Ježiš a jeho apoštoli: Mená, poslanie a význam

Aké je moje nadšenie pre Ježiša? Kým je pre mňa Ježiš? Poznám Ježiša? Poznáš Ježiša? Žijeme nadšenie pre Ježiša?

Priznám sa, neuvažovala som o tejto téme z vlastného podnetu. Priviedli ma k nemu zamyslenia zo spomínanej Konferencie "Mehr 2013" v Augsburgu, ktorú viedol Dr. Johannes Hartl. On položil účastníkom túto otázku a rozobral k nej stať z Písma o žene Samaritánke, ktorá stretla Ježiša pri Jakubovej studni.

Ján4, Ježiš šiel k studni so zámerom, stretnúť túto ženu. Ježiš ju chcel stretnúť. Podobenstvo hovorí o záujme ženy, o rozhovor s Ježišom, ktorý sa vyvinul do úžasu a nadšenia ženy pre to, čo jej povedal Ježiš.

• Ježiš hľadá človeka..., plného hriechu a bolestí..., ponúka mu Život - Seba, vracia mu dôstojnosť, aby odhodil hriech;
• Ježiš hľadal ženu, ktorá nemala bezúhonný život...
• žena počúvala Ježišove slová so smädom duše...
• žena uverila Ježišovi, On jej vrátil dôstojnosť..., odvtedy viac nehrešila..., utekala zvestovať iným, KOHO stretla pri Jakubovej studni..., nikdy neprestala o Ňom hovoriť...

Vieme, kto je Ježiš? Niektoré mená Ježiša počas jeho života na zemi: Rabbi - Učiteľ, Pán, Mesiáš zvaný Kristus, Baránok Boží, Kráľ Izraela, Spasiteľ, Vzkriesený Ježiš - živý Boh Syn, Prorok, Syn človeka, Spasiteľ sveta.

Kto s Ježišom v tých časoch úprimne hovoril alebo jednal, bol uchvátený a úplne oddaný, lebo mu bolo dané pochopiť, kto Ježiš je. Naopak, Ježišovi nepriatelia taktiež vedeli, že Ježiš je "mimoriadna" osobnosť a boli voči nemu bez moci, lebo ešte neprišiel čas, aby sa splnili slová prorokov.

Z toho vyplýva, že ak by tak nemalo byť, nikdy by nemohli Ježiša ani chyti, ani zajať a ukrižovať. Ježiš mal moc od Boha. Stačilo slovo. svedčia o tom uzdravenia, rozmnoženie chlebov a mnohé zázraky, ktoré vykonal.

Ježiš zomrel, vstal z mŕtvych a žije. Zoslal nám Ducha svätého, ktorý sa stará o nás, nie sme siroty... Ježiš už nie je iba Baránok Boží, ani náš ukrižovaný Majster. Ježiš je omnoho viac, ako hovoria tieto mená. Je živý a sedí po pravici Otca, má všetku moc na nebi i na zemi...

Mali by sme si prečítať state po zŕtvychvstaní, a texty Zjavenie apoštola Jána, aby sme pochopili, čo mal na mysli Johannes Hartl, keď sa snažil vysvetliť osobnosť Krista dnes.

Kto je Ježiš na základe Zjavenia apoštola Jána

Zjavenie apoštola Jána hovorí - keď Ján uvidel Pána, padol na tvár ako mŕtvy, keď uvidel jeho oči blčiace ako oheň! Veď Ján poznal Ježiša! Keď ho uvidel, tak veľmi sa zľakol toho, čo videl.

Ježiš už nie je len ten pokorný, bezmocný pod krížom, alebo malý Ježiško, ktorého narodenie sme oslavovali... Ježiš je živý, oslávený - je mocný, hrozný, úžasný a silný Boh, je tak „iný“, že Ján padol na tvár, lebo ho premohla hrôza z toho videnia!

Apoštol Ján opisuje Ježiša ako „toho, ktorý bol a ktorý príde, verného svedka prvorodeného z mŕtvych a vládcu nad kráľmi zeme... Zjv 1, 4-5; On je nad všetkým tým, čo sa deje tu na zemi, tak vznešený a mocný, tak iný, než by sme si boli schopní predstaviť si to...

Vo videní na ostrove Patmos píše Ján, že - počul hovoriť za sebou hlas mohutný ako zvuk poľnice, obrátil sa, aby videl, odkiaľ prichádza hlas, ktorý počul hovoriť... a uvidel kohosi, ako Syna človeka, oblečeného do dlhého rúcha, cez prsia prepásaného zlatým pásom, jeho hlava a vlasy boli biele, ako biela vlna, ako sneh a jeho oči ako plameň ohňa... jeho nohy boli podobné kovu rozžeravenému v peci a jeho hlas ako hukot veľkých vôd... V pravej ruke mal sedem hviezd a z jeho úst vychádzal ostrý dvojsečný meč a jeho tvár bola ťa slnko, keď svieti v plnej sile.

Keď ho Ján uvidel, padol mu k nohám ako mŕtvy. On položil naňho pravicu a povedal mu: „Neboj sa! Ja som Prvý a Posledný a Živý. Bol som mŕtvy a hľa, žijem na veky vekov a mám kľúče od smrti a podsvetia. Zjavenie 1, 9-19; Toľko k súčasnej existencii a podobe Ježiša, ktorú nám podal apoštol Ján.

Ježiš je aj lev, mocný, neskrotený nikým, nikdy nepatril k žiadnej skupine, nikdy ho nikto nepodriadil, ten, ktorého nikto nepremohol... On nie je len Baránok, On je aj Lev z Júdy... Poznáš ho, poznáš vôbec, kto On je, keby si vedela, s kým hovoríš, keby si vedela, komu tu veríš, keby si vedela, kto je On: Neskrotený, neovládnutý, nepodriadený...žiadnemu nepriateľovi, nepriatelia nedokázali nič urobiť, iba sa rozplakať a v bezmocnosti zanechať, čo mali v úmysle... Poznáš Baránka, ktorý zomrel pre hriechy... Poznáš Leva? Neskrotný, nepodvolený, neovládaný, nevypočítateľný... Poznáš ho? Neskroteného, mocného ako príval vôd? Nikto nemal nad ním moc!

Nepriatelia, ani priatelia ho nepoznali... On je tak iný... ten, kto pocíti jeho ruku na pleciach, tú prebodnutú, ten sa klania... Moslim mal videnie Krista (stáva sa často) a šiel za katolíckym pastorom, žiadal ho, aby ho pokrstil. Ten mu hovorí: chceš to skutočne? Uváž, lebo budeš prenasledovaný, ty aj tvoja rodina... a moslim mu hovorí: pravda, ty si ho ešte nestretol... Keby sme vedeli, kto On je, naše modlitby by boli iné, boli by sme si vedomí toho, čo nám On môže dať, prosili by sme v úplne inom postoji, s kompetenciou vykúpených služobníkov Božích, ktorí majú podiel na Jeho moci a v Jeho mene dosiahnu, o čo budú prosiť vo viere...

Duch svätý, prosím, nauč ma poznať Krista! Pomôž mi spoznať ho, aby som bol fascinovaný Pánom!

Kto vlastne poznal Ježiša?

Plné písmo je tých, čo ho nespoznali... Judáš..., pre neho mal hodnotu 30 strieborných... pamätáte sa, Ježiš mu ešte umyl nohy... Peter ho 3x zaprel, apoštoli stále nechápali, čo hovorí, Pavol prenasledoval kresťanov, Tomáš neveril, že vstal z mŕtvych, Mária vyliala alabastrovú nádobu vzácneho oleja na jeho hlavu a nohy... a oni jej vyčítali, či to nie je veľa... bol to drahý balzam, jeho parfém naplnil vôňou celú miestnosť... Skutočné, pravé nadšenie lieči...

Niekedy sa zdá, ako keby sme hľadali pravé nadšenie pre Krista tak, že odmietame nepravé nadšenie, nadšenie za iné veci, ktoré nám robia radosť ale nehovoria priamo o Kristovi, alebo dokonca od neho odvádzajú preč... a nahrádzame ho úporným hľadaním, či snažením sa o nadšenie pre Krista. Život kresťana nespočíva v tom, zriekať sa vecí pre Krista... si pozvaný k nadšeniu pre Krista, a z neho príde víťazstvo nad nepravým nadšením... Si stvorený pre viac, si stvorený pre väčšie nadšenie z Ježiša a pre Neho!

Kde je tvoj problém, kde visíš? - jediný problém je, že nepoznáš Krista. Nie tvoja lenivosť... Tvoje srdce sa vzpiera tomu, čo nie je pravým, iba náboženským...lebo je stvorené pre pravé nadšenie pre Ježiša!

Nemusíš robiť nič pre Ježiša! On sa bez toho zaobíde... Dôležité je, čo môže urobiť Ježiš pre teba... Chceš žiť ako kresťan, ktorý troška verí, a zasa sa teší na film, aj keď z neho má len chvíľu radosť a potom už nie, alebo chceš žiť ako nadšený kresťan, ktorý vie, kto j Ježiš a čerpá z jeho živej vody... alebo povieš nie- chcem ísť zasa na vrch modliť sa, potom na iný vrch...

Kde sú tie malé Márie... - tvoje srdce sa chce radikálne darovať, aj keď budem jediný človek z celej skupiny... chcem vyliať ten drahý olej na Pánove nohy... - chceš počúvať jeho, Slovo a žiť s Ním, z jeho Slova, s Jeho Slovom deň čo deň, a vydávať svedectvo radostného nasledovania, alebo pokojného nasledovania v ťažkostiach tohto života, ktoré sa môžu stať odrazovým mostíkom k Nemu, lebo Pán je veľký, je nekonečne väčší než akýkoľvek „problém“ v živote..., a my môžeme posvätiť jeho mocou všetko, nech by to bolo čokovek; - chceš žiť nadšenie pre Krista?

Pokračovanie nasleduje... MK Text: podľa prednášky Dr. Johannes Hartl, Konferencia "Mehr 2013" Augsburg, Nemecko;

Dnes si spomíname na Ježišovo meno. Meno Ježiš malo v pôvodnom jazyku tvar Jošua, čo znamená „JHVH je Spása“. Ide o to isté meno aké nosil Mojžišov nástupca, ktorého zvykneme nazývať Jozue. Keď Židia hovorili o mene niekoho nemysleli pod tým len skupinu písiem. Meno vyjadrovalo podstatu osobnosti. Teda to čo žil, čo konal a učil. V našom západnom myslení by tomu asi najlepšie zodpovedalo slovo duch. Konať v duchu niekoho, to znamená postupovať podľa jeho úmyslov.

Veriaci kresťania už od počiatku Cirkvi vzývali najsvätejšie meno Ježiš. V liturgických slávnostiach sa však začalo uctievať až v 14. st.. Sv. Bernardín Siensky a jeho žiaci neúnavne šírili úctu mena Ježiš po celom Taliansku a ostatnej Európe.Za čias sv. Bernardína Sienského (1380 - 1444) bolo Taliansko rozdelené na kniežatstvá a mestské republiky. V tomto období sa často vyskytovali dlhotrvajúce nepriateľstvá medzi šľachtickými rodmi. Jednou z úloh Bernardínovho apoštolátu bolo odstraňovanie nenávisti a zmierovanie nepriateľov. Sv. Bernardín to robil prostredníctvom šírenia úcty k Ježišovmu menu.

Zhotovil si zvláštny znak: obraz žiariaceho slnka a v ňom začiatočné písmená troch latinských slov: IESUS HOMINUM SALVATOR (Ježiš, Spasiteľ ľudí) - IHS. Nad prostredným písmenom H bol kríž. Znak Ježišovho mena sa v Taliansku veľmi rozšíril. Ozdoboval verejné budovy i súkromné domy a stal sa znamením kresťanského bratstva. Ľudia sa týmto znakom ozdobovali aj veci bežnej potreby. Našiel sa maľovaný na tanieroch i na rýľoch a iných náradiach. Takto chceli naplniť odkaz apoštola Pavla. „A všetko, čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi.“ V 16. st. bol zavedený ako liturgický sviatok. Roku 1530 pápež Klement VII.

Keď sa zbežne pozrieme do NZ zistíme, čo všetko sa dialo v mene Ježišovom. Kresťania sa zhromažďovali v mene Ježišovom. Vierou mali život v Ježišovom mene. Apoštoli krstili v mene Ježišovom. V Ježišovom mene mazali chorých olejom. Diali sa divy v mene Ježišovom, uzdravenia i exorcizmy. Apoštoli kázali a učili a ohlasovali evanjelium v mene Ježišovom. V Ježišovom mene je prisľúbené poslanie Ducha Tešiteľa a vyslyšanie prosieb. V Ježišovom mene boli ospravedlnení. Ježiš - je to presväté meno, po ktorom naši dávni otcovia tak veľmi túžili, v úzkostiach a súžení často ho vyslovovali, v slzách po ňom vzdychali, žiadali si ho a túžobne očakávali. A kaď nadišiel čas milosti, milosrdne sa im ho dostalo. S týmto menom nech sa, prosím, nespája predstava dajakej chtivosti po vláde alebo pomste, lež nech nám z neho znie iba spravodlivosť. Skrátka, meno Ježiš je pevným základom viery, ktoré utvára Božích synov.

Viera katolíckeho náboženstva totiž spočíva na poznaní Ježiša Krista a jeho svetla. On je svetlo pre dušu, je bránou do života a zárukou života vo večnej blaženosti. Túto vieru ak niekto ešte nenašiel, alebo ju od seba odhodil, ten sa podobá človeku, čo kráča v tmavej noci bez svetla, alebo so zavretými očami sa ozlomkrky rúti cez nebezpečné prekážky, a môže sa vystatovať hocakými schopnosťami svojho umu, predsa len kráča za slepým vodcom, ak sa pri poznávaní nebeských tajomstiev chce opierať iba o svoj ľudský rozum. Týmto základom je Ježiš; on je svetlo i dvere; on v snahe ukázať blúdiacim seba ako cestu, každému človeku ponúka svetlo viery, aby človek zatúžil po Bohu ešte nepoznanom, potom v túžbe aby mu uveril a vierou aby ho našiel a poznal. A na tomto základe pevne stojí Cirkev, vybudovaná na mene Ježišovom. Meno Ježiš je ozdoba kazateľov, a to tým, že pôsobí, aby jeho slová jasne žiarili, keď sa ohlasujú, aj keď sa počúvajú. Čo myslíš, z čoho vzniklo na celom svete tak veľké, nečakané a žiarivé svetlo viery, ak nie z ohlasovania mena Ježišovho? Či nie leskom a pôvabom toho mena nás Boh povolal do svojho obdivuhodného svetla? A tým, čo ich oblialo toto svetlo a v jeho jase poznali pravé svetlo, Apoštol právom hovorí: „Kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi. Ó aké slávne je toto meno, aké vznešené, milé a pôsobivé. Ním sa nám odpúšťajú hriechy, ním sa premáhajú nepriatelia, ním sa chorým uľavuje, trpiaci v nešťastí sa ním posilňujú a potešujú. Ty si sláva veriacich, učiteľov i kazateľov, ty posilňuješ pracujúcich a vzpružuješ ochablých. Svojou ohnivou vrelosťou zapaľuje zbožné túžby, spĺňaš vrúcne prosby, duše rozjímajúcich napĺňaš nadšením, tvojou pomocou sú oslávení všetci tí, čo ako víťazi vošli do nebeskej vlasti.

Výraz ´apoštol´ je prepisom gréckeho slova apostolos, čo znamená „ten, ktorý je poslaný“. V starovekom Grécku mohol byť apoštolom ktokoľvek, kto bol poslaný, aby doručil nejakú správu, či nariadenie - posol, splnomocnenec.

„V tých dňoch vyšiel na vrch modliť sa a strávil celú noc v modlitbe s Bohom. „Keď ta prišli, vystúpili do hornej siene, kde sa zdržiavali Peter a Ján, Jakub a Ondrej, Filip a Tomáš, Bartolomej a Matúš, Jakub Alfejov, Šimon Horlivec a Júda Jakubov“ (Sk 1, 13). (pozn. O živote apoštolov vieme skôr z legiend než z historických faktov. Spoľahlivé záznamy o nich mimo Nového zákona takmer neexistujú. Apoštoli, ktorých si Ježiš vybral, boli zjavne všetci z Galilei a to väčšinou, aj keď nie výlučne, z oblasti okolo Galilejského mora. Po Ježišovom Ukrižovaní zostala väčšina apoštolov priamo v Jeruzaleme alebo v jeho blízkom okolí a viedli prvotnú kresťanskú Cirkev.

Ježiš si vybral apoštolov, ktorí ho mali sprevádzať na cestách, pozorovať čo robí, učiť sa z jeho slov a skutkov a napokon pokračovať v jeho šľapajách, keď už nebude na zemi. Kresťania považujú apoštolov za prepojenie medzi živým Ježišom, zmŕtvychvstalým Ježišom a kresťanskou Cirkvou, ktorá začala vzrastať a vzmáhať sa po Ježišovom Nanebovstúpení. Apoštoli boli svedkami Ježišovho života, poslucháčmi jeho náuky, svedkami zjavenia sa vzkrieseného Ježiša ako aj vnímavými príjemcami múdrosti Ducha Svätého. Boli autoritou v súvislosti s Ježišovou náukou, jeho zámermi a túžbami.

Kto boli dvanásti (12) učeníci / apoštoli Ježiša Krista?

Slovo „učeník“ označuje učenca, alebo nasledovníka. Slovo „apoštol“ znamená „niekto, kto je vyslaný“. Pokým bol Ježiš na zemi, Jeho dvanásti nasledovníci boli nazvaní učeníci. Dvanásť učeníkov Krista nasledovalo, učilo sa od Neho a On učil ich. Po Jeho vzkriesení a vstúpení Ježiš vyslal učeníkov, aby boli Jeho svedkami (Matúš 28:18-20; Skutky 1:8). Potom sa o nich hovorilo ako o dvanástich učeníkoch. Avšak, dokonca aj kým bol Ježiš stále na zemi sa pojmy ako „učeník“ a „apoštol“ trochu zamieňali.

Pôvodných dvanásť učeníkov/apoštolov je vymenovaných v Matúšovi 10:2-4, „Mená dvanástich apoštolov sú: prvý Šimon, ktorý sa volal Peter, jeho brat Ondrej; Jakub, syn Zebedeov, a jeho brat Ján; Filip a Bartolomej, Tomáš a colník Matúš, Jakub, syn Alfeov, a Tadeus, Šimon Kanaánsky a Judáš Iškariotský, ktorý Ho aj zradil.“ Biblia tak isto menuje dvanástich učeníkov/apoštolov v Marekovi 3:16-19 a v Lukášovi 6:13-16. Keď si tieto pasáže porovnáme, tak sa ukáže, že je v menách nepatrný rozdiel. Zdá sa, že Tadeus bol tak isto známy aj ako „Júda Jakubov“ (Lukáš 6:16) a Lebeus (Matúš 10:3; Roháčkov preklad). Šimon Horlivec bol tak isto známy ako Šimon Kanaánsky (Marek 3:18). Judáš Iškariotský, ktorý zradil Ježiša bol nahradený medzi dvanásti Matejom (pozri Skutky 1:20-26).

Dvanásti učeníci/apoštoli boli obyčajnými mužmi, ktorých si Boh použil neobyčajným spôsobom. Medzi dvanástimi boli rybári, vyberač daní a revolucionár. Evanjelia nám hovoria o neustálych zlyhaniach, zápasoch a pochybnostiach týchto dvanástich mužov, ktorý nasledovali Ježiša Krista. Po tom, ako boli svedkami Ježišovho vzkriesenia a vstúpenia na nebesia Duch Svätý premenil učeníkov/apoštolov na mocných Božích mužov, ktorí prevrátili svet hore nohami (Skutky 17:6). Čo bolo tou zmenou? Dvanásti učeníci/apoštoli „boli s Ježišom“ (Skutky 4:13).

Dvanásti apoštoli Ježiša Krista

Jedným z najistejších údajov o Ježišovom živote je, že ustanovil skupinu dvanástich učeníkov, ktorú nazval „dvanásť apoštolov“. Tvorili ju muži, ktorých Ježiš k sebe osobne povolal, ktorí ho sprevádzali na jeho poslaní nastoliť Božie kráľovstvo a ktorí boli svedkami jeho slov, skutkov a vzkriesenia.

Skupina Dvanástich v spisoch Nového zákona vystupuje ako skupina stála a pevná, do ktorej Ježiš povolal „Šimona, ktorému dal meno Peter, Jakuba Zebedejovho a Jakubovho brata Jána, im dal meno Boanerges, čo znamená Synovia hromu, ďalej Ondreja, Filipa, Bartolomeja, Matúša, Tomáša, Jakuba Alfejovho, Tadeáša, Šimona Kananejského a Judáša Iškariotského, ktorý ho potom zradil“ (Mk 3,16-19). Mená apoštolov, ktoré sa objavujú v ďalších evanjeliách a v Skutkoch apoštolov, sú v podstate totožné. Tadeáš sa nazýva Júda, ale to nie je podstatné, lebo ako vidno, sú medzi nimi aj osoby s rovnakým menom - Šimon a Jakub - ktoré sú od seba odlíšené patronymikom (menom po otcovi) alebo druhým menom. Ide teda o Júdu Tadeáša. Podstatné je, že o evanjelizačnej práci veľkej časti apoštolov sa v knihe Skutkov vôbec nehovorí, čo poukazuje na to, že sa krátko na to rozptýlili a že napriek tomu sa tradícia mien apoštolov pevne ustálila.

Svätý Marek hovorí, že Ježiš: „vystúpil na vrch, povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, a oni prišli k nemu. Vtedy ustanovil Dvanástich, aby boli s ním a aby ich posielal kázať s mocou vyháňať zlých duchov“ (Mk 3,13-15). Poukazuje tak na Ježišovu iniciatívu a úlohu Dvanástich: byť s ním a zároveň boli poslaní kázať s takou istou mocou akú má Ježiš.

Ostatní evanjelisti - svätý Matúš a svätý Lukáš - sa vyjadrujú v podobnom štýle (porov. Mt 10,1 a Lk 6,12-13) . V celom evanjeliu postupne poznávame, ako Ježiša sprevádzajú, majú účasť na jeho poslaní a prijímajú jeho náuku. Evanjelisti neskrývajú, že veľakrát nechápu Pánove slová a že ho vo chvíli skúšky opustili. Ukazujú však aj na obnovenú dôveru, ktorú im dáva Ježiš Kristus.

Veľmi významné je, že počet vyvolených je dvanásť. Tento počet odkazuje na dvanásť kmeňov Izraela (porov. Mt 19,28; Lk 22,30; atď.) a nie na nejaké ďalšie, všeobecne rozšírené čísla tej doby - členov veľrady bolo 71, členov Rady v Kumráne 15 alebo 16 a dospelých členov požadovaných pri obradoch v synagóge bolo 10. Preto sa zdá jasné, že týmto spôsobom sa naznačuje, že Ježiš nemá v úmysle obnoviť kráľovstvo Izraela (Sk 1,6) na pozemskom základe, na kulte a na národe, ale ustanoviť na zemi Božie kráľovstvo.

Obsah videa:

tags: #jezis #a #jeho #apotoly