Slávnosť Nanebovstúpenia Pána je dôležitou udalosťou v dejinách spásy, ktorá nás pozýva k hlbšiemu zamysleniu sa nad Ježišovým životom a poslaním. Tento sviatok, ktorý sa slávi na 40. deň po zmŕtvychvstaní, nám pripomína Ježišov odchod do neba a jeho zasľúbenie, že zostane s nami po všetky dni až do skončenia sveta.
Nanebovstúpenie Pána.
História a vývoj sviatku
Sviatok Nanebovstúpenia pochádza už z apoštolských čias. Už svätý Augustín (432) spomína vo svojej homílii tento sviatok. Svätá Helena dala postaviť chrám na Olivovej hore na mieste, kde sa Pán vyzdvihol do neba.
Ako osobitný sviatok sa začal sláviť v druhej polovici 4. storočia, ako o tom svedčí svätý Ján Zlatoústy (407). Svätý Ján Zlatoústy píše: Nedávno sme slávili sviatok Kríža, Umučenia, Zmŕtvychvstania a potom Nanebovstúpenia nášho Pána Ježiša Krista; dnes sme povýšení až k samému vrcholu dobier, prišli sme k metropole sviatkov (Turíc).
V prameňoch prvých troch storočí nie je nijaká zmienka o tomto sviatku. Nespomína ho ani cirkevný spisovateľ Origenes (+ okolo r. 251), ktorý vymenúva kresťanské sviatky v ôsmej knihe svojho diela „Contra Celsus“. Znalci obradu sú toho názoru, že v prvých troch storočiach sa slávil tento sviatok spolu so sviatkom Zostúpenia Svätého Ducha.
V 4. stor. sa sviatok Pánovho nanebovstúpenia stáva všeobecne známym. Sviatok Nanebovstúpenia bol ozdobený homíliami sv. Jána Zlatoústeho, sv. Gregora Nysského, sv. Epifána Cyperského, Leva Veľkého a ďalších.
Sviatok Pánovho Nanebovstúpenia pripadá vždy na štvrtok 40. dňa po Kristovom Vzkriesení. Je to jeden z veľkých Pánových sviatkov a má deväť dní poprazdenstva. Obsah sviatku tvorí udalosť Kristovho vystúpenia do neba a jej význam pre Krista i pre nás.
Biblický kontext a význam
Keď čítame evanjelia a zamýšľame sa nad Ježišovým životom a poslaním, vnímame, že je ohraničený dvoma udalosťami: Ježišovým narodením a nanebovstúpením. Pán Ježiš vystúpil do neba pred očami apoštolov na štyridsiaty deň po svojom zmŕtvychvstaní z Olivovej hory. Na štyridsiaty deň po svojej Pasche Ježiš vystúpil do neba, aby bol oslávený po Božej pravici (Sk 1,9 - 11; Mk 16, 19; Lk 24, 51). Kristovo nanebovstúpenie je jeho záverečným fyzickým odchodom z tohto sveta po zmŕtvychvstaní. Je to formálne zavŕšenie jeho poslania na tomto svete ako mesiášskeho Spasiteľa.
Ježiš sa zjavil Jedenástim a povedal im: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený. A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi, hady budú brať do rúk a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im; na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú.“ Keď im to Pán Ježiš povedal, vzatý bol do neba a zasadol po pravici Boha. Oni sa rozišli a všade kázali. Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami, ktoré ich sprevádzali.
Povedať: „dnes sa všetko skončilo,“ je nesprávne minimálne z dvoch dôvodov. Ježiš vystupuje do neba k Otcovi vo svojej oslávenej ľudskej prirodzenosti a berie so sebou aj našu ľudskosť, aby s Ním vystúpilo k Otcovi celé ľudstvo. Ježiš nenechal apoštolov a tiež i nás opustených ako siroty. Dáva silný prísľub, dáva nám svoje slovo: „ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ /Mt 28, 20/ Ježiš zostáva so svojimi, so svojou Cirkvou, prostredníctvom svojho slova, vo sviatostiach, v našom spoločenstve…
Našimi osobnými i spoločnými dejinami nás sprevádza živá Osoba, On, živý, vzkriesený Pán. Nesmieme stratiť dôveru v tento jeho prísľub. A druhá skutočnosť, na ktorú máme dnes myslieť, sú slová, ktoré povedal pred nanebovstúpením: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.“ /Mk 16, 15/ Keď hŕstka jeho verných počula tieto slová, v tej chvíli ešte celkom nechápala, čo to znamená. Ježiš dáva túto úlohu všetkým pokrsteným, aby sa zapojili do ohlasovania evanjelia. „Misijný príkaz“ zaznieva dnes aj nám.
S posolstvom evanjelia máme ísť tam, kde je človek. Celé dejiny a celý svet potrebujú, aby sme do nich vstupovali s posolstvom evanjelia. Naši príbuzní, priatelia, kolegovia, ľudia z obce alebo sídliska, ba celý svet sú pre nás misijným poľom.
Cirkevné slávenie Nanebovstúpenia Pána, ako všetky podobné slávnosti, nie je len spomienkou na udalosť z Kristovho života. V Cirkvi veriaci v Krista slávia tie isté skutočnosti s presvedčením, že práve pre nich a pre všetkých ľudí sa uskutočnil Kristov odchod z tohto sveta. Je to sviatok Ježišovho oslávenia a návratu do neba. Je to oslava Ježišovho kraľovania, tak ako to opakovane vyznávame vo vierovyznaní: „sedí po pravici Boha Otca všemohúceho, odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych“.
Pán odchádza, aby bol oslávený s Bohom Otcom a aby so sebou oslávil nás. Ide otvoriť každému telu cestu do „nebeskej svätyne. … do svätyne, ktorá nie je zhotovená rukami“ (porov. Hebrejom 8 - 10). O tom všetkom spievajú liturgické hymny sviatku Nanebovstúpenia Pána.
Posolstvo pre súčasnosť
Dnešný sviatok nie je len historická udalosť, spomienka na Kristovo nanebovstúpenie, ale je to príležitosť k zamysleniu, úvahe, zmene života. Pred blížiacimi sa sviatkami Turíc chceme sa otvoriť tomu, čo nám dáva Duch Svätý. Dnes sa stávame Boží.
Sviatok nanebovstúpenia Pána pripomína povinnosť nielen voči svetu, ale aj voči sebe, a predovšetkým voči Kristovi hodnoverne vydávať svedectvo o jeho božskej prítomnosti vo svete. Prijatím krstu máme nádej očakávať stretnutie v sláve, ale dnes máme povinnosť vydávať svedectvo o Kristovi, žiť v Cirkvi a skrze ňu vo svete a pre svet, s tým, že Kyrios, Pán, je stále s nami.
Náš cieľ nie je preto zem, nech by bola akokoľvek krásna, pohostinná. My patríme tam, kde je Ježiš: u Otca, doma. Preto dbáme na veci večné už v časnom živote.
Byť svedkom znamená sa nielen pýtať, čo chce odo mňa teraz Boh, ale aj urobiť všetko preto, aby to bolo tak, ako chce Boh. V pravde, láske a spravodlivosti spoznávame, zažívame blízkosť nášho Boha.
Od Kristovho nanebovstúpenia až po jeho druhý príchod je Ježiš prítomný tým, že v Cirkvi a v sile Ducha Svätého je medzi nami prítomný vo sviatostiach i mimo nich. Neredukujeme preto prítomnosť Pána Ježiša len vo sviatosti pod spôsobom chleba a vína.
Preto pohľad s vierou do výšky nie je detský, naopak, hlboko kresťanský. Takýto pohľad nás oslovuje. Vyzýva nás. Inšpiruje. Nebo je stav, keď duša s osláveným telom budú odmenené samým Bohom za vernosť, lásku.
Koľko je situácií a rôznych udalostí, ktoré robíme len preto, že chceme mať ešte viac Boha radi, že chceme získať si u Boha viac zásluh. Preto znova a znova pracujme na sebe, aby sme sa vedeli ovládať, kontrolovať, rozkázať si, aby sme sebe a iným pripomenuli lásku, ktorou nás Boh miloval skôr a ktorú chceme primerane opätovať.
Žijeme s Bohom tam, kde si plníme svoje povinnosti, poslanie. Oltárom a miestom, kde oslavujeme Boha, je pre veriaceho kresťana školská lavica a trieda, hala so strojmi, na ktorých pracujeme, športový areál a naše fer-pley vystupovanie, ruky na volante, keď zachovávame dopravné predpisy. V dieťati v matkinom náručí je vidieť Boha, rovnako v starom človeku na lôžku, či milovanom životnom partnerovi; v bratovi a sestre je vidieť Boha, máme vidieť Boha, máme Boha milovať, Bohu slúžiť.
Dnes mysľou zaleťme do Jeruzalema, kde Pán Ježiš na štyridsiaty deň po zmŕtvychvstaní vstúpil pred očami učeníkov do neba. Evanjelista sv. Lukáš píše o tom, ako Ježiš apoštolov „vyviedol až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. Ako ich žehnal, vzdialil sa do neba“ (Lk 24,50-51).
Olivová hora, ktorá bola svedkom Ježišových “blahoslavenstviev“, sa stala i svedkom rozlúčky. Byť svedkom Krista stane sa nielen povinnosťou, ale i výsadou pre všetkých až do chvíle druhého príchodu Ježiša Krista na svet, ako Sudcu živých i mŕtvych.
Ježiš zo zeme jednoducho neodišiel. Ostáva prítomný vo svojej Cirkvi a prostredníctvom nej vo svete a pre svet. Cirkevné spoločenstvo si uvedomuje, že je prítomný v jeho strede: ako Pán, Kyrios, ku ktorému volá: Kyrie, eleison! - Pane, zmiluj sa!
Verím, že Kristus je Pán, ktorému patrím, ktorý mnou disponuje? Veriť znamená v každom okamihu života Boha poznávať zo stvorených a zjavených vecí, Boha milovať z celého srdca, mysle, vôle a svojho blížneho ako seba samého a Bohu slúžiť vo viere, nádeji a láske. Veriť v Ježiša znamená vedieť, že je blízko. On je tu.
Odchod Ježiša nám otvára cestu k trvalému a úplnému spoločenstvu s Bohom. Dnes, keď tvoríme ešte Cirkev putujúcu, spoločenstvo vo viere, nádeji a láske, poslušnosti, je isté viac, akože dva a dva sú štyri, že raz v spoločenstve oslávenej Cirkvi v nebi budeme Boha vidieť v radosti, ktorá pochádza z dokonalej lásky.
Verše antifón božskej liturgie sú prevzaté zo žalmov 47, 48 a 49.
Vystúpil si v sláve, Kriste, Bože náš, a daroval si radosť svojim učeníkom prísľubom Svätého Ducha. Prostredníctvom požehnania boli uistení, že Ty si Boží Syn, Vykupiteľ sveta!
Keď si naplnil plán spásy pre nás a spojil si zem s nebom, vystúpil si v sláve, Kriste Bože náš, ale neodlúčil si sa od tých, čo ťa milujú, ale zostal si nimi a volal si: Ja som s vami a nikto nebude proti vám!
Svätý Gregor z Nyssy (338-394) opisuje dnešný sviatok ako víťazstvo ľudskej prirodzenosti. Ježiš, pravý človek, sa vracia do neba v ľudskom tele a anjeli ho nespoznávajú. Prečo? Lebo je odetý do našej úbohej ľudskej prirodzenosti. Jeho šaty sú zafarbené krvou utrpenia, ktoré mu spôsobili ľudia za jeho lásku. Anjeli čakali víťazného Leva, mocného Pána v sláve. A prichádza Baránok, ktorý bol zabitý, odetý do šiat ľudskej prirodzenosti, ktorý poznal slabosť.
Porozumieť niečo z tajomstva dnešného sviatku, na to je potrebné vrátiť sa na počiatok. K Bohu, ktorý v Ježišovi zostúpil na zem ako človek. Všemohúci prichádza na zem ako tichý a pokorný. Je až tak diskrétny voči slobode človeka, že dovolil ľuďom, aby ho zabili. Dnes uvažujeme a oslavujeme opačnú cestu. Ježiš privádza celú našu ľudskú prirodzenosť do neba. Dnes teda zem vystupuje do neba. Dôležité sú obidva smery, nemôžeme hľadieť len hore. Kresťanstvo vidí jedno aj druhé.
„Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba?“ (Sk 1, 11) Apoštoli, keď hľadeli do neba, boli napomenutí. Nanebovstúpenie nie je odchodom, ale novou prítomnosťou Boha medzi ľuďmi. Vtelenie aj Nanebovstúpenie.
Dnešný sviatok nám ukazuje cieľ nášho života, nebo. Nenechajme sa uzamknúť do tohto sveta. Nič z toho, čo sa deje v tomto svete, nie je definitívne. „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. - Fr.
V katolíckej cirkvi dnes slávime sviatok Nanebovstúpenia Ježiša Krista - jeho povýšenia a oslávenia. Ježiš po tom, ako dokončil svoje dielo, odchádza s telom z tohto sveta a dáva nám prisľúbenie, že s nami zostane „po všetky dni až do skončenia sveta“. (Mt 28,20) Na prvý pohľad by sa zdalo, že ide o smutnú udalosť, nakoľko Ježiš odchádza. Ako to poznáme aj zo svojho života, každý odchod, či lúčenie zakaždým vnímame ťažko. On však odchádza, aby nám mohol byť bližší. Veď keby bol ostal v tele na tomto svete, mohol by byť v jednom čase iba na jednom mieste, tak ako každý jeden z nás. Teraz je však všade a v každej chvíli.
Keby bol ostal v tele na tomto svete, bol by rovnako tak limitovaný našimi pozemskými a fyzikálnymi podmienkami. Len ťažko by sme o Ňom mohli hovoriť ako o Pánovi pánov a Kráľovi kráľov. Teraz ním však je. Ba čo viac, On nám dáva aj inštrukcie, čo máme počas Jeho telesnej neprítomnosti robiť. Tieto slová vnímajme ako tzv. misijný mandát. Sú to slová, ktoré vo svojej podstate definujú Cirkev, jej poslanie a úlohu v tomto svete. Podľa týchto Ježišových slov Cirkev má byť všetko iné, len nie pasívne spoločenstvo. Naopak! Má priam prekypovať živosťou.
Nakoniec sa chcem ešte zastaviť pri poslednej inštrukcii, ktorá bola učeníkom daná bezprostredne po Ježišovom nanebovstúpení. Tentokrát ju učeníkom nedáva Ježiš, ale dvaja mužovia v bielom odeve (Sk 1, 10): „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Opäť je tu výzva k aktivite. Slová mužov v bielom by sa snáď dali parafrázovať aj takto: ´Čo stojíte? Nepočuli ste, čo vám pred chvíľkou Ježiš hovoril? Čomu ste nerozumeli? Že máte ísť a získavať učeníkov? Alebo že máte krstiť a vyučovať? Čo vám nie je jasné?´ V slovách anjelov však počujeme aj určitú výstrahu: ´Robte, čo vám prikázal a začnite už dnes! Drahí bratia a sestry, udalosť Ježišovho nanebovstúpenia nie je len nezaujímavá a dávna epizóda. Je to historická udalosť, ktorá sa však bezprostredne dotýka aj prítomnosti a jej odkaz i inštrukcie sú aktuálne aj pre náš život v dnešnom svete. Pobádajú nás k aktívnemu kresťanskému životu a vernému očakávaniu Ježiša, ktorý „príde tak, ako sme ho videli do neba odchádzať“.
Pán Ježiš sa totiž vo svojom ľudskom tele vrátil do slávy, akú mal po pravici svojho Otca v nebi. Týmto spôsobom pozdvihol ľudskú prirodzenosť k zbožšteniu a zasadol ako Najvyšší Veľkňaz, ktorý pretrpel ľudskú smrť a vstal z mŕtvych, aby zachránil ľudstvo.
Nanebovstúpenie Pána nám okrem iného má pripomenúť, že naša púť po tejto zemi jedného dňa skončí a že náš život nezávisí od vecí pozemských, ale tých nebeských. Ukazuje nám, kam naša životná púť vedie. Možno niektorí majú obavy zo smrti, prípadne z toho, čo ich po smrti čaká. No krásne je, že nám to už bolo povedané. Ježiš sám povedal, že nám pripraví miesta v nebi.
Ježišovo nanebovstúpenie je prejavom jeho veľkej, až nepredstaviteľnej dôvery v dobro človeka. Hoci mal osobnú skúsenosť s tým, že jeho učeníci sú slabí a pred pár dňami ho dokonca opustili či niektorí zradili, predsa im zveruje tú najväčšiu misiu v dejinách ľudstva. Ľuďom, ktorí ho zapreli, zveruje šírenie evanjelia. A to dokonca napriek tomu, že vie (!), že ešte mnohokrát zlyhajú. Nielen oni, ale aj učeníci jeho učeníkov, učeníci učeníkov jeho učeníkov … a napokon aj my.
Ježišovo nanebovstúpenie, ktorým sa fyzicky vzdialil od svojich najbližších, mi neustále pripomína, že milovať znamená dať druhému človeku dosť priestoru, aby mohol ďalej rásť. Moja láska nemá iných zväzovať, láska pozýva iných do slobody. Preto milovať niekedy znamená dovoliť iným, aby nás opustili, aby mohli rásť. Nie podľa tých našich predstáv, ale podľa tých svojich. Tým sa líši ľudská láska od tej Božej.
To všetko, čo bolo spomenuté, hrozí ľudskej láske, ale nie tej Božej. Božia láska v tej istej chvíli zväzuje, dáva slobodu, povzbudzuje i naháňa hrôzu. Boh miluje, či je blízko alebo ďaleko, keď ho cítime či máme pocit, že sa úplne odmlčal. Jednoducho … Boh miluje … a už nič iné netreba dodávať. No ľudská láska sa to všetko len učí ..
Ježišovo nanebovstúpenie nám hovorí o jeho dôvere v dobro človeka, ktoré do každého z nás ukryl jeho Otec a Duch Svätý nám ho pomáha odkrývať.
Svätý Otec Lev XIV. sa 14. septembra 2025 na sviatok Povýšenia svätého kríža dožil 70 rokov.
Bože, večná pravda, veríme v teba. Bože, naša sila a spása, dúfame v teba. Bože, nekonečná dobrota, milujeme ťa celým srdcom. Svoje Slovo si poslal ako Spasiteľa sveta. Učiň, aby sme v ňom boli všetci jedno. Vylej na nás Ducha svojho Syna, aby sme oslavovali tvoje meno. Vtelené Božie Slovo oživuj nás svojim Duchom. Najčistejšia Matka Božia priveď všetkých k svojmu Synovi. Svätý Michal, Gabriel a Rafael pomáhajte šíriť Božie kráľovstvo na zemi. Svätý Jozef, Joachim a Anna vyprosujte nám služobníkov evanjelia. Svätý Peter a Pavol, Ján a Ondrej pomáhajte hlásateľom viery. Svätý Gregor, Augustín a Vincent prihovárajte sa za všetky stavy Cirkvi. Svätý Arnold, Jozef, bl. Mária, Jozefa a mučeníci našej Spoločnosti pomáhajte nám v apoštolskej práci. Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery, a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí.
tags: #nanebovstupenie #pana #zamyslenie #bubak