Georg Wilhelm Friedrich Hegel sa usiloval vysvetliť vývoj sveta a ducha ako proces neustáleho pohybu, protirečenia a sebarealizácie. Hegelova filozofia sa zaoberala rozvojom dialektiky a tvrdila, že poznávanie je dynamický proces založený na rozporoch a ich syntéze. Hegelovský idealizmus mal výrazný vplyv na oblasti ľudskej spoločnosti, vrátane politiky, histórie a umenia.
Hegel kládol náboženstvo pred umenie a zdôrazňoval jeho oveľa zásadnejší význam pre utváranie uvedomelého étosu človeka. Hegelovu filozofiu sme zhrnuli do piatich potrieb, ktoré sa prelínali jeho filozofickým myslením. Hegel sa preslávil svojou dialektickou metódou, ktorú používal na rozvoj a vyjadrenie filozofických myšlienok.
Hegelova dialektika sa zameriavala na konflikty a protiklady v myslení a dejinách a na ich zosúladenie a splynutie v jedno prostredníctvom dialektického procesu. Hegel sa venoval i dialektike svetových dejín a vytvoril komplexný rámec na pochopenie dejinného vývoja.
Podľa neho sa dejiny vyvíjajú prostredníctvom dialektických konfliktov a vyjadrujú postupné duchovné osvietenie a vzkriesenie myslenia ľudstva. Hegel sa venoval i filozofii právneho systému a štátnej moci. Tvrdil, že štát je najvyšším prejavom etického ducha a prostredníctvom práva a inštitúcií sa realizuje etický život v štáte a spoločnosti.
Fenomenológia ducha, ktorej Hegel je autorom, je jedným z jeho najznámejších diel. V nej popisuje dialektický vývoj vedomia a postupné získavanie poznania a uvedomovania si ducha. Hegelovo učenie malo obrovský vplyv na ďalších filozofov a mysliteľov, vrátane Karla Marxa, Friedricha Nietzschého, Alexandra Kojeva a mnohých ďalších. Jeho myšlienky a metóda dialektiky stále ovplyvňujú filozofiu, politiku aj sociológiu.
Cieľom Fenomenológie ducha je analyzovať proces vývoja vedomia a ducha a popísať rôzne štádiá vedomia, ktoré sú prechodné a vedú k dosiahnutiu absolútneho ducha. Hegel používa dialektickú metódu na skúmanie vývoja vedomia. Táto metóda sa zakladá na konfliktoch, protikladoch a ich syntéze. Každé štádium vedomia je prekročené a syntetizované do vyššej formy, ktorá prináša nové pochopenie a pokrok.
Hegelovo učenie sa sústredilo na absolútneho ducha, ktorý je nekonečným procesom, v ktorom sa Christos realizuje. Hegelov postoj k filozofii obsahoval nielen objektívne determinanty, ale aj subjektívne momenty spočívajúce v samej povahe osobnosti.
Hegelove ideály tak dokáže prijímať emotívny, vzletný, rýchlo prístupný citovému vzplanutiu človek. Hegelova filozofia rozprúdila krv v bytosti Ľudovíta Štúra a dala mu východisko zo subjektívnych túžob a objektívnych potrieb, kde mu umožnila spojenie obidvoch týchto pólov ľudskej aktivity v jeden osobne, až nadosobný cieľ a svojou protirečivou podstatou pôsobila nie menej protirečivo na myslenie Ľudovíta Štúra a všetkých štúrovcov.
Hegel filozoficky poznával v dejinách to, čo bolo vývojovo dokončené. Šíriteľom filozofie Hegela na Slovensku bol v minulosti predovšetkým národovec Ľudovít Štúr, ktorý tvoril ideologicky a politicky koncepcie národného programu v jeho revolučnom období. S neskorším prechodom Ľudovíta Štúra do pozície idealizmu vznikala často mienka, akoby tento čin bol spiatočnícky a na škodu celého ďalšieho myšlienkového vývinu vo formujúcom sa národe.
Pietistická náboženská vrúcnosť sa v Hegelovej filozofii tak transformovala v národný cit. Hegel sa vo svojich prácach venoval aj téme Christa a kresťanstva. Jeho pohľady na Christa boli súčasťou jeho širšej filozofie ducha, dialektiky a dejín.
Hegel pripisoval Christovi významnú úlohu v dejinách a rozvoji ľudskej duchovnej kultúry. Videl Christa ako zlomový bod v dejinách ľudstva, ktorý priniesol nové etické a náboženské ponímanie a ovplyvnil vývoj západnej civilizácie. Hegel vyzdvihoval Christa ako osobu, v ktorej sa zlúčili božská a ľudská podstata.
Pre neho bol Christos unikátnym príkladom jednoty a harmónie medzi transcendentálnym božstvom a ľudským bytím. Hegel chápal Christa ako inkarnáciu ducha a príchod božského ducha do konkrétneho človeka. Videl Christa ako vyjadrenie duchovnej dimenzie ľudstva a jeho sebauskutočňovania. Hegelovo pochopenie Christovho utrpenia a kríža je založené na jeho dialektickej metóde.
Pre neho kríž reprezentuje konflikt, protiklady a vyrovnávanie sa s negatívnymi aspektmi existencie, čo je súčasťou dialektického procesu napredovania ducha. Hegelov postoj k náboženským inštitúciám, vrátane kresťanstva, bol kritický. Kritizoval ich za ich dogmatické a zastarané prvky a zároveň zdôrazňoval potrebu ďalšieho duchovného rozvoja a pochopenia.
Je potrebné poznamenať, že Hegelov pohľad na Christa je výsledkom jeho filozofického systému, v ktorom sa zaoberal širšími otázkami ducha, dialektiky a dejín. Jeho chápanie Christa je preto komplexné a viazané na jeho vlastnú filozofiu, ktorá presahuje tradičné teologické hľadisko. Hegelov racionalizmus nie je výrazom osobnej zrelosti, ale skôr filozofiou školou, bytostne však neprežitou, takže už tu sa prejavujú nábehy k hľadaniu nového typu svetonázoru.
Nepochybne kladným styku s racionalizmom u Hegela je získanie rozumového stanoviska vo veciach náboženských a cirkevných a neskoršie prijatie idealizmu na jednej strane síce znamenalo upevnenie svetového fideizmu, na druhej strane však to už nezvrátilo vecný, v mnohých súvislostiach i kritický postoj k náboženstvu a tradičnému domácemu tvoreniu vlastnej teológie či hľadaniu Christa. Abstraktnosť a nehistorickosť znemožňovali v použitie racionalizmu na problémy pochopenia histórie.
Heglovo učenie preniklo v minulosti do všetkých slovanských kultúr a silne tam zapustilo filozofické korene. Ľudovít Štúr, pre ktorého je od jeho mladých liet charakteristický živý styk so slovanskými ideologickými predstaviteľmi, bol teda na Hegela upozorňovaný z viacerých strán, nielen z kruhu svojich priateľov či spolu študentov.
Na českom území nadväzovali na Hegela autori ako napríklad František Klácel či Augustín Smetana, z ktorých najmä Klácelove hegeliánske náhľady na vývin histórie a potom aj Slovanstva našli ohlas aj u slovenskej národne vzdelanej mládeže. V slovenských dejinách vplýval Klácel na Hurbana a Štúrovi boli ako vzor bližší ruskí a poľskí hegeliáni.
Štúr prevzal od Hegela myšlienku svetodejinných národov a ich postupnosti. S Hegelom sa však rozchádzal v otázke významu protestantizmu ako duchovného princípu svetových dejín a bližšia mu bola vláda silného cisára ako slabého parlamentu a najbližším náboženstvo pre národné a filozofické smerovanie mu bolo práve pravoslávie.
Slovanofilsky Štúr kritizoval protestantizmus ako individualistické náboženstvo, neprispievajúce k jednote a jednoznačnosti, a nahradil ho pravoslávím. Hoci Štúr opúšťal protestantské náboženstvo, nie je známe, že by ho formálne odmietol. Na druhej strane Hegelove vyjadrenia o iných štátoch, ako napríklad o Indii sú historicky aj logicky nepresné.
Nedajú sa posudzovať podľa štandardov akademickej objektivity. Hegelov záujem o Indiu treba chápať v kontexte nemeckého romantického obdivu k Indii. Hegel ju nazýval krajinou túžby, pretože mnohí túžili po jej bohatstve a múdrosti už roky. Na rozdiel od romantikov však Hegel zahliadol súčasnosť a zaradil Indiu do smerovania dejín, ktoré si predstavoval.
Hegel upriamil pohľad filozofov na súčasnosť a začlenil Indiu do oblúka smerovania dejín, ktorý si predstavoval. Hegel preto neglorifikuje počiatok dejín. Duch svetových dejín podľa Hegela postupuje k väčšiemu bohatstvu a ku väčšej dokonalosti. To, čo je na počiatku, nemôže byť bohatšie a dokonalejšie. India je pre Hegela teda krajinou východu, počiatku, ale zároveň aj krajinou detstva.
Podľa Hegela sa teda nemusíme a nemáme nikdy vracať k Východu, ktorý je vecou minulosti. Proroctvá o Christovi, ako o Svetle z východu nadobúdajú v tomto tvrdení hlbší rozmer hodný zamyslenia. Hegelova filozofia sa skutočne stala významnou súčasťou nemeckej klasickej filozofie a jej vplyv pokračuje aj v súčasnosti.
Jeho dialektický idealizmus mal veľký vplyv na mnohých filozofov a mysliteľov, vrátane Karla Marxa a Friedricha Engelsa, ktorí sa snažili rozvinúť a transformovať Heglovu dialektiku vo svojom materiálnom dialektickom materializme. Hegel mal osobitý spôsob prednášania, ktorý niektorí mohli považovať za zložitý a ťažko zrozumiteľný. Jednou z prvých základných otázok, ktoré sa Heglovi vynorili pri jeho štúdiu Immanuela Kanta, bola túžba po znovuzískaní jednoty človeka. Podľa Hegla sa táto jednota nachádza v láske.
Pre neho je moment dialektiky, teda skutočnosti, podstatným tvoriacim momentom. Hegel začína analýzou lásky ako životného procesu, v ktorom je nevyhnutná prítomnosť milujúcej osoby. Milujúci musí byť si vedomý svojej existencie a na jednej strane vzťahu klásť sám seba. Tento prvok spojený s Heglovým termínom téza reprezentuje milujúceho jednotlivca.
Avšak milujúci musí opustiť sám seba, čo znamená oddanosť milovanému, kde opäť prevláda altruizmus nad všetkým ostatným. Toto je spojené s Heglovým termínom antitéza. Antitéza je procesom zabúdania na seba. Milujúci sa musí oddať a zabudnúť na seba, aby mohol klásť druhého človeka ako protipól svojho osobného ja.
Tým, že sa dáva milovanému so všetkým a vo všetkom, nájde sám seba v hlbšom zmysle v milovanom človeku. Tento proces, v ktorom sa prelínajú téza, ktorú reprezentuje milujúci, antitéza stelesnená cez zabúdanie na seba a syntéza, kde je nájdenie seba samého v milovanom, je pre Hegla dôležitým momentom lásky a dialektického vývinu.
Hegel vníma lásku ako proces, ktorý prekračuje individuálne ego a umožňuje nájdenie jednoty vo vzťahu k inému človeku. Syntéza je proces, ktorý umožňuje nájsť seba samého, ako milujúceho skrze milovaného. Téza a antitéza vedú k syntéze. Dialektický pohyb a rozpor sú vlastné skutočnosti, a dialektický proces platí aj pre lásku a život ako celok.
Hegel sa zaujíma o samotný život a jeho podstatu. Podstatu života označuje za absolútneho života, čo zahŕňa celú skutočnosť ako prejav absolútnosti. Vzkriesený Christos je absolútny život. S týmto zistením sa Hegelovo zmýšľanie stáva filozofickou teológiou. Jeho filozofia sa zaoberá Christom a jeho explikáciou.
Explikácia je proces vysvetľovania, rozkladania alebo interpretácie niečoho, čo je zložité, nejasné alebo neznáme. Je to snaha preniesť niečo abstraktné, komplikované alebo ťažko pochopiteľné do jednoduchších a zrozumiteľnejších termínov alebo konceptov. Téza je, že duch je akoby v spánku a nie je si sám seba vedomý. Antitéza je, že duch sa odsudzuje sám seba, ale nachádza sa v štádiu, kde všetko, čo vidí, mu pripadá cudzie, a tak sa začína odsudzovať sám seba.
Hegel to označuje ako prírodu. Duch sa odsudzuje cez prírodu. Antitéza je iné bytie. Heglovský Christos je Boh, ktorý si uvedomuje svoju existenciu, je to večná a neobsiahnuteľná absolútnosť, z ktorej všetko vyplýva. Je to absolútnosť, ktorá si uvedomuje sama seba. Hegel, ako jeden z najvýznamnejších postkantovských idealistov, vyznával názor, že Absolútny duch sa napĺňa a realizuje už v dejinách nášho sveta.
Podľa jeho dedukcie kategórií je zrejmé, že ľudstvo dosahuje svoju realizáciu a jednotu s Absolútnym v oblasti filozofie, umenia a náboženstva. Zdá sa teda, že Christos je prítomný vo svete alebo že svet existuje v Christovi a že ľudstvo, ako súčasť histórie a božskej realizácie vo svete, má podiel na božskom živote.
Taktiež by sa zdalo, že Christa treba charakterizovať ako zároveň nutnosť a potenciál, aktuálnosť a zmenu, ako aj trvanie a stálosť. Na prvý pohľad by sa zdalo, že hegelovské absolútno je založené na panenteistickom chápaní, ktoré zdôrazňuje dvojpolárny charakter pojmov. Hegel kladie dôraz aj na dedukciu kategórií logiky, prírody a ducha, ktorá odhaľuje rodové línie Ducha.
Tieto línie zahŕňajú vnútornú logiku, ktorú svet ako Duch nasleduje vo svojom vývoji, Duch pre seba, ktorý predstavuje existenciu prírody zabudnutú na svoj vlastný kontext, a Duch sám pre seba, čo je vedomý duchovný život a jeho úloha v rozvoji sveta. Táto dedukcia sa pohybuje od najabstraktnejších kategórií ku konkrétnym, a je čiastočne logická a čiastočne časová.
Nie je možné ju čítať iba ako úplnú logickú postupnosť alebo iba ako úplnú časovú postupnosť. Logická postupnosť má podľa Hegela vzhľad neoplatonistickej schémy, avšak otočenej na hlavu, pretože Absolútny duch obsahuje všetky kroky predchádzajúcej dedukcie. Ako časová postupnosť sa systém javí ako druh stoického až herakleitovského panteizmu, ktorý kombinuje absolutizmus s jasným parmenidským motívom a ruší čas z večného hľadiska.
Táto parmenidská vlastnosť sa nachádza nielen u Hegela, ale aj u mnohých iných idealistov, ktorých on svojou filozofiou ovplyvnil. Hegelov dialektický idealizmus predstavuje najdôležitejší výsledok nemeckého klasického idealizmu. Podobne ako Schelling, Hegel študoval na teologickom inštitúte v Tübingene. Hoci dokončil teológiu, nevybral si duchovné povolanie, ale vstúpil do výchovných služieb.
Svoju vlastnú myšlienkovú filozofiu začal po habilitácii v roku 1801. Po Schellingovom odchode z Jeny sa stal hosťujúcim profesorom na univerzite v roku 1805. Vplyvom vojnových udalostí, keď napoleonské vojská obsadili Jenu v roku 1808, Hegel odišiel do Bambergu a neskôr do Norimbergu, kde pôsobil ako riaditeľ tamojšieho gymnázia.
V roku 1816 bol menovaný za aktívneho profesora na univerzite v Heidelberge, ale tam sa nezdržal dlho. Od roku 1818 až do svojej smrti prednášal na univerzite v Berlíne na pozvanie pruskej vlády. V Berlíne sa Hegel stal prvým filozofom pruského štátu a vôbec prvým filozofom nemeckých univerzít v oblasti nemeckého klasického idealistického myslenia.
Pri vytváraní svojho dialektického idealizmu Hegel sa opieral o nemeckú filozofickú tradíciu, no zároveň ju podrobil dôkladnej filozofickej kritike. Odmietol Kantov agnosticizmus, Fichteho subjektívny idealizmus a rozchádzal sa aj so Schellingom, hoci prebral jeho princíp identity subjektu a objektu, ale neroz...
Peter Kellner-Hostinský sa dôsledne venoval aj filozofii a teológii. Bol ovplyvnený najmä mystickou filozofiou Schellinga, poľskými mesianistami, J. Komenským a mystikom J. Böhmem. Z týchto zdrojov vytvoril mesianistickú (antiracionalistickú) koncepciu antihegelianizmu. Z týchto pozícií analyzoval aj slovanskú mytológiu. Mesianistické pozície nachádzame aj v jeho literárnej tvorbe.
Skomponoval päťtaktovú veršovanú drámu Svätoslavičovci, v ktorej čitateľovi predkladá tému Slovanstva v dejinách (a to na pozadí mytologických motívov, historických faktov a filozofických reflexií). V neposlednom rade sa Peter Kellner-Hostinský venoval ekonómii resp. národohospodárstvu.
Podľa Biografického slovníka (ktorý uvádza, že Hostinský pracoval so zakázanou Berzeviciho prácou o vykorisťovaní sedliakov v Uhorsku) reprezentoval ľavicové krídlo romantickej generácie. Venoval sa tiež pedagogickej, osvetovej a politickej činnosti.
Filozoficky najagilnejším predstaviteľom mesianistickej línie slovenského romantizmu bol Peter Kellner-Hostinský (1823 - 1873). Svoj vzťah k Hegelovi a nemeckej filozofii vôbec vyjadril v prácach: Duma v Tatrách, Otvorený list Ctibohovi Zochovi, Prvotiny vedy slovanskej, Slovo k návestiu, Jeden zápisok do pamätníka, Stará vieronáuka slovenská atď. V uvedených prácach reagoval na ontologickú i gnozeologickú stránku Hegelovej koncepcie dialektického idealizmu, ktorú reflektoval cez prizmu Schellingovej filozofie identity.
Ontologickým východiskom Hostinského filozofických úvah je hegelovsky inšpirovaná predstava o duchu ako substanciálnom základe všetkého jestvujúceho. Fundamentálnou vlastnosťou tohto ducha je negatívnosť, lebo „duch“ - píše Hostinský - „je odpor materie, že ale matéria je pozitívna, nasledovne duch musí byť negatívny.
Duch je príčina všetkého života, tohto vlastnosťou je sloboda, ale zase za svoju protiveň má negáciu: teda aj negácia je vlastnosť ducha. Negatívnosť je prieslovo (praedicatum) duchovedy, ako pozitívnosť empírie. Negatívnosť je večný vietor na duchovnom oceáne ľudstva“ (Hostinský 1847, s. 619). Takto chápaného ducha však Hostinský nestotožňuje s Bohom.
Naopak! Hegelovské chápanie boha ako absolútneho ducha, (ktorý je „neosobný“, „abstraktne-pojmový“ a pod.) zjavne odmieta. Namiesto toho zdôrazňuje kresťanské dimenzie Boha, predovšetkým to, že Boh je „osobnosťou“, „živou existenciou“, „Stvoriteľom“, ktorý obsahoval v sebe svet (t.j. človeka i prírodu) už predtým, než bol svet stvorený atď.
Aj keď Hostinský hegelovské chápanie boha neakceptuje, predsa mu v niečom zostal poplatný. Týka sa to napríklad vymedzenia vzťahu Boha a človeka, ktoré Hostinský predstavil v nasledujúcom stanovisku: „Upovedomeňja božstva je ňje inšje ako phaenomenologia jeho. Stredom tohto upovedomuvaňja je človek - nasledovne teda všetkuo poznaňja pravdi, a tak upovedomeňja Boha, ďeje sa len skrze človeka a v človeku“ (Hostinský 1851, s.
Hostinský hovorí o troch typoch, resp. podobách človeka, ktoré sa historicky prejavujú v troch rozličných svetoch: v „svete hellenskom“ človek „dejstvuje“ ako indivíduum, v „svete romansko-germanskom“ ako subjekt, v „svete slovanskom“ ako osoba. „V prvom svete“ - píše Hostinský - „je pôvodom činu človeka cit, v druhom myšlienka, v treťom vôľa. Cieľ človeka prvého je krása, druhého pravda, tretieho dobro. Hellena určuje v dejstvovaní osud (fatum), Romano-Germana idea, Slovana Bôh. Koniec deju pri Rékovi je smutný, pri Germánovi zúfalý, pri Slovanovi svetomierny“ (Hostinský 1862a, s.
Trom historickým typom človeka, „dejstvujúcim“ v troch osobitných svetoch, zodpovedajú tri podoby, resp. „stanoviská“ vedy. Hostinský ich vymedzuje ako: vedu empirickú, metafyzickú a skutočnú. Zatiaľ, čo gnozeologicko-metodologickou platformou vedy empirickej je gnóma „sentio, ergo sum“, vedy metafyzickej „cogito, ergo sum“, ideovou platformou vedy slovanskej je „filozofia videnia“ s krédom „video, ergo sum“ (Hostinský 1847, s.
Hostinský je presvedčený, že tak vede empirickej (t.j. francúzsko-anglickej) ako aj vede metafyzickej (t.j. náuke nemeckej) chýba skutočný kresťansko-teistický rozmer. Cez analýzu Goetheho Fausta, ktorý mu znázorňuje celú náuku nemeckú, to zdôvodňuje slovami: „Faust všetky vedy študoval, a predca k ničomu neprišiel, bo chybuje mu jedno, skroze čo všetko svoj opravdivý význam dostáva, t.j. večne - božské, alebo viera a moc slova Božieho“ (Hostinský 1862b, s. 267).
Vrcholom takto chápanej nemeckej vedy je vraj Hegelov filozofický systém, ktorý môže byť - podľa Hostinského - prekonaný len novou sústavou skutočnej vedy a tou má byť „veda slovanská“. Hostinský tvrdí, že až v Schellingovej filozofii identity zmierili a zjednotili sa všetky protiklady (odpory) do harmonického celku, ktorého predpokladom a zárukou je Absolútno.
V nadväznosti na Schellingovu, protihegelovsky zameranú iniciatívu vo filozofii, ako aj Hurbanovu koncepciu vierovedy (s ústredným pojmom videňja), Hostinský rozvíja projekt „slovanskej vedy“, ktorého základné východiská, resp. ciele predstavil - na pozadí polemiky s Ctibohom Zochom - už r. 1847 a systematizoval o štyri roky neskôr v práci s názvom „Prvoťini vedi slovanskej“.
Hostinský tu píše: „Ako bez zori ňjeto víchodu, tak bez hvjezdi videňja ňjet jara pravdi slovanskej. Hvjezdou takou je princíp videňja. Tím postavili sme žuloví základ pre kostol vedi našej, vedi slovanskej. Toto je obrat a marš zo sveta ňemeckjeho do sveta nášho, z vedi abstraktnej do vedi skutočnej. Videňja je podstatou vedi našej tak, ako špekulatívnosť je podstatou vedi ňemeckej“ (Hostinský 1851, s.
Predmetom „slovanskej vedy“, ktorá je založená na princípe videňja, je „celuo zjaveňja Boha“, v dôsledku čoho ma „slovanská veda“ nevyhnutne syntetický, resp. syntetizujúci charakter. „Slovanská veda“ musí byť prostredníctvom videňja jednotou „všetkých momentou poznaňja pravdi … A prečo že je veda slovanská taká všecelosť ? Zato, že videňja ja univerálni princíp poznaňja“ (Hostinský 1851, s.
Videňja je teda súčasne metodologickým aj gnozeologickým základom „slovanskej vedy“. Bez videňja nieto - podľa Hostinského - ani skutočného poznania, ani „slovanskej vedy“ ako takej. Z tejto pozície Hostinský polemizuje aj so Ctibohom Zochom, ktorého usviedča z toho, že Hurbanovu koncepciu videňja buď vôbec nepochopil, alebo „vedome prekrútil“.
Zoch tu Hurbanovu koncepciu videnia považuje len za modifikáciu nemeckého Weissagung, resp. Anschauung (t.j. V ďalšom priebehu sporu o koncepciu „videňja“ dochádza k paradoxnému obratu. Zoch, ktorý pôvodne vystupoval z pozície „objektívneho vedenia“, začína používať proti Hurbanovej a Hostinského „filozofii videňja“ argumenty opierajúce sa o kognitívnu silu kresťanského zjavenia. V tejto súvislosti píše: „Videnie pravdy v obraze je poézia, ale zjavenie pravdy (realisatio) je pravá múdrosť … Kresťanské zjavenie sa musí stať slovenským videním“ (Hostinský 1847, s. 524 a s.
Hegel nadviazal na Herakleita, ktorý ako prvý povedal, že „všetko plynie“ (panta rhei).
Hegelove tri zákony dialektiky
- Zákon jednoty a boja protikladov
V každej veci existujú protiklady, ktoré sú navzájom v napätí, ale aj sa dopĺňajú. Napríklad: v kapitalistickej spoločnosti existuje jednota a zároveň konflikt medzi buržoáziou (vlastníci výrobných prostriedkov) a robotníkmi (pracovná sila).
- Zákon premeny kvantity na kvalitu
Drobné kvantitatívne zmeny sa postupne menia na kvalitatívne zmeny.
Hegel a slovenskí štúrovci
Štúrovci boli Hegelovými myšlienkami výrazne ovplyvnení. Z jeho učenia prevzali najmä myšlienku vývoja absolútneho ducha, teda že dejiny, kultúra a národný život sa neustále vyvíjajú. Preto aj slovenský národ podľa nich má svoje miesto v dejinách ľudstva a prostredníctvom duchovnej a kultúrnej práce môže dosiahnuť sebauvedomenie a slobodu.
Zhrnutie
- Základ reality tvorí absolútna idea (duch),
- Svet sa vyvíja dialekticky - cez protirečenia, pohyb a zmeny,
- Filozofia je sebapoznávaním ducha,
- Práca je kľúčom k sebauvedomeniu človeka,
- Dejiny sú procesom vývoja slobody,
- Hegelov systém zahŕňa logiku, filozofiu prírody a ducha.