Pán Boh je najdokonalejšia duchovná bytosť, lebo v ňom sa nachádza každá dobrá vlastnosť: on je sám od seba, od večnosti; on všetko vie, všade je prítomný, on je všemohúci, nekonečne múdry, svätý a spravodlivý, dobrotivý a milosrdný; tieto výborné Božie vlastnosti jednu za druhou som už vysvetlil, teraz ešte jeden výklad prednesiem, totižto niekoľko slovami rozlúštim, prečo nazývame Boha pravdovravným, verným.
Boh sa nikdy nemýli a vždy hovorí pravdu, preto veríme v ňom. Boh vždy splní, čo sľubuje, preto dúfame v ňom. Teda pravdovravná vernosť Pána Boha je základom našej viery a nádeje, zaslúži si, aby sme z tohto svätého miesta o nej prehovorili.
Počúvajte.
H. H. Siemiradzki, Kristus a hriešnica. Zdroj: wikimedia commons
1. Dôvera v Boha ako základ blaženosti a varovanie pred pochybnosťami
Naši prví rodičia len do tých čias boli blažení, dokiaľ verili pravdovravnému Bohu. Všetko mali, čo sa len ich očiam páčilo, za čím ich srdce túžilo, čo si ich duša žiadala.
S Bohom sa zhovárali, jeho z tváre do tváre videli, jemu sa klaňali. Od tejto väčšia blaženosť mohla byť len v Nebi. Lež ten blažený život sa pominul sťa krásny sen. Prečo sa musel pominúť? Preto, lebo pochybovali o vernosti Božej, Boh im prisľúbil, že ak zachovajú jeho prikázania, ak nebudú jesť zo zakázaného stromu, že budú v kráľovstve nebeskom žiť naveky.
Ale diabol ich zviedol, vzal na seba podobu hada, doplazil sa blízko k Eve a zvedavú ženu takto oslovil: „Eva, ty sa trápiš, nevieš sa uspokojiť s tým zákazom, že prečo nesmieš jesť práve z toho najkrajšieho stromu? Mám ti to povedať? To všetko je len žiarlivosť! Boh nechce, aby ste všetko vedeli, lebo ak budete z tohoto stromu jesť, stanete sa vševediacimi ako Boh.“
Žiaľ, Eva počúvla pokušiteľa, viac verila klamárovi diablovi, než pravdovravnému Bohu; kráľovstvo nebeské, čo im Boh sľúbil, sa jej zdalo málo, rada by bola ešte vševediacou. Urážka to bola veľká, zato prišla i veľká pokuta.
Veľkou bola urážka, lebo Eva týmto skutkom mala Boha za klamára, akoby im Boh nebol povedal pravdu; preto tomu primerane si zaslúžila veľkú pokutu: bola vyhnaná z Raja, seba i svojich potomkov uvrhla do smrti, lebo pre tento hriech stal sa človek smrteľníkom, pre tento hriech stal sa človek služobníkom diabla.
Tento príklad a tvrdé slová Pána Ježiša: kto neuverí, ten bude zatratený, - nám hovoria, že sa väčšieho hriechu proti Bohu nedopustíme, ako keď pochybujeme o jeho slove. V slove Božom, vo viere len človek pyšnej mysle a nemravného života môže pochybovať.
Pyšný človek, pretože nemôže pochopiť tajomstvá viery, pretože nemôže pochopiť tajomstvá duše, večnosti, Najsvätejšej Trojice, Najsvätejšej Sviatosti oltárnej, preto ich popiera. Človek nemravného života nechce brzdiť žiadosti svojho tela, nechce prinavrátiť ukradnutú vec, nechce sa zmieriť s nepriateľom, že je to, vraj, nie pravda, žeby Pán Boh takéto veci nanútil ľuďom.
Zapamätajte si: že človek raz musí veriť; kto neverí na tomto svete, bude musieť na druhom. Pred Božou súdnou stolicou uvidí ten neverec, ako je to všetko pravda, z čoho sa on tak často smial a zaprel; vtedy nútený už uverí, lež jeho viera mu vtedy už neosoží, pretože Boh ani jeden hriech tak rozhodne a isto nevypovedal: že kto neuverí, ten bude zatratený. Krátke, lež strašné slovo.
9 VECÍ, ČO ĽUDIA VIDIA, KEĎ ZOMRÚ (Biblické vysvetlenie)
O popieračoch a hanobiteľoch viery by som vedel hrozné príklady uviesť, z mnohých počujte nasledujúci.
Príklad Voltairea
Voltaire bol muž veľkého rozumu, lež skazenej duše. Vo svojich špinavých spisoch obrátil na posmech všetko čo je sväté, čo je božské. Lež odbila i jemu posledná hodina. Na svojej smrteľnej posteli zúril sťa pomätenec, zúfalo vykrikoval: „Boh ma opustil!“ Šklbal si vlasy, trhal si šaty, hrýzol si jazyk, ústa sa mu krvou spenili, konečne medzi pekelným zlorečením vydal svoju dušu.
Lekár stál hlboko zarazený pri jeho posteli, viackrát opakoval: „Rád by som bol, keby všetci, ktorých svojimi spismi zviedol, teraz boli tu, viem, že by sa vydesili a bez váhania by sa sprotivili všetkým jeho lživým náukám.
Teda i na neznabohovi Voltaireovi sa vyplnili slová pravdovravného Boha: že strašná je smrť hriešnika.
Inak zomiera ten, ktorý za svojho života nábožne veril v Trojjediného Boha, v Spasiteľa prítomného pod spôsobom chleba, v neviditeľnej milosti sviatosti, sťa verné dieťa katolíckej Cirkvi pokojne, s útechou odoberie sa z tohoto sveta. Už i jeho zbožný zrak ukazuje, že sa cíti blízo ku kráľovstvu nebeskému. Nuž a ešte keď po poslednom dychu vstúpi do kráľovstva Božieho, ako blažený bude naveky. Vtedy uvidí, že ako naozaj je to všetko pravda, čo veril, Boh sám mu povie: „Blahoslavený si, synu, lebo si nevidel a veril si.“ Preto hovorieval blahoslavený otec Klement Mária Hofbauer: „Keby som tajomstvá našej svätej viery mohol vidieť otvorenými očami, zaprel by som oči, aby som sa zásluhy viery nezbavil.“
2. Viera v Božie zjavenie a dôvera v jeho zasľúbenia
Hľa, apoštolovia to verili, milióny kresťanov verili a i my to veríme, čo Boh zjavil. Prečo to všetko veríme?
Preto, lebo ty, ó, Bože, si toto všetko zjavil, ktorý si večná pravda a nekonečná múdrosť, ktorý nikoho neoklameš a ktorého nikto oklamať nemôže. Ešte nás i vlastné oči môžu klamať: napríklad slnce, hoc je ono desaťkrát väčšie od našej zeme, predsa ho len na oblohe ako malý tanierik vidíme; dúhu považujeme za strakatý oblúk, a to je len hra slniečka; do vody zamočená palica zdá sa akoby bola zlomená; tak nás klamú naše vlastné oči. A ako oči, tak nás klame i rozum.
Mýliť sa môžu i ľudia; len Boh sám je jediný, ktorý sa mýliť nemôže, ani druhého oklamať nemôže. Preto skôr verím v tajomstvo Najsvätejšej Trojice alebo Najsvätejšej Sviatosti oltárnej, než to, že tento obraz na stene visí, lebo zmysly ma môžu klamať, ale Boh nie, Boh je pravdovravný. Boh nie je ako človek, žeby luhal; azda by povedal a nevykonal? Hovoril var’, a nesplnil by? Veď on je i verný!
Pretože Boh je verný, splní, čo sľúbil, učiní, čo povedal: dôveruj v ňom! On hovorí: Pánove oči hľadia na spravodlivých (Ž 34,16), on prisľúbil, že vyslyší v ňom dúfajúcich (Mt 6,30), lebo veď on stvoril malého i veľkého, rovnako sa stará o všetkých. (Múd 6,7)
Dôveruj v Bohu, nad neho bezpečnejšiu podporu nenájdeš. Peniaze, majetok je dnes ešte tvoj, kto vie čí bude zajtra? Tvoji dobrí priatelia sú dnes ešte pripravení ti pomôcť, kto vie či budú aj zajtra? Ba i tvoje vlastné deti, ktoré si tak starostlivo a s toľkou námahou vychovával, kto vie, či ti dajú dakedy čo i len kôrku chleba? Všetko sa mení, len Boh nie, kto v ňom dôveroval, ten sa nesklamal.
Prorok Eliáš pýtal si chlieb, a Boh mu dal, krkavec mu každý donášal chlieb. Cestujúci Židia žiadali si vodu, a skrze Mojžiša im zo skaly vyrazil vodu. Temný Samson pýtal si od Boha svoju predošlú silu, aby svojich nepriateľských hanobiteľov mohol strestať, a Boh mu udelil takú silu, že len so samými rukami zvalil celú budovu. Zomierajúci kráľ Ezechiáš pýtal si život a dostal. Magdaléna prosila si odpustenie hriechov, a obsiahla; lotor na pravici žiadal si raj, a dostal sa do neho.
Neklesaj teda, akoby Pán Boh na teba už bol zabudol. On nezabudne na nikoho, lebo je verný; ak ťa zarmútil, on ťa i poteší; ak niekedy pomoc i mešká, príde.
Bolo by to i niečo zvláštne, keby sme Božím slovám nedôverovali, keby sme v Božích zasľúbeniach pochybovali. Hľa, ľudia napíšu na kus papiera zmluvu a celkom pokojne zveria tomu kúštiku papiera celý svoj majetok, isto-iste veria, že zmluvu činiaca stránka dodrží slovo. Nuž a Pán Boh popísal celé knihy, celé Písmo Sväté preplnené je jeho zasľúbeniami, a my by sme mu neuverili?
Veríme, Pane, každé tvoje slovo, lebo si pravdovravný; túžiacim srdcom dúfame v tvojich zasľúbeniach, lebo si verný; všetko, čo oznamuješ, je pravda; všetko, čo sľubuješ, je milosť a blaženosť. Amen.