Katolíctvo je vetva kresťanstva, učenie, viera a náboženstvo Katolíckej cirkvi (v ktoromkoľvek význame pojmu Katolícka cirkev). Tento článok je o katolicizme definovanom tak, že zahŕňa učenie, vieru atď. Katolicizmus sa vyznačuje medzinárodnou hierarchickou cirkevnou organizáciou s rímskym pápežom ako vedúcim predstaviteľom (Katolícka cirkev), vieroučnými osobitosťami, dôrazom na tradíciu (učenie apoštolov, cirkevných otcov, pápežov), mariánskym kultom, na Západe od istého času aj celibátom kléru a sociálno-politickým pôsobením (masové organizácie, charita, misionári).
Označenie "katolícky" vystupuje už okolo 150 a znamená, že tradícia vychádzajúca z apoštolov je rozšírená "všade" (KATOLU) a všade musí byť aj uznaná. Klasická formulácia tohto stanoviska označuje ako "katolícke" (v rámci pravoverného kresťanstva) to, quod ubique, quod semper, quod ab omnibus creditum est (čo všade, vždy a všetci veria).
Katolícka cirkev má určité vieroučné zásady, ktoré ju aspoň do istej miery vyznačujú. Základom katolíckej vierouky sú tzv. veľké vyznania viery, medzi ktoré patrí predovšetkým Nicejsko-Carihradské vyznanie viery a v rímskokatolíckej cirkvi aj Apoštolské vyznanie viery.
Nicejský koncil a Nicejsko-carihradské vyznanie viery
V týchto júnových dňoch si kresťania na celom svete pripomínajú 1700. výročie Prvého nicejského koncilu. Koncil zvolal v roku 325 rímsky cisár Konštantín I. do mesta Nikaia (latinsky Nicaea), teda do dnešného mesta Iznik v Turecku. Jednou z jeho motivácií bolo vyriešiť spor v Alexandrii, týkajúci sa chápania podstaty Ježišovej prirodzenosti, medzi prívržencami kňaza Aria, teda ariánmi, a druhou názorovou skupinou. Ariáni tvrdili, že Ježišova prirodzenosť je podobná prirodzenosti nebeského Otca, a ich oponenti zas to, že Otec a Syn majú rovnakú prirodzenosť. Pri tomto spore išlo o vysvetlenie vzťahu Ježiša a nebeského Otca, teda o chápanie Svätej Trojice.
Koncilu sa zúčastnilo okolo 300 biskupov. Väčšina z nich prišla z východnej časti Rímskej ríše. Koncil sa skončil potvrdením učenia odporcov ariánov, teda že Ježiš Kristus je „homoousios“, teda že Syn je jednej podstaty s Otcom, rovný Otcovi, teda je rovnako ako Otec Bohom a má dve prirodzenosti: božskú a ľudskú. Osoba Ježiša Krista bola definovaná ako „pravý Boh z Boha pravého“.
Koncil formuloval tzv. Nicejské vyznanie viery. Za závery koncilu hlasovali všetci prítomní okrem troch (vrátane Ária). Guldanová, rovnako ako Gerboc pripomínajú, že koncil stál na začiatku ustálenia chodu liturgie, teda liturgickej „kodifikácie“. Súviselo to so zavedením Nicejského vyznania viery ako liturgického textu. Toto Krédo sa upravilo v roku 381 po 2. ekumenickom koncile, ktorý sa konal v Konštantínopole (Carihrade, dnešnom Istanbule). A toto Nicejsko-carihradské (či Nicejsko-konštantínopolské) vierovyznanie je súčasťou bohoslužieb dodnes.
Nicejské vyznanie viery, jeho podstatné časti, vyznáva ako Katolícka cirkev, tak i Pravoslávna a niektoré protestantské cirkvi. Zároveň je však s týmto vierovyznaním spojené aj jedno z najväčších a najbolestnejších rozdelení v dejinách kresťanstva - rozštiepenie na západnú (alebo latinskú) cirkev (dnes sú jej súčasťou predovšetkým Rímskokatolícka cirkev a protestantské cirkvi) a východnú (byzantskú, grécku) cirkev (pravoslávne cirkvi).
V storočiach po Nicejskom a Konštantínopolskom koncile čelila Cirkev na západe novým formám arianizmu. Západná cirkev preto asi od 6. storočia sporadicky a od druhého milénia konzistentne odriekala v tomto Kréde, že Duch Svätý ,pochádza od Otca i Syna‘, zatiaľ čo východná cirkev naďalej nepretržite od formulovania vierovyznania v 4. storočí ho odrieka a modlí sa bez týchto dvoch sloviek ,i Syna‘, t. j. Tento dodatok (,i Syna‘ - Filioque) a tým pádom zmenu spoločne prijatého vyznania viery nedala západná cirkev schváliť bratom a sestrám na východe.
Východná cirkev proti tomuto dodatku vždy protestovala a považovala ho za neprijateľnú zmenu v spoločnom vyznaní viery, čo nakoniec v roku 1054 viedlo k rozbitiu jednoty a k rozdeleniu. Dnes je už bežným štandardom, že pri ekumenických príležitostiach sa Krédo vyznáva v tejto pôvodnej forme zo 4. storočia. Keď sa tak deje, uzdravujú sa historické rany medzi kresťanským Východom a Západom, dochádza k zmiereniu a zaceľovaniu rozdelenia a jedni i druhí kresťania sú schopní vyznávať a modliť sa toto Krédo spolu.
Aj na Slovensku si pripomíname okrúhle 1700. výročie Nicejského koncilu diskusiami či konferenciami. A, samozrejme, podobné iniciatívy v tomto duchu prebiehajú aj všade vo svete.
Viera, dogma a tradícia
Podľa viery katolíckych cirkví Boh postupne zjavoval v dejinách ľudstvu svoju blízkosť a lásku (Starý zákon), až sa Jeho Syn stal človekom. Hovoríme o inkarnácii Boha v Ježišovi Kristovi. Po jeho smrti a vzkriesení Boží Syn zosiela svojim dvanástim apoštolom Ducha Svätého ako dar, aby prostredníctvom neho mohol byť so svojimi učeníkmi až do dňa, keď sa v sláve vráti späť.
Existuje tradícia zapísaná, teda Sväté Písmo alebo Biblia, a tradícia ktorá v Písme zapísaná nie je, ale aj tak tvorí vieru Cirkvi. Viera katolíckych cirkví však podľa vlastného pochopenia musí byť v súlade s vierou apoštolov, a preto svoju tradíciu nazýva apoštolskou tradíciou. Učenie, obsiahnuté v tejto tradícii, je garantované Duchom Svätým, ktorý má voviesť učeníkov po Turíciach do úplnej pravdy.
Dogma, teda záväzná cirkevná náuka, nie je teda vnímaná ako niečo statické, ale čosi, čo sa v priebehu dejín vyjadruje rôznymi slovami, a čoho chápanie sa tiež prehlbuje. Dogma môže byť vyhlásená len ekumenickým koncilom alebo pápežom, nástupcom apoštola Petra.
Sväté písmo (Biblia)
Medzi písomnosti katolíckeho kresťanstva nepochybne patrí predovšetkým Biblia (Sv. Písmo; z gréc. knihy, spisy). Tá pozostáva zo Starého a Nového zákona. Starý zákon (45 kníh) sa rozdeľujú na dejepisné, poučné a prorocké knihy, podobne sa rozdeľuje aj Nový zákon (27 kníh). Písmo má viacero autorov, ktorí boli podľa vierouky inšpirovaní Svätým Duchom, a tak je jeho pôvodcom vlastne Boh. Skrze Bibliu sa Stvoriteľ zjavuje človeku.
Charakteristickou črtou Knihy kníh je aj neomylnosť v učení, od ktorého závisí spása človeka. Prvé časti Biblie boli písané už v 10. stor. pr. Kr. (Pentateuch). Písmo bolo neskôr počas nasledujúceho tisícročia obohacované o ďalšie spisy, pričom knihy Nového zákona boli dokončené počas prvého storočia n. l. Celá Biblia je rozdelená na 1189 kapitol (SZ - 929; NZ - 260).
Obsah Starého zákona je zameraný na formovanie vyvoleného národa, jeho históriu a najmä poznávanie predobrazov budúcej Cirkvi a Mesiáša. Poukazuje na Božiu činnosť v dejinách spásy. Vyčítame tu aj prorocké vízie o mesiášskom období, dočítame sa aj o viacerých zmluvách, ktoré Boh s Izraelom uzavrel.
Nový zákon je zavŕšením Božieho plánu spásy. Jeho dej, obsah, filozofia i cieľ sa orientuje na Božieho Syna Ježiša Krista a počiatky Jeho cirkvi. Životom Ježiša sa priamo zaoberajú 4 evanjeliá (od Matúša, Marka, Lukáša a Jána). Prorocké knihy tu zastupuje Zjavenie apoštola Jána (apokalypsa).
Trojjediný Boh a Ježiš Kristus
Katolicizmus je v princípe monoteistické náboženstvo, ale vyznáva vieru v tzv. trojjediného Boha, teda jediného Boha jestvujúceho v Troch Osobách - Otec, Syn a Duch Svätý. Tieto osoby tvoria nerozlučnú jednotu a vychádzajú zo seba navzájom. Bytosť Ježiša Krista je chápaná ako Druhá Osoba Najsvätejšej Trojice (= Boh). Je to Spasiteľ a Vykupiteľ všetkých ľudí.
Jeho smrťou dostali ľudia žijúci v hriechoch (najmä dedičný hriech) nádej na spásu. Ježiš Kristus podľa katolíckeho presvedčenia istým spôsobom naplnil všetky proroctvá, ktoré proroci izraelského vyvoleného národa predpovedali o Mesiášovi. Naplnil a zavŕšil Starý zákon.
Vykúpenie ľudstva dosiahol bezhraničnou láskou, ktorú preukázal pri ťažkej obete, spočívajúcej v čírom ľudskom utrpení. Jeho obeta, vrcholiaca v ukrižovaní, sa stáva výkupným za hriechy tým, že sa ako Boží Syn mohol kedykoľvek vymaniť spod rúk trýzniteľov a ako Boh sa neuveriteľne ponížil, keď prijal potupne na seba najväčší Boží trest pre ľudí za ich hriech - smrť.
Následné vzkriesenie mu potvrdilo víťazstvo nad smrťou, a tým aj nad ľudským hriechom a jeho dôsledkami. Pre človeka tak už smrť podľa katolíckej vierouky nemá vôbec znamenať koniec dovnútra nezmyselného života. Dostal šancu spoznať po smrti tzv.
Panna Mária a svätí
Všetky duše, ktoré sú v nebi, sú podľa katolíckej viery sväté, pretože majú účasť na Božej svätosti. O týchto svätých sa už od najranejších čias cirkvi verilo, že sa smú prihovárať u Boha (orodovanie). Od čias Efezského koncilu (r. 431) nesie Mária titul Bohorodička. Podľa katolíckej viery si Boh vyvolil práve Pannu Máriu, aby bola Matkou jeho Syna.
Ako plná milosti je od prvej chvíle svojho počatia celkom uchránená od škvrny dedičného hriechu a cez celý život zostala čistá aj od akéhokoľvek osobného hriechu. Mária je „Božia Matka“, pretože je Matkou večného Božieho Syna, ktorý sa stal človekom a sám je Boh. Mária podľa katolíckej vierouky zostala pannou pri počatí, pannou pri pôrode, pannou vždy. Celou svojou bytosťou je služobnica Pána (Lk 1, 38). Panna Mária spolupracovala slobodnou vierou a poslušnosťou na ľudskej spáse.
Katolíci veria, že Mária ako Ježišova Matka má u svojho Syna veľké slovo (Jn 2, 3-5). Preto sa k nej často prihovárajú a prosia ju o príhovor u Neho.
Človek, hriech a milosť
Katolícka cirkev učí, že človek má ako bytosť narušená hriechom sklon k zlému a ako taký je vystavený pôsobeniu diabla. Človek je schopný istého poznania Boha aj svojím vlastným rozumom. Človek je zodpovedný za svoje činy, je ospravedlnený vierou, ale táto viera nie je iba duševným aktom, ale nasadením celého človeka, ktoré sa prejavuje aj v tom, čo človek koná.
Sviatosti Katolíckej cirkvi
Základným poslaním cirkvi je ohlasovať Krista svetu. Katolícka cirkev uznáva sedem sviatostí:
- Krst
- Birmovanie
- Eucharistia (Oltárna sviatosť)
- Pokánie (sviatosť zmierenia)
- Pomazanie chorých
- Posvätná vysviacka
- Manželstvo
Sviatosť kňazstva - Sviatosť posvätného stavu zahŕňa tri stupne: stupeň diakonov - diakonát, kňazov - presbyterát a biskupov - episkopát; chápe sa ako sviatosť apoštolskej služby a účasť na Kristovom kňazstve; prijímajú ju iba muži. Kňazstvo prvých dvoch stupňov v Katolíckej cirkvi nie je viazané na celibát, iba v treťom stupni (episkopát).
Prečo práve katolícke náboženstvo?
- Katolícku cirkev nezaložil nejaký zakladateľ (ako Luther alebo Kalvín), ale sám Ježiš Kristus. Nebola založená z vôle človeka, ale z vôle Boha.
- Katolícka cirkev si zachováva plnosť sviatostí a autoritu, ktorú jej dal Kristus.
- Istota katolíckeho náboženstva dáva pokoj a vyrovnanosť duše.
- Katolícka cirkev nevyjednávala so svetom ani neustupovala liberalizmu v morálnych otázkach, ako sú rozvody alebo potraty, ale dôsledne sa držala biblického, kresťanského učenia.
- Iba Katolícka cirkev má Magistérium, ktoré zabezpečuje jednotu v učení, takže neexistuje, aby si každý kňaz a veriaci vysvetľoval a interpretoval otázky viery alebo morálne problémy podľa vlastného uváženia.
- Katolícka cirkev si zachovala apoštolskú kontinuitu, čiže nástupníctvo.
- Katolícke náboženstvo si vo svojej spiritualite zachováva svätosť, vznešenosť, krásu a zmysel pre tajomstvo.
- Katolícke náboženstvo si zachováva zmysel pre úctu k Bohu, ktorá si vyžaduje, aby sa človek pred Bohom skláňal a kľačal.
- Katolícke náboženstvo môže zvádzať skutočný boj so silami zla, s mocou a autoritou svojich sviatostí a sviatostí.
Náboženská sloboda
Úkon viery je totiž samou svojou povahou dobrovoľný. Lebo človek, vykúpený Kristom Spasiteľom a skrze Ježiša Krista povolaný za adoptívne Božie dieťa, nemôže priľnúť k Bohu, ktorý sa zjavuje, ak ho nepritiahne Otec, aby prejavil Bohu rozumnú a slobodnú poslušnosť viery. Teda povahe viery plne zodpovedá, aby bolo z náboženskej oblasti vylúčené akékoľvek donucovanie zo strany ľudí.
Práve preto náboženská sloboda nemálo napomáha vytvárať podmienky, v ktorých možno bez ťažkostí pozývať ľudí, aby z vlastnej vôle prijali kresťanskú vieru a celý život ju aktívne vyznávali. Boh totiž volá ľudí, aby mu slúžili v Duchu a pravde, takže sú viazaní vo svedomí, ale nie sú nútení. Berie totiž ohľad na dôstojnosť ním stvorenej ľudskej osoby, ktorá sa má dať viesť vlastným úsudkom a používať svoju slobodu. To sa dokonale ukázalo v Ježišovi Kristovi, v ktorom Boh dokonale zjavil sám seba a svoje cesty.
Tým, že kázal platiť daň cisárovi, uznával občiansku moc a jej práva, ale jasne pripomenul, že treba zachovávať vyššie, Božie práva: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22, 21). Napokon zavŕšil svoje zjavenie tým, že na kríži dokončil dielo vykúpenia, ktorým získal ľuďom spásu a pravú slobodu. Vydal totiž svedectvo pravde, ale nechcel ju nasilu nanútiť tým, ktorí jej odporovali.
Cirkev, verná pravde evanjelia, ide teda v šľapajach Krista a apoštolov, keď uznáva náboženskú slobodu a podporuje ju v súlade s dôstojnosťou človeka a s Božím zjavením. Toto učenie, ktoré prijala od svojho Majstra a od apoštolov, v priebehu vekov zachovávala a ďalej odovzdávala. Sloboda Cirkvi je základným princípom vo vzťahoch medzi Cirkvou a verejnou mocou a celým občianskym zriadením. Pritom kresťania, rovnako ako ostatní občania, majú právo, aby sa im neprekážalo žiť podľa vlastného svedomia.
Aby bola Katolícka cirkev poslušná Božiemu príkazu: „Učte všetky národy“ (Mt 28, 19), musí neúnavne pracovať na tom, „aby sa Pánovo slovo šírilo a oslávilo“ (2 Sol 3, 1). Preto sa Cirkev naliehavo obracia na svojich synov a dcéry, „aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí… toto je dobré a milé pred Bohom, naším Spasiteľom, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 1 - 4). Lebo podľa Kristovej vôle Katolícka cirkev je učiteľkou pravdy a má za úlohu hlásať a hodnoverne učiť pravdu, ktorou je Kristus, a zároveň svojou autoritou deklarovať a potvrdzovať zásady mravného poriadku, ktoré vyplývajú zo samej ľudskej prirodzenosti.
Je teda zrejmé, že ľudia dnešných čias si želajú, aby mohli slobodne vyznávať náboženstvo v súkromnom i vo verejnom živote. Posvätný cirkevný snem s radosťou víta šťastné znamenia prítomných čias, ale so smútkom odsudzuje spomenuté poľutovaniahodné fakty. Pritom vyzýva katolíkov a prosí všetkých ľudí, aby čo najpozornejšie uvažovali o tom, ako veľmi je náboženská sloboda potrebná najmä v súčasnom stave ľudskej rodiny.
Šesť hlavných právd
- Boh je len jeden.
- V Bohu sú tri osoby: Otec, Syn a Duch Svätý.
- Syn Boží sa stal človekom, aby nás vykúpil.
- Boh je spravodlivý sudca: dobrých odmieňa a zlých tresce.
- Duša človeka je nesmrteľná.
- Božia milosť je na spásu potrebná.
Desatoro Božích prikázaní
- Ja som Pán, tvoj Boh! Nebudeš mať okrem mňa iných bohov, ktorým by si sa klaňal.
- Nevezmeš Božie meno nadarmo.
- Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni.
- Cti svojho otca a svoju matku.
- Nezabiješ.
- Nezosmilníš.
- Nepokradneš.
- Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu.
- Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho.
- Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho.
Pätoro cirkevných prikázaní
- V nedeľu a v prikázaný sviatok sa zúčastniť na svätej omši.
- Zachovávať prikázané dni pokánia.
- Aspoň raz v roku sa vyspovedať a vo Veľkonočnom období prijať Oltárnu sviatosť.
- Uzatvárať manželstvo pred tvárou Cirkvi.
- Podporovať cirkevné ustanovizne.
Dary Ducha Svätého
- Dar múdrosti.
- Dar rozumu.
- Dar rady.
- Dar sily.
- Dar poznania.
- Dar nábožnosti.
- Dar bázne voči Bohu.
Božské čnosti
- Viera.
- Nádej.
- Láska.
Sedem hlavných hriechov
- Pýcha.
- Lakomstvo.
- Smilstvo.
- Závisť.
- Obžerstvo.
- Hnev.
- Lenivosť.
Kardinál Burke spolu s biskupom Athanasiom Schneiderom a niekoľkými ďalšími biskupmi podpísali deklaráciu právd, ktoré súvisia s niekoľkými najčastejšími omylmi dnešnej doby. Pre obavy pred „takmer všeobecnou náukovou zmätenosťou a dezorientáciou“, ktorá ohrozuje duchovné zdravie a večnú spásu veriacich dnešnej doby, spísali vyššie spomenutí deklaráciu právd viery, ktorá má rozptýliť všetky pochybnosti moderných katolíkov.
Odvolávajú sa na nemennú náuku Katolíckej cirkvi a citujú Sväté písmo, ekumenické koncily, Cirkevných otcov a pápežov. Tento osemstranový dokument bol zverejnený na sviatok Turíc, 10. Dotýka sa okrem iného učenia o Eucharistii, manželstve a kňazskom celibáte. Potvrdzuje, že peklo existuje, ako aj to, že jediné náboženstvo, ktoré Boh chce, je to, ktoré sa zrodilo z viery v Ježiša Krista.
Uvedomujú si totiž svoju závažnú povinnosť biskupov učiť „celého Krista“ a „hovoriť pravdu v láske“. Dokument vydávajú z bratskej lásky a tiež ako konkrétnu duchovnú pomoc, aby biskupi, kňazi a veriaci mohli vyznávať súkromne i verejne tieto pravdy, ktoré sa dnes „najviac popierajú či znetvorujú“. Zverejnenie uzatvárajú zverením deklarácie Nepoškvrnenému srdcu Božej matky s prívlastkom Salus populi romanum (Spása rímskeho ľudu). Samotná deklarácia je rozdelená na štyri časti (Základy viery, Vyznanie viery, Boží zákon, Sviatosti).
„Správny význam výrazov „živá tradícia“, „živé Magistérium“, „hermeneutika kontinuity“ a „rozvoj doktríny“ zahŕňa pravdu, že hoci nové poznatky môžu byť vyjadrené v súvislosti s pokladom viery, nikdy nemôžu byť v rozpore s tým, čo Cirkev vždy odovzdávala v tej istej dogme, v tom istom zmysle a v tom istom význame.“
„Božie kráľovstvo, ktoré sa tu začalo v Kristovej Cirkvi, nie je z tohto sveta, ktorého tvárnosť sa pomíňa a jeho správny rast nemôže porušiť pokrok civilizácie, vedy alebo ľudskej technológie, ale spočíva v čoraz hlbšom poznaní nesmierneho Kristovho bohatstva, v čoraz silnejšej nádeji vo večné požehnanie, v stále horlivejšej odpovedi na Božiu lásku a v čoraz veľkorysejšom náraste milosti a svätosti medzi ľuďmi.
Hlboká starostlivosť Cirkvi, Kristovej nevesty, o potreby ľudí, ich radosti a nádeje, ich zármutky a úsilia nie je ničím iným ako prejavom jej veľkej túžby byť blízko pri nich s cieľom osvietiť ich Kristovým svetlom a zhromaždiť ich všetkých v ňom, jedinom Spasiteľovi. Táto starostlivosť nemôže nikdy znamenať, že Cirkev sa prispôsobuje veciam tohto sveta alebo že zmierňuje horlivosť svojej túžby po Pánovi a večnom kráľovstve.“
Po ustanovení novej a večnej zmluvy v Ježišovi Kristovi nikto nemôže byť spasený výlučne poslušnosťou Mojžišovmu zákonu bez viery v Krista ako pravého Boha a jediného Spasiteľa ľudstva. Moslimovia a iní, ktorí nemajú vieru v Ježiša Krista, Boha a človeka, dokonca ani monoteisti, nemôžu vzdať Bohu tú istú poklonu ako kresťania, to znamená nadprirodzené uctievanie v Duchu a pravde tých, ktorí prijali Ducha adoptívneho synovstva.
Peklo existuje a tí, ktorí sú odsúdení do pekla za akýkoľvek neoľutovaný smrteľný hriech, sú v ňom večne potrestaní Božou spravodlivosťou. Nielen padlí anjeli, ale aj ľudské duše sú večne zatratené. Večne zatratené ľudské bytosti nebudú zničené (anihilatio), pretože ich duše sú nesmrteľné podľa neomylného učenia Cirkvi.
Náboženstvo, ktoré povstalo z viery v Ježiša Krista, vteleného Syna Božieho a jediného Spasiteľa ľudstva, je jediné náboženstvo pozitívne chcené Bohom. Dar slobodnej vôle, ktorou Boh Stvoriteľ obdaroval ľudskú osobu, dáva človeku prirodzené právo zvoliť si iba dobro a pravdu. Ospravedlnená osoba má dostatočnú silu s Božou milosťou splniť objektívne požiadavky Božieho zákona, pretože všetky Božie prikázania sú možné pre ospravedlnených. Božia milosť, keď ospravedlňuje hriešnika, spôsobuje v jeho prirodzenosti odvrátenie od všetkých vážnych hriechov.
„Veriaci sú povinní poznať a zachovávať mravné prikázania vo vlastnom zmysle slova, ktoré Cirkev hlása a učí v mene Boha Stvoriteľa a Pána. Láska k Bohu a láska k blížnemu sa nemôžu oddeľovať od zachovávania prikázaní zmluvy, ktorá bola obnovená krvou Ježiša Krista a darom Ducha.“ Podľa učenia tejto encykliky je nesprávny názor tých, ktorí „sa nazdávajú, že možno schváliť ako mravne dobrú vedomú voľbu takých spôsobov správania, ktoré sa priečia Božiemu zákonu i prirodzeným príkazom“.
Všetky Božie prikázania sú rovnako spravodlivé a milosrdné. „Žiadna okolnosť, žiaden cieľ, žiaden zákon nikdy nebudú môcť urobiť dovoleným čin, ktorý je vnútorne nedovolený, lebo sa protiví Božiemu zákonu, vpísanému do srdca každého človeka, ako ho uznáva samotný rozum a ako ho ohlasuje Cirkev.“ Existujú morálne princípy a morálne pravdy obsiahnuté v Božom zjavení a prirodzenom zákone, čo zahŕňa aj negatívne zákazy, ktoré absolútne zakazujú určité druhy skutkov, pretože tieto druhy skutkov sú vždy ťažko protiprávne pre svoj cieľ. Preto je nesprávny názor, ktorý tvrdí, že dobrý úmysel alebo dobrý dôsledok je alebo môže byť dostačujúci na ospravedlnenie konania.
tags: #nabozenstvo #katolicka #cirkev