Veľký sviatok Kristovho nanebovstúpenia, ktorý sa slávi v štyridsiaty deň po Pasche, je vlastne dvojnásobným sviatkom.
V prvom rade je to slávenie pamiatky Kristovho nanebovstúpenia, ako ho slávili apoštoli a ako je zaznamenané vo Svätom písme: „Potom ich vyviedol von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich.
(Sk 1, 1-11) Milý Teofil, v prvej knihe som rozprával o všetkom, čo Ježiš robil a učil od začiatku až do dňa, keď dal skrze Ducha Svätého príkazy apoštolom, ktorých si vyvolil, a vzatý bol do neba.
Keď to povedal, pred ich očami sa vzniesol a oblak im ho vzal spred očí.
A kým uprene hľadeli k nebu, ako odchádza, zastali pri nich dvaja mužovia v bielom odeve a povedali: „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba?
Tento sviatok si všíma aj to, čo bolo neviditeľné: Kristus tróni po Otcovej pravici.
Naše slávenie ďalej rozlišuje ďalší aspekt tajomstva.
Na jednej strane večné Božie Slovo bolo vždy po Otcovej pravici so Svätým Duchom v božstve.
Božie Slovo, vtelené v lone Panny, bolo v rovnakom čase s Otcom v jeho božstve.
Vtelením je Kristus teraz bohočlovekom, ktorý priniesol svoju zbožštenú ľudskú prirodzenosť do slávy Otca.
„Naša prirodzenosť, ktorá kedysi padla, bola povýšená nad anjelov a nad ľudské chápanie usadená na Boží trón.
„Majestát Toho, ktorý sa stal chudobným v tele, bol vyzdvihnutý nad nebesia a naša padlá prirodzenosť bola poctená tým, že sedí s Otcom.
Božie Slovo, skutočne vtelené v Ježišovi, Synovi Márie, je neoddeliteľne spojené s našou ľudskou prirodzenosťou.
Táto nová a jedinečná skutočnosť je vyjadrená v ikone sviatku.
Trón večnej Trojice sa často zobrazuje ako tri sústredné kruhy.
Uprostred nich je, vyvýšený anjelmi, Kristus vo svojom človečenstve.
Sviatok Kristovho nanebovstúpenia je teda aj oslávením našej ľudskej prirodzenosti a spečatením Kristovej služby na zemi.
V Kristovi teraz naše človečenstvo sedí po Otcovej pravici, ale v skutočnom zmysle Kristus nie je osamelý.
Jeho človečenstvo v nebesiach je len prvým z mnohých ľudí, ktorí budú oslávení spolu s ním.
Svätý Pavol to opisuje obrazom z poľnohospodárskeho prostredia: Kristus je prvým z úrody a my máme byť zvyškom úrody!
„Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých.
Lebo ako je skrze človeka smrť, tak je skrze človeka aj zmŕtvychvstanie: Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi.
Ján Zlatoústy, keď hovorí o nanebovstúpenom Kristovi, používa množné číslo: „vystúpili sme do neba“.
Ak vystúpila do neba „prvotina“, vystúpil aj zvyšok úrody.
„My, ktorí sme sa zdali byť nehodní zeme, sme teraz vyzdvihnutí do neba.
„Kristus vystúpil do neba a s Kristom vystúpilo aj naše telo.
... Úžasné!
Pozri sa znova, ako Kristus vyzdvihol Cirkev.
Akoby ju dvíhal nejakým motorom, vyzdvihol ju do obrovskej výšky a posadil ju na trón.
Veď kde je Hlava, tam je aj telo.
Medzi Hlavou a telom nie je nijaký interval oddelenia.
Teologický význam Nanebovstúpenia
Kristovo nanebovstúpenie nie je nejaký nadprirodzený jav, výnimka z prírodných zákonov.
Boží Syn, neoddeliteľne zjednotený s ľudskou prirodzenosťou, vystúpil k Otcovi vo svojej oslávenej ľudskej prirodzenosti.
„Sedenie po pravici Otca“ znamená nové a neohraničené možnosti pre zbožštené človečenstvo, ktoré Boh zjavuje v Ježišovi Kristovi.
Udalosť Nanebovstúpenie sa udiala na štyridsiaty deň po Kristovom zmŕtvychvstaní.
Vychádzajúc z tajomstva svojho utrpenia a smrti, Kristus pozdvihuje apoštolov k tajomstvu vzkriesenia z mŕtvych.
Pozdvihuje ich zo strachu („Nebojte sa!“) k radosti („Radujte sa!“).
Z evanjelia som sa dozvedel, že po tom, ako Kristus odišiel od apoštolov, oni sa vrátili do Jeruzalema naradovaní.
Pred svojím nanebovstúpením Kristus povedal: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20).
Vystúpil z Olivovej hory, aby nebol obmedzený na jedno miesto, ale aby bol prítomný na každom mieste a v každom čase.
Kristus, ktorý sa vtelil, sa narodil v Betleheme, vyrastal v Nazarete, zomrel a bol vzkriesený v Jeruzaleme.
Kristovo nanebovstúpenie je kľúčom k úspešnému postupu ľudstva do Božieho kráľovstva, napriek všetkým ťažkostiam a prekážkam, ktoré „sily temnoty“ kladú na túto cestu: „Idem vám pripraviť miesto.
... Aby ste aj vy boli tam, kde som ja“ (Jn 14, 2 - 3).
Keď bol Kristus vzatý do neba a stal sa neviditeľným pre apoštolov, oni nemohli odtrhnúť oči od neba.
Sám Kristus odpovedá na túto otázku takto: „Ale o tom dni a o tej hodine nevie nikto, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec“ (Mk 13, 32; porov. Mt 24, 36).
Tieto slová znamenajú, že žiaden z falošných prorokov, futuristov a veštcov, akými sú oni, v skutočnosti nevie, čo hovorí, keď sa pokúša vypočítať dátum Pánovho dňa, ale oni jednoducho špekulujú na základe ľudskej zvedavosti, aby pritiahli pozornosť.
Slová „a zasa príde v sláve“ poukazujú predovšetkým na to, čo sa začalo Kristovým vzkriesením.
Veď on vzal na seba hanbu smrti, aby sa následne na tretí deň zjavil apoštolom v sláve svojho vzkriesenia.
Apoštoli videli nové stvorenie v tele svojho vzkrieseného Majstra.
Novinkou je tu to, že „Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje“ (Rim 6, 9).
Svojím zmŕtvychvstaním Kristus premohol moc času nad ľudstvom, ktoré čas odsúdil na starnutie, choroby a smrť.
V eucharistickom Kristovi sa ľudskému rodu v plnom zmysle zjavuje „nové stvorenie“, ktoré nikdy nezostarne ani nezomrie.
Kristovo zmŕtvychvstanie pokračuje v čase neustále a premáha beh dejín.
Zmŕtvychvstanie je v plnom zmysle slova udalosť, ktorá sa naďalej odohráva.
Stalo sa v čase, pričom prekonalo akékoľvek časové obmedzenia.
To znamená, že aj teraz vzkriesený Kristus prichádza ku každému z nás podľa našej schopnosti prijať Ho.
Prichádza k nám tak v eucharistickom chlebe a víne, ako aj v osobe nášho blížneho, najmä toho, kto je v núdzi: Bol som hladný, bol som smädný, bol som nahý, bol som cudzinec, bol som chorý... (pozri Mt 25, 35 - 36).
Pán, ktorý prišiel vo svojom slávnom zmŕtvychvstaní, čaká na chvíľu, keď budeme pripravení prijať ho v plnosti jeho slávy.
Preto voláme v nádeji: „Príď, Pane!“ a zároveň očakávame „koniec sveta“ bez akéhokoľvek strachu a úzkosti.
Kristus vstupuje do života každého človeka v takom rozsahu, v akom ho ten človek dokáže „pojať“.
A so slzami v očiach ti, Kriste a Darca života, povedali: Učiteľ, neurob sirotami nás, svojich služobníkov, ktorých si miloval vo svojom milosrdenstve.
Nanebovstúpenie Pána od Duccio di Buoninsegna
Duch Svätý a jeho význam
V tomto týždni máme slávnosť a zároveň prikázaný sviatok Nanebovstúpenie Pána, od ktorého sa veľmi intenzívne budeme pripravovať na slávnosť Zoslania Ducha Svätého, Turíce.
Naozaj to nie je len pripomienka udalosti spred dvetisíc rokov.
Je to pripomenutie a zároveň, čo je dôležité nanovo prežitie vyliatia daru Ducha Svätého, ktorého sme prijali vo sviatosti birmovania.
V prvom čítaní sme mali pred sebou obraz apoštolov, ktorí keď počuli, že v Samárii prijali Božie slovo i Ježiša Krista, v ktorom boli pokrstení, ale ešte neprijali Osobu Ducha Svätého, Peter a Ján išli do Samárie a udelili kresťanom cez modlitbu a vkladanie rúk sviatosť birmovania.
Tak, aby na nich zostúpil Duch Svätý a aby ho prijali.
Vidíme tu, ako veľmi si cenili samotní apoštoli Ducha Svätého.
Nepovedali si len tak medzi sebou, tešíme sa správe o nových kresťanoch, ktorí prijali Pána Ježiša.
Neváhali, vycestovali a sprostredkovali im milosť Ducha Svätého.
Čo nám to pripomína?
Našu vlastnú birmovku.
Našu osobnú snahu, ako sme sa niekoľko mesiacov intenzívne v spoločenstve pripravovali na prijatie sviatosti birmovania, ale aj námahu biskupa, ktorý vycestoval, jeho námahu, ktorú neľutoval, len aby nám udelil dar Ducha Svätého.
Ako veľmi si tento dar uvedomuje Cirkev!
Dar Ducha svätého nie je vo vlastnení určitej moci, je to predovšetkým v tom, že samotný Duch Svätý nás privádza do hlbšieho vzťahu k nášmu Vykupiteľovi, k Ježišovi Kristovi, pomáha nám, aby sme mu odovzdali svoj život, prijímame ho za Pána svojho života, ideme cestou svätosti, ale nie v svojej vlastnej sile, ale mocou Ducha Svätého.
Mení sa náš modlitbový život, oveľa viac sa modlíme, to neznamená, že viac odriekame modlitbu, ale v modlitbe viac počúvame, čo nám Boh hovorí a podľa toho konáme.
Vďaka Duchu Svätému sa mení i náš postoj v láske a v odpúšťaní.
Mení sa i náš postoj ku chudobným.
Začíname milovať všetkých, alebo sa aspoň vydávame na cestu lásky ku všetkým.
Duch Svätá nám pomáha, aby sa Boh stal v našom živote Alfou a Omegou, tak, že on stojí v našom myslení, chcení i v konaní na prvom mieste.
Neznamená to, že stratíme záujem o prácu, rodinu, spoločenský život, že nepotrebujeme odpočinok, voľný čas, osobné záujmy, že prestaneme byť ľuďmi medzi ľuďmi.
Toto všetko nás nutne vedie k spoločenstvu.
Uvedomujeme si, že sami nemáme šancu ísť dopredu, potrebujeme povzbudenie iných ľudí, ich súcit, pomoc.
Zoslanie Ducha Svätého sa udialo v spoločenstve.
My sami sme birmovku prijímali v spoločenstve spolu s ostatnými kresťanmi.
Duch Svätý nás vedie k adorácii Boha.
Bez jeho daru je naša modlitba len prosíkaním, to či ono prosíme od Boha.
Ale naplnení Duchom Svätým sa naša modlitba stáva chváliacou, adorujúcou, ďakovnou.
Na záver, bratia a sestry, jeden krátky, ale výstižný príbeh o jednom Petrovi, ktorému rodičia pri narodení zriadili v banke účet s niekoľkými desiatkami tisíc euro.
Už neviem, z akého dôvodu mu o tom nepovedali a samotný Peter vyrastal a žil v skromných podmienkach.
Pri svojich tridsiatych narodeninách sa dozvedel o danej banke i účte, preveril si všetky dostupné informácie a zistil, že slobodne môže disponovať celou uloženou sumou podľa svojho uváženia.
V skutočnosti tento Peter bol bohatý, problém bol v tom, že o tom nevedel.
Niečo podobné zažívame aj my, sme bohatí na Božie dary a milosti, len veľakrát, akoby sme o tom nevedeli, ale až Duch Svätý, obrazne, akoby nám dával do ruky kreditnú kartu so slovami: „Používaj Božie dary a ži ich!“
Poďakujme sa Pánu Bohu dnes pri svätej omši za prijatú sviatosť birmovania, za Ducha Svätého.
A dary, ktoré sme od neho prijali, žime naplno.
Praktický význam pre každodenný život
Bratia a sestry, v dnešnom evanjeliu počujeme, ako Pán Ježiš dáva sľub.
Hoci sa nachádzame vo Veľkonočnom období, v čase po zmŕtvychvstaní Pána Ježiša, sľub, ktorý dáva apoštolom, ale aj nám, je pred jeho umučením, smrťou a zmŕtvychvstaním, pri Poslednej večeri.
Hovorí o Duchu Svätom, ktorého nazýva Tešiteľom a Duchom pravdy a ktorý zostane NAVEKY.
Je to prísľub len pre apoštolov, keďže oni Ho poznajú?
Alebo sa to týka i nás?
Aj my ho poznáme?
Máme dnes prikázaný sviatok Nanebovstúpenie Pána.
Z prvého dnešného čítania nám autor skutkov apoštolov teda pravdepodobne evanjelista Lukáš zaznamenáva, že Pán Ježiš sa apoštolom zjavoval štyridsať dní po svojom zmŕtvychvstaní.
Poskytol im mnoho dôkazov, že žije a hovoril im o Božom kráľovstve.
Opisuje, ako apoštoli uprene hľadeli k nebu, ako Pán Ježiš vystupuje do neba.
No prichádza anjel a hovorí im: „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba?“
Na túto vetu si spomeniem vždy, keď si prezerám môj fotoalbum a mám fotografiu, ako piati kňazi uprene hľadia do neba, na Veverkov ľadopád, ako si s ním horolezci v zime merajú svoje sily.
Nebo je ale predovšetkým stav.
Nepotrebujeme GPS súradnice, kde nebo je, aby sme tam pricestovali.
Alebo žeby áno?
Stav neprekonateľnej Božej lásky.
Máme aj my každý šancu vstúpiť do stavu neprekonateľnej Božej lásky Najsvätejšej Trojice.
Toto je úloha kňaza - privádzať ľudí k Bohu.
Do neba.
Raz jeden kňaz povedal nebudeme nijako prekvapení, ak raz budeme v nebi.
Nádherné.
Nebudeme nijako prekvapení, ak raz budeme v nebi!
S tým ale musím žiť.
Musím spraviť všetko preto, aby som sa tam dostal.
Ktosi mi tam zaplatil miesto.
A bolo nesmierne drahé.
Neplatilo sa zaň bežnou menou.
Náš život musí byť pretkaný nádejou na nebo.
Keď som bol na Ukrajine, ujo Palko mi povedal: nezáleží na dĺžke života ale na kvalite.
Pred mesiacom sme mali pohreb dievčatka mojej žiačky zo štvrtej triedy základnej školy.
Minulý rok som ju pripravoval na sväté prijímanie, zakrátko dostala ťažkú chorobu a Pán si ju vzal k sebe.
Celá trieda sa chodí modliť na cintorín k jej hrobu.
A keď som bol s jej rodičmi, jej mama mi hovorí: Už toľko sv.
Boh nás vykupuje.
Prijímam tento lístok, ktorý dostávam na nedeľnej bohoslužbe?
Náš život sa má skladať z maličkostí, ktoré ale vytvárajú dokonalosť svätosti.
Panna Mária povedala: Hľa služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.
Aj ja chcem hovoriť Bohu áno.
Veď každý deň mám zvestovania, kedy Boh prichádza ku mne a prihovára sa mi.
Viem ho počuť?
Viem rozpoznať jeho hlas?
Boh ma volá k rannej alebo večernej modlitbe.
Volá ma k svojim povinnostiam.
Raz sa mi prihlásili traja ľudia na návštevu.
Bol už večer a bol som unavený.
Vôbec som nemal náladu na nejaké návštevy.
Ani som jedného z nich vôbec nepoznal, druhého len málo.
K môjmu veľkému prekvapeniu prišli všetci traja veľmi hladní.
Zohrial som im polievku a každému za tanier priniesol.
Potom sme sa porozprávali.
No nebol som veľmi nadšený ich príchodom.
Potom som si spomenul na príbeh Abraháma a troch mužov, čo ho prišli navštíviť a on ich prijal.
To sú tie situácie naše v bežnom živote, ktoré nás preveria.
Bol som hladný a dali ste mi jesť?
Nebo, stav, neprekonateľnej Božej lásky.
Veď chceme patriť do skupiny ľudí, ktorí sú zachránení a naveky šťastní.
Pohľad do Skutkov apoštolov
(Sk 1, 12-14) Keď bol Ježiš vzatý do neba, apoštoli sa vrátili do Jeruzalema z hory, ktorá sa volá Olivová a je blízko Jeruzalema, vzdialená toľko, koľko je dovolené prejsť v sobotu.
Keď ta prišli, vystúpili do hornej siene, kde sa zdržiavali Peter a Ján, Jakub a Ondrej, Filip a Tomáš, Bartolomej a Matúš, Jakub Alfejov, Šimon Horlivec a Júda Jakubov.
Správou o Ježišovom nanebovstúpení sa končí Lukášovo evanjelium (Lk 24,50-53) a začínajú sa Skutky apoštolov (Sk 1,6-11).
Ježišovo nanebovstúpenie Lukáš umiestňuje mimo Jeruzalem, hoci v jeho bezprostrednej blízkosti.
Na konci Lukášovho evanjelia je ako miesto Ježišovho nanebovstúpenia spomenutá Betánia (Potom ich vyviedol von až k Betánii), ktorá sa stotožňuje s dnešným pútnickým arabským mestečkom al-Eizariya (Lazárova dedina, miesto Lazárovho hrobu), asi 2,4 km východne od Jeruzalema na juhovýchodnom svahu Olivovej hory.
Na začiatku Skutkov sa ako miesto Ježišovho nanebovstúpenia spomína Olivová hora, ktorá je blízko Jeruzalema, vzdialená toľko, koľko je dovolené prejsť v sobotu (2000 lakťov, cca 900 m, podľa židovského historika Jozefa Flávia 6 gréckych stadií, teda asi 1100 m, t. j. približne „tisíc krokov“).
Matúš však Ježišovo posledné zjavenie učeníkom (hora „misijného príkazu“) umiestňuje na vrch v Galilei (por. Mt 28,16), Ján nanebovstúpenie priamo nespomína, jeho teológia Ježišovho „odchodu k Otcovi“, ktorú Ježiš rozvíja vo svojej rozlúčkovej reči, je menej názorná.
Lukášovo evanjelium - podobne ako Markovo - Ježišovo nanebovstúpenie dokonca myšlienkovo spája so samotným dňom vzkriesenia, čo je vlastne teologicky veľmi správne, keďže tieto dve skutočnosti sú vlastne len jednou udalosťou: Ježišovo vzkriesenie, teda prechod do „nového života“, je súčasne jeho „nanebovstúpením“ (podobne evanjelista Ján umiestňuje Turíce časovo do samotného dňa vzkriesenia, s tým rozdielom, že dar Ducha Svätého je zatiaľ určený akoby iba pre samotných apoštolov).
Lukáš nás však na začiatku Skutkov informuje, že Ježišových zjavení sa apoštolom po jeho vzkriesení bolo viac, ako len jedno: Po svojom umučení im poskytol mnoho dôkazov, že žije, keď sa im štyridsať dní zjavoval a hovoril o Božom kráľovstve (Sk 1,3).
Dokonca teda môžeme hovoriť, že došlo k viacerým Ježišovým „nanebovstúpeniam“, v tom zmysle, že každé Ježišovo zjavenie sa ako Zmŕtvychvstalého pred očami jeho učeníkov sa ukončilo jeho tajomným odchodom, resp. skrytím svojej prítomnosti medzi učeníkmi.
A kde zmŕtvychvstalý Ježiš zakaždým po takomto stretnutí odchádza?
Kde inde ako k svojmu Otcovi, kde sedí po jeho pravici ale súčasne v Duchu Svätom zostáva s Cirkvou?
Štyridsiaty deň po Ježišovom zmŕtvychvstaní, ktorý ale treba chápať asi len ako biblickú symboliku, nie ako presný časový historický údaj, však zrejme došlo k jeho poslednému, „slávnostnému“ odchodu do neba, aby učeníci na základe takéhoto názorného „vystúpenia do neba“ pochopili, že Ježiš „sedí po pravici Otca“, odkiaľ na konci čias „príde súdiť živých i mŕtvych“.
Odvtedy sa im už viac viditeľne nezjavoval.
Posledným viditeľným biblickým zjavením sa Zmŕtvychvstalého Krista je však zjavenie sa prenasledovateľovi kresťanov Šavlovi (neskoršiemu sv.
Hoci Ježiš vystúpil do neba mimo Jeruzalem (mimo mesta Jeruzalem, hoci v jeho bezprostrednej blízkosti, aj zomrel), aby tak naznačil, že jeho vykupiteľské dielo prekračuje hranice židovského náboženského systému, a neviaže sa priamo ani na Jeruzalem ani na jeho chrám, predsa rozkázal učeníkom čakať na zoslanie Ducha Svätého v Jeruzaleme, a v tomto pre Židov posvätnom meste mala vzniknúť Cirkev ako nový Izrael.
Hoci totiž Ježišovo dielo prekračuje hranice židovstva, na posvätné židovské dejiny predsa priamo nadväzuje.
Miestom zostúpenia Ducha Svätého na prvú skupinku veriacich v Ježiša, rodiskom Cirkvi, Kristovho tajomného tela, sa stáva „horná miestnosť“ v Jeruzaleme, pravdepodobne Večeradlo.
Opätovne teda vidíme, že Cirkev sa nerodí v jeruzalemskom chráme, ale v bežnom (hoci asi významnejšom a bohatšom) jeruzalemskom dome.
V tomto všetkom môžeme vidieť dvojstranný vzťah Cirkvi k židovstvu - na jednej strane z neho vychádza, na druhej strane je však jej zrodenie sa nezávislé na židovských duchovných autoritách.
Lukáš využíva chvíľu čakania na zoslanie Ducha Svätého na opätovný menovitý výpočet „úradných“ svedkov Kristovho vzkriesenia - apoštolov.
Dôvodom tohto výpočtu je však následná voľba dvanásteho apoštola (Mateja) namiesto zradcu Judáša.
Počet dvanásť je totiž pre správne pochopenie toho, čo je Cirkev - nový Boží ľud, nový Izrael - veľmi dôležité.
Nový Izrael sa totiž rodí priamo z lona starého Izraela, ktorý vznikol z 12 kmeňov, ktoré prijali Jahveho za svojho Pána.
Už však nejde o zväzok založený - okrem viery - aj na krvi, resp. na jednej národnosti, alebo dokonca na jednej politickej príslušnosti, ale len na duchovnom zväzku viery v Pána.
Prvou činnosťou rodiacej sa Cirkvi pred tým, ako začne misiu ohlasovania a šírenia Božieho kráľovstva v Duchu Svätom, je modlitba - a to modlitba v spojení s Ježišovou Matkou.
Mária stojí na začiatku Lukášovho evanjelia aj na začiatku Skutkov apoštolov.
Žalm 27
(Ž 27, 1. 4. 7-8a) Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť?
Pán je ochranca môjho života, pred kým sa mám strachovať?
R. O jedno prosím Pána a za tým túžim, aby som mohol bývať v dome Pánovom po všetky dni svojho života, aby som pociťoval nehu Pánovu a obdivoval jeho chrám. R. Čuj, Pane, hlas môjho volania, zľutuj sa nado mnou a vyslyš ma.
Refrén:Verím, že uvidím dobrodenia Pánove v krajine žijúcich.
Veľkňazská modlitba
(Jn 17, 1-11a) Ježiš pozdvihol oči k nebu a hovoril: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba, tak, ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetko, čo si dal ty jemu, im darovalo večný život.
A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.
tags: #nanebovstupenie #pana #betania