Francúzsky politik Jacques Chirac zanechal hlbokú stopu vo francúzskej politike a spoločnosti. Tento článok sa zameriava na jeho život, politickú kariéru a vplyv na Francúzsko, s dôrazom na jeho katolícke presvedčenie a postoj k dôležitým spoločenským otázkam.
Jacques Chirac
Francúzsky sekularizmus a princíp laïcité
Pápežova návšteva výstižne ilustruje, ako francúzsky sekularizmus, resp. takzvaný princíp laïcité zašiel príliš ďaleko. Kým sekularizmus v zmysle oddelenia štátu a cirkvi predpokladá, že ľudia majú slobodu žiť svoje náboženstvo a štát im do toho nemá vstupovať, princíp laïcité je oveľa tvrdší. Úplne vyčleňuje náboženstvo z verejného života a je v podstate francúzskym unikátom. Princíp laïcité bol uzákonený v roku 1905 ako snaha o zmenšenie postavenia katolíckej cirkvi. Tendencie v tomto smere bolo možné nájsť už počas Francúzskej revolúcie, počas ktorej bolo tisíce kňazov zabitých a mnohí revolucionári žiadali koniec existencie cirkvi. Aj po jej skončení snahy o sekularizáciu štátu rýchlo napredovali. Koncom 19. storočia boli snahy o odstránenie vplyvu duchovenstva na školy a armádu niekedy veľmi hrubé. Mnohé kláštory a cirkevné školy boli násilne zatvorené a tisíce kňazov utiekli z krajiny. Socialistický minister René Viviani vtedy v Národnom zhromaždení vyhlásil: „Vytrhli sme ľudské svedomie z pazúrov viery.“ Tieto a podobné kroky nakoniec v roku 1905 viedli k jasnému uzákoneniu sekularizmu a odvtedy náboženstvo nie je súčasťou verejného priestoru. A ide o skutočne tvrdé pravidlá.
Vo Francúzsku nemôžete nosiť do školy alebo pri práci na verejných úradoch viditeľné väčšie náboženské symboly. Kostoly postavené pred rokom 1905 nie sú majetkom cirkvi, ale štátu, ktorý takýmto spôsobom vlastní asi 42-tisíc kostolov, kým cirkev iba približne 2500. Prezident nemôže skladať sľub na žiadnu náboženskú knihu. Pokiaľ sa rozhodnete uzavrieť manželstvo, musíte ho najprv uzavrieť na úrade a až potom v kostole. Počas Vianoc sú na verejnom priestranstve, teda na radniciach či námestiach, dokonca zakázané aj betlehemské jasličky. Okrem toho sú na radniciach zobrazené iba pozdravy typu Šťastné sviatky, aby sa zachovala náboženská neutralita.
Zaujímavým faktom je, že tieto tvrdé pravidlá sa nevzťahujú na jeden francúzsky metropolitný región, a to Alsasko-Moselsko (podobne aj na niekoľko zámorských regiónov). Na základe Napoleonského konkordátu z roku 1801 má tento región dodnes trvajúcu výnimku. Alsasko bolo v roku 1905 ešte súčasťou Nemecka, a keď sa po 1. svetovej vojne stalo súčasťou Francúzska, zmluvy so štyrmi hlavnými náboženstvami (katolíckym, luteránskym, reformovaným a židovským) v ňom zostali zachované. Tento región v sebe zahŕňa mesto Štrasburg, ktoré je počas Vianoc známe práve nádhernými betlehemskými jasličkami. Na verejných školách sa tu dokonca vyučuje náboženstvo a duchovenstvo je platené zo štátnych príspevkov. Francúzsky prezident tu oficiálne vymenúva arcibiskupa.
Kým v roku 1905 a po väčšinu 20. storočia bol princíp laïcité namierený hlavne proti kresťanským cirkvám, koncom 20. storočia sa začal týkať predovšetkým moslimov. Šatky na tvári či iné náboženské odevy začali mnohí francúzski politici vnímať ako narušenie tohto princípu. V roku 2004 preto došlo k jeho sprísneniu, v dôsledku čoho boli na štátnych školách a verejných inštitúciách zakázané nápadné náboženské symboly ako moslimská šatka a kríž. V roku 2010 boli z verejných priestorov vylúčené všetky druhy oblečení, ktoré úplne zakrývajú tvár, napríklad nikáb.
Francúzsky princíp „laïcité“ nie je protináboženský
Účasť prezidenta na verejnej omši
Teraz však princíp laïcité znovu rezonoval pre návštevu pápeža. Jadrom sporu bolo to, či sa francúzsky prezident Macron môže oficiálne zúčastniť na omši, ktorú celebroval pápež František na štadióne Vélodrome v Marseille za účasti desiatok tisíc veriacich. Radikálne ľavicová strana Nepoddajné Francúzsko a Komunistická strana vyzývali prezidenta, aby na túto omšu nešiel, keďže by išlo o narušenie zákona z roku 1905. Výzva dostala Macrona do defenzívy a svoju účasť, ktorá by bola v každej inej krajine absolútnou samozrejmosťou, zrazu musel výrazne obhajovať.
Účasť francúzskych prezidentov na verejných omšiach sa od roku 1905 výrazne menila. Krátko po odhlasovaní zákona v roku 1905 bolo zvykom, že na verejných omšiach sa nezúčastňoval ani prezident, ani predseda vlády. Dokonca aj po prvej svetovej vojne, keď sa mala sláviť ďakovná omša za koniec vojny, vtedajší premiér Clemenceau sa na nej odmietol zúčastniť. Ako tvrdý zástanca laïcité dokonca zakázal účasť na nej aj vtedajšiemu prezidentovi Raymondovi Poincarému (bol mu podriadený).
Tento postoj sa začal meniť s príchodom generála De Gaulla, ktorý bol praktizujúci veriaci. Počas výkonu prezidentskej funkcie sa na omšiach zúčastňoval a v Elyzejskom paláci dokonca zriadil malú kaplnku. Počas verejných bohoslužieb však nikdy nepristúpil k svätému prijímaniu, pretože by sa to už hodnotilo ako náboženská preferencia.
K istému zlomu došlo v roku 1980, keď sa prezident Valéry Giscard d’Estaing zúčastnil na omši, ktorú v Paríži pred desiatkami tisíc ľudí celebroval vtedy nový pápež Ján Pavol II. Neskôr v roku 1996 mal síce rovnakú príležitosť aj Jacques Chirac, ten sa však rozhodol všetky omše slávené pápežom vynechať aj pre kontroverziu týkajúcu sa slávenia 1500. výročia od pokrstenia prvého francúzskeho kráľa Clovisa, ktoré podľa mnohých narúšalo neutralitu štátu.
Prešlo teda dlhých 43 rokov, kým sa na pápežskej omši zúčastnil ďalší francúzsky prezident.
Macron má ako pokrstený katolík zatiaľ otvorenejší vzťah k sláveniu verejných omší aj napriek tomu, že samého seba označuje za agnostika. Zúčastnil sa na niekoľkých takýchto omšiach a dokonca počas verejnej ceremónie prijal aj titul čestného kanonika Lateránskej baziliky v Ríme, na ktorý má nárok každá hlava francúzskeho štátu už od roku 1604. Nejde pritom o zanedbateľnú udalosť, dvaja Macronovi predchodcovia François Hollande a François Mitterrand to kvôli princípu laïcité odmietli.
Macron svoju účasť na omši na štadióne Vélodrome obhajoval tým, že pápež je predovšetkým zahraničným predstaviteľom a na tejto omši bude vystupovať ako francúzsky prezident, nie ako katolík. To znamená, že sa nebude podieľať na žiadnych náboženských gestách a neprijme ani Eucharistiu, rovnako ako to robil De Gaulle.
Stranu Nepoddajné Francúzsko ľavičiara Jeana Luca Mélenchona to neuspokojilo. Iba niekoľko dní predtým pritom kritizovala zákaz moslimského odevu abaja v školách, ktorý na základe laïcité prijala Macronova vláda. Abaju väčšina politického spektra vrátane socialistov a pravicových republikánov považuje za náboženský symbol.
Za právo nosenia tohto odevu sa Nepoddajné Francúzsko silne postavilo, návštevu pápeža však kritizovalo.
François Fillon a jeho katolicizmus
Vyskytuje sa len veľmi zriedkavo, že konzervatívny katolík v dnešnej Európe dosiahne vrcholový úrad, a tak som reagoval s nadšením na neočakávané víťazné ťaženie Francoisa Fillona v primárkach francúzskej pravice. V prísne laicistickom systéme Francúzskej republiky je tabu, aby politik verejne prezentoval svoju vieru. Fillon to však urobil a ocitol sa pod paľbou. V krajine, kde praktizujúci katolíci nepredstavujú viac ako 4 percentá, toto nálepkovanie ohrozilo Fillonove ambície. Ako reagoval? Už vtedy nešikovne klamal. Pravdou bol takmer úplný opak. Za tie roky Francois Fillon nehlasoval len proti agende LGBT. Až na jednu výnimku hlasoval proti zákonom za potrat. K tomu treba vedieť, že na Západe to bola takmer všade ľavica, ktorá v sedemdesiatych rokoch zaviedla legalizáciu potratov. Špecifikom francúzskej pravice je to, že nie je kresťansko-demokratická a ona legalizovala potraty. Vtedajší premiér Jacques Chirac sa tým dokonca chváli vo svojej autobiografii. Presadila to legendárna Simone Veilová, moralná autorita, ktorá prežila holokaust a neskôr sa stala prvou prezidentkou priamo zvoleného Európskeho parlamentu.
Francúzi majú zlegalizovaný potrat od 1. januára 1975.
- V roku 1981 sa hlasovalo o tom, že zdravotné poisťovne by mali hradiť potraty.
- V roku 1993 sa hlasovalo o tom, či to bude trestný čin, keď sa bude niekomu brániť v potrate.
- V roku 2001 sa hlasovalo o zákone, ktorý mal predĺžiť lehotu legálneho potratu o dva týždne.
- V roku 2014 sa hlasovalo o zrušení takzvaného „pojmu núdze“ („notion de détresse“).
- V roku 2014 si francúzsky parlament slávnostne pripomínal 40. výročie „Veilovej zákona“. Pre túto priležitosť bol vypracovaný symbolický zákon bez konkretného obsahu, až na to, že potraty boli povýšené na ľudské právo.
- V roku 2016 sa hlasovalo o zrušení povinného obdobia „reflexie“, ktoré žena musí absolvovať pred potratom.
Francois Fillon s manželkou Penelope v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne.
Jacques Chirac ako katolík
Katolík Chirac je otcom dvoch dievčat. Z "druhostupňových rodinných členov" treba uviesť ešte dvoch psov - miešanca Sokrata a labradorského chlpáča privezeného z Kanady. Čas dovolenky trávi najmä ako tradičný klient v hoteli Royal Palm Beach na prekrásnom polostrove Maurítius. Dohovorí sa plynule po anglicky a spoločnú reč nájde i v ruštine - tá sa mu iste vyplatí vtedy, keď by ho ako vášnivého šachistu pochytil záujem študovať hru exsovietskych veľmajstrov... Z básnikov si rád prečíta Verlaina či Apollinaira, v hudbe neznáša operný spev, ale príjemne mu znejú francúzske šansóny. Nevyhýba sa ani televíznej kultúre, pokiaľ ide o detektívne alebo westernové filmy. A to, čím je človek živený? Jedlá? Miluje solené bravčové mäso na šošovici. Z alkoholických nápojov prezrádza iba jednu špecialitu - chutí mu výlučne mexické pivo...
Záver
Život a politická kariéra Jacquesa Chiraca boli poznačené jeho katolíckym presvedčením a snahou o presadzovanie konzervatívnych hodnôt vo francúzskej spoločnosti. Jeho postoj k princípu laïcité, potratom a ďalším spoločenským otázkam ovplyvnil politické dianie vo Francúzsku a zanechal trvalú stopu v histórii krajiny.