Viedeň, hlavné mesto Rakúska, je mesto dýchajúce eleganciou a spájajúce v sebe cisársku históriu s modernou architektúrou. Viedeň je plná rôznych kostolov. V dnešnom článku sa zastavím pri dvoch viedenských kostoloch, ktoré majú za sebou „ďakovný príbeh“.
Kostol svätého Karola Boromejského, vo Viedni známy ako Karlskirche, je barokový klenot Viedne. Karlskirche je zasvätený môjmu krstnému patrónovi. Kostol stojí na viedenskom Karlovom námestí (Karlsplatz) a bol postavený v rokoch 1715 až 1737 počas vlády Karola VI.
Karlskirche bol postavený na základe sľubu Karola VI. Karlskirche má rozmery 80x60 metrov a kupola sa týči do výšky 72 metrov.
Pre veriacich je kostol otvorený denne od 7:30 do 19:00, v sobotu od 8:30 a v nedeľu od 9:00. Pre turistov je potom kostol otvorený denne od 9:00 do 19:00 a v nedeľu od 12:00.
Na sľub výstavby Karlskirche odkazuje okrem iného aj nápis nad jeho hlavným vchodom. Nápis hovorí: „Vota mea reddam in conspectu timentium Deum“, čo v preklade znamená: „Chcem splniť sľub pred tými, ktorí majú bázeň pred Bohom.“ Slová sľubu podčiarknuté Bohabojnosťou vyslovil sám cisár Karol VI., otec neskoršej panovníčky Márie Terézie. No nevyslovil ich len tak, z krátkej chvíle či rozmaru.
Viedeň v roku 1713 zažívala svoju ďalšiu (niekoľkokrát sa vracajúcu) epidémiu infekčnej choroby, ktorá sa už stala predmetom viedenského príslovia: „Vo Viedni panuje vietor, alebo mor.“ Presne tak, tým dôvodom bol mor - infekčná choroba vyvolávaná baktériou Yersinia pestis. Jej dopady na ľudské zdravie a životy poznáme. Cisár Karol VI. neutiekol pred morom z mesta, ako to urobil spolu s celým dvorom v čase morovej epidémie v 17. storočí jeho otec cisár Leopold, ale zostal s manželkou aj deťmi vo Viedni.
22. októbra 1713 zvolal cisár do súkromného kostola Habsburgovcov Augustinerkirche starostu mesta, radných pánov, šľachtu aj cirkevných hodnostárov, aby v slávnostných rúchach v spoločnom sprievode a modlitbách pred očami ľudu prešli mestom k Stephansdomu. „Nemohol chýbať zázračný obraz Panny Márie Potsch, dávno osvedčený na púťach za odvrátenie nebezpečenstva Turkov, ani relikvie sv. Karola Boromejského. V dóme padol Karol VI. na kolená pred hlavným oltárom, prosil o zdravie všetkých krajín monarchie a prisľúbil postaviť Boží chrám z vďačnosti. Svoj sľub zvečnil na papieri, jeho prepis je zamurovaný v základnom kameni, ktorý sám položil…“, opisuje slávnostné vyrieknutie sľubu Jana Gregor-Roglerová.
Jeseň a nastupujúca zima 1713 konečne priniesli úľavu, epidémia ustupovala, nadišiel teda čas splniť sľub - stavbou kostola poďakovať Bohu za víťazstvo nad vyčíňaním moru. Chystal sa preto položiť a posvätiť základný kameň kostola. Na akt posvätenia 4. februára 1716 totiž povolal chorý viedenský biskup ako svojho zástupcu nitrianskeho biskupa Ladislava IV. Adama Mikuláša Erdödiho. Jana Gregor-Roglerová cituje úryvok z aktu posvätenia: „Tento kameň sa stal pre ťažko skúšané národy Kameňom pomoci. Na ňom sa má zastaviť noha smrti, na ňom Austria zriadi svoj náboženstvom upevnený trón.“
Výstavba kostola Karlskirche sa začala v roku 1715, keď Karol VI. poveril architekta Johanna Bernharda Fischera von Erlacha, aby ho navrhol. Bola vyhlásená architektonická súťaž, v ktorej zvíťazil habsburský dvorný architekt Johann Bernhard Fischer von Erlach, ktorý tak mohol realizovať svoje posledné a zároveň vrcholné dielo. Stavať sa začalo v roku 1716 pod dohľadom ďalšieho architekta a staviteľa Antona Erharda Martinelliho. Kamenári dávali formu tvrdému uhorskému kameňu z cisárskeho kameňolomu, tesári stavali krov z 300 dubových kmeňov z Uhorska, a to aj z dnešného územia Slovenska, ako dodáva Jana Gregor-Roglerová. A v neposlednom rade „vdychovali dušu“ chladnému kameňu sochári zvučných mien - Giovanni Stanetti, Lorenzo Mattielli a Franz Caspar - tvoriac tak množstvo reliéfov a sôch symbolizujúcich Starý a Nový zákon, záchranu Viedne od moru, či cnosti svätcov.
Fischer von Erlach ako tvorca historickej architektúry zjednotil na tomto kostole najrozmanitejšie prvky, čím ilustroval svoj syntetický štýl. Karlskirche je síce postavený v barokovom slohu, no sú na ňom viditeľné aj vplyvy antickej, byzantskej a renesančnej architektúry. Antický grécky a rímsky vplyv je zrejmý predovšetkým na stĺporadí nad hlavným portálom, ktorý zodpovedá gréckemu chrámovému portiku. No predovšetkým upútajú vašu pozornosť dva mohutné 30-metrové stĺpy, za ktorými stojí taliansky sochár Lorenzo Mattielli, často spolupracujúci s Fischerom von Erlach.
Jana Gregor-Roglerová o týchto stĺpoch píše, že predstavujú biblické postavy zo Starého zákona Joachima a Boáza. Ja som sa pre zmenu dopátral, že ide o dva stĺpy Šalamúnovho chrámu pomenované Jachín a Boáz - v prenesenom význame predstavujúce silu a moc. No zároveň sa nám javia ako antické víťazné stĺpy Marka Aurelia a Trajána v Ríme. Je viac než isté, že boli ich vzormi, no oproti originálom neznázorňujú rímske vojenské ťaženia proti barbarom, ale basreliéfy zo života svätého Karola Boromejského - patróna boja proti moru. Vedľa obrích stĺpov sa rozprestierajú dva vežové pavilóny reprezentujúce vplyv rímskeho baroka (Bernini a Borromini).
Johann Bernhard Fischer von Erlach držal nad stavbou „taktovku“ do roku 1723, kedy podľahol ťažkej chorobe a započaté dielo prevzal jeho syn Joseph Emanuel Fischer von Erlach. Ten stavbu kostola v roku 1737 aj dokončil. O impozantnú freskovú výzdobu kupoly, ktorá vám po spoplatnenom vstupe do kostola ihneď „ukradne“ oči a zmysly, sa postarali geniálni maliari baroka - Gaetano Fanti a hlavne Johann Michael Rottmayr. Ich fresky pokrývajú priestor až 1250 metrov štvorcových, pričom v ústrednom motíve zobrazujú príhovor sv. Karola Boromejského podporovaného Pannou Máriou a vypočutie jeho prosieb o ukončenie moru. Fresky v niekoľkých bočných kaplnkách sú pripisované Danielovi Granovi.
No a samozrejme je tu ešte úchvatný hlavný oltár. Ten zobrazuje Apoteózu sv. Karola Boromejského, ktorého na oblakoch vyzdvihujú anjeli a puttovia do otvorených nebies, z ktorých vychádzajú pozlátené lúče. Zaujímavým prvkom je využitie veľkého okrúhleho okna s hebrejským tetragrammatonom - יהוה (Jahve) - symbolizujúce Božiu všemohúcnosť a zároveň znázorneným teplým žltým tónom Božiu lásku.
Viedeň má svoje Múzeum pohrebu, dnes už súčasť Zentralfriedhof. Najlepším, pravdepodobne aj najkrajším dôkazom o vrúcnom vzťahu k veciam posmrtným je Viedenský centrálny (hádam správnejšie „ústredný“) cintorín. Mimochodom druhý najväčší v Európe.
Mestská rada vyhlásila v roku 1870 verejnú súťaž. Cieľom bolo predložiť projekt kostola. V roku 1874 súťaž vyhral mladý, iba 27 ročný architekt Max Hegel. Predložil plán svätostánku neskôr zasväteného Karolovi Boromejskému. Max Hegel nadviazal na architektonické riešenie priestoru záhradných architektov Myliusa a Bluntschliho. Posvätenie základného kameňa, ktorým sa samotná stavba skutočne začala, vykonali až 11. mája 1908. Teda o celých 37 rokov neskôr, ako si mladý architekt prebral svoju cenu za najlepší projekt. Stavbu ukončili napriek jej náročnosti veľmi rýchlo, 14.
Ak navštívite Viedenský ústredný cintorín a nesústredíte sa na náhrobky, zistíte, že to bude pravda. Ak Smrť preliala svoju podobu do tunajšej figurálnej tvorby, do obrázkov, náhrobkov, odkazov, pripomienok, do podoby kostola, jeho vnútornej výzdoby, je to milá priateľská dáma, s ktorou rande je príjemnou prechádzkou s veľmi inšpirujúcou konverzáciou.
Secesný kostol. To som spomenul už v úvode. Všimli ste si, že secesia sa spája s erotikou ľahkou ako dym tesne nad komínom. Predstavte si tú secesiu bez laškovnej šteklivosti. Farebnú, mystickú, symbolickú, ale bez erotiky. Serióznu, vážnu. To je secesia kostola sv. Karola Boromejského na ústrednom cintoríne. Kvadratická, kocka je základný tvar výpovede, vážna, mladistvá, krásna, mäkká, napriek prísnej geometrii bez ostrých hrán. Bez kúska ubíjajúcej vážnosti.
Veľmi ťažkým obdobím pre kostol bola Druhá svetová vojna. Zápalná bomba poškodila strechu kostola a mozaikovú výzdobu kupoly. Unikátna mozaika vytvorená z 21 tisíc ručne vyrobených častí nesie na modrom podklade 999 zlatých hviezd. Ak by sa v celom tomto nádhernom secesnom kostole nenachádzala iná výzdoba, iba táto kupola, stačilo by to na to, aby návštevníka úplne uchvátila. Interiér je však zdobený desiatkami obrazov a interiérových doplnkov v umeleckom štýle prelomu 19. a 20. storočia. Žiaľ, pôvodné západné sklenené okno, ktorého autorom bol Leopold Forstner, besnenie 2. svetovej vojny úplne zničilo.
Dnes je kostol opäť prístupný a nič nehyzdí jeho krásu.
Viedeň leží kúsok od našich hraníc, asi tak čoby sme kameňom dohodili a ešte šesťdesiat kilometrov pobehli. Kultúrno - historické pamiatky, ktorým sa Viedeň môže pochváliť, ju robia neuveriteľne príťažlivou pre turistov a samozrejme i pre fotografov. História sa tu prelína s modernou, napriek tomu nemáte pocit, že by architekti a projektanti brali plat zadarmo. Cintoríny vo svete bývajú hojne navštevované turistami ale i miestnymi obyvateľmi, ktorí si prišli do pokojnej zóny mesta oddýchnuť.
Situácia okolo ukladania zosnulých do zeme bola vo Viedni na začiatku druhej polovice storočia nepriaznivá. Mestské pohrebiská začali byť preplnené, a mesto márne hľadalo nové pozemky vo vtedy rozširujúcej sa Viedni. Mestskí radní sa preto v roku 1863 rozhodli zriadiť cintorín ďaleko za mestom, na území obce Kaiserebersdorf, ktorá bola od mesta osem kilometrov ďaleko.
Záhradní architekti Karl Jonas Mylius a Alfred Friedrich Bluntschli sa postarali o úpravy v rámci svojej profesie, o dôstojný svätostánok sa po roku 1907 pričinil architekt Max Hegel, na základe ktorého návrhu postavili kostol svätého Karola Boromejského.
Trvalo to však až do roku 1922, kým sa krematórium podľa návrhu architekta Clemensa Holzmeistera stalo súčasťou viedenského centrálneho cintorína a začalo sa využívať. Katolícka vetva uloženie ostatkov spôsobom kremácie neuznávala. Trvalo ešte dlhých 44 rokov, kým arcidiecéza katolíckej cirkvi vo Viedni kremáciu oficiálne prijala ako spôsob uloženia ostatkov zosnulých.
Ak do blízkeho Rakúska zavítate, nenechajte si ujsť prechádzku po druhom najväčšom cintoríne v Európe. Ak pri tom ešte budete mať fotoaparát na krku a občas sa na objekty okolo vás pozriete cez hľadáčik, dáte mi za pravdu, že i na cintorínoch je čo fotografovať.
Architektonické prvky a výzdoba
Interiér Karlskirche s ukážkami detailov jeho bohatej výzdoby:
| Prvok | Popis |
|---|---|
| Hlavný oltár | Zobrazuje Apoteózu sv. Karola Boromejského, ktorého na oblakoch vyzdvihujú anjeli a puttovia do otvorených nebies, z ktorých vychádzajú pozlátené lúče. |
| Kupola | Fresky pokrývajú priestor až 1250 metrov štvorcových, pričom v ústrednom motíve zobrazujú príhovor sv. Karola Boromejského podporovaného Pannou Máriou a vypočutie jeho prosieb o ukončenie moru. |
| Stĺpy | Dva mohutné 30-metrové stĺpy, za ktorými stojí taliansky sochár Lorenzo Mattielli, často spolupracujúci s Fischerom von Erlach. |
Nie je miestom smútku. Kedysi keď vznikala séria fototripov, hodnotil som miesta podľa ich zaujímavosti pre fotografa. Ak by som viedol školu fotografie, sem by som nútil chodiť svojich študentov. Fotili by krajinu, reportáž, portrét, makro, dokument.
Cestovanie z Bratislavy do Viedne autobusom, alebo vlakom je drahé. To je fakt. Zásadne si treba kúpiť lístok vopred cez internet. Najlacnejšia cesta je vlastným autom mimo diaľnice cestou č. Najekonomickejším cestovaním po Viedni je verejná doprava.
Máj - august denne 07.00 - 19.00 hod. (vstup najneskôr 30 min.
Pozrite si video o tomto kostole:
tags: #kostol #karola #boromejskeho #viden