Mimoriadny svätý rok milosrdenstva dospel k svojmu záveru, no posolstvo o milosrdenstve zostáva stále aktuálne. Poďme sa spoločne pozrieť na to, ako môžeme pokračovať v praktizovaní milosrdenstva v našich životoch.
Približne 950 miliónov veriacich prešlo počas Roku milosrdenstva svätými bránami na celom svete. Aj keď sa zatvorí svätá brána, pre nás ostáva stále otvorená tá pravá brána milosrdenstva, ktorou je Kristovo Srdce.
Emblém Svätého roka milosrdenstva
Svätý Otec František pripomenul, že aj keď sa zatvorí svätá brána, pre nás ostáva stále otvorená tá pravá brána milosrdenstva, ktorou je Kristovo Srdce. Z prebodnutého boku Vzkrieseného vyviera až do konca vekov milosrdenstvo, útecha a nádej. Toľkí pútnici prekročili prahy svätých brán a mimo hluku správ si vychutnali veľkú Pánovu dobrotu.
Svätý Otec pri tejto príležitosti verejne poďakoval Mons. Rinovi Fisichellovi, predsedovi Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie, ktorý riadil podujatia Jubilejného roka, i všetkým jeho spolupracovníkom. Námestie bolo zaplnené pútnikmi z rôznych krajín sveta, medzi ktorými nechýbali približne dve stovky veriacich zo Slovenska.
V závere eucharistického slávenia Svätý Otec František podpísal apoštolský list Misericordia et misera adresovaný celej Cirkvi s výzvou naďalej rovnako intenzívne pokračovať v praktizovaní milosrdenstva ako tomu bolo počas mimoriadneho jubilea. Z rúk pápeža Františka potom prevzali apoštolský list reprezentanti Božieho ľudu z celého sveta.
Pohľad do minulosti: Spomienky na svätú Faustínu
Matka M. spomína na svätú Faustínu a jej cestu do Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva. V jedno jarné ráno roku 1924, keď bola predstavenou domu na Żytnej, z vrátnice jej dali vedieť, že prišlo mladé dievča prosiť o prijatie do kongregácie. Kandidátka, ktorá sedela tak, že si ju nevšimla, kvôli svojmu trochu zanedbanému výzoru neurobila na ňu na prvý pohľad dobrý dojem.
V tej chvíli si však pomyslela, že bude v súlade s láskou k blížnemu dať tej dievčine niekoľko zbežných otázok a až potom sa s ňou rozlúčiť. Vrátila sa teda do hovorne a začala rozhovor. Vtedy si hneď všimla, že kandidátka má milý úsmev, sympatický výraz tváre, jednoduchosť, úprimnosť a rozvážnosť vo vyjadrovaní.
Hlavným problémom bola chudoba Helenky Kowalskej, nemyslím veno, na ktoré Svätá stolica ľahko dávala dišpenz; nemala žiadnu osobnú výbavu, a my sme nemali prostriedky na tento cieľ. Ale navrhla som jej či by nemohla na nejaký čas ísť do služby a odložiť si zopár stoviek zlotých na výbavu. Tento návrh prijala veľmi ochotne a dohodli sme sa, že našetrené peniaze bude prinášať na vrátnicu.
Po vstupe do kongregácie bola sestra Faustína pod opaterou matky Janiny, jednej z našich najstarších a vynikajúcich matiek, ktorá sa v tom čase, v roku 1925 starala o postulantky. Matka Janina si veľmi obľúbila mladú postulantku, cenila si jej dobré vlastnosti a spoznala jej ducha modlitby, lebo už o pár mesiacov neskôr mi povedala: Helenka je duša veľmi úzko spojená s Pánom Ježišom.
Prvé sľuby zložila 30. apríla 1928. Krátko potom odišla do Varšavy, kde varila v kuchyni pre dievčatá. Okolnosti sa vyvíjali tak, že sestru Faustínu bolo potrebné často presúvať na iné miesta, takže pracovala skoro vo všetkých domoch kongregácie.
Zhruba rok pred začatím tretej probácie došlo predsa len k zmenám, ktoré spôsobili, že napriek mojej vôli, napriek všetkej mojej dobroprajnosti voči sestre Faustíne, musela som jej spôsobiť utrpenie. Vtedy som sa totiž dozvedela od vtedajšej matky predstavenej z Plocka, že sestra Faustína dostala vo videní príkaz namaľovať obraz Božieho milosrdenstva.
Keďže som poznala túto dušu [sestru Faustínu], dobre som si uvedomovala, že je potrebné, aby mala skúseného duchovného vodcu. a preto som túžila, aby po sľuboch zostala v „Jozefove“ a využívala duchovné vedenie otca Andrasza, voči ktorému mala veľkú dôveru.
Raz vo Vilniuse sa (sestra Faustína) obrátila na mňa s tým, že Pán Ježiš si praje, aby vznikla kongregácia úplne zasvätená úcte k Božiemu milosrdenstvu. Má byť klauzúrna. Voči opakovaných žiadostiam som zaujala rozhodnejšie stanovisko, najmä preto, že tu bolo v hre jej opustenie kongregácie.
Na jeseň roku 1937 sa opäť začal zhoršovať zdravotný stav sestry Faustíny - bola preradená zo záhrady na vrátnicu. Tam bola veľmi zdvorilá, milá a dobrá k chudobným. Sestra Faustína sa však nesťažovala.
Na to naše posledné stretnutie mám najkrajšie spomienky. Nesmierne sa potešila. S nadšením mi rozprávala rôzne príhody zo svojho života v nemocnici a hodinka, ktorú som mala k dispozícií medzi dvoma autobusmi, ubehla ako jedna chvíľa.
Výzvy a povzbudenia pápeža Františka
Svätý Otec František nás povzbudzuje, aby sme nezabúdali, že každý máme vo svete svoje jedinečné poslanie. Misijné poslanie kresťanov sa nezakladá na ľudskej výmluvnosti ani na strategiách a metodách, ale na „sile přitažlivosti“, jíž působí živý Kristus v srdcích lidí: kéž by tak mohl volně působit i skrze každého z nás.
Najväčším úspechom pápeža Františka bolo zdôraznenie milosrdenstva
Pápež odpovedá, že najväčším Božím nepriateľom sú peniaze. Ďábel se vždycky vkrádá přes kapsy, vždycky. To jsou jeho vstupní dveře. Je potřeba bojovat o chudou církev pro chudé, podle evangelia. Je třeba bojovat. A když čtu 25. kapitolu Matoušova evangelia, která je protokolem, podle něhož budeme souzeni, rozumím lépe, co znamená chudá církev pro chudé: jde o skutky milosrdenství.
Medzi nami je však rozšíren určitý názor, že totiž ten, kdo udělal něco špatného, musí pykat. Vězení se chápe jako trest. A to není dobré. Mysleme na opětovné zařazení do společnosti. Opravdový trest nemůže existovat bez naděje.
Starší bratr z podobenství o marnotratném synovi je rigidní. Myslí si, že bratr si nezaslouží, aby jej otec přijal. Rigidita se vždycky staví na místo soudce. Tahle přísnost však Ježíšovi není vlastní. Ježíš učitelům Zákona vytýká, že jsou pokrytci. Postačí si přečíst 23. kapitolu Matouše. Oni teoretizují a říkají: milosrdenství ano, ale důležitá je spravedlnost. V Bohu však - a platí to i pro křesťany - je spravedlnost milosrdná a milosrdenství spravedlivé. Nelze je od sebe oddělovat. Jak to vysvětlit?...
Pomysleme na třetí světovou válku, kterou prožíváme, protože třetí světová válka je rozkouskovaná. Kousek tam, kousek onde, ale jsme ve válce. Prodávají se zbraně a prodávají je výrobci a obchodníci. A prodávají je oběma stranám konfliktu, protože to přináší zisk. Tady je obrovská tvrdost srdce: chybí něha. Svět dnes potřebuje jakousi revoluci něhy...
„Kto zistí, že je veľmi milovaný, začína sa dostávať von zo zlej osamelosti, z odlúčenia, ktoré prináša nenávisť voči iným a voči sebe samému. Dúfam, že mnohé osoby objavili, že Ježiš ich veľmi miluje a nechali sa ním objať. Milosrdenstvo je meno Boha a aj jeho slabosť, jeho slabé miesto. Jeho milosrdenstvo privádza vždy k odpusteniu, k zabudnutiu na naše hriechy.
Svätá Terézia z Lisieux, ktorá je učiteľkou Cirkvi, vo svojej ,malej ceste‘ k Bohu ukazuje odovzdanosť dieťaťa, ktoré bezvýhradne zaspí v náručí svojho otca a pripomína, že láska nemôže ostať uzavretá.
Predo mnou bol svätý Ján XXIII., ktorý svojím príhovorom Gaudet Mater Ecclesiae o „lieku milosrdenstva“ naznačil pri otvorení [Druhého vatikánskeho] koncilu cestu, ktorou treba ísť, potom blahoslavený Pavol VI., ktorý videl v príbehu o Samaritánovi jeho paradigmu. Potom tu bolo učenie svätého Jána Pavla II. s jeho druhou encyklikou Dives in misericordia a s ustanovením sviatku Božieho milosrdenstva. Benedikt XVI. povedal, že ,meno Boha je milosrdenstvo‘.
Veľkonočné trojdnie v Roku milosrdenstva
Aj v stredu Veľkého týždňa pápež František prijal pútnikov z celého sveta na generálnej audiencii. Tentokrát na Vatikánskom námestí zaznela z jeho úst katechéza na tému: Veľkonočné trojdnie v rámci Jubilea milosrdenstva. Svätý Otec v nej so zreteľom na milosrdnú lásku Boha postupne priblížil tajomstvo ustanovenia Eucharistie na Zelený štvrtok, Ježišovej smrti na Veľký piatok a „Božieho ticha“ na Bielu sobotu.
Podľa pápeža nám udalosti týchto svätých dní ukazujú, kam až dokáže zájsť láska Boha, jeho láska bez hraníc. Veriacich Svätý Otec vyzval prežívať Bielu sobotu v tichu a očakávaní, tak, ako ju prežívala aj Panna Mária. V katechéze citoval aj časť zjavenia anglickej mystičky Juliany z Norwichu, aby poukázal na veľkosť Ježišovej lásky - „Ježiš ... každému z nás vraví: Keby som mohol za teba viac trpieť, urobil by som to.“
Na záver generálnej audiencie Svätý Otec vyslovil apel v súvislosti s utorkovými teroristickými útokmi v Bruseli:„S bolestným srdcom som sledoval smutné správy o včerajších teroristických útokoch v Bruseli, ktoré si vyžiadali početné obete a ranených. Uisťujem o mojej modlitbe a blízkosti drahý belgický národ, všetkých rodinných príslušníkov obetí a všetkých ranených.
Opätovne sa s apelom obraciam na všetkých ľudí dobrej vôle, aby sa spojili v jednohlasnom odsúdení týchto krutých ohavností, ktoré spôsobujú jedine smrť, teror a hrôzu. Všetkých prosím o vytrvalosť v modlitbe a počas tohto Svätého týždňa aj v prosbe Pánovi, aby utešil skľúčené srdcia a obrátil srdcia týchto osôb zaslepených krutým fundamentalizmom, na príhovor Panny Márie.“
Na záver sa spoločne s pútnikmi na námestí pápež pomodlil Zdravas´ Mária a prítomných vyzval v tichu sa pomodliť za všetky obete spomínaných útokov, za ranených ich rodiny, ako aj za celý belgický národ.
Veľkonočné trojdnie je pripomienkou drámy lásky, ktorá nám daruje istotu, že nikdy nebudeme opustení v skúškach života. Na Zelený štvrtok Ježiš ustanovuje Eucharistiu, anticipuje tak pri veľkonočnej hostine svoju obetu na Golgote. Aby učeníkom pomohol chápať lásku, ktorá ho vedie, umýva im nohy, ponúkajúc ešte raz osobne príklad, ako oni sami budú musieť konať.
Eucharistia je láska, ktorá sa stáva službou. Je to nežná prítomnosť Krista, ktorý túži uhasiť hlad každého človeka, osobitne tých najslabších, aby ich urobil schopnými na ceste svedectva uprostred ťažkostí sveta. A nielen to. Keď sa nám Ježiš darúva v podobe pokrmu, dosvedčuje tak, že sa musíme naučiť deliť sa s touto výživou s druhými, aby sa vytvorilo skutočné spoločenstvo života s tými, čo sú v núdzi. Dáva sa nám a žiada nás zostať v ňom, aby sme konali rovnako.
Veľký piatok je vrcholiacim momentom lásky. Smrť Ježiša, ktorý sa na kríži odovzdáva Otcovi, aby ponúkol spásu celému svetu, vyjadruje lásku darovanú až do krajnosti, bez konca. Lásku, ktorá chce objať všetkých, nikoho nevylučujúc. Lásku, ktorá sa rozširuje do každej doby a na každé miesto: nevyčerpateľný prameň spásy, z ktorého každý z nás hriešnikov môže čerpať. Ak nám Boh prejavil svoju najväčšiu lásku v Ježišovej smrti, potom aj my, znovuzrodení z Ducha Svätého, sa môžeme a musíme navzájom milovať.
A nakoniec, Biela sobota je dňom Božieho mlčania. Má byť dňom mlčania a my musíme urobiť všetko preto, aby bol pre nás skutočne dňom ticha, ako ním bol v tom čase: dňom Božieho mlčania. Ježiš uložený do hrobu zdieľa s celým ľudstvom drámu smrti. Je to ticho, ktoré hovorí a ktoré vyjadruje lásku ako odvekú solidaritu s opustenými, ku ktorým sa Boží Syn dostáva tak, že prekonáva prázdnotu, ktorú môže zaplniť len nekonečné milosrdenstvo Boha Otca. Boh mlčí, avšak z lásky. V tento deň sa láska - tá mlčiaca láska - stáva očakávaním života v zmŕtvychvstaní. Pomyslime na Bielu sobotu: prospeje nám myslieť na mlčanie Panny Márie, „ženy viery“, ktorá v tichu zotrvávala v očakávaní zmŕtvychvstania. Panna Mária má byť pre nás ikonou tej Bielej soboty. Premýšľajme mnoho o tom, ako Panna Mária túto Bielu sobotu prežívala, v očakávaní. Je to láska, ktorá nepochybuje, ale ktorá dúfa v Pánovo slovo, aby sa prejavila a zažiarila v deň Veľkej noci. Je to všetko jedno veľké tajomstvo lásky a milosrdenstva. Naše slová sú chudobné a nepostačujú na jeho plné vyjadrenie.
Dovoľme si inšpirovať sa slovami Juliany z Norwichu: «Náš dobrý Pán Ježiš sa ma spýtal: „Si rada, že som pre teba trpel?“ Povedala som: „Áno, dobrý Pane, a veľmi ti ďakujem; áno, dobrý Pane, buď požehnaný.“ Nato Ježiš, náš dobrý Pán, povedal: „Ak si ty rada, aj ja som rád. To, že som za teba znášal utrpenie je pre mňa radosťou, šťastím, večnou blaženosťou; a keby som mohol trpieť viac, urobil by som to». Toto je náš Ježiš, ktorý každému z nás vraví: „Keby som mohol za teba viac trpieť, urobil by som to“.
Rodina v Roku Amoris Laetitia
V Roku rodiny Amoris laetitia Dikastérium pre laikov, rodinu a život pripravilo online fórum s názvom „Ako sme na tom s Amoris Laetitia? Stretnutie sa konalo pri príležitosti 5. výročia vydania exhortácie pápeža Františka Amoris laetitia. Jeho cieľom bola reflexia nad krokmi, ktoré sa v Cirkvi urobili pre aplikáciu exhortácie do pastoračných aktivít v Cirkvi. Stretnutie bolo určené pre biskupov a tajomníkov komisií a rád, ktoré pri národných biskupských konferenciách slúžia ako poradné orgány pre rodinu.
V každom bloku sa rozdiskutovávali jednotlivé témy exhortácie: katechumenát manželstva, formácia formátorov, výchova detí, manželská spiritualita, misijný duch rodiny, krehkosť rodiny. Zaujímavosťou bolo, že hlavnými rečníkmi Fóra boli poväčšine manželské páry. Po každom bloku nasledovala diskusia. Vďaka online forme si účastníci mohli navzájom zdieľať množstvo podnetov, tipov i odkazov na pastoračné programy zamerané na rodinu v najrôznejších situáciách.
V závere stretnutia vedúci Dikastéria predstavili niekoľko podnetov najbližších aktivít: Prvý svetový deň starých rodičov a starších ľudí a X. Fórum "Ako sme na tom s Amoris Laetitia? Stratégie pre pastoračnú aplikáciu exhortácie pápeža Františka".
Pred pápežovým videom otvoril prácu fóra kardinál Kevin Farrell, prefekt Dikastéria, ktorý pripomenul niektoré náznaky, ktoré pápež dal už pri predchádzajúcich príležitostiach, najmä to, aby sa Amoris Laetitia čítala ako celok, vcelku a prierezovo, od prvej po poslednú kapitolu, bez toho, aby sme sa zamotali do "môžeš-nemôžeš".
Vychádzajúc z otázky v názve fóra "Ako sme na tom s Amoris Laetitia?" a vďaka informáciám zozbieraným za posledných 5 rokov a priebežnému porovnávaniu s biskupskými konferenciami hovoril o počiatočnom prijatí Amoris Laetitia vo svete a jej vplyve na službu rodine.
Sekretár poukázal na to, že v niektorých krajinách sa revízia rodinnej pastorácie uskutočnila práve vo svetle Amoris Laetitia, napríklad v Spojených štátoch, Bolívii, Nigérii, Taliansku a Kostarike; v iných krajinách sa naopak začala prierezová práca s inými pastoračnými úradmi, ako sú úrady pre mládež, pastorácia povolaní alebo katechéza.
Dr. Gambino viackrát zdôraznila dôležitosť formácie "tých, ktorí sprevádzajú - manželských párov, kňazov a vo všeobecnosti pastoračných pracovníkov, aby mali formáciu a štýl sprevádzania vhodný pre katechumenátnu cestu.
Francisco Albalá a Toñi Caro predstavili projekt Juntos en camino +Q2, ktorý sa zrodil po zverejnení Amoris Laetitia a ktorý poskytuje pomerne dlhú cestu prípravy na manželstvo (dva roky) s hlbokým sprevádzaním snúbeneckých párov, v ktorej sa oni sami stávajú protagonistami procesu.
Zasadnutie venované formácii sprevádzajúcich osôb pokračovalo dvoma svedectvami o dobrej praxi. Prvým svedectvom bolo svedectvo Ryana a Marie Rose Verretových (USA), ktorí predstavili skúsenosti hnutia Witness to love, ktoré spolupracuje s 80 diecézami na celom svete. Witness to love "sa snaží poskytnúť vhodné nástroje, ktoré by pomohli manželom rásť v čo najúprimnejšom priateľstve" s tvoriacimi sa pármi.
Druhé svedectvo predniesli Christian a Beate Gloegglerovci z Akademie für Ehe und Familie Schonstatského hnutia (Nemecko). Akadémia ponúka v 10 európskych krajinách a v Brazílii dvojročný kurz formácie a sprevádzania pre páry, ktoré sa pripravujú na manželstvo.
Posilnenie výchovy detí je témou 7. kapitoly Amoris Laetitia a podľa Jensena "sa dá riešiť spoločným zodpovedaním troch otázok: 1. Cítia sa naše deti milované? 2. Vedia naše deti milovať? 3. Escuelas vznikajú vo farnostiach, školách a v spolupráci s Charitou z "potreby pomáhať a usmerňovať rodičov pri výchove ich detí".
Cieľom nadácie, ktorá vznikla v roku 2017 ako odpoveď na apoštolskú exhortáciu Amoris laetitia, je vytvoriť sieť a sprístupniť rodičom a formátorom najlepšie projekty sprevádzania rodičov pri afektívno-sexuálnej formácii ich detí. Naliehavosť pozitívnej, postupnej a obozretnej afektívno-sexuálnej výchovy detí je nevyhnutnosťou, ktorú Cirkev silne pociťuje.
Na konci oboch častí dňa sa uskutočnili dve diskusie s otázkami a vystúpeniami, ktoré oživili diskusiu. Ukázalo sa, že je veľmi potrebné podeliť sa o osvedčené postupy a prevažuje potreba konkretizovať tému sprevádzania ako svedectva života a priateľstva medzi manželskými pármi.
Život v manželstve podľa Ducha Svätého pripodobňuje manželov Kristovi a umožňuje im milovať sa navzájom tak, ako miluje Kristus. Ich nový život, obývaný touto Kristovou prítomnosťou, sa tak stáva trvalou Kristovou sviatosťou, viditeľným znamením Božej lásky k ľudstvu, "živou sochou" plodnej lásky samotnej Trojice.
Manželská spiritualita, ktorá je "skutočným a účinným rozhodnutím premeniť dve cesty na jednu" (AL 132), sa buduje "deň za dňom" každodennými gestami, v ktorých možno zakúsiť mystickú prítomnosť zmŕtvychvstalého Pána, prítomnosť, ktorú treba pestovať počúvaním Božieho slova, cvičením zmierenia, častou účasťou na Eucharistii a vytrvalou modlitbou.
Carlos E. Empke Vianna a Andréa C. Gonçales Vianna pochádzajú z Brazílie a podelili sa o svoje skúsenosti s Encontro de Casais com Cristo (ECC). ECC je služba, ktorá vznikla v roku 1970 v Brazílii s cieľom evanjelizovať rodiny a viac ich zapojiť ako aktívne subjekty do pastoračnej činnosti Cirkvi.
Daniel a Shelley EE, singapurský manželský pár a členovia Worldwide Marriage Encounter, hnutia, ktoré sa zrodilo v Španielsku, v súčasnosti je prítomné vo viac ako 100 krajinách sveta a ktorého poslaním je pomáhať manželským párom, ako aj vysväteným služobníkom spolupracovať na jednom poslaní Cirkvi, sa podelili o to, ako prežívajú manželskú spiritualitu v rodine, ako pracujú na dialógu, sexuálnej intimite a modlitbe, aby prekonali nevyhnutné ťažkosti vo vzťahu a obohatili svoju spoločnú cestu.
Marie Gabrielle a Emanuel Ménager (Francúzsko), konzultanti dikastéria, vysvetlili, že misia je prirodzeným dôsledkom dobre pochopenej manželskej spirituality. V skutočnosti je dar manželstva, ako všetky dary Ducha Svätého, určený nielen na posvätenie a spásu samotných manželov, ale aj na dobro všetkých, a teda na misiu: malou domácou rodinou sa buduje Cirkev, ale aj veľká ľudská rodina Božích detí. V tomto zmysle je manželský pár vzácnym darom z hľadiska evanjelizácie.
Alicia a Fernando Martinez Acosta (Kolumbia) z projektu Misionárske rodiny sa potom zamerali na koncept misionárskej rodiny: v manželstve sú muž a žena povolaní nielen prijať jeden druhého, darovať sa jeden druhému, ale aj prinášať svetu dobrú zvesť o spáse a Božej láske. Pri pohľade na nazaretskú rodinu potvrdili skutočnosť rodiny ako domácej cirkvi a Cirkvi ako rodiny rodín.
V diskusii sa opäť objavila potreba zdieľať osvedčené postupy, ktoré už prinášajú ovocie na miestnej úrovni: Ako môžeme sprevádzať mladé páry v kríze? Aké môže byť poslanie vdovcov a osamelých rodičov? Ako spustiť pastoračné projekty v diecézach a farnostiach, kde sa zdá, že o rodiny nie je osobitný záujem? Predovšetkým však veľmi oceňujeme osobné svedectvá manželských párov.
Mgr. Fernández začal analýzou VIII. kapitoly: "V VIII. kapitole Amoris Laetitia František hovorí o "situáciách, ktoré ešte nezodpovedajú alebo už nezodpovedajú jeho náuke o manželstve" (292), o tzv. neregulárnych situáciách. Navrhuje cestu rozlišovania pre väčšiu integráciu. V každom prípade je to pre Františka druhoradá záležitosť. Najviac ho zaujímajú "dve ústredné kapitoly venované láske" (6). Vo vzťahu k nim je potrebné stimulovať "rast, upevňovanie a prehlbovanie lásky" (89). Žiada od nás "predovšetkým pastoračnú starostlivosť o puto" (211), aby sme dozrievali v láske a chránili ju. Je to pastoračná starostlivosť, ktorá podnecuje spoločenstvo, dar seba samého, nehu a vzájomnú spolupatričnosť. Toto všetko je v pápežovom úmysle ústredné: starať sa o lásku v manželstvách podporovaním jej rastu. Pretože "manželská láska sa nezachováva predovšetkým tým, že sa hovorí o nerozlučiteľnosti ako o povinnosti alebo sa opakuje doktrína, ale tým, že sa posilňuje neustálym rastom pod vplyvom milosti" (134).
Fernandez, sa teda snaží "integrovať dobro, ktoré je možné", a sprevádzať v ťažkostiach. Toto sprevádzanie by malo byť spojené s neustálym rozlišovaním dvojice, ktoré má v každom prípade svoje hranice. Po prednáške nasledovala intenzívna a plodná diskusia, ktorú účastníci veľmi ocenili. Z diskusie vyplynula túžba podeliť sa o osvedčené postupy a svedectvá, ktoré pomáhajú predchádzať rôznym typom krehkosti v rodinách a liečiť sa z nich.
| Téma | Popis |
|---|---|
| Milosrdenstvo | Božia láska a odpustenie |
| Rodina | Dôležitosť rodiny ako domácej cirkvi |
| Manželstvo | Manželská spiritualita a misijný duch |
| Veľkonočné trojdnie | Tajomstvo Eucharistie, smrti a ticha |