Prvý nicejský koncil je prvý ekumenický, t.j. všeobecný koncil, pretože sa ho zúčastnili biskupi zo všetkých regiónov, kde kresťania žili. Konal sa v čase, keď sa cirkev tešila stálemu pokoju a mohla sa slobodne a verejne zhromažďovať. Prebehol od 20. mája do 25. júla roku 325.
Bol zvolaný prvým kresťanským rímskym cisárom svätým Konštantínom Veľkým ako odpoveď na žiadosť synody španielskych biskupov. Cisár Konštantín, ktorý v tom čase ešte nebol pokrstený, poskytol biskupom služby cisárskych dostavníkov a tak im umožnil účasť. Ponúkol im aj ubytovacie služby v meste Nikaia (latinsky Nicaea) v Bitýnii, neďaleko svojho sídla v Nikomédii. Vlastne mu toto zhromaždenie biskupov prišlo veľmi vhod, lebo po znovuzjednotení cisárstva víťazstvom nad Liciniom v roku 324 chcel, aby sa zjednotila aj cirkev, ktorá bola vtedy zmietaná názormi kňaza Aria, ktorý popieral skutočné božstvo Ježiša Krista.
V Nedeľu po Nanebovstúpení Pána si gréckokatolícka cirkev pripomína Otcov Prvého ekumenického koncilu, ktorý sa zišiel v Nicei v roku 325. Boli na ňom prítomní niektorí biskupi, ktorí mali na svojom tele pozostatky trestov, ktoré museli za svoju vernosť pri nedávnych prenasledovaniach vytrpieť.
Počas protestantskej reformácie niektoré sekty odmietli trojičné učenie Nicejského koncilu a prijali tú či onú formu unitarianizmu.
Historické pozadie a dôvody zvolania koncilu
Mohli by sme sa spýtať: „Prečo trvalo tri storočia, kým sa Cirkev začala zaoberať týmito otázkami?“ V skutočnosti až vo štvrtom storočí sa kresťanom dostalo tolerancie a potom uznania ako „inštitúcie“ v Rímskej ríši. Pred obdobím svätého Konštantína sa záležitosti, ktoré sa týkali cirkví, riešili na miestnej úrovni. Prvé takéto zhromaždenia sú zaznamenané v Skutkoch apoštolov.
Od roku 318 sa Arius staval proti biskupovi Alexandrovi z Alexandrie a bol na synode všetkých biskupov Egypta exkomunikovaný. Arius utiekol a odišiel spolu so svojím priateľom biskupom Eusebiom do Nikomédie.
Cisár Flavius Valerius Constantinus, Konštantín I. Veľký (asi 280-337), bol synom cisára Konstancia I. Roku 306 sa stal rímskym cisárom v západnej časti ríše, avšak so spoluvládcami. V zásade ako vojenský uzurpátor sám ovládol roku 312 západnú časť rímskej ríše a roku 324 aj východnú. Pokračoval v reformných krokoch cisára Diokleciána a inicioval nové. Na rozdiel od neho roku 313 zaradil kresťanstvo, prvý raz v rímskych dejinách, medzi povolené náboženstvá. Údajne sa k nemu priklonil na ceste k moci po rozhodujúcej bitke, keď uveril, že mu ju pomohlo vyhrať. Historici sa však zväčša zhodujú, že v pozadí bol mocenský kalkul tohto schopného vládcu.
Prvé všeobecné stretnutie kresťanských biskupov sa odohralo v maloázijskom meste Nicea 20. mája roku 325. Rímsky cisár Konštantín I. ho zvolal a vlastne ho i riadil, hoci sám kresťanom nebol. Krst prijal až pred smrťou. Uvedomil si však potenciál kresťanstva pre upevnenie jednoty ríše.
Prvý nicejský koncil
Priebeh a účastníci koncilu
Ku koncilovým otcom patrili najvýznamnejšie cirkevné osobnosti tej doby. Bol to biskup Hosius z Cordoby, ktorý zrejme zasadnaniam predsedal. Zúčastnil sa aj Alexander z Alexandrie, ktorému pomáhal vtedajší diakon Atanáz, Marcellus z Ankary, Macarius z Jeruzalema, Leoncio z Cézarey v Kappadócii, Eustasius z Antiochie a niekoľko kňazov zastupujúcich rímskeho biskupa, ktorý sa nemohol zúčastniť pre svoj pokročilý vek. Nechýbali ani Ariovi priatelia, ako napríklad Eusébius z Cézarey, Eusébius z Nikomédie a niekoľko ďalších. Celkom sa zúčastnilo asi tristo biskupov.
Ariovi prívrženci, ktorí sa tiež spoliehali na sympatie cisára Konštantína, sa domnievali, že keď vysvetlia svoje názory, zhromaždenie im dá za pravdu. Avšak keď si vzal slovo Eusébius z Nikomédie, aby povedal, že Ježiš Kristus je iba tvor, aj keď vznešený a vynikajúci, a nemá božskú prirodzenosť, prevažná väčšina prítomných si hneď uvedomila, že táto doktrína zrádza vieru prijatú od apoštolov.
Na svätým Konštantínom zvolanom koncile sa zišli biskupi z celej Rímskej ríše („Ekumény“), a preto bol tento koncil nazývaný ekumenický koncil. Zúčastnili sa na ňom aj zástupcovia kráľovstva Veľké Arménsko (vazalského štátu Rímskej ríše) a Perzskej cirkvi. Naša liturgia hovorí o 318 koncilových otcoch. Tento počet sa v skutočnosti vzťahuje na 318 osvedčených mužov z Abramovej rodiny, ktorí bojovali proti sodomským a gomorským kráľom (Genezis 14, 14).
Výsledky a závery koncilu
Aby sa zamedzilo takým vážnym omylom, konciloví otcovia sa rozhodli na základe krstného vyznania viery cirkvi v Cézarey spísať spoločné vyznanie viery, ktoré by celistvo a jasne odrážalo pravé vyznanie viery, ktorú kresťania od začiatku prijali a uznali. Hovorí sa v ňom, že Ježiš Kristus je „z podstaty Otca, Boh z Boha, Svetlo zo Svetla, pravý Boh z Boha pravého, splodený, nie stvorený, jednej podstaty s Otcom“. Všetci konciloví otcovia, okrem dvoch biskupov, toto krédo, nicejské vyznanie, 19. júna 325 schválili.
Koncil preskúmal niekoľko vieroučných vyznaní, ktoré boli používané v miestnych cirkvách, a potom pripravil svoje vlastné vyznanie viery, ktoré odrážalo protiariánsku kristológiu: „Verím … i v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom.
Okrem tejto základnej otázky sa stanovilo, že slávenie Veľkej noci bude prvú nedeľu po prvom jarnom splne podľa praxe Rímskej cirkvi a mnohých ďalších cirkví. Rovnako sa prerokúvali niektoré disciplinárne záležitosti menšej dôležitosti týkajúce sa vnútorného chodu cirkvi.
Od tretieho storočia sa mnohé miestne cirkvi začali organizovať ako regionálne provincie s biskupom hlavného mesta, ktorý bol označovaný ako „metropolita“ alebo regionálny prímas. Nicejský koncil potvrdil túto prax. Zároveň nariadil: „Nech platia starobylé zvyky v Egypte, Líbyi a Pentapole, že vo všetkých týchto krajinách má jurisdikciu alexandrijský biskup, keďže podobné je zvykom aj pre rímskeho biskupa. Podobne aj v Antiochii a v ostatných provinciách nech si cirkvi zachovajú svoje výsady…“ (6. Kánon).
Keď sa cirkvi snažili manifestovať svoju jednotu v Konštantínovom novom kresťanskom cisárstve, snažili sa zjednotiť slávenie Paschy, čo bola vyše storočie sporná otázka. Väčšina cirkví slávila tento sviatok v nedeľu, „prvý deň týždňa“ (Mt 28, 1), v deň, keď sa zistilo, že Kristov hrob je prázdny. Súčasné pramene sa zhodujú v tom, že konciloví otcovia rozhodli, aby všetky cirkvi slávili Paschu v prvú nedeľu po prvom splne mesiaca po jarnej rovnodennosti. Toto pravidlo sa dnes všeobecne dodržiava.
Čo sa týka najdôležitejšej témy, ariánskej krízy, Eusébius z Nikomédie sa s pomocou Konštantína mohol po krátkom čase vrátiť na svoju stolicu a samotný cisár nariadil konštantínopolskému biskupovi, aby pripustil Aria k prijímaniu. Medzitým po smrti Alexandra prijal biskupský úrad v Alexandrii Atanáz. Bol jednou z najdôležitejších postáv cirkvi štvrtého storočia. S veľkou intelektuálnou úrovňou obhajoval nicejské vyznanie, ale práve kvôli tomu bol cisárom poslaný do vyhnanstva.
Historik Eusébius z Cézarey, ktorý mal tiež blízko k ariánskym názorom, vo svojich spisoch vplyv Konštantína na nicejský koncil zveličoval. Ak by sa vychádzalo len z tohto zdroja, mohli by sme nadobudnúť dojem, že cisár, okrem toho, že predniesol niekoľko slov pri začatí koncilu, mal hlavnú úlohu v zmierení protivníkov a obnovení zmieru a tiež prevahu nad biskupmi pri prerokúvaní doktrinálnych otázok.
Dopad Nicejského koncilu na ďalší vývoj
Krátko po Nicejskom koncile bolo založené nové cisárske hlavné mesto Konštantínopol („Nový Rím“). Jeho biskup dostal druhé čestné miesto po Ríme a Jeruzalem dostal piate miesto, pretože je „matkou všetkých cirkví“.
Byzantské cirkvi si počas liturgického roka uctievajú sedem koncilov. Prvých šesť koncilov sa pripomína spoločne v nedeľu, ktorá pripadá na obdobie medzi 13. a 19. júlom. Siedmy koncil sa pripomína v nedeľu, ktorá pripadá na obdobie medzi 11. až 17. októbrom.
Rímskokatolícka cirkev ďalej uznáva štrnásť ďalších koncilov za ekumenické, pričom stanovuje, že koncil je ekumenický, ak ho takto nazve pápež.