Problematika vzťahov medzi vedou a vierou bola v minulosti veľmi živá a zaujímavá, takou je aj v súčasnosti a rovnako to zrejme bude aj v budúcnosti, preto je potrebné sa ňou zaoberať a oboznamovať sa s objektívnymi a neskreslenými informáciami o nej. V tom vidíme hlavný zmysel a účelnosť napísania tejto publikácie, v názve ktorej slovo „verzus“ síce navodzuje určitý stret poznatkov vedy a viery, jej cieľom by chcelo byť nahradenie tohto názvu názvom „Kooperácia medzi vedou a vierou“.
Definovanie základných pojmov
Skôr, ako sa začneme zaoberať konkrétnymi problémami, musíme si definovať východiskové pojmy a ujasniť si metodický postup. Slovo „viera“ sa používa v dvoch významoch. Prvý z nich vyjadruje určité podriadenie rozumu tvrdeniam, na ktoré nemáme také argumenty, aby sme ich mohli považovať za istotu. Preto „veríme“ v existenciu Boha, lebo nemáme absolútny dôkaz toho, že existuje. Druhý význam slova „viera“ je širší a značí „vierovyznanie“, t. j. určitý svetonázor.
Pretože máme v úmysle konfrontovať vedu s vierou, je potrebné si ujasniť, aké vyjadrovacie prostriedky budeme používať. Pokiaľ ide o vedu, budeme mať na zreteli prakticky len prírodné vedy a z nich predovšetkým fyziku a biológiu. Veda je sformulovaná v podstate „tu a teraz“, používa jazyk primeraný obsahu poskytovanej informácie. Ten nie je potrebné transformovať, pretože je určený pre okruh príjemcov, ktorí tomuto jazyku rozumejú. Iná situácia je s informáciami z oblasti viery. Základom kresťanskej viery je Biblia, ktorá bola napísaná pre ľudí bez rozdielu úrovne vzdelania a v časoch, keď veda (v dnešnom význame) ešte vôbec nejestvovala. Je prirodzené, že sa na to musela použiť zvláštna forma podania, a to priama reč kombinovaná s alegóriami, podobenstvami, symbolikou a pod. Porozumieť takejto obraznosti nie je vždy jednoduché a ľahké. Z tohto dôvodu sa dokonca vyvinula zvláštna disciplína, tzv.
Je tu však aj iný problém, ktorý musíme zohľadniť. Biblické texty ‒ najmä nimi sa budeme zaoberať ‒ boli napísané pred tisíckami rokov a ich obsah sa odvtedy nemení. Veda sa mení s každým väčším objavom, a tak vzniká otázka, či má vôbec zmysel púšťať sa do konfrontácie s vierou. No v súčasnosti mnohé poznatky v základných prírodných vedách, akými sú napríklad fyzika, astrofyzika, chémia, biológia a iné, už nadobudli punc veľkej dôveryhodnosti, stability a nemennosti, takže ich možno spoľahlivo použiť pri konfrontácii s informáciami, ktoré majú povahu „zjavených“ právd. Máme na mysli také poznatky, v ktorých sa záujmy vedy a viery prelínajú. Aj keď mnohí zastávajú názor, že veda a viera sa nikde neprekrývajú, pretože „každá je o niečom inom“, nie je to celkom pravda, pretože ľahko možno nájsť príklady tohto prekrývania. Keby to tak nebolo, nevznikli by v minulosti nijaké „kauzy“.
Ako príklady možno uviesť napr. informácie o štruktúre a dynamike vesmíru (či sa Slnko krúti okolo Zeme alebo naopak), o časovej nekonečnosti či konečnosti nášho vesmíru, o vývoji vesmíru (či je správny kreacionizmus alebo darwinizmus) a pod. Práve v týchto vymenovaných prípadoch sa v minulosti vyskytli často aj veľmi tvrdé trenice medzi sekulárnou a duchovnou sférou. Nemôžeme nespomenúť aj „kauzy“, ktoré sa ešte len rodia, napr. kauzu, ktorú možno stručne nazvať „kauza život“. Ide v nej o diametrálne odlišné odpovede sekulárnej sféry a teológie na otázku, kedy sa vlastne začína život človeka. Odpoveď na túto otázku determinuje aj stanovisko k tomu, či možno alebo nemožno manipulovať s tzv. kmeňovými bunkami, hoci by sa to dialo v záujme navrátenia zdravia chorým jedincom.
Apoštol sv. Pavol v liste Korinťanom v 13. hlave a 11. verši píše: „Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby.“ Prečo začíname naše úvahy o viere a prírodovede týmto citátom? Odpoveď je jednoduchá ‒ pretože v sebe skrýva presvedčivé a logicky jasné zdôvodnenie potreby takýchto úvah. Aj keď sa jeho obsah zrejme viaže na určitú konkrétnosť a jeho zmyslom je zdôrazniť predovšetkým to, že dospelý človek koná a má konať inakšie ako dieťa, čitateľ v modernej dobe môže v ňom ‒ ako v množstve iných alegórií a podobenstiev zo Starého i Nového zákona ‒ postrehnúť aj doteraz neznámy a skrytý obsah.
Kým sme boli malí, všetky dôležité informácie a pravdy nám sprostredkúvali našim možnostiam a schopnostiam primeraným spôsobom, ale keď sme vyrástli a naše vedomosti a schopnosti sa dostatočne rozvinuli, stali sme sa zrelými na to, aby nám všetky informácie podávali neskreslene a priamo, stručne povedané, aby sme dostávali informácie o tom, ako to naozaj je, a nie vo forme ľahšie prijateľných a zjednodušených modifikácií reality. Môžeme byť aj celkom konkrétni. Keď ide napr. o sprostredkovanie informácie o vianočnom stromčeku, tak v kresťanských rodinách sa deťom na otázku, kde sa vzal, odpovedá: „Je to dar z nebies, Ježiško vám ho priniesol, kým ste spali.“ Dieťa túto informáciu akceptuje a vôbec mu nerobí problém uveriť, že sa to stalo cez zatvorené okno. Keď dieťa podrastie, často sa na rodičov obracia s výčitkou: „Prečo ste ma klamali?“ Rozumný rodič reaguje na to vysvetlením, že vôbec neklamal, keď tvrdil, že vianočný stromček je dar z neba, len cesta, ktorou sa tento dar uskutočnil, bola iná. Boh dal rodičom zdravie, schopnosť zarobiť potrebné prostriedky, z nich kúpili stromček a tajne ho umiestnili v príslušnej miestnosti.
Ak sa nám uvedený príklad zdá veľmi naivný a nie dosť všeobecný na ilustráciu problémov sprostredkovania informácií, môžeme čitateľa kompetentne ubezpečiť, že presne v takej situácii sme prakticky pri prijímaní hocijakej informácie z okolitého reálneho sveta. Predstavme si celkom triviálnu situáciu, napr. na koľajniciach stojí železničný vagón. Pozorovateľ ‒ absolvent teoretickej fyziky na univerzite povie: „Vagón sa nad koľajnicami vznáša, ale nie preto, že by elektromagnetické pole medzi atómami kolies a koľajníc vytvárali nepriestupný „vankúš“, ale preto, lebo ich atómy (presnejšie, ich jemnejšie zložky) si pri dostatočnej blízkosti vymieňajú medzi sebou tzv. Pozorovateľ v budúcnosti povie: „Vôbec to nie je tak, ale ...“ Ale ako? Z uvedených príkladov vyplýva záver, že klameme nielen deti, keď im tvrdíme, že Ježiško nosí vianočný stromček cez zatvorené okná, ale aj my „dospeláci“ sami seba klameme prakticky na každom kroku, keďže si poskytujeme nepravdivé informácie. Prečo tvrdíme, že vagón na koľajniciach stojí alebo sa po koľajniciach pohybuje, keď vieme, že on sa v skutočnosti nad nimi vznáša? Asi preto, že takýto spôsob prenosu informácií je adekvátny úrovni bežného človeka, ktorý o virtuálnych fotónoch nikdy nepočul.
Poučenie, ktoré z uvedených príkladov vyplýva, je také, že každá „globálna“ pravda vyžaduje na svoje sprostredkovanie rozličné cesty podľa toho, komu je určená a kým je sprostredkovaná. Tak sme sa vlastne dostali na koreň problému sprostredkovania tzv. zjavených právd. Pretože sú určené pre všetkých ľudí bez rozdielu ich vzdelanostnej úrovne, musia sa podávať v symbolickej reči, ktorá síce výstižne priblíži základnú ideu, ale nič nevypovedá o „mechanizmoch“ konkrétnej realizácie a o skutočnej podstate javov, ktorých sa dotýka. Zjavená pravda je napr. to, že Boh stvoril svet, prírodu, život i človeka, ale zo spôsobu jej sprostredkovania nemožno dedukovať, ako sa to konkrétne stalo. Boh riekol: „Buď svetlo! a bolo svetlo“, ale to neznačí, že skutočne zvolal mohutným hlasom: „Buď svetlo!“ a v tej chvíli sa všade rozvidnelo. Informácia o tejto božskej aktivite sa podobá informácii o vianočnom stromčeku prinesenom cez zatvorené okno. Presne tak, ako takto podaná správa úplne uspokojí dieťa, môže informácia o tom, že Boh stvoril svetlo zvolaním „Buď svetlo!“ uspokojiť laika bez prírodovedného vzdelania, ale človek, ktorý takéto vzdelanie má, sa celkom logicky pýta, či mechanizmus vzniku svetla bol skutočne taký. Je to presná analógia toho, keď si odrastajúce dieťa začne klásť otázky, či ten stromček sa skutočne dostal do izby cez zatvorené okná. Možné to je, veď u Boha je všetko možné, no rozumný človek ‒ práve preto, že je rozumom obdarená bytosť ‒ sa začne zaujímať o to, či Boh postupoval „kreacionisticky“, t. j. tvorením ad hoc, alebo či neposkytol týmto fenoménom možnosť, aby sa kreovali samočinne na základe zákonov, ktoré tomuto vesmíru ustanovil.
Môžeme konštatovať ‒ a neskôr sa o tom dostatočne spoľahlivo presvedčíme ‒ že Boh dal prednosť druhému variantu. Veľmi výstižne to komentuje známy fyzik W. H. Takto sa celkom logicky dostávame k odpovedi na otázku, prečo sa treba osobitne zaoberať problémom, ako má kresťanskú náuku akceptovať vzdelaný prírodovedec. Nie tak, ako každý iný človek? Áno aj nie. Áno preto, že zjavené pravdy sú rovnaké pre všetkých, a nie preto, lebo vzdelaný prírodovedec pozorovaním mechanizmov existencie nášho sveta dospel k poznatkom, že niektoré procesy v ňom prebiehať nemôžu. Symbolicky povedané: preto nie, lebo prírodovedec zistil, že stromčeky sa cez zatvorené okno do miestnosti vniesť nedajú. Hľadá preto iné, prijateľnejšie vysvetlenie. Ústredným problémom, ktorý by sa na tejto ceste hľadania mohol objaviť, je problém, či sa pri získavaní príslušných poznatkov nedostávame do rozporu so samotnými všeobecnými pravdami. Ešte raz a naposledy použijeme príklad s vianočným stromčekom. Ide tu o to, či pri hľadaní mechanizmov prenosu stromčeka do miestnosti nedospejeme náhodou k záveru, že nijaký stromček sa do miestnosti nikdy nedostal. Spomenuté možnosti sa v histórii vedy dosť často vyskytli a „jedinou správnou filozofiou“ vyzbrojení jednotlivci predpovedali koniec náboženstva, pretože veda jeho opodstatnenie úplne vyvráti, ale stal sa pravý opak. Veda na konci 20. storočia začala niektoré náboženské pravdy nie spochybňovať a vyvracať, ale potvrdzovať a podporovať.
Aj preto možno hneď v úvode tejto publikácie rozptýliť akékoľvek podozrenia, či sa v nej nerodí nejaká nová interpretácia kresťanstva zaváňajúca kacírstvom. Pravdaže, kresťanská náuka obsahuje aj tézy, ktoré nepripúšťajú nijakú prírodovedeckú interpretáciu, ani si nevyžadujú vedecké preverovanie. Kresťan je povinný akceptovať ich bez akýchkoľvek špekulácií. Ich prijatie môže do určitej miery uľahčiť poznatok, že pri mnohých zjavených pravdách sa dokázalo, že nie sú v rozpore s vedou, preto by bolo podivné, keby ostatné tvrdenia kresťanskej vierouky mali byť nepravdivé.
Často sa kladie otázka, či všetky kresťanské pravdy nie sú takej povahy, že by mohli byť vedecky preverené. Je zaujímavé, že veľa veriacich by si to veľmi želalo. Neuvedomujú si však, že keby takáto situácia nastala, viera (a preto aj náboženstvo) by stratila zmysel. Veď keby sa naozaj vedecky nezvratne dokázalo, že Boh existuje, nebolo by potom potrebné v Neho veriť, len túto pravdu jednoducho zobrať na vedomie. Tomu by sa nebránila dokonca ani marxistická filozofia. Základný problém vzťahu vedy a viery netreba preto vidieť v tom, či sa vedecky podarí dokázať, že Boh existuje, ale v tom, či základné tvrdenia viery sú alebo nie sú zlúčiteľné s poznatkami, ku ktorým dospela veda. Veda môže poskytnúť len určité indície na konštatovanie, že idea Boha neprotirečí jej poznatkom. Preto viera v Neho je zmysluplná a nie nezmyselná.
Pripomeňme ešte raz, že keby veda nesporne dokázala, že Boh existuje, značilo by to nielen koniec ateizmu, ale aj koniec každého náboženstva založeného na viere. Pripomeňme si, že v histórii nájdeme pokusy o poskytnutie „nespochybniteľných“ dôkazov existencie či neexistencie Boha. Jeden z najslávnejších matematikov minulého storočia ‒ moravský rodák Kurt Gödel ‒ zanechal vo svojej pozostalosti článok s názvom Matematický dôkaz existencie Boha. Zvláštnosťou jeho práce je, že po matematickej stránke je nespochybniteľná, ale o tom, či možno podať absolútny dôkaz existencie Boha, pochybuje každý súdny človek, preto sa usilovne hľadala a vlastne doteraz hľadá chyba v dôkaze. Riešenie dilemy konverguje k záveru, že chyba je asi vo vstupných definíciách.
Vývoj vzťahov medzi vedou a vierou
Históriu vzťahov medzi vedou a kresťanskou vierou možno celkom prirodzene rozdeliť na etapu od jej vzniku až po začiatky vznikania prírodných vied a obdobie od ich vzniku až do súčasnosti. V prvej etape (trvajúcej takmer pätnásť storočí) boli dominantou diskusie o správnej interpretácii základných téz kresťanskej náuky medzi cirkevnými učiteľmi navzájom a diskusie medzi kresťanskou a sekulárnou filozofiou. Počnúc 15. storočím sa diskusie presunuli do oblasti konfrontácie náboženských koncepcií s výsledkami prudko sa rozvíjajúcich prírodných vied. V celej takmer poldruhatisícročnej histórii kontaktov kresťanskej i...
Allhands: Áno, Boh a veda môžu koexistovať
tags: #nahodne #vygenerovat #zalm