Vývoj dieťaťa je komplexný a fascinujúci proces, ktorý zahŕňa mnohé etapy. Od narodenia cez krst, rast až po detstvo, každá fáza prináša nové výzvy a radosti. Dôležité je pristupovať k výchove s láskou, nežnosťou a zároveň s dôslednosťou.
Krst a jeho význam
Svätý krst je sviatosť, prostredníctvom ktorej sa stávame Božími deťmi v Ježišovi Kristovi. Každý kresťan, keď vystupuje z krstnej vody, počúva ten hlas, ktorý zaznel pri brehu Jordána: "Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie" (Lk 3,22). Chápe, že bol pripojený ako dedič k milovanému Synovi (por. Gal 4,4-7) a tým sa stal bratom, alebo sestrou Kristovou.
Je to Duch Svätý, ktorý robí pokrstených Božími deťmi a členmi Kristovho Tela. Túto pravdu pripomína Pavol Korintským kresťanom: "V jednom Duchu sme boli pokrstení v jedno Telo" (1Kor 12,13). Krst znamená a spôsobuje mystické, ale reálne začlenenie do ukrižovaného a osláveného Ježišovho Tela.
Rast a vývoj
Rast a vývoj dieťaťa predstavujú neustály proces zmien. V tomto kontexte je dôležité spomenúť aj slová pápeža Františka, ktorý zdôraznil potrebu priblížiť sa a podať ruku tým, ktorých má spoločnosť tendenciu vylučovať. Konať rovnako ako sa zachoval Ježiš voči vylúčeným svojich čias vytvára z Cirkvi skutočné „spoločenstvo“.
Ježiš sa dotkol malomocného a uzdravil ho, čím ukázal, že blízkosť a dotyk sú dôležité pre uzdravenie a začlenenie do spoločnosti. „Nedá sa vytvárať spoločenstvo bez blízkosti. Nedá sa budovať pokoj bez blízkosti. Nedá sa konať dobro bez priblíženia sa.“
Ježiš mu mohol povedať skrátka: „Buď uzdravený!“ Avšak nie - priblížil sa k nemu a dotkol sa ho. Ešte viac! Vo chvíli, keď sa Ježiš dotkol nečistého, sám sa stal nečistým. A toto je Ježišovo tajomstvo: berie na seba našu špinu, naše nečistoty.
Detstvo a výchova
Výchova dieťaťa je náročná, ale zároveň krásna úloha. Každé dieťa je jedinečné a vyžaduje si individuálny prístup. Preto je dôležité neváhať a hľadať rady u odborníkov a ľudí s vlastnými skúsenosťami.
Pri výchove je dôležité pamätať na rovnováhu medzi prísnosťou a láskou. Láska a nežnosť by mali byť základom výchovy, pretože vytvárajú bezpečné prostredie pre rast a rozvoj dieťaťa.
Dnešné evanjelium nám predkladá rozprávanie o vzkriesení dvanásťročného dievčaťa, dcéry jedného z predstavených synagógy, ktorý sa vrhá k Ježišovým nohám a prosí ho: «Dcérka mi umiera. Poď, vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila» (Mk 5,23). V tejto prosbe cítime ustarostenosť každého otca o život a dobro svojich detí. No vnímame aj veľkú vieru, ktorú má ten človek v Ježiša.
A keď prichádza správa, že dievčatko zomrelo, Ježiš mu hovorí: «Neboj sa, len ver!» (v. 36). Toto Ježišovo slovo dodáva odvahu. A hovorí ho aj nám, veľakrát: «Neboj sa, len ver!» Keď vojde do domu, Pán posiela preč všetkých plačúcich a bedákajúcich ľudí a obracia sa k mŕtvemu dievčaťu so slovami: «Dievča, hovorím ti, vstaň!» (v. 41). A dievča hneď vstalo a začalo kráčať.
Tu vidno Ježišovu absolútnu moc nad smrťou, ktorá je pre neho ako sen, z ktorého nás môže prebudiť. Doprostred tohto rozprávania Evanjelista vkladá ďalšiu epizódu: uzdravenie ženy, ktorá od dvanástich rokov trpela krvácaním.
Z dôvodu tejto choroby, ktorá ju podľa kultúry tej doby robila „nečistou“, musela sa vyhýbať akémukoľvek ľudskému kontaktu: úbohá, bola odsúdená na spoločenskú smrť. Táto anonymná žena uprostred davu, ktorý nasleduje Ježiša si vo svojom vnútri hovorí: «Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem» (v. 28). A tak sa stalo: potreba oslobodiť sa ju pobáda nabrať odvahu a takpovediac „vyťahuje“ z Ježiša svoje uzdravenie.
Kto verí, „dotýka sa“ Ježiša a čerpá od neho milosť, ktorá zachraňuje. Viera je toto: dotýkať sa Ježiša a čerpať z neho milosť, ktorá zachraňuje. Zachraňuje nás, zachraňuje náš duchovný život, zachraňuje nás z toľkých problémov.
Ježiš si to povšimne a uprostred ľudí hľadá tvár tej ženy. Ona predstúpi s rozochvením a on jej hovorí: «Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila» (v. 34). Je to hlas nebeského Otca, ktorý hovorí v Ježišovi: „Dcéra, nie si prekliata, nie si vylúčená, si moja dcéra!“ A zakaždým, keď sa k nám Ježiš približuje, keď my prichádzame za ním s vierou, počujeme toto od Otca: „Dieťa, ty so môj syn, ty si moja dcéra! Si uzdravený, si uzdravená. Ja odpúšťam všetkým, všetko."
Tieto dva príbehy - uzdravenie a vzkriesenie - majú jediný stredobod: vieru. Odkaz je jasný, a dá sa zhrnúť do jednej otázky: Veríme, že Ježiš nás môže uzdraviť a môže nás prebudiť zo smrti? Celé Evanjelium je napísané vo svetle tejto viery: Ježiš je vzkriesený, zvíťazil nad smrťou, a skrze toto víťazstvo aj my vstaneme z mŕtvych.
Táto viera, ktorá bola pre prvých kresťanov istotou, sa môže zahmliť a stať sa neistou, až do tej miery, že si niektorí pletú vzkriesenie s reinkarnáciou. Ale Božie slovo tejto nedele nás pozýva žiť v istote vzkriesenia: Ježiš je Pán, Ježiš má moc nad zlom a smrťou, a chce nás priviesť do Otcovho domu, kde kraľuje život.
A tam sa stretneme všetci, všetci, čo sme tu dnes na tomto námestí, stretneme sa v Otcovom dome, v živote, ktorý nám Ježiš dá. Kristovo vzkriesenie účinkuje v dejinách ako princíp obnovy a nádeje. Ktokoľvek, kto je malomyseľný a unavený až na smrť, ak sa zverí Ježišovi a jeho láske, môže nanovo žiť. Aj začať nový život; zmeniť život je istým spôsobom vzkriesenia, zmŕtvychvstania.
Dôležitosť výchovy emocionálne inteligentného dieťaťa: Erika Brodnock na TEDxHackney
Výchova je dôležitá. Či už stojíte na prahu rodičovstva, alebo už ste rodičmi na plný úväzok, neváhajte vziať do rúk knihy o výchove a nechajte si poradiť odborníkmi alebo ľuďmi s vlastnými prežitými skúsenosťami. Každé dieťa je úžasný originál a tak k nemu treba pristupovať aj vo výchove. Čo platilo na Katku, nemusí platiť na Janku! A preto je výchova dieťaťa nesmierne náročná.
Nemožno nespomenúť narastajúce šírenie náboženskej ľahostajnosti a ateizmu v jeho rozličných výrazových formách, predovšetkým v dnes najčastejšej forme sekularizmu. Človek, zaslepený úspechom svojich výdobytkov a nezadržateľným vedeckým rozvojom, a ešte viac fascinovaný najsladším a vždy novým pokušením, chcieť sa stať ako Boh neohraničeným používaním svojej slobody (por. Gn 3,5), vytrháva zo svojho srdca náboženské korene. A predsa sa nedá celkom vyhasiť hľadanie a potreba náboženských hodnôt. Svedomie každého jedného človeka, ktorý má odvahu postaviť sa zoči-voči najzákladnejším otázkam ľudskej existencie, predovšetkým k otázke o zmysle života, utrpenia a zomierania, nemôže sa vyhnúť tomu, že by si neprivlastnil slová pravdy, ktoré zvolal sv. Augustín: „Stvoril si nás pre seba a nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe.“
Okrem toho myslíme na mnohé urážky, ktorým je dnes človek vystavený. Vždy vtedy, keď nie je človek uznaný a milovaný vo svojej dôstojnosti ako živý obraz Boží (por. Gn 1,26), je vydaný napospas najponižujúcejším a najabsurdnejším formám zneužitia, ktoré ho nemilosrdne robia otrokom silnejšieho. Tento silnejší môže niesť rozličné mená: ideológia, hospodárska moc, neľudské politické systémy, vedecká technokracia, záplava masovokomunikačnými prostriedkami. Kto by mohol menovať počet tých detí, ktoré sa nenarodili, lebo ich zabili v lone ich matiek, mená detí, ktoré sú opustené a týrané svojimi rodičmi, detí, ktoré vyrastajú bez lásky a výchovy? V niektorých krajinách sa musia celé národy zriekať bytu a práce. Nedisponujú ani potrebnými prostriedkami, aby mohli viesť život dôstojný človeka a nepatrí im ani to nevyhnutné a potrebné pre život. V hrozných rozmeroch sa udomácnili na perifériách veľkých metropolí prejavy morálnej biedy a chudoby. A celé skupiny ľudí sú nimi smrteľne zasiahnuté. I keď sa ešte pričasto pohŕda posvätnosťou osoby a uráža sa, zničiť ju nemožno. Na tomto základe zachytáva stále širšie kruhy väčšia senzibilita pre osobnú dôstojnosť každého človeka. Zdôraznilo sa, že naša doba je dobou „humanizmov“. Znakom a ovocím týchto humanistických prúdov je rastúca potreba po účasti. Táto je bezpochyby znakom dnešného ľudstva, opravdivým „znamením doby“, ktoré dozrieva v rozličných oblastiach a v rozličných smeroch: predovšetkým medzi ženami a mládežou, a to nielen v smere rodiny a školstva, ale aj v kultúrnej, hospodárskej, sociálnej a politickej oblasti.