Najkrajšie stvárnenie Krista v umení

Umenie odjakživa zohrávalo významnú úlohu v náboženskom živote, a stvárnenie Krista patrí k najvýznamnejším a najdojímavejším témam v dejinách umenia. Od ranokresťanských katakomb až po renesančné majstrovské diela, umelci sa snažili zachytiť podstatu Kristovej božskosti a ľudskosti, jeho obetu a lásku.

Posledná večera od Leonarda da Vinci

LIST PÁPEŹA JÁNA PAVLA II. Źiadne iné slová sa mi preto nezdali vhodnejšie, než tie z knihy Genezis, aby som nimi začal môj list vám, umelcom, s ktorými sa cítim spojený skúsenosťami, siahajúcimi hlboko do minulosti, a ktoré natrvalo poznamenali môj život. Týmto listom by som sa chcel vydať na cestu plodného rozhovoru Cirkvi s umelcami, ktorý počas tisícročných dejín Cirkvi nebol nikdy prerušený a na prahu 3. V skutočnosti ide o dialóg, ktorý nám nevnucujú len historické okolnosti a praktické dôvody, lež je zakorenený v samotnej náboženskej skúsenosti a umeleckej tvorbe.

Začiatok Biblie nám predstavuje Boha akoby vzor každého tvorivého človeka: v umelcovi sa odzrkadľuje jeho podobnosť so Stvoriteľom. Zvlášť zjavným je tento vzťah v poľštine, rečovou príbuznosťou medzi slovami "stwórcza" (stvoriteľ) a twórcza (umelec). V čom spočíva rozdiel medzi "stvoriteľom" a "umelcom"? Stvoriť znamená darovať samotné bytie, vyzdvihnúť niečo z ničoho - ex nihilo sui et subjecti, hovorí sa po latinsky - a to je v prísnom zmysle spôsob konania prislúchajúci iba Všemohúcemu. Naproti tomu umelec používa niečo už existujúce, čomu dáva podobu a význam. To je charakteristický spôsob konania človeka ako Božieho obrazu.

Potom totiž, ako Biblia spomína, že Boh stvoril muža a ženu "na svoju podobu" (porov. Gn 1,27) sa dodáva, že im dal poverenie vládnuť nad Zemou (porov. Gn 1,28). Bol to posledný deň stvorenia (porov. Gn 1,28-31). V predchádzajúcich dňoch stvoril Jahve vesmír a tým akoby určil rytmus kozmickej evolúcie. Boh teda povolal človeka k bytiu a zveril mu úlohu byť umelcom. V umeleckom tvorení" sa človek prejavuje viac než v čomkoľvek inom ako "obraz Boží". Túto úlohu uskutočňuje predovšetkým tým, že stvárňuje obdivuhodnú "matériu" vlastného ľudského bytia, a potom vykonáva kreatívne panovanie nad okolitým svetom. Božský umelec vychádza ľudskému umelcovi láskavo v ústrety a odovzdáva mu iskru svojej nadzemskej múdrosti tým, že ho povoláva k účasti na svojej stvoriteľskej moci. Čím viac si je teda umelec vedomý "svojho daru", tým viac sa cíti pobádaný k tomu, aby tak na seba ako aj na celé stvorenie pozeral očami, schopnými kontemplovať a ďakovať, povznášajúc k Bohu svoj hymnus chvály.

Nie všetci sú povolaní byť umelcami vo vlastnom zmysle slova. Je dôležité zdôrazniť rozdiel, ale aj spojitosť medzi týmito dvoma stránkami ľudskej činnosti. Rozdiel je očividný. Jedna vec je vloha, na základe ktorej je človek autorom svojich činností, za ktorých morálnu hodnotu nesie zodpovednosť. Druhou vecou je vloha, na základe ktorej je umelcom, tzn. je schopný konať primerane nárokom umenia tým, že verne prijíma jeho špecifické predpisy. Preto je umelec schopný vytvárať objekt, ale to samo osebe ešte nič nehovorí o jeho morálnych predpokladoch. Avšak ak je rozdiel medzi týmito dvoma dispozíciami, morálnou a umeleckou, podstatný, tak spojitosť medzi oboma je nemenej dôležitá. Obe sa hlboko vzájomne podmieňujú.

Pri stvárňovaní svojho diela sa v skutočnosti umelec sám natoľko vyjadruje, že ono predstavuje jedinečný obraz jeho bytia, teda toho, čím je a ako je. Toto nachádza nespočetné potvrdenia v dejinách ľudstva. Keď umelec stvárňuje majstrovské dielo, povoláva k životu nielen svoje dielo, lež ním odhaľuje do určitej miery aj svoju vlastnú osobnosť. V umení nachádza novú dimenziu a vynikajúci výrazový prostriedok pre svoj duchovný rast. ktoré vytvoril, hovorí a komunikuje umelec s druhými. Dejiny umenia sú preto nielen dejinami diel, ale aj dejinami ľudí.

Téma krásy v umení

Téma krásy patrí k rozhovoru o umení. Naznačil som to, keď som vyzdvihol Boží súhlasný pohľad na dielo stvorenia. podnecuje k ďalšiemu uvažovaniu. Krása je akoby viditeľným výrazom dobra tak, ako dobro je metafyzickým predpokladom krásy. Gréci to správne chápali, keď spojili oba pojmy do jedného výrazu, obsahujúceho oba: "kalokagathía", to znamená "krásno-dobré". Svojím životom a činnosťou vytvára človek svoj vzťah k bytiu, k pravde a k dobru. Umelec prežíva zvláštny vzťah ku kráse. Je veľmi správne, keď sa hovorí, že krása je povolaním, ktorým sa na neho obracia Stvoriteľ darom "umeleckého talentu". A iste je to aj jeden z talentov, ktorý má podľa logiky podobenstva o talentoch, ako o ňom rozpráva evanjelium (porov. Tu sa dotýkame jedného podstatného bodu.

Spoločnosť potrebuje vskutku umelcov práve tak, ako potrebuje vedcov, technikov, robotníkov, odborníkov, svedkov viery, učiteľov, otcov a matky. Pomocou veľmi vznešenej formy umenia, ktorá sa nazýva "umením výchovy" - majú tieto povolania zabezpečovať rast osoby a rozvoj spoločnosti. V obsiahlej kultúrnej panoráme každého národa majú umelci svoje vlastné miesto. Zatiaľ čo rozličné povolanie každého umelca určuje oblasť jeho služby, poukazuje na úlohy, ktoré má prevziať, na tvrdú prácu, ktorej sa mu treba podrobiť,a na zodpovednosť, ktorú má prevziať. Umelec, ktorý si je toho všetkého vedomý, vie aj to, že musí byť činný, bez toho, žeby sa dal ovládať túžbou po sláve, alebo hľadaním povrchnej popularity, nehovoriac o osobnej ziskuchtivosti. Jestvuje teda etika, ba "spiritualita" umeleckej služby, ktorá svojím spôsobom prispieva k životu a k obrode národa.

Zákon Starej Zmluvy obsahuje výslovný zákaz znázorňovať neviditeľného a nevysloviteľného Boha pomocou "vytesanej alebo uliatej podoby" (Dt 27,15), keďže Boh prevyšuje akékoľvek materiálne znázornenie: "Ja som, ktorý som" (Ex 3,14). V tajomstve vtelenia sa však Boží Syn osobne stal viditeľným: "Keď prišla plnosť času, poslal Boh svojho Syna zrodeného zo ženy" (Gal 4,4). Toto zásadné Božie zjavenie ako tajomstvo bolo povzbudením a výzvou pre kresťanov aj na úrovni umeleckej tvorby. Z toho vyrástla krása čerpajúca práve odtiaľto, z tajomstva vtelenia, svoju životodarnú miazgu. Sväté písmo sa tak stalo akoby "bohatou pokladnicou" (P. Claudel) a "obrazovým atlasom" (M. Chagall), z ktorého čerpala kresťanská kultúra a umenie. Aj samotný Starý zákon, vysvetľovaný vo svetle Nového zákona, poskytol nevyčerpateľné pramene inšpirácie.

Od správ o stvorení, o prvotnom hriechu, o potope, o patriarchoch, o východe z Egypta, až po mnohé epizódy a osoby dejín spásy, podnecoval biblický text fantáziu maliarov, básnikov, hudobníkov, dramaturgov a filmárov. Aspoň jeden príklad: taká postava ako Jób, so svojou pálčivou a stále aktuálnou problematikou bolesti, vzbudzuje neustále filozofický, ako aj literárny a umelecký záujem. A čo mám povedať o Novom zákone? V dejinách kultúry toto všetko vytvára bohatú kapitolu viery a krásy. Úžitok z toho mali predovšetkým veriaci pre svoju skúsenosť modlitby a života.

Vskutku každá umelecká intuícia presahuje to, čo vnímajú zmysly a snaží sa prenikaním skutočnosti interpretovať jej skryté tajomstvo. Intuícia vyviera z hĺbky ľudskej duše tam, kde sa stretáva snaha dať svojmu životu zmysel, s letmým vnímaním krásy a tajomnej jednoty vecí. Veriaci sa tomu nečuduje: vie, že mohol na okamih stáť pri priepasti (správne má byť: zdroji - pozn. KVAS) svetla, ktoré má v Bohu svoj prameň. Treba sa vôbec čudovať, ak je Duch (správne má byť: duch - pozn. KVAS) týmto tak premožený, že sa dokáže vyjadrovať iba ťažko?

Nik nie je viac, než opravdivý umelec, ochotný k tomu, ay uznal vlastné hranice a osvojil si slová apoštola Pavla, podľa ktorých "Boh nebýva v chrámoch zhotovených rukou". Preto si nemáme myslieť, že božstvo sa podobá zlatu, striebru, alebo kameňu, výtvoru ľudského umenia a dômyslu (porov. Sk 17,24.29). Poznanie viery má inú povahu: predpokladá osobné stretnutie s Bohom v Ježišovi Kristovi. Avšak aj tomuto poznaniu je umelecká intuícia na osoh. Výrazným vzorom estetického rozjímania, ktoré sa povznáša vo viere, sú napríklad diela blahoslaveného Angelica. Nie menej mnohovravný je v tejto súvislosti aj extatický chválospev, ktorý dvakrát opakoval na jednom lístku (chartula) sv. František z Assisi, keď na vrchu della Verna dostal Kristove rany: "Ty si krása... Ty si krása!". Sv. Bonaventúra komentuje: "V krásnych veciach kontemploval Najkrajšieho. Niečo podobné môžeme konštatovať aj v orientálnej spiritualite, kde sa Kristus označuje ako "Najkrajší, s krásou oveľa väčšou, než všetci smrteľníci". Makários Veľký vysvetľuje premieňajúcu a oslobodzujúcu krásu Vzkrieseného takto: "Duša plne osvietená nevýslovnou krásou žiariacej nádhery Kristovej tváre sa napĺňa Duchom Svätým. Každá opravdivá forma umenia je svojím spôsobom prístupom k najhlbšej skutočnosti človeka a sveta. Ako také predstavuje veľmi cenné priblíženie sa k horizontu viery, kde nachádza ľudský život svoje plné vysvetlenie.

Madona od Duccio di Buoninsegna

Umenie, s ktorým sa na svojich počiatkoch stretlo kresťanstvo, bolo zrelým plodom klasického sveta, vyjadrovalo jeho estetické zákony a súčasne odovzdávalo jeho hodnoty. Ako v oblasti života a myslenia, tak požadovala viera od kresťanovaj aj v oblasti umenia schopnosť rozlišovania, ktorá nedovoľovala automatické preberanie tohto dedičstva. Umenie kresťanskej inšpirácie začalo teda v skrytosti, v úzkej súvislosti s potrebami veriacich, vypracovávať znamenia, pomocou ktorých bolo možné na základe Písma vyjadriť tajomstvá viery, a súčasne "symbolický kódex", pomocou ktorého sa mohli veriaci zvlášť v ťažkých časoch prenasledovania rozpoznávať a identifikovať. Kto by si nespomínal na tie symboly, ktoré boli aj prvými náznakmi maliarskeho a sochárskeho umenia?

Keď na základe ediktu cisára Konštantína bolo kresťanom dovolené vyjadrovať sa v plnej slobode, stalo sa umenie uprednostňovanou cestou hlásania viery. Prvý rozkvet sa začal stavbou impozantných bazilík, pričom boli prevzaté architektonické zákony antického pohanstva a súčasne boli prispôsobené požiadavkám nového kultu. Netreba spomenúť aspoň starú baziliku sv. Petra a starú Lateránsku baziliku, ktoré dal postaviť sám Konštantín? Zatiaľ čo architektúra vytvorila posvätný priestor, túžba vhĺbiť sa do tajomstva a sprostredkovať ho bezprostredným spôsobom jednoduchým ľuďom, viedla k počiatočným prejavom maliarskeho a sochárskeho umenia. Súčasne vznikli prvé pokusy slovesného a hudobného umenia, a keď Augustín medzi mnohé témy svojich diel zaradil aj dielo De musica, tak iniciátormi kresťanskej poézie sa stali Hilár, Ambróz, Prudentius, Efrém Sýrsky, Gregor Naziánsky, Paulinus z Noly - aby sme spomenuli aspoň niektoré mená - ktorí často dosahovali nielen vysokú teologickú, ale aj literárnu hodnotu. Ich básnický program zhodnocoval formy pochádzajúce od klasikov, čerpal však z čistej životodarnej miazgy evanjelia, ako to priliehavo vyslovil svätý básnik z Noly: "Naším jediným umením je viera a Kristus je naším spevom." O nejaký čas neskôr vytvoril Gregor Veľký zbierkou Antifonárium predpoklad pre organický rozvoj tej cirkevnej hudby, ktorá bola tak originálna, že dostala meno po ňom. melodickou výrazovou formou viery Cirkvi počas liturgických slávení svätých tajomstiev.

Na tejto ceste nechýbali ani ťažké úseky. Uctievanie obrazov, ktoré už bolo rozšírené v zbožnosti Božieho ľudu, sa stalo predmetom násilného protestného hnutia. Koncil, ktorý sa uskutočnil v roku 787 v Nicei a rozhodol o prípustnosti obrazov a ich uctievania, bol historickou udalosťou nielen pre vieru, ale aj pre umenie. Rozhodujúci argument, na ktorý sa biskupi odvolávali pri riešení sporu, bolo tajomstvo vtelenia: ak Boží Syn vstúpil do sveta viditeľných skutočností tým, že svojím ľudským bytím vytvoril most medzi viditeľným a neviditeľným, možno analogicky prijať, že predstavenie tajomstva v logike znaku sa môže použiť ako zmyslovo vnímateľná evokácia tajomstva.

Vývoj kresťanského umenia v storočiach

Nasledujúce stáročia boli svedkami veľkolepého rozvoja kresťanského umenia. Na Východe naďalej kvitlo umenie ikon, viazané na dôležité teologické a estetické pravidlá a nesené presvedčením, že ikona je v určitom zmysle sviatosťou: pretože analogicky k tomu, čo sa deje vo sviatostiach, sa v ikonách sprítomňuje tajomstvo vtelenia v niektorom svojom aspekte. Práve preto možno prežívať krásu ikony predovšetkým vo vnútri chrámu, kde svietia lampy a v pološere vyvolávajú nespočetné svetelné reflexy. K tomu píše Pavel Florenskij: "Zlato, ktoré pôsobí v rozptýlenom dennom svetle cudzo, ťažko a malicherne, v trblietavom svetle lampy alebo sviece oživne, keďže je osvecované množstvom iskier raz tu - raz tam, a dáva tušiť nie pozemské svetlá, ktoré napĺňajú nebeský priestor." Na Západe vychádzajú umelci, aj v závislosti od základných presvedčení kultúrneho prostredia ich doby, z najrozličnejších hľadísk.

Medzi kultúrne poklady, ktoré sa nahromadili v priebehu stáročí, patrí veľké množstvo sakrálnych umeleckých diel vysokej inšpirácie, ktoré napĺňajú obdivom aj súčasného pozorovateľa. Na prvom mieste sú veľkolepé chrámové stavby, pri ktorých sa účelovosť vždy spája s nápaditosťou a táto posledná sa necháva inšpirovať zmyslom pre krásu a intuíciou tajomstva. Z toho vznikajú v dejinách umenia známe stavebné štýly. Mohutnosť a jednoduchosť románskeho štýlu, ako sa on prejavuje v katedrálach alebo v kláštorných komplexoch, vedú postupne k štíhlym líniám a k nádhere gotiky. V týchto formách sa neskrýva iba geniálny duch umelca, ale aj duša ľudu. Hra svetla a tieňa raz v masívnych, inokedy zas v štíhlych formách, je spôsobená iste stavebno-technickými úvahami, ale aj napätiami vyplývajúcimi zo skúsenosti Boha, ktorá (správne má byť: ktorý - pozn. KVAS) je "hrozným" a "fascinujúcim" tajomstvom. Ako sa dá zhrnúť v niekoľkých náznakoch a pre rozličné výrazové formy umenia tvorivá sila dlhých storočí kresťanského stredoveku? I keď v rámci vždy jestvujúcich ľudských hraníc bola preniknutá celá jedna kultúra evanjeliom a tam, kde teologické myslenie vytvorilo Summu sv.

Plodná kultúrna klíma, z ktorej vyrastá mimoriadny umelecký rozkvet humanizmu a renesancie, má významný vplyv aj na spôsob vzťahu umelcov tejto doby k náboženskej tematike. Prirodzene, inšpirácie sú práve také rozličné, ako sú rozličné ich štýly, alebo aspoň tie najväčšie spomedzi nich. Nie je však mojím úmyslom spomínať veci, ktoré sú vám, umelcom, príliš dobre známe. Keď vám píšem z tohto Apoštolského paláca, ktorý je snáď aj jedinečnou pokladnicou umeleckých diel na svete, chcel by som sa stať skôr hlasom najväčších umelcov, ktorí tu prejavili plnosť svojho geniálneho nadania, často preniknutého veľkou a duchovnou hĺbkou. Stadiaľto hovorí Michelangelo, ktorý v Sixtínskej kaplnke predstavil drámu a tajomstvo sveta od stvorenia až po posledný súd. Tým, že dal podobu Bohu Otcovi, Kristovi Sudcovi a Človeku na jeho namáhavej ceste od počiatkov až k cieľu dejín. Stadiaľto hovorí jemnocitný a hlboký génius Raffaela, ktorý v mnohorakosti svojich malieb, zvlášť "Dišputy" v Stanza della Segnatura, poukazuje na tajomstvo zjavenia trojjediného Boha, ktorý sa v Eucharistii stáva spolupútnikom človeka; a vrhá svetlo na otázky a očakávania ľudského myslenia. Stadiaľto - z impozantnej baziliky, zasvätenej Kniežaťu apoštolov, od kolonád, ktoré vychádzajú od tejto baziliky ako dve roztvorené ...

Mozaika ako forma sakrálneho umenia

Mozaika je spôsob realizácie umenia, ktorý v samotnom Ríme či Vatikáne rezonuje oveľa mocnejším echom než u nás, v našom prostredí. Mozaikou sa rozumie umelecké stvárnenie technikou, ktorá v porovnaní s maľbou či písaním ikony je náročná, pretože podstatnou časťou mozaiky je používanie trojrozmerného materiálu. V našom prípade hovoríme buď o prírodnom kameni alebo o smalte, čo je farebné sklo, v plnej jeho hrúbke či hĺbke. Technika spočíva v ukladaní jednotlivých malých elementov, malých kociek do lepidla, pričom sa sleduje vytvorenie istého obrazu. Pri mozaike teda v našom prípade môžeme hovoriť opäť o ikone ako o cieľovom momente ( výtvore), pričom podstatný rozdiel je v technike a v používaní samotného materiálu.

Mozaika je teda obraz, vytvorený z malých kúskov farebného kameňa alebo skla. Najprv sa spracuje návrh vo forme samotného dizajnu a následne sa pristupuje k realizácii samotného diela. Začína sa zväčša v ateliéri tým, že sa vyrábajú jednotlivé postavy a časti mozaiky, ktoré si vyžadujú väčšiu trpezlivosť a pohodlnosť pri práci. Ide o najdôležitejšie časti výjavu, preto sa realizujú na pracovných stoloch v pohodlí ateliéra. Neskôr jednotlivé figury alebo časti zoskupení sa prevezú na miesto, kde nasleduje montáž postáv na stenu, ktorá bola vopred pripravená. Poslednou etapou je spracovanie pozadia a dekoru.

Blížia sa Vianoce, najkrajšie kresťanské sviatky, oslavujúce narodenie Ježiša Krista. V kresťanskej viere je za Ježišovu matku považovaná Panna Mária. Jej postava sa objavuje vo všetkých kanonických evanjeliách a Skutkoch apoštolov. A pretože v čase vianočnom oslavujeme práve narodenie Ježiša Krista, radi by sme si dnes pripomenuli Pannu Máriu, bez ktorej by Božieho syna nebolo. Ježišova matka je nazývaná ako Mária, Maria, Panna Maria, Miriam, Marjām alebo taktiež Μαριαμ či Μαρια. Mária je ústrednou postavou nielen kresťanského sveta, ale uznáva ju taktiež islam. Pre vyobrazenie Panny Márie s Ježiškom v náručí sa v umení ustálil názov Madona. Madona s dieťaťom je jeden z najobľúbenejších a najčastejších námetov kresťanského umenia.

Pravdepodobne najstarším obrazom madony je nástenná maľba v rímskych katakombách. Na strope jednej z nich, umiestnenej 20 metrov pod zemou, je vyobrazená Panna Mária s dieťaťom. Maľba je datovaná na prelom 2. a 3. storočia. Motív Panny Márie s dieťaťom bol masovejšie rozšírený v Byzantskej ríši v podobe ikon. Jej podobizne boli obľúbené napriek tomu, že fyzická reprezentácia „idolov“ a ich uctievanie bolo v rozpore s vtedajším zmýšľaním. V období gotiky a renesancie potom madony umenie doslova ovládli. Madona sa stáva ústredným námetom obrazov, nástenných malieb, ale vznikajú taktiež jej sochy a ikony. Madona predstavuje pre veriacich veriacu matku a ochrankyňu viery. Význam má však aj pre ateistov. Ako sme už naznačili, obrazy madon nás sprevádzajú prakticky od počiatku kresťanstva. O ich vyobrazenie sa postarali aj najväčší umelci svetovej histórie.

V 20. storočí na jednej umeleckej výstave získal prvú cenu podpísaný pisoár. V celodejinnom meradle sa za vrchol architektúry považuje gotická katedrála.Aj z faktu, ktorý sa udial na spomínanej výstave môžeme vidieť, kde sa ľudstvo dostane, keď sa za umeleckosť považuje schopnosť šokovať, prípadne byť vulgárny alebo obscénny. Knihy o umení nás privádzajú k základnému poslaniu kultúry, ktorá má dvíhať ducha človeka a vytvárať diela, ktoré budú nesmrteľné a inšpiratívne po celé stáročia.

tags: #najkrajsie #stvarneny #kristus