Slávnosť Nanebovstúpenia Pána: Význam, história a posolstvo

Vo štvrtok 13. mája si pripomíname slávnosť Nanebovstúpenia Pána. Sviatok Pánovho Nanebovstúpenia pripadá vždy na štvrtok 40. dňa po Kristovom Vzkriesení. Je to jeden z veľkých Pánových sviatkov a má deväť dní poprazdenstva. Obsah sviatku tvorí udalosť Kristovho vystúpenia do neba a jej význam pre Krista i pre nás.

História a vývoj sviatku

V prameňoch prvých troch storočí nie je nijaká zmienka o tomto sviatku. Nespomína ho ani cirkevný spisovateľ Origenes (+ okolo r. 251), ktorý vymenúva kresťanské sviatky v ôsmej knihe svojho diela „Contra Celsus“. Znalci obradu sú toho názoru, že v prvých troch storočiach sa slávil tento sviatok spolu so sviatkom Zostúpenia Svätého Ducha. Silvia Aquitánska nenazýva tento sviatok Nanebovstúpenie, ale len „štyridsiatym dňom po Pasche“.

V 4. stor. sa sviatok Pánovho nanebovstúpenia stáva všeobecne známym. Sviatok Nanebovstúpenia bol ozdobený homíliami sv. Jána Zlatoústeho, sv. Gregora Nysského, sv. Epifána Cyperského, Leva Veľkého a ďalších. V 4. stor.

Význam Nanebovstúpenia

Sv. Ján Zlatoústy vo svojej homílii na nanebovstúpenie hovorí: „Dnes je ľudský rod úplne zmierený s Bohom. Zmizol dávny a vražedný boj. neboli hodní života na zemi - vystúpili sme do neba. Dnes sa stávame dedičmi Božieho kráľovstva, my, čo si nezaslúžime ani pozemské, vystupujeme do neba a získavame za dedičstvo prestol kráľa a Pána. Ľudská prirodzenosť, pred ktorou cherubín strážil raj, bola pozdvihnutá nad všetkých cherubínov.

Po svojom zmŕtvychvstaní Ježiš už nežil so svojimi učeníkmi tak, ako žil pred svojou smrťou. Na štyridsiaty deň po svojej Pasche Ježiš vystúpil do neba, aby bol oslávený po Božej pravici (Sk 1,9 - 11; Mk 16, 19; Lk 24, 51). Kristovo nanebovstúpenie je jeho záverečným fyzickým odchodom z tohto sveta po zmŕtvychvstaní. Je to formálne zavŕšenie jeho poslania na tomto svete ako mesiášskeho Spasiteľa. A vtom, keď ich žehnal, odstúpil od nich a vznášal sa na nebo.

Cirkevné slávenie Nanebovstúpenia Pána, ako všetky podobné slávnosti, nie je len spomienkou na udalosť z Kristovho života. V Cirkvi veriaci v Krista slávia tie isté skutočnosti s presvedčením, že práve pre nich a pre všetkých ľudí sa uskutočnil Kristov odchod z tohto sveta. Je to sviatok Ježišovho oslávenia a návratu do neba. Je to oslava Ježišovho kraľovania, tak ako to opakovane vyznávame vo vierovyznaní: „sedí po pravici Boha Otca všemohúceho, odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych“.

Pán odchádza, aby bol oslávený s Bohom Otcom a aby so sebou oslávil nás. Ide otvoriť každému telu cestu do „nebeskej svätyne. … do svätyne, ktorá nie je zhotovená rukami“ (porov. Hebrejom 8 - 10). O tom všetkom spievajú liturgické hymny sviatku Nanebovstúpenia Pána. Verše antifón božskej liturgie sú prevzaté zo žalmov 47, 48 a 49.

Vystúpil si v sláve, Kriste, Bože náš, a daroval si radosť svojim učeníkom prísľubom Svätého Ducha. Prostredníctvom požehnania boli uistení, že Ty si Boží Syn, Vykupiteľ sveta! Keď si naplnil plán spásy pre nás a spojil si zem s nebom, vystúpil si v sláve, Kriste Bože náš, ale neodlúčil si sa od tých, čo ťa milujú, ale zostal si nimi a volal si: Ja som s vami a nikto nebude proti vám!

V katolíckej cirkvi dnes slávime sviatok Nanebovstúpenia Ježiša Krista - jeho povýšenia a oslávenia. Ježiš po tom, ako dokončil svoje dielo, odchádza s telom z tohto sveta a dáva nám prisľúbenie, že s nami zostane „po všetky dni až do skončenia sveta“. (Mt 28,20) Na prvý pohľad by sa zdalo, že ide o smutnú udalosť, nakoľko Ježiš odchádza. Ako to poznáme aj zo svojho života, každý odchod, či lúčenie zakaždým vnímame ťažko. On však odchádza, aby nám mohol byť bližší. Veď keby bol ostal v tele na tomto svete, mohol by byť v jednom čase iba na jednom mieste, tak ako každý jeden z nás. Teraz je však všade a v každej chvíli.

Keby bol ostal v tele na tomto svete, bol by rovnako tak limitovaný našimi pozemskými a fyzikálnymi podmienkami. Len ťažko by sme o Ňom mohli hovoriť ako o Pánovi pánov a Kráľovi kráľov. Teraz ním však je. Ba čo viac, On nám dáva aj inštrukcie, čo máme počas Jeho telesnej neprítomnosti robiť. Tieto slová vnímajme ako tzv. misijný mandát. Sú to slová, ktoré vo svojej podstate definujú Cirkev, jej poslanie a úlohu v tomto svete. Podľa týchto Ježišových slov Cirkev má byť všetko iné, len nie pasívne spoločenstvo. Naopak! Má priam prekypovať živosťou.

Nakoniec sa chcem ešte zastaviť pri poslednej inštrukcii, ktorá bola učeníkom daná bezprostredne po Ježišovom nanebovstúpení. Tentokrát ju učeníkom nedáva Ježiš, ale dvaja mužovia v bielom odeve (Sk 1, 10): „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Opäť je tu výzva k aktivite. Slová mužov v bielom by sa snáď dali parafrázovať aj takto: ´Čo stojíte? Nepočuli ste, čo vám pred chvíľkou Ježiš hovoril? Čomu ste nerozumeli? Že máte ísť a získavať učeníkov? Alebo že máte krstiť a vyučovať? Čo vám nie je jasné?´ V slovách anjelov však počujeme aj určitú výstrahu: ´Robte, čo vám prikázal a začnite už dnes! Drahí bratia a sestry, udalosť Ježišovho nanebovstúpenia nie je len nezaujímavá a dávna epizóda. Je to historická udalosť, ktorá sa však bezprostredne dotýka aj prítomnosti a jej odkaz i inštrukcie sú aktuálne aj pre náš život v dnešnom svete. Pobádajú nás k aktívnemu kresťanskému životu a vernému očakávaniu Ježiša, ktorý „príde tak, ako sme ho videli do neba odchádzať“.

Pán Ježiš sa totiž vo svojom ľudskom tele vrátil do slávy, akú mal po pravici svojho Otca v nebi. Týmto spôsobom pozdvihol ľudskú prirodzenosť k zbožšteniu a zasadol ako Najvyšší Veľkňaz, ktorý pretrpel ľudskú smrť a vstal z mŕtvych, aby zachránil ľudstvo.

Nanebovstúpenie Pána nám okrem iného má pripomenúť, že naša púť po tejto zemi jedného dňa skončí a že náš život nezávisí od vecí pozemských, ale tých nebeských. Ukazuje nám, kam naša životná púť vedie. Možno niektorí majú obavy zo smrti, prípadne z toho, čo ich po smrti čaká. No krásne je, že nám to už bolo povedané. Ježiš sám povedal, že nám pripraví miesta v nebi.

Ježišovo nanebovstúpenie je prejavom jeho veľkej, až nepredstaviteľnej dôvery v dobro človeka. Hoci mal osobnú skúsenosť s tým, že jeho učeníci sú slabí a pred pár dňami ho dokonca opustili či niektorí zradili, predsa im zveruje tú najväčšiu misiu v dejinách ľudstva. Ľuďom, ktorí ho zapreli, zveruje šírenie evanjelia. A to dokonca napriek tomu, že vie (!), že ešte mnohokrát zlyhajú. Nielen oni, ale aj učeníci jeho učeníkov, učeníci učeníkov jeho učeníkov … a napokon aj my.

Ježišovo nanebovstúpenie, ktorým sa fyzicky vzdialil od svojich najbližších, mi neustále pripomína, že milovať znamená dať druhému človeku dosť priestoru, aby mohol ďalej rásť. Moja láska nemá iných zväzovať, láska pozýva iných do slobody. Preto milovať niekedy znamená dovoliť iným, aby nás opustili, aby mohli rásť. Nie podľa tých našich predstáv, ale podľa tých svojich. Tým sa líši ľudská láska od tej Božej. To všetko, čo bolo spomenuté, hrozí ľudskej láske, ale nie tej Božej. Božia láska v tej istej chvíli zväzuje, dáva slobodu, povzbudzuje i naháňa hrôzu. Boh miluje, či je blízko alebo ďaleko, keď ho cítime či máme pocit, že sa úplne odmlčal. Jednoducho … Boh miluje … a už nič iné netreba dodávať. No ľudská láska sa to všetko len učí ..

Ježišovo nanebovstúpenie nám hovorí o jeho dôvere v dobro človeka, ktoré do každého z nás ukryl jeho Otec a Duch Svätý nám ho pomáha odkrývať.

Posolstvo pre súčasnosť

Dnešný sviatok nie je len historická udalosť, spomienka na Kristovo nanebovstúpenie, ale je to príležitosť k zamysleniu, úvahe, zmene života. Pred blížiacimi sa sviatkami Turíc chceme sa otvoriť tomu, čo nám dáva Duch Svätý. Dnes sa stávame Boží. Ježiš sa zjavil Jedenástim a povedal im: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený.A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi, hady budú brať do rúk a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im; na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú.“ Keď im to Pán Ježiš povedal, vzatý bol do neba a zasadol po pravici Boha. Oni sa rozišli a všade kázali. Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami, ktoré ich sprevádzali.

Nesmieme stratiť dôveru v tento jeho prísľub. A druhá skutočnosť, na ktorú máme dnes myslieť, sú slová, ktoré povedal pred nanebovstúpením: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.“ /Mk 16, 15/ Keď hŕstka jeho verných počula tieto slová, v tej chvíli ešte celkom nechápala, čo to znamená. Ježiš dáva túto úlohu všetkým pokrsteným, aby sa zapojili do ohlasovania evanjelia. „Misijný príkaz“ zaznieva dnes aj nám. S posolstvom evanjelia máme ísť tam, kde je človek. Celé dejiny a celý svet potrebujú, aby sme do nich vstupovali s posolstvom evanjelia. Naši príbuzní, priatelia, kolegovia, ľudia z obce alebo sídliska, ba celý svet sú pre nás misijným poľom.

Sviatok nanebovstúpenia Pána pripomína povinnosť nielen voči svetu, ale aj voči sebe, a predovšetkým voči Kristovi hodnoverne vydávať svedectvo o jeho božskej prítomnosti vo svete. Prijatím krstu máme nádej očakávať stretnutie v sláve, ale dnes máme povinnosť vydávať svedectvo o Kristovi, žiť v Cirkvi a skrze ňu vo svete a pre svet, s tým, že Kyrios, Pán, je stále s nami.

Náš cieľ nie je preto zem, nech by bola akokoľvek krásna, pohostinná. My patríme tam, kde je Ježiš: u Otca, doma. Preto dbáme na veci večné už v časnom živote.

Byť svedkom znamená sa nielen pýtať, čo chce odo mňa teraz Boh, ale aj urobiť všetko preto, aby to bolo tak, ako chce Boh. V pravde, láske a spravodlivosti spoznávame, zažívame blízkosť nášho Boha.

Od Kristovho nanebovstúpenia až po jeho druhý príchod je Ježiš prítomný tým, že v Cirkvi a v sile Ducha Svätého je medzi nami prítomný vo sviatostiach i mimo nich. Neredukujeme preto prítomnosť Pána Ježiša len vo sviatosti pod spôsobom chleba a vína.

Preto pohľad s vierou do výšky nie je detský, naopak, hlboko kresťanský. Takýto pohľad nás oslovuje. Vyzýva nás. Inšpiruje. Nebo je stav, keď duša s osláveným telom budú odmenené samým Bohom za vernosť, lásku.

Dnes mysľou zaleťme do Jeruzalema, kde Pán Ježiš na štyridsiaty deň po zmŕtvychvstaní vstúpil pred očami učeníkov do neba. Evanjelista sv. Lukáš píše o tom, ako Ježiš apoštolov „vyviedol až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. Ako ich žehnal, vzdialil sa do neba“ (Lk 24,50-51).

Nanebovstúpeniu podľa slov Ježiša musela predísť predpoveď, „tak ako je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom... hlásať pokánie na odpustenie hriechov“ (Lk 24,46-47). V mene Ježiša ukrižovaného a zmŕtvychvstalého budú môcť jeho učeníci byť svedkami. Olivová hora, ktorá bola svedkom Ježišových “blahoslavenstviev“, sa stala i svedkom rozlúčky.

Byť svedkom Krista stane sa nielen povinnosťou, ale i výsadou pre všetkých až do chvíle druhého príchodu Ježiša Krista na svet, ako Sudcu živých i mŕtvych. Korunným svedkom je sám Boh, keď Duch Svätý dá ľudským slovám moc Božiu, a preto majú apoštoli očakávať Ducha Svätého. Apoštoli tak preberú službu ohlasovať trojjediného Boha.

Ježiš zo zeme jednoducho neodišiel. Ostáva prítomný vo svojej Cirkvi a prostredníctvom nej vo svete a pre svet. Cirkevné spoločenstvo si uvedomuje, že je prítomný v jeho strede: ako Pán, Kyrios, ku ktorému volá: Kyrie, eleison! - Pane, zmiluj sa!

Verím, že Kristus je Pán, ktorému patrím, ktorý mnou disponuje? Veriť znamená v každom okamihu života Boha poznávať zo stvorených a zjavených vecí, Boha milovať z celého srdca, mysle, vôle a svojho blížneho ako seba samého a Bohu slúžiť vo viere, nádeji a láske. Veriť v Ježiša znamená vedieť, že je blízo. On je tu.

Odchod Ježiša nám otvára cestu k trvalému a úplnému spoločenstvu s Bohom. Dnes, keď tvoríme ešte Cirkev putujúcu, spoločenstvo vo viere, nádeji a láske, poslušnosti, je isté viac, akože dva a dva sú štyri, že raz v spoločenstve oslávenej Cirkvi v nebi budeme Boha vidieť v radosti, ktorá pochádza z dokonalej lásky.

Koľko je situácií a rôznych udalostí, ktoré robíme len preto, že chceme mať ešte viac Boha radi, že chceme získať si u Boha viac zásluh. Preto znova a znova pracujme na sebe, aby sme sa vedeli ovládať, kontrolovať, rozkázať si, aby sme sebe a iným pripomenuli lásku, ktorou nás Boh miloval skôr a ktorú chceme primerane opätovať.

Žijeme s Bohom tam, kde si plníme svoje povinnosti, poslanie. Oltárom a miestom, kde oslavujeme Boha, je pre veriaceho kresťana školská lavica a trieda, hala so strojmi, na ktorých pracujeme, športový areál a naše fer-pley vystupovanie, ruky na volante, keď zachovávame dopravné predpisy. V dieťati v matkinom náručí je vidieť Boha, rovnako v starom človeku na lôžku, či milovanom životnom partnerovi v bratovi a sestre je vidieť Boha, máme vidieť Boha, máme Boha milovať, Bohu slúžiť.

9. Po štyridsať dní od vzkriesenia zjavoval sa Pán učeníkom. Cirkev oslavovala tieto dni radosti spolu s apoštolmi a oslavuje ich radostne podnes. Ale dnes sa Spasiteľ vracia k svojmu Otcovi do Neba. Opúšťa apoštolov, zem a Cirkev zháša veľkonočnú sviecu, ktorá predstavovala Kristovo Zmŕtvychvstanie. Apoštoli smutne pozerali za vznášajúcim sa Majstrom, ale Cirkev nesmúti, lebo si je vedomá, že oblak, ktorý ho zatienil, jej nemôže Krista vziať. Vie, že dnešný sviatok je Ježišovým oslávením. A preto sa aj my tešíme dnešnému dňu.

Nanebovstúpenie je:

1. Odmena za utrpenie 33 rokov Pánovho života, od jaslí až po kríž, bolo nepretržitou reťazou utrpenia, nenávisti a prenasledovania. Takto sa mu odplácali ľudia za Jeho nevýslovnú lásku. Prišiel na zem zachraňovať tých, čo sa mali stratiť pre večnosť a za túto Jeho neúnavnú prácu sa Mu odvďačili len nevďakom. Preto ho odmieňa Otec tak kráľovsky v Nebesiach: sedí po pravici Božej. Je to pre nás poučením. Neraz zakusujeme, že spravodliví a dobrí ľudia musia znášať mnohé príkoria tu na zemi. Koľko útechy im dáva Nanebovstúpenie Pánovo! Preto si pamätaj, že za každú nespravodlivosť proti tebe spáchanú, ťa Boh raz odmení.
2. Ponížený Ježiš je povýšenýUváž: zostúpil z Neba na zem, z lona Boha Otca do lona Panny, ležal v maštali, v jasliach a po tridsiatich rokoch sa ponosuje: „Vtáci majú hniezda a vlci brlohy, len Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“ A najviac sa uponížil na kríži, kde zomrel so zločincami. Ale kto sa ponižuje, toho Boh povýši! A nie je náhoda, že z Olivovej hory vystupuje na Nebesá. Tam kľačal, keď zápasil sám so sebou, keď prosil o posilu od Otca, pod olivami kvapkal Jeho krvavý pot, tu ho zajali vojaci. Olivová hora videla Jeho uponíženie. Na tom istom vrchu bol aj povýšený. Tí istí apoštoli, ktorí Ho videli chvieť sa pred hrôzami utrpenia, videli Ho osláveného vystupovať do nadoblačnej výše. A v Nebi Ho s veľkou radosťou obkľúčili zbory anjelov a sám Otec Ho posadil na svoju pravicu. Takto oslávil Boh víťaza nad smrťou a Peklom ako Kráľa slávy.
3. Poslušný Ježiš dostáva neobmedzenú mocO Jeho mladosti píše evanjelista: „Bol rodičom poddaný.“ Sám o sebe hovoril: „Prišiel som splniť vôľu Toho, ktorý ma poslal.“ A apoštol svedčí: „Uponížil sa a bol poslušný až na smrť.“ (Flp 2,8) Pretože bola Jeho poslušnosť neobmedzená, dostáva neohraničenú moc v Nebi. Už tu na zemi mal moc liečiť chorých, kriesiť mŕtvych, rozkazovať búrkam a vetrom; akú moc mu dal Otec teraz, keď sa vrátil k Nemu poslušný až na kríž? Preto povedal krátko pred svojím Nanebovstúpením: „Daná mi je všetka moc na Nebi i na zemi.“ A apoštol píše: „Boh ho povýšil a dal mu meno nad všetky mená, aby sa na meno Ježiš skláňalo každé koleno na Nebi, na zemi a v Podsvetí a každý jazyk aby vyznával na slávu Boha Otca, že Ježiš Kristus je Pán“ (Flp 2,9-11). Všetko na svete podlieha Kristovej moci. Tak odmení Boh každú poslušnosť, aj našu. Poslúchajme preto Boha i jeho Cirkev, aby sme aj my boli hodní nebeskej odmeny.

Sviatok Nanebovstúpenia Pána je radostným dňom kresťanov, pretože vidia svojho osláveného Vykupiteľa.

tags: #nanebovstupenie #pana #inak