Otázka, kde sídli duša, je jednou z najzákladnejších a najstarších otázok ľudstva. Biblia nám odhaľuje, že niekto sa snaží zneužiť nepoznatelnosť stavu po smrti a nahovoriť nám nepravdivé skutočnosti. Tento článok sa zaoberá filozofickými argumentmi, ktoré majú univerzálnu platnosť pre rôzne náboženstvá a skúma, či má človek dušu.
V máloktorej otázke sa ľudské názory rozchádzajú tak zásadne ako v otázke stavu človeka po smrti. Niektorí ľudia veria, že duša žije ďalej, iní veria, že človek konečne dochádza do miesta večnej blaženosti, iní tvrdia, že človek sa prevteľuje. Špiritisti sa posmrtný život snažia dokázať „spojením“ s mŕtvymi ľuďmi.
Čo Hovorí Biblia o Duši?
Biblia nám odhaľuje, že niekto sa snaží zneužiť nepoznatelnosť stavu po smrti a nahovoriť nám nepravdivé skutočnosti. Boh nám v Biblii nechal zaznamenať všetky dôležité informácie, ktoré sa týkajú nášho časného i večného života. Stvoriteľ nás, svoje stvorenie, pozná ďaleko lepšie ako my sami seba. To, k čomu my pracne dochádzame bádaním, Boh pozná.
Biblia svojou správou o stvorení úplne popiera vývoj človeka z nižších foriem života počas nekonečne dlhých vekov. Preto tiež správa o stvorení nám v stručnosti hovorí to podstatné o princípe nášho života, o našej prirodzenosti, o príčinách smrti aj o stave po smrti (1Moj 1. a 2.
Pozostáva človek z troch oddeliteľných častí, ako je telo, duch a duša? Biblia hovorí, že „Boh vytvoril človeka z prachu zeme a v dýchol mu do nozdier dych života. Tá k sa stal človek živou dušou.“ Boh svojím Duchom, svojím „dýchnutím“ ( „oživujúcim princípom“) oživil Adamove neživé telo. Len sám Boh je zdrojom všetkého života.
Job napísal, že „dych Všemohúceho“ oživuje (Job 33,4). Tam, kde predtým nebolo nič, alebo bola mŕtva hmota, zrazu pulzuje život. Život pochádza z Boha a je na ňom závislý. Nič by nepomohlo, že Boh pri stvorení sformoval krásne ľudské telo z prvkov, keby mu nedal život. Zostalo by len sochou, umeleckým dielom.
Duša nie je obyčajnou časťou človeka, ktorá by bola schopná na tele nezávislého života, ale duša, to je celý človek vrátane tela. Hebrejské slovo NEPHEŠ (duša) použité v 1 Moj 2,7 je v správe o stvorení použité aj pri opise stvorenia rýb, hmyzu a zvierat (1 Moj 1,20.24; 2,19). Väčšinou však tento výraz v Biblii označuje človeka - vždy však človeka, kým žije.
Už v prvej správe o stvorení Biblie opisuje človeka ako nedeliteľný celok. Každý pokus človeka rozdeliť na jednotlivé časti je skresľujúci.
Význam Slova "Duša" v Biblii
Výraz „duša“ má v Biblii niekoľko významov:
- (Hebr. NEPHEŠ, gr. výraz NEPHEŠ často označuje túžbu, chuť, pocit, sklon.
- V 4 Moj 31,19 a Súd 16,30 je popísaná „duša“ - človek, ktorý zomiera.
- Výraz duša neoznačuje žiadnu časť človeka, ktorá by bola schopná života po smrti nezávisle na tele.
- Zj 16,3 a Mat 10,28 hovoria, že „duša“ umiera, že ju možno „zahubiť“.
- Slovo „duša“ v Biblii teda označuje niekedy celého živého človeka a niekedy len určitý aspekt života - túžbu, cítenie, intelekt.
Význam Slova "Duch" v Biblii
Zatiaľ čo slovo „duša“ v prvom rade označuje osobnosť, individualitu človeka, výraz „duch“ označuje najmä oživujúci princíp života, nutný k životu.
- Termín „ruach“ nachádzame v Starom zákone celkom tristo sedemdesiat sedemkrát.
- Je prekladaný nasledovnými výrazmi: „duch“, „vietor“, „dych“, „mravný profil“ (Ez 11,19) a tiež „sídlo emócií“ (1 Sam 1,15).
- V zmysle „dýchania“ je ruach ľudí totožný s ruach-om zvierat (Kaz 3,19). S tým rozdielom, že „dych“ človeka sa „vracia k Bohu“ (Žalm 146,4) a u zvierat nie.
- Ruach tiež často označuje Ducha Božieho, ako napr. Avšak nikde v Starom ani v Novom zákone ruach neoznačuje nejakú časť ľudskej bytosti, ktorá by po smrti bola schopná vedomého života nezávisle na tele.
Človek je nedeliteľným celkom. Dnešná lekárska veda preukázala úzku súvislosť medzi duševnými pochodmi a telesným zdravím. Biblia chápe človeka ako celok, a v tomto zmysle Boh človeka ako celok obnovuje. Kristus nielen uzdravoval choroby tela (Mat 9,35), ale tiež kázal a učil, svojím posolstvom obnovoval celého človeka.
Preto Biblia niekedy zamieňa pojmy „duch“ a „duša„. Keď Pavol vyjadruje želanie, aby bol posvätený náš „duch, duša i telo“ (1 Tes 5,23), chcel, aby žiadna časť ľudskej bytosti nebola vylúčená z procesu posvätenia. Duchom rozumie našu inteligenciu, rozumové a duchovné schopnosti, ktorými komunikujeme s Bohom. Dušou chápe tú časť ľudskej prirodzenosti, ktorá sa prejavuje pudmi, túžbami a pocitmi. Nakoniec menuje telo, ktoré by malo byť podriadené rozumu a viere.
Čo sa stane po smrti?
To, že Boh v prvých troch kapitolách Biblie nechal zaznamenať príbeh o stvorení a o páde človeka do hriechu, má pre nás veľký význam. Boh postavil človeka do rajského prostredia a k živobytiu mu ponúkol plody všetkých stromov. Len jeden strom si vyhradil pre seba, aby ľuďom pripomínal ich závislosť na ňom. Ľudia mali žiť večne, ich nesmrteľnosť však bola podmienená poslušnosťou.
Čo mienil Boh oným výrazom „zomrieš - prepadneš smrti“? Vráťme sa k prvému príbehu. Onedlho s človekom hovorí pokušiteľ, ktorého Biblia identifikuje ako „satana“ - klamára (Ján 8,44), uisťuje ženu o úplnom opaku toho, čo vyhlásil Boh „Istotne nezomriete“ (1 Moj 3,4). Avšak čoskoro po páde do hriechu prví ľudia spoznali, že „odplata za hriech je smrť“ (Rim 6,23). Splnilo sa to, čo povedal Boh o pominuteľnosti hriešneho človeka: „si prach a do prachu sa navrátiš.“ (1 Moj 3,19) Svoju neposlušnosťou človek stratil nárok na večný život, odcudzil sa od zdroja života a nevyhnutným dôsledkom tohto kroku je smrť.
Tým, že satan ľuďom klamal „istotne nezomriete“, ich klamal v dvoch veciach. Po prvé zľahčil hriech. Ako by im povedal: „Nič ste neurobili, a preto nezomriete. Predsa by vás Boh tak kruto nepostihoval za tak zanedbateľnú maličkosť.“ Po druhé im vnukol myšlienku, že po smrti život pokračuje v nejakej inej forme.
Čo sleduje satan klamstvom o stave človeka po smrti? Okrem toho, že vždy tvrdí opak toho, čo hovorí Boh, sleduje svoj plán. Predovšetkým učením o nesmrteľnej duši vyraďuje Boha z hry. Ak je človek prirodzene nesmrteľný, potom nepotrebuje Boha ako zdroj života. Biblia však prehlasuje niečo iné. Tým hlavným cieľom satana je však ešte niečo iné.
Dobre vie, že Boh vo svojej láske urobil opatrenia, aby oklamaní ľudia mohli byť zachránení. Boh poslal Ježiša Krista, aby zomrel na miesto každého človeka. Dáva každému človeku možnosť, aby uveril v Krista a získal večný život (Ján 3,15-17). Prijať Ježiša Krista, prežiť vnútorná zmenu je však nutné tu, v tomto živote, v tomto tele. Satan však klamom o posmrtnom živote odsúva ľudské rozhodnutie prijať Krista, nechať premeniť svoj život až „potom“ - po smrti. Ponúka ľuďom možnosť, ktorá neexistuje!
Vieme si predstaviť sklamanie ľudí, ktorí počítali s druhou možnosťou a s Božou zhovievavosťou, a zatiaľ príde súd pre nekajúcnych sa? Aby satan dokázal svoje tvrdenie, že mŕtvi žijú a môžu so živými ľuďmi komunikovať, pripravil rafinovaný podvod. Satan je mocnou bytosťou. Sám sa premieňa do podoby mŕtvych, a keď sa „zjavuje“ prostredníctvom média živým, prezrádza ľuďom také skutočnosti, ktoré mohol poznať iba dotyčný a satan.
Diabol má moc sa premeniť na anjela prvej triedy (2 Kor 11,14), preto mu nerobí žiadny problém vziať na seba podobu zosnulého človeka. Potom ľudí začína viesť svojím smerom. Preto Boh tak prísne zakázal akýkoľvek kontakt so špiritizmom, okultizmom, čarodejníctvom, s temnými mocnosťami (5 Moj 18,9-14). Boh povzbudzuje svoj ľud, aby sa obracal na neho a nie na mŕtvych (Iz 8,20).
Až dodnes vedie satan milióny ľudí do záhuby preto, že odmietajú Boží zákon a „pýtajú sa veštcov a hádačov“. Akonáhle satan nad niekým získa vládu, potom sa človek len veľmi ťažko vymaňuje z jeho diabolskej moci.
Biblia hovorí o smrti človeka na mnohých miestach, v doslovných i obrazných pasážach, a vždy jednoznačne ukazuje na to, že smrťou sa končia všetky životné pochody a funkcie tela i mysle:
- Kaz 9,5.6: „Lebo živí vedia, že zomrú; ale mŕtvi nevedia ničoho ani nemajú viacej nijakej odplaty, lebo sa zabudla ich pamiatka.
- Job 14,10-15: „Ale muž zomrie, premožený mdlobou; a keď vypustí človek dušu, kdeže je?!… tak i človek, keď ľahne, nevstane; dokiaľ len budú nebesia, neprebudia sa ani sa nezobudia zo svojho spánku… Vtedy po všetky dni svojho vojenia budem sa nadejať, dokiaľ len nepríde moja zmena.
- Job 7,8-10: „neuzrie ma oko toho, kto ma vidí; tvoje oči pozrú na mňa, a mňa už nebude.
- Job 19,25-27: „Ale ja viem, že môj vykupiteľ žije a posledný sa postaví nad prachom.
Nesmrteľnosť a Duša
Stálym používaním sa do ľudského povedomia vžil termín, že človek má „nesmrteľnú dušu“. V Písme nemáme ani jeden biblický text, ktorý by učil, že človek JE nesmrteľný. Naproti tomu sme my, ľudia, smrteľní, mizneme ako para, ako mrak. Človek sa diametrálne líši od Boha. Boh je nekonečný, my sme obmedzení vekom, schopnosťami, možnosťami. On je nesmrteľný, večne živý, sa pomíňame.
Ľudia mohli žiť večne za predpokladu, že budú rešpektovať Bohom stanovenej životné princípy - mravné, fyzikálne a zdravotné zákony. Ľudia však prijali „zákony“ iného pána - satana - a s tým prišli aj dôsledky - smrť. Neposlušnosťou ľudia stratili to najcennejšie - svoj vlastný život.
Aj keď sa ako ľudia rodíme smrteľní, Biblia nás nabáda, aby sme sa usilovali o nesmrteľnosť. Aj keď sme ju stratili svojim hriechom, Boh nám ju opäť ponúka. Má nás tak rád, že bol ochotný za nás dať Ježiša Krista. Kristus na kríži Golgoty neumieral pre svoje hriechy, na neho smrť nemala nárok, žil totiž bez hriechu.
My stále od jeho vzkriesenia a odchodu umierame. Odchádzame k dočasnému odpočinku. Kristus však sľúbil, že sa vráti a veriacich „vezme k sebe“ (Ján 14,1-3). Doteraz umierame, doposiaľ nás desí skutočnosť smrti, doposiaľ satan klame ľudí a nahovára im, že sa o budúcnosť nemusia starať.
A predsa sa už veľmi rýchlo blíži okamih, kedy „sám Pán s veliteľským povelom, s hlasom archanjela a s trúbou Božou zostúpi s neba, a mŕtvi v Kristu vstanú najprv; potom my živí ponechaní budeme razom s nimi vychvátení v oblakoch v ústrety Pánovi do povetria. „Lebo zatrúbi, a mŕtvi vstanú neporušiteľní, a my budeme premenení. Boh znovu človeka uvedie do stavu, v akom bol na začiatku v raji. Vnútorne premenených a Duchom obnovených ľudí Kristus „odeje“ novým nesmrteľným telom.
A pretože bude definitívne zničený hriech ako deštruktívny činiteľ, pretože pôvodca, hriechu aj s jeho prívržencami bude zničený, vo vesmíre opäť zavládne súlad a láska. Začne večný život, život plný krásy, nesmierne bohatý a perspektívny. (Zj 21. a 22.
Písma zreteľne dokazujú, že človek má dve odlišné podstaty. Hmotnú, teda fyzické telo, a duchovnú, teda dušu a ducha 9. Tak to rozoznáva Biblia. Možno to zaberie pár riadkov, ale je nevyhnutné sa na tieto dve duchovné podstaty pozrieť a porozmýšľať nad nimi.
- Jób 32:8 Ale vidím, že je ona Duch Boží v smrteľnom človekovi, a dych Všemohúceho je to, ktorý robí ľudí rozumnými.
- Zachariáš 12:1 Bremä slova Hospodinovho na Izraela. Hovorí Hospodin, ktorý roztiahol nebesia a založil zem a utvoril ducha človeka v jeho vnútornosti.
- Matúš 10:28 A nebojte sa tých, ktorí vraždia telo a ktorí nemôžu zavraždiť dušu; ale sa radšej bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zatratiť v pekle.
- 1 Korintským 6:20 Lebo ste kúpení za veľkú cenu. Nože tedy oslavujte Boha svojím telom a svojím duchom, čo je oboje Božie.
V poslednom verši je rozlíšenie ducha a tela tak presné, že nie je potrebné ďalšie vysvetľovanie. Rozdiel medzi telom a duchovnou podstatou je úplne jasný a iste neexistuje rozumný človek, ktorý sa nad týmto aspoň raz v živote nezamyslel. Zvlášť v uvedenom verši Mat. 10:28 je jasne zjavné, že duša nie je telo a telo nie je duša; preto ľudia ktorí sú schopní zavraždiť jedno, nemôžu zavraždiť druhé.
Stvorenie človeka v Genessis 1,2 kap. jasne dokazuje, že človek bol stvorený ako bytosť, zložená z tela a duchovnej podstaty. Za prvé, Boh utvoril človeka z prachu zeme. To je tá hmotná podstata. Leží tu, dokonale hotová, fungujúca, ale chladná. Doposiaľ nemá svedomie, cit, vedomie, nemá život. Jeho centrálna jednotka nemá potrebné informácie. Nie je tu ani inteligencia, pretože chýba duša - život. Je to iba telo, sformované z prachu zeme. Telo dokonalé, kompletne pripravené k činnosti, prototyp bez života.
Za druhé, Boh vdýchol do jeho nozdier dych života. Človek sa takto stal „živou dušou“. A tak dal Boh človeku duchovnú podstatu. Pred tým to bolo telo, a teraz sa stal človekom so živou dušou. Všetko sa uviedlo do pohybu, všetko začalo dokonale fungovať. V neposlednom rade aj zvieratá majú živú dušu Gen 1:20,24; 9:12;15-16. Duch však u nich chýba 10.
Dva nasledujúce citáty nielenže rozlišujú duchovnú podstatu človeka od jeho tela, ale uvádzajú fakt, že človek je trojjediná bytosť.
1 Tesalonickým 5:23 A on sám, Bôh pokoja, nech vás ráči celých posvätiť a váš duch nech je zachovaný celý a neporušený i duša i telo bezúhonne, keď prijde náš Pán Ježiš Kristus.
V týchto veršoch je duch a duša jednoznačne uvedená. Preto má človek všetky tri atribúty, telo, dušu a ducha. Ďalším dôležitým dôkazom je, že Boh stvoril človeka na svoj obraz, a všetci vieme, že Boh je Trojjediný.
Cieľom tohoto textu nie je definovanie rozdielu medzi dušou a duchom. Naším cieľom je potvrdenie faktu, že človek je trojjediný, s dušou a duchom ako duchovnou podstatou, a telom. Funkcie „duše“ a „ducha“ sú tak úzko spojené, že je veľmi ťažko ich presne vymedziť v konkrétnych veršoch 11. Pravdou je, že slová „duch“ a “duša“ nie sú vždy rovnako preložené v Písmach, a často sa zamieňajú. Duch, grécky „pneuma“, a duša, grécky „psyché“, sú dva rozdielne pojmy vzťahujúce sa na duchovnú podstatu človeka.
Vzťah Tela, Ducha a Duše
Trichotomické Ponímanie ČlovekaPre objasnenie tejto otázky si pripomeňme verš z Biblie, podľa ktorého sa človek skladá z troch častí: spirituálnej časti - ducha, duše a tela. Pavol to píše v liste Tesalonickým 5,23: „A sám Boh pokoja nech vás celých posvätí a pri príchode nášho Pána Ježiša Krista nech zachová vášho neporušeného ducha, dušu i telo bez úhony.“ V tomto odseku Písma apoštol jasne poukazuje na to, že človek má v prvom rade ducha, ďalej dušu a telo.Podľa apoštola Jána je Božia nadprirodzená podstata alebo substancia pneumou. „Boh je Duch (pneuma) a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa klaňať v Duchu a pravde.“ (Jn 4,24) Teda Boh nie je psychická realita, a preto miestom vzťahu človeka s Bohom je takisto pneuma - duch.
Apoštol Pavol v 1. liste Korinťanom stavia proti sebe duševného a duchovného človeka. „Ale telesný (orig. duševný) človek nechápe vecí Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom, a nemôže ich poznať, lebo sa majú duchovne posudzovať. Psychického človeka apoštol Pavol nikde v Biblii nechváli, práve naopak, odsudzuje ho. Platón a Aristoteles, významní filozofi, ktorí sa zaoberali podstatou duše.
Podľa Biblie duchovným človekom sa možno stať vymanením sa z úrovne psychiky - spod nadvlády prvotného hriechu. Výsledkom znovuzrodenia je teda človek, ktorý disponuje novou prirodzenosťou a ktorého Biblia nazýva duchovným (pneumatikos). Preto už jeho rozhodnutia neovplyvňuje prvotný hriech cez dušu ako predtým, ale skrze ducha ich ovplyvňuje samotný Boh.
Výraz „duševný človek“ používa na stav človeka žijúceho pod vládou prvotného hriechu a v určitom význame aj ako synonymum pre „telesného človeka“. Výraz „duchovný človek“ používa na človeka, ktorý sa vymanil spod vlády prvotného hriechu, má prirodzenosť nového človeka, ktorá sa vyvíja v procese znovuzrodenia.
Bol to práve vplyv gréckej filozofie, ktorý už na počiatku veľmi silno rozhodoval o význame Pavlových slov i o iných biblických učeniach cirkevných otcov. Popularita dichotómie - dvojrozmernosti človeka na úkor takých poznámok v Písme, ktoré vykresľujú trojrozmerného človeka, pramení z toho, že poznámky k Novej zmluvy už na počiatku približovali obraz človeka podľa gréckej filozofie a nie podľa Starej zmluvy.
Rozdiel medzi starovekou gréckou filozofiou a novozmluvným chápaním človeka je možné najvernejšie vystihnúť vo výraze pneuma, čo sme prekladali výrazom duch. V starovekom gréckom myslení nie je totiž výraz pneuma charakteristickým výrazom pre vystihnutie jednotlivých častí vnútra človeka.
Platón teda vnímal, že v osobe človeka existuje skutočnosť, ktorá je nadradenejšia a schopnejšia, než je prirodzenosť duše, ktorú on označil výrazom nús - (chápanie, duch, duchovné vnímanie) a jej úlohu označil ako poznávanie božstva a nadprirodzeného sveta. Platón ale ešte nedokázal oddeliť nús od závislosti od duše.
Záver
V Biblii nenájdeme jednoznačnú odpoveď na otázku, kde presne sídli duša. Biblia chápe človeka ako celok a naznačuje, že duša je prepojená s celou bytosťou človeka. Dôležité je uvedomiť si, že po smrti sa človek vracia do prachu, z ktorého bol stvorený, a jeho duch sa vracia k Bohu, ktorý ho dal.