Kniha Sirachovcova, v minulosti kresťanmi najčastejšie nazývaná Ekleziastikus, je typicky "Cirkevný spis" (z lat. Liber Ecclesiasticus). Používala sa v prvých storočiach Cirkvi ako pomôcka pri vyučovaní katechumenov a novokrstencov. Židmi bola nazývaná Príslovia syna Sirachovho a v gréckych rukopisoch Biblie sa používal názov Múdrosť Jezusa, syna Sirachovho alebo Sirachova múdrosť.
Ide o veľmi dlhú zbierku (je to jedna z najdlhších kníh Starého zákona, má celkovo 51 kapitol) najrôznejších ponaučení, rád a napomenutí na najrôznejšie témy každodenného praktického života, ako nadobudnúť múdrosť, ako zachovávať Boží zákon a pod. V tomto smere je typickou múdroslovnou knihou.
Podobne ako ďalšie múdroslovné knihy sa zaoberá praktickými otázkami „dobrého života“ a celkom necháva bokom všetku typicky židovskú tradíciu dejín spásy. Jedinú výnimku tvoria kapitoly 44 - 50, ktoré obsahujú tzv. „Chválu otcov“.
Autor a Vznik Knihy
Kniha má skoro akoby dvoch autorov, časovo nie veľmi vzdialených, hoci žijúcich na rôznych miestach. Knihu pôvodne napísal v hebrejčine Ježiš, syn Eleazarov, syn Sirachov (porovnaj Sir 50,29) v Jeruzaleme okolo r. 180 pred Kristom, teda v predvečer povstania tzv. Makabejcov. Po r. 132 bola jeho vnukom preložená do gréčtiny pre Židov v Egypte. Tento preklad sa dostal do Septuaginty.
Dlhý čas bola kniha známa iba v gréckom a sýrskom preklade, dnes je však známa väčšina textu tejto knihy už aj v hebrejčine. Pôvodným jazykom knihy bola teda hebrejčina. Autorom bol už spomenutý Ješua ben Eleazar ben Sirach (Sirachov potomok, resp. vnuk), vzdelaný Žid žijúci v Jeruzaleme na prelome 3. a 2. st. pred Kristom. Bol to veľmi vážený učiteľ (nie kňaz), ktorý sa dostal do styku s mnohými inými kultúrami, najmä s gréckou, a snažil sa prispôsobiť židovské myslenie, tradíciu a vieru novým kultúrnym podmienkam.
Jošuov vnuk knihu neskôr preložil do gréčtiny a publikoval ju niekedy po roku 117 pred Kr. a v tomto preklade sa dochovala. Hebrejský text bol po stáročia stratený. Medzi rokmi 1896 a 1900 sa našli 4 hebrejské rukopisy tejto knihy z 10. až 12. storočia v Káhirskej geníze (miestnosť v židovskej synagóge na odkladanie poškodených, resp. „vyslúžilých“ liturgických kníh - akási márnica kníh, ktoré sa neskôr obradne pochovali na židovskom cintoríne). V neskorších rokoch boli nájdené aj ďalšie rukopisy, naposledy v roku 1982. Zlomky tejto knihy boli nájdené aj v Kumráne a Masade (teda napriek tomu, že táto kniha nebola zaradená do židovského kánonu Biblie, očividne sa často používala v synagógach).
Obsah a Štruktúra Knihy
Kniha sa navonok podobá na Knihu prísloví. Obsahuje mnoho ponaučení, ktoré sú podelené podľa tém. Nachádzajú sa v nej ponaučenia a pravidlá pre rôzne okolnosti života. V knihe možno nájsť hymny (por. Sir 39,12-35), žalospevy (por. Sir 36,1-17), vďakyvzdania (por. Sir 51,1-12) a iné formy.
Kniha Sirachovcova pôsobí dojmom školských skrípt alebo poznámok k výučbe. V knihe sa nachádza náuka o múdrosti, náuka o ľudskej spoločnosti (úloha a dôležitosť rodiny), sociálna etika a pod.
Kniha sa delí na dve hlavné časti:
- Múdroslovné ponaučenia (Sir 1,1-42,14)
- Oslava Božích diel a záver (Sir 42,15-51,30)
Dnešný úryvok je časťou múdroslovného ponaučenia obsiahnutého v Sir 15,11-22, ktoré sa zaoberá zodpovednosťou za hriech a slobodnou vôľou. Ide tu o zanietenú meditáciu nad vzťahom slobody a hriechu.
Mudrc najprv cituje obvinenia nerozumných ľudí, ktorí si svoju morálnu slabosť alebo zlobu ospravedlňujú náukou, že zlo vo svete pochádza od Boha a nemožno mu odporovať: Nehovor: „Božou vinou jej (múdrosti) nemám“ ... Nehovor „On ma zviedol do bludu!“ (Sir 15, 11a.12a).
Naproti takému pohanskému názoru, svätopisec uvádza pevnú náuku Písma: „Pán nenávidí každú ohavnosť“ (v. 13) Zlo teda nemôže pochádzať od Boha. A pokračuje: „Na počiatku stvoril Boh človeka a ponechal mu možnosť rozhodnúť sa. Dal mu svoje príkazy a ustanovenia“ (vv. 14-15). Boh dal človeku jasné smernice, ako konať dobro a vyhýbať sa zlu.
Ďalšie pokračovanie textu sa už nachádza v dnešnom prvom čítaní:
Sir 15, 16-20:
16 Ak chceš, môžeš plniť prikázania; je v tvojej moci zostať verným.17 Boh položil pred teba oheň a vodu, siahni rukou po tom, čo chceš.18 Pred človekom stojí život a smrť; dostane to, čo si vyvolí.19 Veľká je Pánova múdrosť; Pán je všemohúci a vidí všetko.20 Jeho oči hľadia na tých, čo sa ho boja, on pozná každý čin človeka.
V tomto texte máme teda okrem iného zaujímavú kapitolu z teodicey, t.j. teologickej disciplíny riešiacej otázky vznikajúce z existencie zla vo svete. Zlo vo svete je teda najmä prejavom a dôsledkom nesprávnych rozhodnutí ľudí. Veľká časť zla vo svete (keďže Boh dopúšťa utrpenie aj na nevinných a spravodlivých) sa dá vysvetliť tragickou voľbou ľudskej slobody: (Človek) dostane to, čo si vyvolí (v. Ľudská sloboda však pri výbere medzi dobrom a zlom predsa nie je ponechaná len čisto sama na seba, práve prikázania sú veľkou pomocou v tom, aby sa človek rozhodoval správne. Prikázania nie sú teda agresormi slobody, ale jej pomocníkmi. V prikázaniach sa zjavuje Božia múdrosť, ktorá vedie človeka k blaženému životu.
Protestanti (až na výnimky) nepovažujú 7 tzv. deuterokánonických kníh (Tobiáš, Judit, Kniha múdrosti, Sirachovec, 1. a 2. Makabejská, Baruch) za súčasť Biblie. K týmto knihám patria aj dva „prídavky“, spojené s knihami Ester a Daniel.
Medzi deuterokanonické knihy patria:
- Tobiáš
- Judita
- Ester (Grécky)
- Múdrosti
- Sirachovcova
- Baruch
- Daniel (dodatky)
- 1. Machabejcov
- 2. Machabejcov
Za akúsi protestantskú podmienku kánonickosti biblickej knihy bolo stanovené, že kniha SZ musí byť napísaná hebrejsky či aramejsky. Lenže Tobiáš, Judit, 1. Machabejcov a Sirachovec túto podmienku spĺňajú. Veľmi pravdepodobne ju spĺňala aj 2. Machabejcov, ale u nej sa to nedá jednoznačne dokázať. A je snáď niekde v Písme napísané, že inšpirovaný spis musí byť pôvodne spísaný v nejakom konkrétnom jazyku?
Je pravdou, že niektorí cirkevní Otcovia inšpiráciu týchto kníh popierali. Avšak nik z nich nebol neomylný. Faktom ale je, že prevažná väčšina svedectiev z prvých storočí o deuterokánonických knihách hovorí v ich prospech.
Hoci NZ nikde priamo deuterokánonické knihy necituje, nájdeme v ňom veľa alúzií (narážok) na ne. Okrem toho Kristus a jeho učeníci slávili Chanuku, slávnosť svetiel (por. Jn 10,22-36), t.j. slávnosť ustanovenú v knihách Machabejských na pamiatku očistenia chrámu.
Protestanti často katolíkom vytýkajú, že uprednostňujú ľudskú tradíciu pred Písmom.
Pre úplnosť je potrebné doplniť, že Katolícka cirkev vyznáva, že Božie zjavenie sa nachádza nielen v Svätom písme ale aj v Tradícii, ktorou sa rozumie ústne odovzdávanie toho, čo apoštoli prijali z Kristových slov a skutkov. Sväté písmo je Božie slovo zaznačené písomne a Tradícia je Božie slovo odovzdané ústne.
Dnešný čitateľ môže mať ťažkosti s čítaním najmä niektorých častí Starého zákona, lebo naše myslenie, ale predovšetkým predstava Boha a vnímanie náboženstva, je neraz vzdialená od starovekého človeka. Preto na správne porozumenie biblických textov je potrebné čo najlepšie porozumieť historickým okolnostiam, spôsobu myslenia a výrazovým prostriedkom tej doby, v ktorej ten-ktorý autor žil.
Biblia bola napísaná v troch jazykoch. Starý zákon v hebrejčine, malá časť v aramejčine a len pár kníh v gréčtine. Celý Nový zákon bol zapísaný v gréčtine. Štúdium týchto jazykov pomáha porozumieť nielen kultúru a myslenie danej doby, ale vedie k správnemu odhaleniu zmyslu a posolstva biblických textov.
Pre správny prístup k Svätému písmu a jeho výklad je dôležitá náuka o inšpirácii, lebo práve inšpirácia odlišuje Sväté písmo od svetskej literatúry. Výraz pochádza z latinčiny a doslova znamená „vdýchnutie“. Označujeme ním pravdu viery, že prvým autorom Svätého písma je Boh, ale zároveň sa plne uznáva dôležitosť ľudských autorov, ktorí tieto texty napísali a ktorých voláme „svätopisci“.
Kniha Sirachova
tags: #nasa #biblia #kniha #sirachovcova #4cast