Niektoré dni sú v živote človeka významnejšie ako iné dni. Podobne je to aj v živote kresťana. Tým najvýznamnejším dňom pre kresťana by mala byť nedeľa. Vtedy slávime Ježišovo zmŕtvychvstanie. Ale okrem toho nás Cirkev osobitne pozýva aj v iné dni sláviť Eucharistiu.
Pieseň je inšpirovaná slovami evanjelia podľa Lukáša, ktorý sa dnes číta pri liturgii, má niekoľko častí. Pán Ježiš na štyridsiaty deň po svojom zmŕtvychvstaní pred očami apoštolov a iných učeníkov odchádza k svojmu Otcovi do neba.
Je to slávnosť, ktorou si Cirkev uvedomuje nesmierny poklad, ktorý je skrytý v Eucharistii. Ježiš slávnostne ohlasuje, čo chápe ako svoju úlohu danú od Boha.
Nanebovstúpenie: Čo urobil Ježiš? - Pochopenie Kristovho diela s RC Sproulom
Pán piesne dával seba
Dobre si túto myšlienku všimnime, že sa nám Kristus Pán daruje. Ako to ohlasuje tá dnešná pieseň? Dal sa nám naozaj, preto vieme, preto sa radujeme. Nech je to naša spoločná skúsenosť!
Muzikant alebo politik nedarí, povie sa, že má netvorivé obdobie. rozchod s partnerom, partnerkou. zo života. žijeme, hýbeme sa sme. To, čo nazývame nebom, je takouto skúsenosťou. Aby sme ho vnímali, potrebujeme občasné zážitky zjavenia. Tie môžu mať podobu pochopenia, zmúdrenia, keď nám niekto niečo veľmi dôležité vysvetlí, keď nám podá pomocnú ruku, daruje priateľstvo, a najmä, keď nám radosťou zažne srdce. Takú radosť vnímame osobitne vtedy, keď sa nazdávame, že všetko je stratené, ale spoznáme, že opak je pravdou. Nedá sa to namýšľať si, nahovárať si to.
Sv. na odpustenie hriechov“. V druhej časti evanjelia sa hovorí o vznášaní do neba. vzkrieseného Krista Pána. začalo s učeníkmi z Emauz. svedkami, prisľúbi im moc zhora a vyvedie ich z mesta von. stratí z očí. predstaviť si ho správnejšie. Otcovi, až na 40 deň po svojom zmŕtvychvstaní.
Kde bol Ježiš počas tohto obdobia? Bol v nebi, bol u Boha. to nebo, kde je ten Boh? niekde hore, pravdou je, že nebo je čosi ako naše životné prostredie. hýbeme sa a sme“ (Sk17,28). zážitkami často nedokážeme to Božie životné prostredie vnímať. sme v ňom.
Nanebovstúpenie v kontexte Písma
V prvom čítaní dnešnej slávnosti nám v každom liturgickom cykle trojročného rozpisu čítaní na nedele a slávnosti prináša úvod do Skutkov apoštolov, ktorý obsahuje aj jeden z opisov Ježišovho nanebovstúpenia (ďalšie opisy Ježišovho nanebovstúpenia nachádzame v Mk 16,19 a Lk 24,50-52; za potvrdenie Ježišovho nanebovstúpenia môžeme považovať aj Petrove slová v Sk 2,33-34 a v 1Pt 3,22, alebo Pavlove slová v Ef 4,8-10, a nepriamo Ježiš hovorí o svojom nanebovstúpení v Jánovom evanjeliu - ale náznakovo aj v iných evanjeliách, por. napr. Mt 10,32-33; 19,28; 20,21-23; 22,43-44, atď. - všade tam, kde hovorí o svojom oslávení od Otca - hoci pod oslávením tu môžeme chápať aj samotné Ježišovo zmŕtvychvstanie, keďže tieto dve tajomné skutočnosti do veľkej miery významovo splývajú - alebo o svojom vyzdvihnutí v súvislosti so svojou smrťou, alebo o svojom odchode k Otcovi - por.
V prvej vete tohto úvodu autor prvých troch veršov (Lukášovo autorstvo prvých troch veršov Skutkov apoštolov niektorí biblisti spochybňujú) spomína prvý Lukášov spis, resp. knihu, ktorou je Lukášovo evanjelium, a stručne naznačuje jeho obsah, ktorým je Ježišov pozemský život až do jeho nanebovstúpenia (toto je Lukášovo špecifikum oproti iným evanjeliám - Ježišovo pozemské účinkovanie neohraničuje Ježišovým zmŕtvychvstaním ale jeho nanebovstúpením, i keď teologicky je nanebovstúpenie súčasťou vzkriesenia, t.j. prechodu z tohto života do života v Božom kráľovstve; Skutky zámerne pridávajú k Ježišovmu pozemskému pôsobeniu ešte istý čas jeho zjavovaní sa apoštolom medzi jeho prvým a posledným zjavením sa ako „vzkriesený Pán“).
Z úvodných slov Skutkov apoštolov vyplýva, že obsahom tohto druhého Lukášovho spisu, ktorý s tým prvým vlastne tvorí jeden celok, jedno dielo s dvoma časťami, bude to, čo sa dialo s Ježišovými učeníkmi a s Ježišovým dielom po jeho odchode k Otcovi (po jeho nanebovstúpení). Veľký cirkevný učiteľ Ján Chryzostom k tomu vo svojich homíliách ku Skutkom apoštolov dodáva: „Evanjeliá sú dejinami toho, čo robil a hovoril Kristus. Skutky apoštolov sú dejinami toho, čo robil a hovoril „iný Tešiteľ“ (por.
„Lukáš“ (resp. autor prvých troch veršov Skutkov apoštolov) sa v ďalších dvoch veršoch (vv. 2-3) vracia k zhrnutiu udalostí medzi Ježišovým zmŕtvychvstaním a jeho nanebovstúpením, pričom spomína 40 dní Ježišových zjavení a rozhovorov s apoštolmi. Údaj o 40 dňoch Ježišových zjavení, ktorý teda pravdepodobne nepochádza od skutočného Lukáša, musíme ale chápať symbolicky, napríklad ako zaokrúhlený údaj pre dlhú dobu, pričom sa „Lukáš“ zrejme nechal inšpirovať starozákonnou číselnou symbolikou („Lukáš“ mal ale na mysli pravdepodobne hlavne údaj o 40 dňoch Ježišovho pokúšania na púšti, čo je časový údaj, ktorý spomínajú všetci synoptici).
Lukáš tento prechodný čas spája súčasne s očakávaním príchodu Ducha Svätého. Až Duch Svätý, ktorého Lukáš nazýva „Otcovým prisľúbením“, naplno zavŕši Ježišovo dielo. Tých 40 dní, ktoré „Lukáš“ spomína, môžeme chápať ako prípravu apoštolov z Ježišovej strany na prijatie Ducha Svätého (niektorí autori týchto „40 dní“ vysvetľujú ako snahu Vzkrieseného Krista znovu zhromaždiť roztratených učeníkov a zjednotiť ich v očakávaní daru Ducha Svätého).
Stredom tejto prípravy bolo stále hlbšie chápanie tajomstva Božieho kráľovstva (... hovoril o Božom kráľovstve), ktoré Ježiš zjavil svojím slovom, životom, smrťou aj zmŕtvychvstaním. Apoštoli mali celým srdcom prijať Božie kráľovstvo, ktoré chce Otec skrze Syna v Duchu Svätom dať ľuďom, čo ale vlastne znamená odovzdať svoj život Bohu tak ako ho Ježiš odovzdal Otcovi na kríži. Dá sa povedať, že od Ježišovho zmŕtvychvstania sa všetko začína nanovo, Ježiš akoby nanovo povoláva svojich učeníkov a zhromažďuje z nich nový Izrael, Cirkev, ktorá sa zrodí z Ducha Svätého, ktorý bude pre učeníkov novým Učiteľom.
V skutočnosti tým Učiteľom bude stále Ježiš, ale bude apoštolov učiť novým spôsobom - v Duchu Svätom. Je zvláštne, že Ježiš toto zostúpenie Ducha Svätého na apoštolov nazýva „krstom Duchom Svätým“, čo je výraz, ktorý má v súčasnom kresťanstve rôzne (aj nebiblické) vysvetlenia. Ježiš tento „krst Duchom Svätým“ dáva do súvislosti s Jánovým krstom (a Ján krst Duchom Svätým predpovedá - por. Lk 3,16; v týchto Jánových slovách ale môžeme vidieť a predpoveď sviatostného krstu).
Všimnime si tri výrazy, ktoré nám môžu osvetliť podstatu „krstu Duchom Svätým“, a teda to, čo sa naozaj stalo pred dvetisíc rokmi v Jeruzaleme na Turíce, a ako môžeme mať účasť na tomto krste aj my (skúsme si ale najprv vysvetliť vzťah medzi „sviatostným krstom“ a „krstom Duchom Svätým“; ak ide o krst detí, sviatostný krst je vlastne prípravou na „krst v Duchu Svätom“, teda na osobné prijatie viery v Ježiša - na ten účel v podstate v západnej Cirkvi slúžia prípravy na prvé sv. prijímanie a birmovku; v prípade dospelých by to malo byť ale úplne naopak - tu by mal „krst Duchom“ predchádzať sviatostný krst, ktorý ho završuje - Skutky totiž prinášajú svedectvá o „krste Duchom Svätým“ na ešte sviatostným krstom nepokrstené osoby; takéto zostúpenie Ducha na nepokrstených sa ale chápe ako odozva na ohlasovanie Ježiša apoštolmi, t.j. Cirkvou, je to teda odozva na Božie slovo; v prípade odovzdania Ducha priamo rukami apoštolov na už pokrstené osoby môžeme hovoriť o počiatkoch sviatosti birmovania - por. Sk 19,1-7; „krst Duchom Svätým“ teda treba odlíšiť tak od sviatosti krstu ako aj od sviatosti birmovania).
Prvým výrazom je krst, ktorým Ježiš myslí svoje utrpenie a smrť, svoju obetu nebeskému Otcovi (por. Lk 12,50; Mk 10,38-39). Moc krstu je dôsledkom Ježišovho kríža. Druhým je Jánov „krst vodou“, ktorý bol prejavom túžby po odpustení hriechov, ktoré nám Ježiš získal práve svojím krstom na kríži. Krst vodou prevzal Ježiš od Jána (hoci Ján nemusel byť „vynálezcom“ tohto symbolu túžby po odpustení hriechov, „krstiacich kazateľov“ bolo v tom čase v Izraeli viac, tento obrad má svoj pôvod pravdepodobne v hnutí „esénov“) a apoštoli ho začali používať na privlastnenie zásluh Kristovho kríža tým, ktorí uverili v Ježiša (keď sa v Cirkvi hovorí o nevyhnutnosti krstu ku spáse, nehovorí sa o „krste vodou“, teda o samotnom „obrade krstu“, ale práve o privlastnení zásluh Kristovho kríža - Cirkev od počiatku pozná aj „krst túžby“ a „krst krvi“, a Boh možno má aj iné spôsoby, ako ľuďom, ktorí bez vlastnej viny nedostali ani milosť „sviatostného krstu“ ani poznanie Krista privlastniť zásluhy Kristovej obety na kríži pre dosiahnutie ich spásy).
Odpustenie hriechov je prvým plodom vykúpenia, bez neho by žiadne iné dary nemali význam, bez neho by sme nemohli dostať ani dar spásy (večného života). Lenže toto odpustenie hriechov treba aj vedome prijať, preto k spáse je potrebný tak „sviatostný krst“ ako aj viera (por. Mk 16,16). Tretím výrazom je svedectvo, ku ktorému Duch Svätý uschopní apoštolov, a ktoré sa spomína v druhom odstavci našej perikopy (Lk 1,4-7; až tu ide pravdepodobne o vlastný Lukášov text). Pod „krstom Duchom Svätým“ teda môžeme chápať obrátenie, prijatie Ježiša za svojho Spasiteľa (najmä v zmysle prijatia odpustenia hriechov ako predpokladu večnej spásy), a túžbu (resp. vedomie povinnosti) ohlasovať jeho Kráľovstvo aj iným ľuďom - a to všetko je možné len pod vplyvom pôsobenia Ježišovho (a Otcovho) Ducha.
Z tohto pohľadu môžeme „krst Duchom Svätým“ chápať nie ako jednorazovú ale skôr ako viacnásobnú a opakovanú udalosť v živote Ježišových učeníkov, príp. ako trvalú snahu o stále dokonalejšie obrátenie, a tiež ako trvalú skúsenosť z pôsobenia Ježišovho Ducha v našom živote, ktorý nás vedie k stále hlbšiemu spojeniu s Kristom a k plneniu Božej vôle podľa jeho príkladu a v spojení s Ním. „Krst Duchom Svätým“ by mal teda prijať každý kresťan, či už pred krstom alebo po krste, lebo k spáse nestačí len „sviatostný krst“, ale aj viera, ktorá je darom Ducha Svätého. Stručne povedané, krst Duchom Svätým je dar viery, obrátenia a pokánia.
A niet pochyby, že takýto zážitok, najmä ak ide o prvý v živote, dokáže riadne „zamávať“ človekom a preniknúť ho hlbokou radosťou a nadšením a túžbou podeliť sa so svojou novozískanou vierou s inými. Zmyslom tohto „krstu“ alebo naplnenia Duchom Svätým teda nie je nejaký extatický zážitok ale jednoduché otvorenie sa pôsobeniu Ducha Svätého v našom živote, ktoré môžeme uskutočniť pri každej modlitbe alebo bohoslužbe, osobitne pri prijímaní sviatostí, napr. sviatosti Pokánia (teda nielen pri birmovke), a samozrejme pri každej sv. omši.
Isteže, v dejinách Cirkvi (a ľudstva všeobecne) má osobitný význam prvý krst v Duchu Svätom pri Zoslaní Ducha Svätého na apoštolov a prvé spoločenstvo Ježišových učeníkov v Jeruzaleme, keďže išlo súčasne o vznik Cirkvi a o prvý zážitok ľudí s touto novou formou Ježišovho pôsobenia medzi ľuďmi. Je ale trúfalé domnievať sa, že sa tento zážitok naplnenia Duchom Svätým musí opakovať podobným (extatickým, resp. vonkajškovo zážitkovým) spôsobom aj v živote každého obráteného kresťana (napokon vonkajšie znaky zostúpenia Ducha, ako ich opisuje Lukáš v Skutkoch, možno chápať aj čisto symbolicky).
Mnohí z tých, ktorí v súčasnej dobe (prípadne aj v dávnejšej minulosti v rôznych stredovekých prebudeneckých či obrodeneckých hnutiach a cirkvách, napr. v súvislosti s reformáciou) takýto údajný extatický „krst v Duchu Svätom“ zažili v rôznych „charizmatických“ či „turíčnych“ cirkvách a zhromaždeniach, v skutočnosti vôbec nemuseli prežiť ozajstné obrátenie, ale len vzrušujúci citový, príp. aj fyzický zážitok, ktorý ale vôbec nemusel byť výsledkom naplnenia Duchom Svätým, ale dôsledkom masovej sugescie alebo citovej manipulácie zručných pseudoduchovných šarlatánov (možno niekedy úprimne presvedčených o správnosti svojho duchovného „objavu“ akéhosi extatického krstu v Duchu Svätom a o svojom výnimočnom poslaní od Boha), o čom často svedčí následný „málo kresťanský“ život takýchto „rýchlokvasených“ kresťanov, ktorí sa nesnažia zmeniť svoj život podľa Božích prikázaní, ale celý ich „duchovný život“ spočíva len v opakovanom vyhľadávaní tohto zážitku, ktorého obdobu možno zažiť aj v pohanských, a teda možno aj diabolských rituáloch, prípadne aj na diskotéke. Život týchto „kresťanov“ sa podobá skôr životu drogovo závislých, pričom drogou je tu „náboženský“ zážitok.
Fenoménom „chariziem“, ktoré sa „hojne“ vyskytujú v takýchto zhromaždeniach, sa tu nebudeme zaoberať, keďže ide o látku na ďalšiu katechézu (koniec vsuvky týkajúcej sa vysvetlenia pojmu „krst Duchom Svätým“). Záverečný odstavec našej perikopy obsahuje už spomenutý opis Ježišovho nanebovstúpenia. Lukáš sa tu pravdepodobne necháva inšpirovať starozákonnou apokalyptickou postavou „Syna človeka“, s ktorou stotožňuje Vzkrieseného Ježiša (napokon na základe vlastného Ježišovho sebaoznačovania sa týmto titulom - por. napr. Lk 21,36; 22,48; 24,7; atď.).
V tomto opise môžeme totiž jasne vidieť prvky rozprávania z Dan 7,13-14: Videl som v nočnom videní: Hľa, v oblakoch neba prichádzal ktosi ako Syn človeka; prišiel až k Starcovi dní, priviedli ho pred neho. A jemu bola odovzdaná vláda a kráľovstva, takže jemu slúžili všetky národy, kmene a nárečia; jeho vláda je vláda večná, ktorá nezaniká, a jeho kráľovstvo, ktoré nezahynie. Lukáš celé Ježišovo pozemské účinkovanie predstavuje ako výstup k Otcovi (z Galileje do Jeruzalema a následne z Jeruzalema do neba), ako exodus, ktorý sa teraz definitívne naplnil (iní komentátori Lukášovho evanjelia Ježišov pozemský život podľa tohto evanjelia delia na dve etapy: do verša Lk 9,51 ako príchod do sveta, o po spomenutom verši ako návrat k Otcovi).
Ježišovým nanebovstúpením podľa tohto výkladu vrcholí Ježišova „pascha“, prechod k Otcovi. Lukáš k tejto svojej správe o Ježišovom viditeľnom odchode k Otcovi (Ježišov „neviditeľný prechod“ k Otcovi a jeho oslávenie u Otca sa uskutočnili už jeho zmŕtvychvstaním) pridáva aj proroctvo o Ježišovom slávnom návrate od Otca späť na zem, vtedy príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať, teda „v nebeských oblakoch“, čiže v Božej sláve. Toto proroctvo vkladá do úst „dvoch mužov v bielom odeve“ (anjelov, resp. nebešťanov).
Ježišov návrat nebude ale znamenať len Posledný súd (por. formuláciu apoštolského Kréda odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych), s ktorým si Ježišov návrat zvyčajne spájame (môžeme si všimnúť, že nikde v opisoch Ježišovho nanebovstúpenia sa Ježišovo zasadnutie po Božej pravici priamo nespája s myšlienkou jeho návratu ako sudcu Posledného súdu - náznak tohto spojenia môžeme vidieť len vo verši Sk 2,35, kde Peter cituje Ž 110,1, keďže starozákonné myslenie „Pánov deň“, deň príchodu Mesiáša, veľmi úzko spájalo práve s myšlienkou Božieho súdu nad ľudstvom), ale hlavne „nanebovstúpenie“ celého ľudstva, resp.
Ž 47 je typický hymnický („chválový“) žalm (hymnus, chválospev). Je súčasťou „druhej knihy“ Žaltára (Ž 42-72; podrobnejšie o tejto knihe pozri katechézu na vigíliu slávnosti Narodenia Jána Krstiteľa), ktorá obsahuje len tzv. „elohistické“ žalmy (Božie meno Jahve sa v nich často nahrádza všeobecným označením božstva Elohim; celkovo sa v Žaltári nachádza 42 elohistických žalmov, konkrétne Ž 42-83, všetky sú v druhej a tretej knihe Žaltára - do tretej knihy patria Ž 73-89; všetky ostatné žalmy sú „jahvistické“, t.j. Božie meno sa v nich vyjadruje hlavne hebrejským tetragramom JHVH; samotný Žaltár môžeme podľa tohto delenia rozdeliť na „elohistický“ a „jahvistický“).
V našom žalme sa hebrejský výraz Elohim, preložený ako „Boh“, objavuje až 8x, a meno Jahve, preložené ako „Pán“, iba 2x, z toho raz v podobe „Najvyšší Pán“ (Jahve Eljon). Podľa hebrejského nadpisu vo v. 1 (hebr. Lamnaseah. Libne Qorach. Mizmor; t.j. „Pre zbormajstra. Korachových synov. Žalm“ - podľa prekladu A. Boteka) tento žalm zaraďujeme do malej zbierky dvanástich tzv. korachovských žalmov (alebo žalmy Koreho synov; ide o Ž 42-49 z druhej a Ž 84-85 a Ž 87-88 z tretej knihy Žaltára - viac o tejto malej zbierke pozri v katechéze na 15. cezročnú nedeľu B; mimochodom, polovicu z nich môžeme zaradiť medzi tzv. „sionské piesne“ - por. katechézu na 30. cezročnú nedeľu B), ide teda pravdepodobne p...
Sv. nejaký balónik unášaná niekam k oblohe. zviazané našou fyzickou skúsenosťou. hore a dole. pričom my zostávame dole, na zemi. v polovici 19. stor., ale naše detské predstavy nepotvrdzuje.
V nedeľu a v prikázané sviatky sú veriaci povinní zúčastniť sa na omši, okrem toho sa majú zdržiavať takých prác a činností, ktoré prekážajú vo vzdávaní kultu Bohu, v radosti, vlastnej dňu Pána alebo povinnému duševnému a telesnému oddychu (Kán 1247). Túto povinnosť splní aj ten, kto sa nemôže zúčastniť na sv. omši v deň slávnosti a na sv.
Ďalšie významné sviatky
Okrem Nanebovstúpenia Pána, Cirkev osobitne pozýva aj v iné dni sláviť Eucharistiu, ako napríklad:
- Slávnosť Panny Márie Bohorodičky - /1.
- Zjavenie Pána - /6.
- Svätých Petra a Pavla, apoštolov - /29.
- Nanebovzatie Panny Márie - /15.
- Všetkých svätých - /1.
- Narodenie Pána - /25.
Svätý Peter a Pavol sú dvaja najvýznamnejší apoštoli. Obidvaja boli horliví kazatelia evanjelia. Petra ustanovil za hlavu Cirkvi sám Pán Ježiš a Pavol sa stal apoštolom pohanov. Obaja zomreli mučeníckou smrťou v Ríme okolo r. 67.
Panna Mária, aj keď bola uchránená od každého hriechu, predsa musela podstúpiť smrť. Panna Mária bola pre zásluhy svojho Syna vopred uchránená od dedičného hriechu.
Nikde vo Svätom Písme nenájdeme presný dátum narodenia Pána Ježiša Krista. Nepoznáme ani deň, ani mesiac, ba ani presný rok jeho narodenia. Cirkev však na základe tradície už oddávna slávi Ježišovo narodenie 25.
tags: #nanebovstupenie #pana #2017ake #piesne #spievat