Slávime Vigíliu tej najväčšej slávnosti. Ako môžeme sláviť vigíliu zmŕtvychvstania Ježiša Krista? Slávime ju teraz v noci na Bielu alebo Svätú sobotu, kedy chceme ešte viac prežiť tie udalosti, ktoré sa stali, ktoré nám prinášajú ten najväčší dar od Boha - a to je vykúpenie z našich hriechov, otvorené nebo, spása, ktorú máme, a môžeme večne prebývať s Bohom. Toto chceme dnes oslavovať. K tomu nás majú privádzať aj dnešné čítania.
Tradične, už pri prvom čítaní, ideme hneď na počiatok, ideme hneď k tomu, ako Boh stvoril človeka. Počúvame tú známu vetu z Knihy Genezis, z 1. kapitoly: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“ Toto je možno tá základná duchovná definícia človeka - že človek nie je obyčajné ani bežné stvorenie. Človek nie je ani nejaké podradné stvorenie. Naopak, jedna z tých pozitívnych vlastností alebo z tej veľkosti človeka spočíva v tom, že je stvorený na Boží obraz, je stvorený na Božiu podobu.
Samozrejme, človek nemá tie atribúty Boha, že by bol božským stvorením alebo že by bol Bohom, či mal Božie vlastnosti. Samozrejme, nie. Ale k Bohu sa približujeme, možno tým najkrajším, najsilnejším a najdôležitejším pripodobnením sa, práve schopnosť milovať, schopnosť lásky, schopnosť obetovať sa, schopnosť robiť pre druhých viac ako pre seba. Tá láska, ktorá je v Bohu, v tej Najsvätejšej Trojici, je prítomná aj v nás. Aj my sme stvorení na tento obraz a túto podobu lásky. Vedieť milovať - takto nás stvoril Boh a toto je doslova v nás zakódované.
Vidíme, že z Knihy Genezis prechádzame do ďalších čítaní. Naozaj, tým, že človek spácha hriech, veľa vecí sa v človeku pokazí. Možno sa pokazí aj schopnosť správne milovať, správne prežívať lásku k druhému človeku, správne prežívať lásku k samotnému Bohu. Doslova sa to kazí - kazí sa človek, kazí sa ten Boží obraz v ňom. Hoci je človek stále stvorený na Boží obraz, akoby bol pokazený alebo istým spôsobom niečím znehodnotený. No stále sme stvorení na Boží obraz a Božiu podobu. A tak cez všetky tieto čítania prichádzame k tej radostnej zvesti. Radostnej zvesti, že Ježiš vstal z mŕtvych.
Pán Ježiš vnáša do človeka ďalší obraz - alebo ešte silnejší obraz. Hoci sme stále stvorení na Boží obraz, a to je veľká hodnota človeka, predsa Ježiš Kristus vtláča do nás, do tých, čo ho prijali, nový obraz, ďalší obraz, hlbší obraz. A to je práve to, že nás vykúpil z našich hriechov svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Týmto človek nadobúda ešte väčšiu hodnotu, ešte väčšiu vážnosť, ešte väčší zmysel. Samotný Boží Syn, Ježiš Kristus, nás vykúpil z našich hriechov. Tento obraz je nanovo vpísaný do nás, ľudí - aj napriek našim hriechom, aj napriek našim slabostiam. Človek získava novú hodnotu, novú cenu a nový zmysel tým, že je vykúpený skrze smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista.
Milí bratia a sestry, my žijeme s týmito obrazmi vpísanými do našej duše, do našej osobnosti. Sme stvorení na Boží obraz a Božiu podobu, ďalší obraz máme vpísaný - že nás Boží Syn, Ježiš Kristus, vykúpil svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Žijeme s týmito obrazmi v nás, ale vidíme, že s plynúcim časom, s rôznymi ťažkosťami a problémami, môže byť tento Boží obraz v nás znova akoby zašpinený, zanesený, niečím znehodnotený. Našou úlohou je neustále očisťovať tento obraz - aby sme ho nielen my vnímali a videli, ale aby ho hlavne tento svet v nás, kresťanoch, videl. Aby videl Boha, aby v nás videl Boží obraz a vykúpenie skrze Ježiša Krista. To je dôležité a krásne posolstvo dnešného dňa, tejto slávnosti zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Snažme sa o to, milí bratia a sestry, aby nás milosť, ktorá sa vylieva na nás po tieto dni, očisťovala.
Náš obraz, ktorý je veľmi cenný, je tým obrazom, ktorým aj my raz vstúpime do večnosti. Vyčerpanie a frustrácia dokážu odhaliť, čo sa naozaj deje v našom vnútri: spoliehame sa na Boha pri všetkom, čo potrebujeme, alebo je pre nás Jeho pomoc, sila a vedenie akýmsi krajným riešením? Rozšíreným klamstvom, najmä v sekulárnom svete, je, že môžete robiť čokoľvek, ak ste ochotní tvrdo pracovať. Som silnejší, ako si myslím, dosť silný na to, aby som robil čokoľvek budem chcieť. Realita je však taká, že drvivá väčšina z nás je slabšia, než si myslí - a napriek tomu sa radi cítime silní.
Často sa tešíme z našej vlastnej sily - naša pracovná morálka, vytrvalosť, múdrosť, naše stratégie. A toto pokušenie sa dotýka každej oblasti života - práce, služby, domova -, pretože každá časť života v hriešnom svete si vyžaduje silu. Jedným zo spôsobov, ako bojovať proti hriešnemu pocitu sebestačnosti, je premýšľať o všetkom, čo dokáže urobiť jedine Boh - o všetkom, čo On môže a my nemôžeme. Žalm hovorí, že Boh umiestňuje každý oblak na oblohu (Ž 147:8). Boh vytvára každú jednu snehovú vločku, modeluje každý centimeter námrazy a rozhoduje o tom, aká bude zima (Ž 147:16-17). Boh uzdravuje skrúšených srdcom a obväzuje ich rany (Ž 147:3). Len veľmi málo ľudí si myslí, že oni sami by mohli privolať dážď, sneh alebo spočítať hviezdy. Ale mohli by sme byť v pokušení myslieť si, že by sme dokázali uzdraviť zlomené srdce alebo niekomu nahradiť jeho stratu, zbaviť ho zúfalstva, či niekomu zachrániť manželstvo. Boh tvorí pokoj (Ž 147:14). Nemôžeme dosiahnuť skutočný pokoj - v rodinách alebo vo vzťahoch, v cirkvi alebo v národe -, ak Boh neutíši konflikt a nevzbudí harmóniu.
Naša sila je nepostačujúca a často zlyháva, ale Boh prekypuje silou a nikdy ju nevyčerpá. Naše chápanie je výrazne obmedzené a často chybné, ale Jeho porozumenie je neobmedzené a nevyvrátiteľné. Napriek tomu sa spoliehame len na seba. Zvykli sme si na taký spôsob života, práce a služby, ktorý nepotrebuje Boha a niekedy Ho sotva uznáva. Našu hriešnu sebestačnosť premáhame oslavou toho, čo robí Boh, a tým, že sa učíme prijať to, ako málo sme schopní urobiť my. Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ja som vínny kmeň a vy ste ratolesti. Kto zostáva vo mne a ja v ňom, ten prináša veľa ovocia, pretože bezo mňa nič nemôžete činiť.“ (J 15:5) Mnohí z nás vedia tento verš naspamäť a aj tak majú podozrenie, že je to naozaj prehnané. Vieme, že niečo dokážeme urobiť aj sami.
Pokorní sú silní práve preto, lebo vedia, akí slabí v skutočnosti sú - a aký silný je ich Boh. Apoštol Pavol vedel, aký je slabý a kde môže nájsť skutočnú silu. Keď prosil Boha, aby odstránil osteň, ktorý ho trápil, Boh mu odpovedal: „Dosť máš na mojej milosti; lebo (moja) moc sa v slabosti dokonáva.“ (2. K 12:9) Prečo by Boh vo svojej nekonečnej otcovskej láske neušetril Pavla bolesti a utrpenia? Slabosť prijíma milosť. Keď sa cítime silní, nespoliehame sa na Božiu milosť a silu. A potom začneme prežívať a dokonca si užívať ilúziu, že sme silní. Zabudneme na Boha a na to, že Ho potrebujeme. Ale keď si uvedomujeme svoju slabosť, viac prežívame realitu - a uvedomujeme si, že Ho potrebujeme. Veľkosť nášho utrpenia odhaľuje hĺbku Jeho milosti a láskavosti.
Pavol píše v tom istom liste: „Tento poklad máme, pravda, v hlinených nádobách, aby sa ukázalo, že tá prenesmierna moc je z Boha, a nie z nás.“ (2. K 4:7) Ak vyzeráte silní vďaka svojej vlastnej sile, len málokto sa bude čudovať, ako je to možné. Ale ak ľudia vidia, ako prechádzate intenzívnymi a pretrvávajúcimi ťažkosťami so silou a vierou, a dokonca s radosťou, potom bude Boh cez vás vyzerať nepochybne silný. Často sa učíme spoliehať na svoju vlastnú silu, pretože chceme uznanie a rešpekt od ostatných. Chceme, aby nás ostatní videli ako silných, nie úplne slabých; ako nezávislých, nie úplne závislých; ako sebestačných, nie núdznych. Chceme byť tvorcami, liečiteľmi, hrdinami a niečo dosiahnuť.
Ale ako hovorí J. I. Packer: „Ak vnímame seba alebo ostatných ako tvorcov, reformátorov, inovátorov, iniciátorov, liečiteľov, učiteľov a dobrodincov spoločnosti, sami seba klameme. Všetko, čo máme, sme dostali a neurobili sme nič dobré okrem toho, čo Boh urobil skrze nás.“ Najšťastnejší, najsilnejší a najproduktívnejší ľudia prijali túto realitu, a dokonca sa z nej tešia: neurobili sme nič dobré okrem toho, čo Boh urobil skrze nás.
Apoštol Pavol vyzýva kresťanov, aby kráčali podľa Ducha Svätého. Zároveň to však znamená vyhýbať sa opačnej ceste, teda ceste sebectva a hľadania vlastného prospechu, ktorú apoštol nazýva žiadosťami tela. Pomyslime si na dlhú túru v horách - je fascinujúca, cieľ nás láka, no vyžaduje si veľa námahy a vytrvalosti. Všetky tieto slová naznačujú činnosť, pohyb a dynamiku, ktoré nám bránia zastaviť sa pri prvých ťažkostiach a ktoré nás nútia, aby sme dôverovali „sile, ktorá prichádza zhora“.
To neznamená, že zlo, ktoré je prítomné vo svete, zmizlo alebo že sa vytratilo sebectvo a pýcha. Znamená to, že veríme, že Boh je vždy silnejší než naše zdráhania a väčší než naše hriechy. Je to povzbudenie, povzbudzovací spôsob. Svätý apoštol Pavol totiž považuje túto výzvu za potrebnú aj pre seba. Hoci vie, že v ňom žije Kristus, zároveň je presvedčený, že ešte nedosiahol cieľ. Svätý apoštol Pavol vyzýva Galaťanov, aby si navzájom pomáhali v ťažkostiach, a ak by niekto urobil chybu, aby boli k sebe mierni.
Keď sme v pokušení vynášať zlé súdy o druhých, musíme sa zamyslieť nad našou vlastnou krehkosťou. Aké ľahké je kritizovať druhých! Každý deň kritizujú ostatných. Pozri sa však na seba! Pomôcť nám môžu aj slová sv. Augustína, keď komentuje tento istý úryvok Listu Galaťanom: „Preto, bratia, ak je niekto pristihnutý pri nejakej chybe, napravte ho s miernosťou. A ak zvýšiš hlas, miluj vnútorne. Vždy miluj. Najvyšším pravidlom bratského naprávania je láska - chcieť dobro pre bratov a sestry. A toto nie je jednoduché.
Pre nás je smerodajná miernosť, trpezlivosť, modlitba, blízkosť. Svätý Otec upozorňuje i na koronakrízu: „Minulý rok sa navyše objavila ďalšia rana, ktorá znásobila počty chudobných: pandémia. Pozornosť si vyžaduje nájdenie vhodnejších riešení, ako premôcť vírus na svetovej úrovni bez toho, aby sa pritom sledovali skupinové záujmy.
Traja ľudia stáli na brehu prudkej rieky. Všetci traja sa potrebovali dostať na druhý breh. Prvý bol prešibaný obchodník, druhý vojak a tretia žena. Každý sa modlil svojím spôsobom, ale iba žena si všimla, že neďaleko pasie pastier svoje stádo. Niekedy stačí len štipka pokory.
Ježiš nemal nič, ani miesto, kde by sa mohol dôstojne narodiť, ba dokonca musel bývať v podnájme. Predsa neváhal nazvať seba ako prvého z „anawim Jahwe“, keď evanjelista zachytil jeho slová: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a nájdete odpočinok pre svoju dušu.“ (Mt 11, 29) Tichosť je podľa niektorých vlastnosťou ľudí, ktorí sú slabosi. Ako sa dá hovoriť o tichosti v kultúre plnej vresku, kriku, hlučnej zábavy a reklamy, ktorá chce čo najviac ovplyvniť svojho zákazníka? V dejinách sveta vidíme, že čím väčšmi rôzne režimy kričali, čím väčšiu silu a teror používali, tým kratšia bola ich vláda. Čím väčšmi sa kričí o zle, ktoré sa nedá vo svete negovať, a čím viac sa o ňom hovorí, tým sa stane skutočnejším.
Ježiš o sebe nerozhlasoval, nerobil si reklamu. Ježiš nekričal, a predsa ho mnohí nasledovali. Postoj Ježiša ako tichého najkrajšie zobrazuje udalosť keď vchádzal do Jeruzalema na Kvetnú nedeľu. Ježiš nie je krotký a ani zbabelý. Nikdy sa nevysmieval, ale dokázal kričať ako lev. Nekričal preto aby niekomu uškodil, ale aby pomohol. Voči poslucháčom, a hlavne voči farizejom používal šokovú terapiu, ale aj tak bol pripravený radšej sám trpieť ako by mal spôsobiť utrpenie. Tichý človek je rytier v kombinácii veľkej sily a veľkej miernosti. Je schopný použiť silu ale aj zniesť silu iného.
Istý človek spomínal, že v detstve mali v dedine kapelu. Aký bol rozdiel medzi tými bubnami? Jednoducho ten malý mal menšie prázdno a ten väčší väčšie prázdno. Znamená to, povedal, že ten, kto má v sebe väčšie prázdno, robí väčší hluk. Spája sa s tým pokušenie, aby sme sa hlásili k slovu pri každom rozhovore, v každej spoločnosti, aby sme sa vždy delili o naše myšlienky. Vždy máme veľa „materiálu“ na rozhovor. Mlčanie je dôležité pre samotu.
Trpezlivosť obsahuje svoje stupne. Prvým stupňom je prijímanie ťažkostí bez šomrania, potom bez hľadania útechy, a nakoniec láska ku krížu. Vďaka trpezlivosti všetky ťažkosti, ktoré prichádzajú na človeka, ho nezlomia, ale ho zdokonalia. Skutočne prežívaná trpezlivosť vedie človeka k tomu, aby sa nedal znechutiť. Nie je to fanatizmus. Takto prežívaná trpezlivosť človeka chráni pred frustráciou.
| Etapy k tichosti | Popis |
|---|---|
| Mlčanie | Mlčanlivý človek vie hovoriť v pravom čase pravé slová. |
| Trpezlivosť | Prijímanie ťažkostí bez šomrania a láska ku krížu. |
Čnosť miernosti a blahoslavenstvo tichých sú najlepšie spôsoby, ktoré nám pomáhajú v duchovnom živote. Oni nezdedia tento svet s jeho pravidlami, lebo to všetko sa pominie. Pretože dedičstvo predpokladá smrť. Aj my zdedíme novú zem, až keď sa všetko pominie. Tichí sú tí čo neubližujú. Oni zdedia zem na ktorej žijú, zatiaľ čo tí, ktorí presadzujú seba a svoju moc proti iným ľuďom, nebudú mať ani moc, ani seba, ani zem, ani dedičstvo. Tichý človek je teda gentleman. To znamená, že je zdvorilý.
Pôst ako zbraň duchovného boja. V niektorých kresťanských cirkvách sa o pôste dokonca ani nehovorí, pretože sa zdá, že je to staromódna vec. Pôstom sa nedá očistiť telo a už vôbec nie duch. Pôst patrí k pravidelnému kresťanskému životu, ale nemá takú moc, akú mu pripisujú východné náboženstvá. Pre nás je pôst hlboko aktuálna a dôležitá vec.
Skrytá sila pôstu ako duchovnej zbrane
Cirkev často hovorí o pôste a pokániach. Bolo by veľkou chybou pozerať sa na pôst iba ako na duchovnú zbraň. Rovnako, ako je to s modlitbou v duchu. Pôst je prejav pokory pred Bohom. Nie je to nejaké duchovné očistenie ani prejav mystiky. Pokora pred Bohom. Uznávam, že Boh je väčší ako ja, že Boh je pre mňa dôležitejší ako akékoľvek jedlo, nápoj alebo čokoľvek iné, dôležitejší ako akákoľvek moja obľúbená činnosť.
Po prvé: pôst je pokora. Po druhé: pôst vyjadruje závislosť od Pána. Po tretie: pôst je prejav mojej lásky voči Bohu. Po štvrté: pôst posilňuje naše prosby alebo dodáva našim prosbám väčšiu váhu. Po piate: pôst je duchovná zbraň. Majme na pamäti všetky tieto veci. Vo Svätom písme máme veľa príkladov o pôste. Napokon sám Pán Ježiš je nám príkladom pôstu, takisto prvotná Cirkev a potom celé dejiny Cirkvi.
Príklady pokorenia sa pred Pánom: Izraeliti sa často pokorovali pred Pánom. V Žalmoch to čítame veľakrát: „Postil som sa, sypal som si popol na hlavu a obliekol som sa do vrecoviny.“ Nie preto, že by sa v tom ten človek vyžíval. Bol to výraz hlbokého pokorenia sa pred Pánom. Ja som len prach, Pane. Prehrešujem sa voči tebe. A preto tam bolo aj to vrchné oblečenie, aby to vyjadrovalo celé telo. Pôst je totiž jedna zo zbraní, ktorá zapája do duchovného boja aj telo. Pôst ako prejav pokánia. Zhrešil som a aj týmto vyjadrujem svoju veľkú ľútosť, že som ublížil Pánovi. Príkladom je Dávid. Poznáme jeho veľký hriech s Betsabe, ktorá patrila jednému mladému mužovi menom Uriáš. Boh mu povedal, že nezahynie. Písmo jasne hovorí, že Boh mu odpustil a povedal mu: „Nezomrieš, ale zahynie syn, ktorý sa narodí z tohto skutku.“
Dávid veľmi ľutoval a sedem dní sa postil. Prosil Pána, aby to zmenil, aby nezahynulo to malé dieťatko. Po tých siedmich dňoch dieťa zomrelo. Dávid potom vstal, normálne začal jesť a vedel, že Boh to prijal ako vec pokory a pokánia, ale trest už nezmenil. Pôstom si nikdy nenakloníme Boha, aby zmenil niečo, čo si zaumienil, aby zmenil svoju spravodlivosť alebo veci, ktoré riadne vymedzil.
Azda si myslíme, že pôst a modlitba sú nejaké zázračné prostriedky. Nezískaš však nimi veci, ktoré sú mimo Božieho plánu, ale naopak, môžeš získať a prijať požehnanie, ktoré je zadržiavané. Viete, ako išiel do Ninive a kázal. Najskôr sa mu veľmi nechcelo, ale Boh ho presvedčil svojimi spôsobmi. Boh má moc na to, aby dokázal presvedčiť ľudí. Jonáš šiel do Ninive a hovoril, že ešte niekoľko dní a celé toto mesto bude zrovnané. Čo spravil celý národ? Kajali sa a vyhlásili pôst bez jedla a pitia. Dokonca ani dobytok nesmel jesť ani piť celé tri dni. Od kráľa až po toho najmenšieho. Boh sa nad nimi zľutoval. Prijal ich pokánie. Toto je v dejinách spásy asi najväčší hromadný pôst.
Po tom, ako ich napadlo obrovské vojsko, Jozafat zvolal všetkých svojich blízkych, radcov a potom aj celú krajinu. Vyhlásil pôst pre všetkých, a keď sa modlili a postili, povstal jeden prorok a povedal, čo treba robiť. Tiahli do boja, ale už vlastne nemuseli, lebo nepriatelia sa vyzabíjali medzi sebou a oni tri dni zbierali korisť. Toto sa vybojovalo pôstmi a modlitbami.
V Knihe Ester je opísané konanie kráľovnej Ester, Židovky, po tom, ako kráľ podpísal výnos, že každý Žid v tej krajine musí zomrieť. Poslala tajný odkaz, aby sa všetci Židia tri dni modlili a postili bez jedla a pitia. Ona to urobí so svojimi priateľkami v celom kráľovskom paláci. Výsledkom bolo, že po troch dňoch sa odvážila predstúpiť pred kráľa. Presvedčila ho a nakoniec ten, ktorý to všetko na Židov narafičil, bol obesený. Židom sa odvtedy darilo veľmi dobre a dokonca boli povýšení do vysokých hodností v kráľovskom paláci.
Doteraz sme hovorili o obrane, o tom, že pôst prináša ochranu pred prichádzajúcimi útokmi. Teraz prechádzame do útoku. Jedným z takýchto „útočníkov“ bol prorok Daniel. Daniel sa často modlieval a prosil Pána, aby sa mohli vrátiť do zasľúbenej krajiny. Pri čítaní Písem zistil, že Boh predvídal tento trest a že približne o sedemdesiat rokov sa vrátia naspäť. Nevidel úplný pôst, ale zriekol sa akýchkoľvek lahôdok, pochutín, dobrých vecí a jedol iba základné potraviny. Myslím, že asi dvadsať dní. Keď pôst dokončil, mal videnie anjela, ktorý k nemu prišiel a povedal: „Boh vypočul tvoju prosbu hneď, ale musel som sa k tebe prebíjať duchovným odporom všetkého, čo hrozilo.“