nie sme koľkokrát schopní robiť dobré veci, ale keď máme dobrú vôľu do určitej miery to stačí. Potom to zas pohnojíme svojou pýchou a tak dookola. Boh skutočne hľadí do nášho srdca - o to mu ide. Nejde o to, či si pri spovedi spomeniem na všetky hriechy. Ide o moje srdce, či je úprimné a kajúce sa pred Bohom, či sa naozaj o to usilujeme.
Nemali by sme preto upadnúť do rutiny, keď budeme brať sviatosť zmierenia ako nejakú ďalšiu čiarku do počtu. To je obrovské znehodnotenie. Sviatosti sú skutočné stretnutia s Ježišom. Predstav si, že slová rozhrešenia hovorí sám Ježiš. Keď ti kňaz kladie na hlavu ruky - to ti svoje prebodnuté ruky kladie na tvoju hlavu Ježiš, alebo ešte viac, ako by do svojich rúk vzal tvoje srdce, ktoré je hriechmi deformované, zranené, boľavé - nie iba špinavé - a Jeho láskou a uzdravujúcou mocou je premieňané - v ten moment, keď sa kňaz modlí tú modlitbu. To je úžasná vec.
Sviatosti ako zhmotnenie Božej lásky
Je smutné pozrieť sa na našu cirkev v tomto ohľade. Hlavne na západe (Belgicko, Holandsko) v katolíckych kostoloch nenájdete ani spovedeľnicu. Ľudia jednoducho k sviatostiam nechodia. Stratili pojem hriechu. Žiaľ, i mnohí teológovia na univerzitách. Hovoria ľuďom, že vlastne hriech nie je, že nenesú zodpovednosť za existenciu určitých zranení a problémov. Hovoria im, aby chodili ku psychológom alebo psychiatrom, nie za kňazom. Potom ľudia chodia zaťažení vinou, hovorí páter Marsch, ktorý to pozná zase z Nemecka, majú depresie a psychológovia a psychiatri sú preťažení. Na západe je módne mať svojho rodinného psychológa, práve i medzi kresťanmi. Nie je to vina len týchto ľudí. Musíme brať do úvahy, že tak boli vychovaní. Vina je aj v tom ako sa im táto sviatosť prezentovala, čo napríklad zažili od kňazov. Malo by to byť akoby zhmotnením Božej lásky.
Jeden kňaz z Prahy mi hovoril príbeh: Bol pozvaný, aby spovedal deti z kresťanskej školy, ktoré išli na prvé sv. prijímanie. Kládol im nejaké otázky. Deti boli úplne vyplašené. Veľmi sa čudoval, že sú tie deti také nervózne. Hovoril, že v ich farnosti sa môžu pochváliť tým, že deti sa na sviatosť zmierenia tešia. Pripravujú ich takým spôsobom, že sa tešia. Pýtal sa tých detí, čo si myslia, čo robí Pán Boh v nebi. Odpovede boli rôzne: „Pozerá sa na nás, či sme dobré.“ - teda čiarkuje si naše hriechy… A páter povedal, že aj to Pán Boh robí, ale dodal že sa na nás teší! Keď hovoril ďalej, videl úžasnú úľavu v tvárach tých detí. (Jedni ľudia mi raz rozprávali, aké majú u nich vo farnosti požehnanie, lebo ich kňaz počuje iba na jedno ucho. Znamená to, že spovedaný musí správne odhadnúť z ktorej strany spovedeľnice má pristúpiť, keď má niečo náročného povedať…)
Ten kňaz je pre nás skutočne stelesnenie Božej lásky - ale niekedy aj nie - možno niekedy dopredu vieme, čo nám povie. Chcem povedať to, že na tom až tak veľmi nezáleží. Samozrejme je príjemnejšie, ak s nami zaobchádza nejak pekne, ale nemalo by nás to preto blokovať. Aj kňazi chodia ku sviatosti zmierenia, sú to ľudia. Aj mne sa už stalo, že mi kňaz dobre vynadal. Mali by sme obnoviť svoj prístup k tejto sviatosti, vidieť za ňou skutočne Ježiša. Na tom, aký je spovedajúci kňaz, až tak nezáleží. On je len prostredníkom. Milosť prichádza do mojej duše i keby bol hluchý na obidve uši, alebo by na mňa kričal. (Samozrejme, že potom pôjdem pred Bohostánok a budem prosiť o vnútorné uzdravenie z toho, ale… Smiech.) Tá milosť pôsobí rovnako. Milosť Božia ktorá tam pôsobí (prechádza), to nie je už on. Dokonca i kňaz žijúci v ťažkom hriechu, môže premieňať pri sv. omši. Nemusíme mať vôbec pochybnosti, ani v ostatných sviatostiach.
Bolo by najlepšie, keby sviatosť zmierenia bola spojená s duchovným vedením, kedy mi kňaz ukáže, ako ďalej kráčať. Znamená to, aby ma kňaz poviedol kúsok ďalej, ale nie je to podmienka. Nie je nutné aby bola sviatosť zmierenia spojená s duchovným vedením, aj tak má svoju silu. Je však požehnaním, keď nájdeme spovedníka, ktorý môže byť i duchovným vodcom. Modlite sa za to, aby ste našli takého.
Myslím si, že psychológovia a psychiatri by mali menej práce, keby ľudia praktizovali sviat. Možno poznáte príbeh spovedníka z Arsu. Prišiel k nemu nejaký umelec, vedec, známa osobnosť, že má pochybnosti vo viere. Chcel s ním diskutovať o týchto problémoch. A ten spovedník sa ho opýtal ako dlho sa už nespovedal. Potom mu navrhol, že ho vyspovedá a potom budú diskutovať o jeho pochybnostiach vo viere. Keď vyšiel zo spovedeľnice, nebolo o čom diskutovať.
To je i moja skúsenosť, že ak človek žije v hriechu, hanbí sa ho vyznať, často má zlú náladu, narušené vzťahy s druhými a samozrejme má narušený vzťah s Bohom. To znamená, že sa veľmi skoro pridružia i pochybnosti vo viere, začne spochybňovať úplne všetko. Riešením by bolo často pozrieť sa do seba, prestať filozofovať a pekne si sadnúť a spytovať si svedomie a ísť k sviatosti zmierenia. Určite by to pomohlo.
"...odpustím ich viny a na ich hriech si už nespomeniem"
V Biblii vraví Hospodin: „… odpustím ich viny a na ich hriech si už nespomeniem“ (Jer 31:34). Všimni si, že Ježiš nespomenul minulosť tej ženy.
| Aspekt | Popis |
|---|---|
| Ľútosť | Skrúšené srdce, úprimná ľútosť nad hriechmi |
| Vyznanie | Vyznanie hriechov kňazovi, ktorý je prostredníkom |
| Zadosťučinenie | Pokánie, snaha napraviť spôsobené škody |
| Odpustenie | Božie odpustenie hriechov skrze kňaza |
| Uzdravenie | Hĺbkové uzdravenie duše a obnovenie vzťahu s Bohom |
Ježiš povedal žene: „Žena, kde sú? Nikto ťa neodsúdil? Odpovedala: Nikto, Pane! Títo zákonníci a farizeji odišli, pretože Ježiš odsúdil tých, ktorí odsudzovali ju. Ako dlho trvá stať sa kresťanom? Trvá to roky? Mesiace? Nech si sa dopustil akéhokoľvek hriechu, Ježiš za teba zomrel na kríži a niesol Boží rozsudok namiesto teba. Ten hriech ti môže byť odpustený hneď teraz.
Vyznávať svoje hriechy znamená priznať, že existujú a oľutovať ich. Častokrát to ale nechceme spraviť. Vinu za svoje hriechy chceme hodiť na niekoho iného. Možno sa tvoj život nachádza na zlom mieste, pretože si spravil pár zlých rozhodnutí. Boh ti môže odpustiť.
Ľudia sa dokážu zmeniť. Nedokážeme sa však zmeniť sami, tak ako ani topiaci nedokáže zachrániť sám seba. Sami to nedokážeme, ale Ježiš nás zmeniť dokáže. Jedine Boh ti dokáže odpustiť a zachrániť ťa. No musíš k Nemu volať. Môžeš sa zmeniť. Môžeš za seba hodiť svoje hriechy ako tá žena, odpustené a zabudnuté.
Ak sme skutočne pochopili čo sa udialo v deň, keď sme svoje životy zverili Kristovi, odpovede na naše problémy budeme čoraz menej hľadať mimo Krista a Jeho Slova. V deň, keď si vložil svoju vieru v Krista, boli tvoje hriechy okamžite odpustené! Boh nám nielenže naše hriechy odpúšťa, ale na nich aj zabúda. Ak by len toto predstavovalo spásu, bolo by to viac, než by sme kedy mohli dúfať. Predstavuje to však len prvý význam ospravedlnenia.
Slovo ospravedlnený tiež znamená „pripísať na účet.“ Boh ospravedlňuje človeka tak, že všetku Kristovu spravodlivosť mu pripisuje na účet. Zatiaľčo sa ti predstava, že by sa ti mohlo niečo také stať zdá byť neuveriteľná, to, čo urobil Boh pre mňa a pre teba skrze spásu je dokonca ešte menej uveriteľné. A pritom to nie je predstava.
Odpúšťa P. Evanjelici nemajú sviatosť zmierenia, je im vôbec odpustené? Hovoríte áno - a to je správne. Pán nám odpúšťa hriechy aj keď mu ich vyznáme priamo, mimo sviatosť zmierenia. No pre nás katolíkov platí pravidlo, že pri ťažkom hriechu máme prijať sviatosť zmierenia.