Sviatok Najsvätejšej Trojice je jedným z najvýznamnejších sviatkov v liturgickom kalendári Gréckokatolíckej cirkvi. Tento sviatok oslavuje tajomstvo jedného Boha v troch osobách: Otca, Syna a Svätého Ducha. Je to viera, ktorú Cirkev ohlasovala a učila od svojich začiatkov a v 5. storočí ustanovila osobitný sviatok k úcte Najsvätejšej Trojice.
Ikona Najsvätejšej Trojice od Andreja Rubleva
História a Význam Úcty k Svätým
Prvá nedeľa po Svätej Päťdesiatnici je zasvätená úcte Všetkých svätých - patrónov našej farnosti. V túto nedeľu si Cirkev uctieva tých, ktorí sú ovocím darov Svätého Ducha. História úcty svätých sa rodí smrťou prvých mučeníkov. K úcte mučeníkov sa neskôr radí aj úcta apoštolov, biskupov, askétov, rehoľníkov a rehoľníc. Svätých je však oveľa viac ako je dní v roku a ani mená všetkých svätých nie sú známe. Bol to však aj stály (nepohyblivý) sviatok liturgického roka, pretože napr. v Edese slávili spomienku Všetkých mučeníkov 13. mája.
Zjavenie Najsvätejšej Trojice
Židia chápali svoju vieru ako viera v Boha, v jediného Pána a Stvoriteľa. Ježiš Kristus prišiel na túto zem a zjavil, že Boh je jeden, ale v troch osobách. Okrem Boha Otca - prvej božskej osoby, je Syn - druhá božská osoba a Svätý Duch - tretia božská osoba, ktoré sú medzi sebou rovné v sláve a tvoria nerozdielne Božstvo.
Prvá časť katechizmu prezentuje obsah kresťanskej viery v Najsvätejšiu Trojicu - Otca, Syna a Svätého Ducha - jedného Boha, ktorý sa zjavil ľudstvu a dal mu poznať svoju vôľu. Tento obsah viery Cirkev slávnostne vyznáva vo svojom všeobecnom hlásaní Symbolu viery a modlitbovo je zakusovaný v anafore božskej liturgie. Prvá časť „Zjavenie Najsvätejšej Trojice“ prezentuje obsah zjavenia Boha, Stvoriteľa a Vševládcu (po grécky Pantokratora) sveta. Toto Zjavenie je obsiahnuté v posvätnej Tradícii a vo svätých spisoch Starého a Nového zákona a je zverené svätej Cirkvi, ktorá ho verejne hlása, vykladá a autoritatívne vyučuje. Vrcholom Božieho zjavenia je Boží Syn, náš Pán Ježiš Kristus, vtelený zo Svätého Ducha a Panny Márie. Vo svojich slovách a skutkoch zjavil lásku Boha Otca.
Viera Cirkvi je založená na Božom zjavení. Týmto zjavením sa neviditeľný Boh z plnosti svojej lásky prihováral ľuďom, aby sa im dal poznať a pozval ich k spoločenstvu s ním. Božie zjavenie sa uskutočňovalo súčasne skutkami i slovami, ktoré boli navzájom vnútorne späté a navzájom sa osvetľovali. Boh sa oznamoval ľudstvu postupne, po etapách ho pripravoval na prijatie zjavenia svojho vlastného ja a toto zjavenie vyvrcholilo v osobe a pôsobení vteleného Slova, Ježiša Krista.
V Starom zákone sa Boh zjavil Mojžišovi na vrchu Sinaj ako Ten, ktorý je, „Ja som, ktorý som!“ (Ex 3, 14), pričom Mojžišovi zjavil nie niečo o sebe, ale svoje samotné ja. Meno Ten, ktorý je poukazuje na osobnú povahu Boha, ktorý má bytie vo svojom samotnom ja a je zdrojom všetkej existencie a života. V Novom zákone sa Boh, ktorý ako prvý vyšiel v ústrety ľudstvu (porov. Jn 3, 16; 1 Jn 4, 19), zjavil ako Otec skrze svojho vteleného Syna Ježiša Krista a vo Svätom Duchu.
Jedine Boh existuje večne a to on priviedol všetko stvorenie z nebytia k bytiu. Jedine Boh vlastní plnosť života, zatiaľ čo svet, keďže bol stvorený, vďačí za svoju existenciu Bohu. Boh stvoril všetko svojím Slovom: „Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“ (Jn 1, 3; porov. Gn 1). Pomocou sveta ako Božieho stvorenia sa dozvedáme o Stvoriteľovi: „To, čo je v ňom neviditeľné - jeho večnú moc a božstvo -, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí“ (Rim 1, 20).
Boh sa zjavil ľudstvu nielen ako Stvoriteľ a Všemohúci Vládca (Pantokrator) sveta, ale aj ako Otec a Záchranca svojho ľudu. Dejiny ľudstva sú posvätné dejiny, pretože sa v nich zjavuje a koná sám Boh. Boh uskutočňoval svoj plán spásy v dejinách skutkami a slovami, ktoré majú vnútornú jednotu. Skutky vykonané Bohom zjavujú a potvrdzujú učenie vyjadrené jeho slovami, zatiaľ čo slová ohlasujú skutky a objasňujú tajomstvo obsiahnuté v skutkoch.
Plnosť Božieho zjavenia je dosiahnutá v Novom zákone v jednorodenom Synovi, ktorý je večne v lone Otca a zjavuje Otca (porov. Jn 1, 18). Sám Ježiš zdôrazňuje: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9). Ježiš takto potvrdzuje, že on a Otec sú jedno (porov. Jn 10, 30). Kristus ako „obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15) priniesol plnosť Božieho zjavenia.
Vo svojom bohoslužobnom živote Cirkev spája kalendárny rok s liturgickým rokom - historický čas s posvätným časom spásy. V liturgickom slávení sa historické udalosti Spasiteľovho pozemského života stávajú pre nás spásonosnými tajomstvami. Týmto spôsobom Boh stále koná v dejinách až do ich konečného zavŕšenia v druhom príchode Ježiša Krista.
Boh Otec, ktorý sa zjavil skrze svojho Syna vo Svätom Duchu, ponúka svoj život veriacim skrze Cirkev. Boh, „ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 4), t. j. aby poznali Ježiša Krista (porov. Jn 14, 6), zjavuje ľudstvu to, „čo bolo skryté od stvorenia sveta“ (Mt 13, 35). Podľa svedectva svätého Bazila Veľkého posvätná Tradícia je to, čo „sám Pán nás učil, čo Apoštoli kázali, čoho sa Otcovia držali a čo mučeníci potvrdzovali“.
Kristus zveril slovo Božieho zjavenia svojim apoštolom: „…slová, ktoré si ty [Otče] dal mne, ja som dal im. A oni ich prijali… Dal som im tvoje slovo“ (Jn 17, 8. 14). Cirkev pokračuje v apoštolskom poslaní tým, že odovzdáva Božie zjavenie. Cirkev je povolaná kázať a vykladať Božie zjavenie. Aby to plnila, Kristus dal svojej Cirkvi Svätého Ducha, ktorý ju uvádza do plnej pravdy (porov. Jn 16, 13).
Apoštoli nám zverili „všetko, čo Ježiš robil a učil od začiatku“ (Sk 1, 1). Cirkev vždy vyzývala kresťanov, aby zostali verní učeniu apoštolov, a takto uchovala nemennosť posvätnej Tradície a tým aj vernosť Ježišovi Kristovi. Podstata Tradície spočíva vo vernom nasledovaní Krista v Cirkvi po všetky generácie až do konca čias. Neprerušená kontinuita Tradície je uskutočnená v liturgickom živote Cirkvi a v učení svätých otcov (= cirkevných otcov), ktorých svedectvo o Pravde nie je založené na ľudských spomienkach, ale na živom a neprerušenom zakusovaní Svätého Ducha.
Prvé kresťanské komunity uchovali a odovzdali apoštolské učenie; hlásali Božie slovo a žili podľa neho (porov. Flp 2, 6 - 11), pričom sa vytrvalo zúčastňovali „na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2, 42). Veriaci dostávajú predzvesť týchto udalostí a príchodu Božieho kráľovstva v Najsvätejšej Eucharistii, kde sa uskutočňuje stretnutie a spoločenstvo Boha a ľudstva. Posvätná tradícia a Sväté písmo navzájom úzko súvisia a sú spojené. Veď obe vyvierajú z toho istého božského prameňa… a smerujú k tomu istému cieľu.
Boh vo svojej prozreteľnosti naplánoval odovzdávanie svojho zjavenia aj v písomnej forme. To poskytlo možnosť uchovávať jeho zjavenie nemenné a odovzdávať ho z generácie na generáciu počas celých ľudských dejín. Bohom inšpirovaní ľudia zapísali Božie slovo a vytvorili Bibliu (z gréckeho slova Biblia, ktoré znamená knihy), ktorú nazývame Sväté písmo. Sväté písmo je Božie slovo, ktoré je adresované každému človeku. Preto je platné v každej dobe a na každom mieste. Sväté písmo je zbierkou kníh, ktoré z vnuknutia Svätého Ducha napísali svätí ľudia a ktoré Kristova Cirkev prijala a uchováva ako Božie slovo.
Starý zákon obsahuje zjavenie, ktoré Boh dával ľudstvu od počiatku sveta až po príchod Spasiteľa. Sväté písmo Nového zákona obsahuje zjavenie, ktoré Boh dal ľudstvu prostredníctvom svojho jednorodeného Syna Ježiša Krista a jeho apoštolov.
Plnosťou Božieho zjavenia je Ježiš Kristus, Bohočlovek, v ktorom zároveň s ľudskou prirodzenosťou „telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2, 9). Tak ako je v Kristovi neoddeliteľne zjednotená božská a ľudská prirodzenosť, tak je nám vo Svätom písme odovzdané božské Božie Slovo ľudským jazykom.
Cirkev od najskorších čias svedomito uchovávala božsky múdre bohatstvo Starého zákona a považovala ho za svoje dedičstvo. "Jednota Starého a Nového zákona vyplýva z jednoty Božieho plánu a Božieho zjavenia. Boh, inšpirátor a autor kníh obidvoch zákonov, múdro zariadil, aby bol Nový zákon skrytý v Starom zákone, a Starý zákon zjavený v Novom zákone.
Sviatok Najsvätejšej Eucharistie
Dnes slávime Sviatok - Slávnostná poklona prečistým tajomstvám tela a krvi nášho Pána Ježiša Krista, nazývaný tiež Sviatok Najsvätejšej Eucharistie (v lat. tradícii známy ako Božie telo). V našom liturgickom kalendári patrí medzi tzv. veľké sviatky, v Západnej cirkvi je prikázaným sviatkom. Tento sviatok je oslavou daru Eucharistie a úcty k Spasiteľovi prítomnému pod spôsobom chleba a vína vo sv. Tajnach. V našom obrade sa slávi vo štvrtok po Nedeli Všetkých svätých (v rovnaký deň ako v latinskom obrade: tam vo štvrtok po nedeli sviatku Najsvätejšej Trojice) alebo v nasledujúcu nedeľu. S týmto sviatkom je odpradávna spojená tradícia procesií ulicami dedín a miest, ktoré sa zastavujú pri štyroch oltároch.
Latinská cirkev zaviedla tento sviatok v 13. stor. Viera v skutočnú prítomnosť Krista v Eucharistii bola v 11. a 12. storočí napádaná rozličnými herézami. Hlavnou predstaviteľkou hnutia za zavedenie sviatku Božieho tela bola svätá Juliana z Liége (1192 - 1258), sestra a neskôr opátka kláštora Mt.Cornillon. Získala pre svoje snahy mnohých kňazov i biskupa Roberta de Thourote, ktorý v roku 1246 dal súhlas na slávenie tohto sviatku v diecéze Liége. Jedným z arcidiakonov v katedrále v Liége bol aj Jacques Panteleon, ktorý sa v roku 1261 stal pápežom Urbanom IV.
Slávenie sviatku v Západnej latinskej cirkvi malo vplyv aj na Východné katolícke cirkvi. Sviatok Božieho tela postupom času prebrali aj mnohé východné katolícke cirkvi - sýrska, chaldejská, maronitská, arménska, koptská, melchitská a italo-grécka. Ľvovská synoda r. 1891 odvolávajúc sa na bulu pápeža Urbana IV., na rozhodnutie Tridentského koncilu a na prax takmer všetkých východných katolíckych cirkví, schválila sviatok Božieho tela, ba dokonca ho povýšila na úroveň Pánovho sviatku s osemdňovým poprazdenstovom (posviatkom); zároveň nariadila, aby sa každoročne slávil vo štvrtok po Nedeli Všetkých svätých (nakoľko ide o pracovný deň, dovolila tiež preniesť ho na nasledujúcu nedeľu). Na tento sviatok sa má po zaambonnej modlitbe konať procesia s Najsvätejšou eucharistiou k štyrom oltárom, prípadne trikrát okolo chrámu s udelením požehnania Sv. Tajnami.
Redemptoristi a Gréckokatolícka Cirkev
Prvú komunitu, ktorá sa koncom decembra 1921 usadila v bývalom kláštore františkánov v Stropkove, tvorili redemptoristi dvoch obradov: rímskokatolíci a gréckokatolíci. Košický biskup Augustín Fischer-Colbrie pozval redemptoristov práve preto, aby mohli pracovať aj medzi gréckokatolíkmi. Túto úlohu na seba vzali ako prví dnes už blahoslavený mučeník Metod Dominik Trčka a Stanislav Nikolaj Nekula.
Chrám a kláštor redemptoristov komunisti odovzdali k užívaniu pravoslávnej cirkvi. Gréckokatolícki veriaci sa nechceli zmieriť s týmto stavom. Hneď 14. apríla 1950 išli rehoľníkov brániť pred budovu Okresného súdu. Keď zistili, že ich vyviezli preč z mesta, rozhodli sa skryť z chrámu bohoslužobné predmety, plachty a rúcha, ale predovšetkým ikonu Matky ustavičnej pomoci.
Dňa 5. mája 1968 v kostole Najsvätejšej Trojice otec Mikuláš Ďurkáň odslúžil gréckokatolícku liturgiu. Do mesta za krátky čas prišli aj Jozef Čverčko a Bohumil Čelůstka. Redemptoristi nemohli pred štátom vystupovať ako rehoľná komunita, preto v Stropkove pôsobili ako správcovia farnosti. Až po novembri 1989 mohli redemptoristi pomýšľať na vybudovanie nového kláštora. Jeho výstavba bola realizovaná v rokoch 1993 - 1997. Kláštor zároveň poskytuje priestory aj farskému úradu.
Kláštor je miestom pre stretnutie mládeže zo Stropkova a jeho okolia, pre dni obnovy rôznych hnutí v Cirkvi (Oáza, Neokatechumenát, Obnova v Duchu Svätom) či duchovné cvičenia. Pri kláštore tiež pôsobí spevácky zbor sv.
Ikona Svätej Trojice
Svätý Duch vo Svätom Písme predstavuje zjavujúcu sa Božiu silu. Avšak jeho pôsobenie necháva jeho vlastnú osobu, viac ako osoby Otca a Syna, v skrytosti. Osoba Svätého Ducha, odlišná od Otca a Syna, nachádza svoje prvé vyjadrenie v krstnej formulácii (Mt 28,19). Tretia Božská osoba od vekov vychádza od Otca a Syna ako jedného princípu. Svätý Duch pôsobí v Kristovi a v Cirkvi.
Prejavy Svätého Ducha siahajú od inšpirácie prorokov a biblického Božieho Slova až k naplneniu spásy vo vzkriesení. Obzvlášť pri narodení Ježiša Krista, pri oduševnení a vedení Cirkvi ako Kristovho tela, počas znovuzrodenia sa Božieho príbuzenstva v krste, pri životodarnom zjednotení s Kristom v Eucharistii, vo sviatosti myropomazania a kňazstva, ako zdroj jednoty veriacich pri liturgickom kulte.
Na Vianočné sviatky hľadíme ako na dielo Boha Otca, ktorý všetko pripraví na narodenie svojho Syna. Na Veľkonočné sviatky pozeráme skôr ako na dielo Boha Syna. On sa za nás obetoval. Zoslanie Svätého Ducha, ktoré sme v našom obrade slávili včera, vnímame ako dielo Boha Svätého Ducha, ktorý s mocou a darmi zostupuje na učeníkov, zakladá cirkev a dodnes v nej pôsobí. Vieme, že sviatok Svätej Trojice je pre nás veľkým tajomstvom.
Učenie o svätej Trojici v oblasti našej osobnej viery je pre nás dôležité najmä kvôli nášmu vlastnému postoju voči Bohu. Boh je tajomstvo. Ak by bol Boh dostatočne jednoduchý na to, aby sme mu rozumeli, nebol by dostatočne veľký na to, aby sme ho uctievali. Keď sa usilujeme o pochopenie Boha, musíme prijať, že máme nedostačujúcu a obmedzenú myseľ a že nejestvuje spôsob, ktorým by táto veličina mohla bez problémov zapadnúť do našich slov a predstáv.
Dnešný sviatok Svätej Trojice nás vedie k oslave tajomstva a veľkosti Boha, a taktiež k uvedomeniu si svojej závislosti na Bohu. Zároveň je to priestor na vďaku, že tento Boh sa nám dáva poznať dostatočne na to, aby sme chápali, že Mu na nás záleží, že nás miluje a že nás chce mať navždy pri Sebe - nie na chvíľu, ale navždy - na celú večnosť. Vnútorný život Boha, najmä jeho personálna trojjedinosť, sú neprístupné prirodzenému poznaniu človeka.
KATECHEZE PRO DĚTI NA SLAVNOST NEJSVĚTĚJŠÍ TROJICE
tags: #najsvatejsia #trojica #sviatok #grekokatolicka #cirkev