Mnohí z nás už boli na zhromaždeniach a videli, ako ľudia, za ktorých sa služobníci modlili, pokojne padajú na zem. Pokiaľ to bol pre vás nový jav, pravdepodobne ste si pomysleli: „Čo sa im stalo? Ktovie či sú v poriadku.“ Po tom, ako ste ďalej pozorovali, čo sa deje, ste tých istých ľudí videli ako žiaria od radosti, ako keby sa udialo niečo neuveriteľné. Tento článok bol napísaný s cieľom objasniť jav „padania pod mocou Ducha“ alebo „odpočinku v Duchu“, ako ho niektorí radšej nazývajú, s odôvodnením, že „padanie“ nie je ideálny výraz pre taký nádherný Boží dotyk.
Tieto riadky píšem, aby som vyplnil medzeru vo vyučovaní na túto tému, na ktorú sa pozrieme z perspektívy Písma, ako aj z perspektívy cirkevných dejín. Jedna z vecí, ktoré uvidíme, je, že prejavy Božej moci nie sú ničím novým, ale sprevádzali väčšinu mocných hnutí Ducha Svätého v dejinách cirkvi. Boli to práve nevedomosť a nevera, ktoré tak často okradli cirkev o takéto prejavy Božej moci. Mnohí veriaci vôbec neočakávajú, že by Boh urobil niečo nadprirodzené, ale sú preľaknutí a plní obáv, keď tak urobí!
Naše telá boli navrhnuté pre zem; preto, keď sa nebeský majestát dotkne zeme a keď sa Boh dotkne človeka mocným spôsobom, jeho telo to nevie úplne obsiahnuť a často padá pod mocou Ducha Svätého.
Historické príklady
Niektorí ľudia mylne považujú „odpočinok v Duchu Svätom“ za nový jav. To má však ďaleko od pravdy. John Wesley, evanjelista z 18. storočia, zožal hojnú kritiku od serióznych cirkevníkov, lebo mnohí „klesali k zemi“ počas jeho zhromaždení, kým o iných sa zasa píše, že „ležali na zemi a nemohli vstať“.
Keď sa to stalo na jeho zhromaždení po prvý raz, Wesley ešte kázal. Niektorí účastníci vykríkli: „Je to diabol?“ Iní zasa: „Je to Pán?“ Wesley odpovedal: „Neviem, ale keď sa z toho tá žena preberie, ten, čo to spravil, za to zožne slávu.“ Wesley nepokračoval v kázaní, ale čakal 45 minút, kým sa dotyčná žena začala hýbať. Prvé slová, čo povedala, boli: „Chvála Pánovi!
Wesley pripisoval nadprirodzeným prejavom takú dôležitosť, že jeden z jeho kolegov, John Cennick, sa zmieňuje, že „keď nikto nebol ‚rozrušený‘, často sa modlil: ‚Pane, kde sú tvoje divy a znamenia?‘ Wesley vo svojom denníku spomenul, ako sa raz dozvedel, že James Watson, známy odpadlík, bol prítomný na jeho zhromaždení. Wesley zavolal: „Je tu James Watson?
Počas služby Georga Whitfielda, Wesleyho súčasníka, boli časté zmienky o ľuďoch, ktorí padali pod mocou Ducha „ležiac na zemi“, zatiaľ čo iní zasa „odpadli rovno priateľom do náručia“. Podľa mnohých historikov zohral Whitefield spomedzi kazateľov Veľkého prebudenia pravdepodobne najdôležitejšiu úlohu v tom, ako sa ľudia obracali ku Kristovi ako aj v šírení evanjelikálnej viery.
Whitfieldovo prvé osobné stretnutie s padaním pod Božou mocou je celkom úsmevné. Ešte v skorých začiatkoch svojej služby, keď spolupracoval v Anglicku s Johnom Wesleym a ľudia začali padať, Whitfield v liste Wesleymu vyjadril svoj nesúhlas slovami: „Nemôžem považovať za správne, že tak povzbudzuješ tieto kŕče, v ktorých sa ľudia zmietajú počas tvojej služby.“ Whitfield taktiež konfrontoval Wesleyho osobne. Ironicky pôsobí, že keď sám Whitfield kázal na druhý deň, štyria ľudia takmer naraz padli v jeho blízkosti.
Kým začal slúžiť po Amerike, Whitfieldovo kázanie úplne bežne doprevádzal jav odpočinku v Duchu Svätom. Jonathan Edwards opísal Whitefieldovu návštevu vo svojom domovskom meste Northampton, v štáte Massachusetts, vo svojich Listoch o prebudení: „Celá miestnosť bola plná výkrikov, odpadávania a podobných vecí. Ostatní ľudia z iných častí mesta o tom počuli a prišli na zhromaždenie. To čo videli a počuli, sa ich mocne dotýkalo, takže mnohí z nich boli premožení podobným spôsobom. A pokračovalo to ešte niekoľko hodín - čas modlitby, spevu, duchovných rád a rozhovorov.
Po Whitfieldovej návšteve sa tie isté účinky začali viacej vyskytovať aj v Edwardsovej vlastnej službe a na ďalší rok, keď kázal istým mladým ľuďom, mnohí „odpadávali“. Je zaujímavé, že Dejiny kresťanstva, ôsmy zväzok, opisujú Edwardsa, človeka, ktorý často vídaval, ako ľudia padajú pod Božou mocou, ako najväčšieho amerického teológa.
Medzi ďalších priekopníkov, ktorí bežne vídavali tento jav počas svojej služby boli D. L. Moody, Evan Roberts, Smith Wigglesworth a Peter Cartwright. Sčasti kvôli tejto skúsenosti dostali kvakeri svoju prezývku (angl. Quakers, od slova „quake“, triasť sa). Jedna písomná zmienka hovorí: „Počas jedného zhromaždenia nemenej ako tisíc ľudí padlo na zem, ležiac zjavne bez vedomia či pohybu.
Ako to už často býva, kresťania zvlažneli po odchode predošlej generácie, čím vlastne vydláždili cestu pre ďalšie veľké vyliatie Ducha, zvané „Druhé veľké prebudenie“, ktoré začalo okolo roku 1799. Mnohí kazatelia cestovali na miesta s tým najväčším bezprávím ďalekého Západu, kde utekali vrahovia, zlodeji a pocestní lúpežníci, aby ušli jurisdikcii Východného pobrežia. Bolo to práve tam, kde sa odohralo slávne stanové zhromaždenie v Cane Ridge, v štáte Tennessee. Tejto stanovej kampane sa zúčastnil dav, ktorý sa rôzne odhaduje na 10 až 20 tisíc ľudí.
Aby sme lepšie pochopili, aký to bol vlastne zázrak, musíme si uvedomiť, že najväčšie mesto v Kentucky malo vtedy menej ako 1800 obyvateľov. Plač a „mdloby“, ako to vtedy často nazývali, boli v Cane Ridge úplne bežnou záležitosťou. Istý presbyteriánsky kazateľ napočítal 3000 ľudí, ktorí v tom istom čase ležali na zemi. Väčšina súdobých klerikov s týmito zhromaždeniami nesúhlasila a považovali ich za emocionálne vzbĺknutia.
Charles Finney, slávny protestantský kazateľ a triezvy muž, ktorý sa vyhýbal nevhodným emóciám, videl stovky ľudí padnúť pod mocou Ducha. Keď kázal, mnohí dokonca padali zo stoličiek. To mi pripomína jednu z bohoslužieb v období, keď som začínal slúžiť.
V súvislosti s podobnými javmi na svojich zhromaždeniach došiel Finney k nasledovnému záveru: „V každom období dejín cirkvi vidíme prípady, kedy ľudia zažili také jasné prejavy Božej pravdy, že úplne premohli ich fyzickú silu. Toto sa zjavne stalo aj Danielovi. Odpadol a nevládal sa postaviť. Saul z Tarzu bol premožený žiarou slávy, ktorá ho obklopovala. Závoj je odňatý z mysle a pravdu vidno práve tak, ako ju máme vidieť, keď duch opustí telo.
Väčšina prebudení v minulosti bola charakteristická tým, že ľudia padali. Práve tieto prejavy poštvali anglikánskych klerikov proti Wesleymu. V istom (veľmi reálnom) zmysle sa metodizmus „zrodil na vlastnom chrbte“. Mnohé z týchto dramatických prejavov Božej moci viedli k tomu, že sa v anglicky hovoriacich krajinách mnohí obrátili ku Kristovi, a tak sa stali neoddeliteľnou súčasťou nášho duchovného dedičstva.
Veľké prebudenia v minulosti boli doprevádzané nezvyčajnými nadprirodzenými prejavmi (a odporujúcimi cirkevnými vodcami, ktorí stáli bokom a kritizovali). Až príliš často to bola túžba po dôstojnosti, ktorá umŕtvila tieto hnutia. Tak veľmi sme si zvykli Bohu organizovať bohoslužby, kde sa nedeje nič nadprirodzené, že mnohí kresťania sa zľaknú, keď sa Boh začne naozaj hýbať. Avšak v Novej zmluve, nielenže ľudia padali, keď Boh prejavil svoju prítomnosť, ale aj steny sa triasli!
Vo svojej knihe Premožený Duchom došiel Francis MacNutt k záveru: „Zdá sa, že kázanie v protestantskej cirkvi, ktoré malo ten najhlbší a najtrvácnejší účinok v Anglicku ako aj v Spojených štátoch, bolo taktiež doprevádzané tým, že poslucháči boli premožení mocou Ducha. Najvýznamnejší kazatelia v anglicky hovoriacich krajinách od polovice osemnásteho storočia do konca devätnásteho storočia bežne dosvedčovali, že na ich zhromaždeniach ľudia padali pod Božou mocou.
Biblické príklady
Nezabudnite, že prvé obvinenie, ktoré si raná cirkev vyslúžila bolo, že sú „opití“. Ako často sa nám dostáva takýchto obvinení zo sveta?
Hoci sa výraz „odpočinok v Duchu Svätom“ nenachádza priamo v Písme, skúsenosť, ktorú predstavuje, tam určite nachádzame. Daniel píše o tom, že v ňom nebolo sily a prišiel naňho tak hlboký spánok, že, keď sa ho Pán dotkol, padol. Saul, neskôr apoštol Pavol, padol na zem, keď sa stretol s Pánom na ceste do Damašku (Sk 9,14; 26,14). Presne to isté sa stalo Ezechielovi, keď videl Hospodinovu slávu (Ez 1,28).
Jeden z najpozoruhodnejších príbehov v Písme zachytáva, ako vojaci, ktorí prišli zajať Ježiša v Getsemanskej záhrade (Jn 18,5-6), oznámili, že hľadajú „Ježiša Nazaretského“ a on odpovedal „JA SOM“. Niektoré preklady pridávajú „to“, ale slovo „to“ je v kurzíve a nenachádza sa v pôvodnom gréckom texte. Grécke „egó eimi“ je dôrazné - „Ja, Ja som“. Je to grécky ekvivalent hebrejského Božieho mena „JHVH“.
Keď vyslovil tie slová, na zlomok sekundy sa Kristovo božstvo, ktoré bolo do veľkej miery počas jeho pozemského života skryté, otvorene vyjavilo a táto skupina silných rímskych vojakov, chrámová stráž a židovskí náboženskí vodcovia „spadli na zem“ pod mocou slov, ktoré vyšli z jeho úst. Viete si predstaviť ten pohľad, keď sa zbierali zo zeme?
„Odpočinok v Duchu Svätom“ je výsledkom toho, že Božia sláva sa citeľne prejavila. Na jednom zhromaždení, kde som kázal, bola Božia moc tak evidentná, že všetci prítomní padli na zem bez toho, aby som sa ich ja alebo ktokoľvek iný dotkol. Na inom zhromaždení som sa zasa modlil za prvú osobu stojacu v dlhom rade na modlitbu, načo celý rad padol ako domino. Mimochodom, nikdy predtým som v tých zboroch nekázal a podobné javy tam neboli na dennom poriadku.
Skúsenosti a úvahy
Samozrejme, že je to možné - tak ako s každou inou skúsenosťou. To však nevyvracia skutočnosť, že mnohí v Biblii, v dejinách cirkvi a dokonca aj dnes skutočne okúsili tento ozajstný Boží dotyk. Mnohé zbory, tu ako aj zahraničí, kde sa to stalo, nikdy predtým niečo také nevideli ani nepočuli. V skutočnosti práve preto píšem tieto riadky, lebo väčšina ľudí, ktorí padli pod mocou Ducha na mojich zhromaždeniach, sa s tým nikdy nestretli, nie to ešte aby skúsenosť vyvolávali autosugesciou!
Táto skúsenosť dokonca nie je obmedzená ani na akési „ohnivé“ zhromaždenia. Videl som, ako padali na zem ľudia, keď som s nimi hovoril o Kristovi na všetkých možných miestach, vrátane kuchyne a cintorína! Pamätám si na jedno zhromaždenie, kde bola Božia prítomnosť tak evidentná, že pár, ktorý bol len tak na prechádzke, cítil, ako ich niečo ťahá do cirkvi a po skončení bohoslužby sa pýtali, čo sa deje.
Keď som im povedal o Pánovi, spontánne zároveň spadli na zem pod Božou mocou. Keď vstali, s horlivosťou odovzdali svoje životy Kristovi a po tvári im stekali slzy radosti.
Hoci niektorí kresťanskí vodcovia v devätnástom storočí používali výraz „odpadnutie“ alebo „omdletie“, tieto slová nepopisujú presne skutočnosť, aj keď to tak môže na prvý pohľad vyzerať. Po prvé, ľudia nestrácajú vedomie; naopak, hovoria o vyššom stave vedomia ako kedykoľvek predtým. Po druhé, na rozdiel od odpadnutia, človek vykazuje normálne fyzické známky života ako pulz a dýchanie.
Zdôrazňujem, že nejde ani o odpadnutie ani bezvedomie. Charles Finney vo svojej knihe Oheň prebudenia píše: „Stretol som sa s mnohými prípadmi, kedy fyzická sila bola úplne premožená jasným porozumením nekonečne veľkých a hlbokých právd náboženstva. Na margo týchto prípadov hovorím, že nejde len o akési pochybné nadšenie, o ktorom som sa zmienil vo svojom predošlom liste. Lebo v týchto prípadoch sa nezdá, že by sa znehodnotil a pomiatol intelekt; naopak, myseľ je plná svetla. Dokázateľne tu nejde o prehnane prekypujúcu senzibilitu, ktorá spôsobuje plač či akékoľvek zvyčajné prejavy nadšenej predstavivosti alebo hlboko pohnutých pocitov. Nie je to žiadny taký prúd pocitov, ktorý by vyrušoval myseľ. Myseľ však vidí pravdu odostretú a v takých súvislostiach, že vezme všetku telesnú silu, zatiaľ čo mysli sa dostáva pohľad na odkrytú Božiu slávu. Závoj je odňatý z mysle a pravdu vidno práve tak, ako ju máme vidieť, keď duch opustí telo.
Žiaľ, počul som o tom, že sa to niekedy deje. Aj ja som sa už niekoľkokrát šiel prepadnúť od hanby kvôli „ťažkej ruke“ niektorých kazateľov, ktorí sa modlili za ľudí. Toto pochybné správanie však neznamená, že ozajstné skúsenosti tohto charakteru nie sú platné. Ako sme už videli, mnohí ľudia padajú bez akéhokoľvek fyzického dotyku. Vždy, keď pri modlitbe kladiem ruky na ľudí, zámerne sa vyhýbam tomu, aby som na nich vyvíjal fyzický tlak. Iba zľahka ľuďom na hlavu položím ruku, kým sa modlím, alebo ich voľne držím za ruky. Často však nejdem ani tak ďaleko a iba na nich dýchnem. „Dýchol na nich a povedal im: Prijmite Svätého Ducha!“ (Jn 20,22)
Ježiš povedal, že budeme robiť tie isté veci ako On, a dokonca aj väčšie veci. Mnohokrát, keď som nasledoval Ježišov príklad, Duch Svätý mocne prišiel na ľudí. Ježiš povedal, že z nášho najhlbšieho vnútra budú prúdiť rieky živej vody. Duch Svätý, ktorý v nás prebýva, môže prúdiť cez nás, aby sa dotkol životov iných ľudí. Keď sa toto deje, ľudia vedia, že sa ich dotkol sám Boh. Nikto vtedy nemôže povedať, že ich niekto stlačil k zemi.
Je zaujímavé, že to isté slovo, ktoré sa v Písme používa pre „ducha“ znamená aj „dych“. Pri stvorení Boh do človeka vdýchol dych života. „A riekol mi: Prorokuj k duchu, prorokuj, synu človeka, a povieš duchu: Takto hovorí Pán Hospodin: Od štyroch vetrov príď, duchu, a vej na týchto pobitých, aby ožili! Nuž prorokoval som tak, ako mi rozkázal.
Dostal som otázku, či je nevyhnutné, aby stál niekto za ľuďmi počas modlitieb a chytal tých, čo padnú pod mocou Ducha. Argument, ktorý používajú je, že ak ide o skutočný Boží dotyk, určite daná osoba neutrpí zranenie. Súhlasím, že Boh môže prikázať svojim anjelom, aby strážili jeho deti a zdvihli ich, aby si neporanili nohu o kameň - preto sa v súvislosti s týmto nádherným Božím dotykom niet čoho báť.
Na druhej strane však ľudia, ktorí prišli pre modlitbu a ešte nemajú toto porozumenie Božej ochrany, môžu byť vystrašení pri pomyslení, že by padli na zem. Všimol som si ľudí, ktorí boli napätí a bolo jasné, že mali obavy, a už viac nemali na zreteli Pána, lebo niekto práve vtedy padol na zem. Nie. Pokiaľ nejde o nejaké démonické prejavy alebo hlboké náreky, ktoré by naznačovali, že je potrebná ďalšia služba, treba ho nechať tak. Boh s tou osobou jedná, preto do toho viac nevstupujte. Môžete sa za neho modliť, ale nezoskupte sa okolo neho, nenakláňajte sa k nemu a nedotýkajte sa ho.
Ak mám byť úprimný, najprv som bol trochu opatrný. Veľmi sa ma však dotklo, aký pozitívny účinok mala táto skúsenosť na životy veriacich. Vedie ľudí k oslave Boha a mnohí dosvedčujú, že ich to následne pritiahlo bližšie k Ježišovi. Pri viacerých príležitostiach som bol svedkom toho, ako bol tento Boží dotyk rozhodujúci pri privádzaní ľudí ku Kristovi.
Biblická skúška je: „Budete ich poznať po ovocí.“ (Mt 7,15-20) Pre mňa sú početné svedectvá o zmenených životoch, uzdraveniach a slobode z celoživotných pút dostatočným dôkazom zdroja týchto skúsenosti. Niečo pochybného pôvodu by nepriviedlo ľudí bližšie k Ježišovi.
Niektorí túto skúsenosť nesprávne prirovnávajú k hypnotickému tranzu, známemu medzi primitívnymi kmeňmi v Afrike, v Oriente a v Latinskej Amerike. Takéto prirovnania však vznikajú z nevedomosti.