Nech zostupy tvoj duch význam

Nasledujúci článok sa zaoberá hlbokým významom pokory ducha, inšpirovaný príbehom Annette, ktorá sa odvrátila od Boha. Skúma, ako môže človek stratiť vieru a aké sú dôsledky takého rozhodnutia.

Friedrich Overbeck - Italia und Germania

Annette a jej cesta od Boha

Claire a Annette boli dve dievčatá pracujúce pre firmu v južnom Nemecku. Bolo to v roku 1937. Keďže však každý deň pracovali bok po boku, prirodzene sa tak dostali k výmene názorov na život, atď.

„Claire,“ povedala Annette, „nemodli sa za mňa. Som zatratená. Prišla som ti to povedať a viac sa s tebou o tom porozprávať, ale nemysli si, že to robím z priateľstva. Keď sme tu na tomto mieste, VIAC UŽ nikoho nemilujeme. Robím to, čo robím, pretože som k tomu donútená. Konám tak ako konám ako „súčasť moci, ktorá vždy chce zlo, no i tak robí [nechtiac] dobro.“ Aby som bola úprimná, aj ja by som bola rada, keby si bola uvrhnutá do tohto miesta, kde mám stráviť večnosť. Nečuduj sa, že také hovorím. Všetci si to myslíme. Naša vôľa je neodvolateľne nasmerovaná k zlu - aspoň k tomu, čo vy voláte ‚zlo‘.

Stratená viera a dôsledky

Annette pokračuje: „Pamätáš si, keď sme sa pred štyrmi rokmi stretli v južnom Nemecku? Mala si dvadsaťtri a bola si tam už šesť mesiacov, keď som tam prišla. „Zvykla som ťa chváliť za tvoju ‚lásku k blížnemu‘. Aké smiešne!! Tvoje dobré maniere boli len vecou čistej formálnosti; v skutočnosti, už som to začínala upodozrievať ako príliš.

„Už vieš niečo o mojom ranom živote, takže teraz ti poviem zvyšok. Keby moji rodičia mali po svojom, tak by som sa nikdy nemala narodiť. Cítili, že môj pôrod bol nejakým spôsobom hanebný. Moje sestry mali už štrnásť a pätnásť rokov, keď som sa objavila na scéne. Ach, keby som sa len nikdy nenarodila!! Prečo nemôžem teraz prestať existovať a dostať sa preč z týchto múk? Žiadne potešenie sa nedá porovnať s tým, ak by som mohla zredukovať svoju bytosť na prach, ako napr. vrstvu popola, ktorú vietor odveje! Ale musím pokračovať v existencii.

„Môj otec a matka boli ešte mladí, keď odišli z vidieka žiť do mesta, ale obaja už prestali chodiť do kostola, a to je tiež dobré!! Spriatelili sa s ostatnými nechodníkmi do kostola. Stretávali sa v tanečnej sále a na konci šiestich mesiacov sa „museli vziať“. Zo svadobného obradu si odniesli toľko náboženstva, vystačiac pre moju mamu na návštevu nedeľnej omše možno tak dvakrát do roka. Nikdy ma vlastne neučila modliť sa.

„Tie slová - „modli sa“, „omša“, „náboženské poučenie“, „Cirkev“ - považujem za nevýslovne odporné ich vysloviť. Nenávidím to všetko. Nenávidím ľudí, ktorí chodia do kostola.

„Faktom je, že všetko je pre nás zdrojom bolesti. Všetko, čo sme sa naučili pred smrťou, každá spomienka na veci, ktoré sme videli alebo poznali, je ako krutý plameň. A v každej z týchto spomienok vidíme milosti, ktoré boli ponúknuté nám/pre nás, tie milosti, ktoré sme odvrhli. Ó, AKÉ AGONIE! Nejeme, nespíme, nemôžeme chodiť vzpriamene. Sme duchovne v reťaziach a s hrôzou hľadíme, s „plačom a škrípaním zubov,“ na trosky našich životov. Všetko, čo nám zostalo, je nenávisť a trápenie. Chápeš?! Tu pijeme nenávisť ako vodu, dokonca aj medzi sebou. Nadovšetko nenávidíme Boha a poviem vám prečo. Vyvolení v nebi si nemôžu pomôcť, lež milovať ho, pretože Ho vidia odhaleného v celej Jeho oslnivej kráse. To im dáva neopísateľné šťastie. Tu na zemi tí, ktorí poznajú Boha cez stvorenie a zjavenia, Ho môžu milovať, ale nemusia. Veriaci - a núti ma to škrípať zubami, aby som to povedala - onen veriaci, ktorý vo svojej meditácii kontempluje Krista, s rukami vystretými na kríži, Ho nakoniec začne milovať. Ale človeka, ku ktorému Boh prichádza ako orkán, (ako) trestajúci spravodlivý pomstiteľ; človeka, ktorého Boh zavrhol, tak ako nás, ten človek Ho môže len večne nenávidieť so všetkou trúfalosťou svojej zlej vôle. Áno, NENÁVIDIME HO so všetkou silou slobodného rozhodnutia, aby sme boli od Neho odrezaní. Rozhodli sme sa jedným posledným dychom.

„Už chápeš, prečo je peklo večné?

„Keďže som donútená, musím dodať, že Boh je milosrdný, dokonca aj ku nám. Hovorím, že som „prinútená“, pretože aj keď mám kontrolu nad tým, čo vám hovorím, stále mi nie je dovolené klamať, ako by som rada. Veľa vecí ti hovorím proti svojej vôli a musím zadržiavať záplavu urážania, ktorú by som chcela vychrliť. Boh bol milosrdný, keď nám nedal čas urobiť všetko to zlo, ktoré by naša zlá vôľa vymáhala. Keby sme to urobili, pridalo by to k našim chybám a tak aj k nášmu trestu. V skutočnosti, Boh buď spôsobil, že sme zomreli mladí - ako som ja zomrela - alebo priviedol nejaký iný druh poľahčujúcich okolností. Dokonca aj teraz sa prejavuje k nám milosrdným tým, že nás nenúti ísť bližšie k Nemu, že sme tu, na tomto vzdialenom mieste pekla. To zmenšuje naše trápenie.

„Raz si bola šokovaná, keď sme boli na prechádzke a povedala som ti, že pár dní pred mojím prvým svätým prijímaním mi môj otec povedal: ,Moja drahá Annette, vezmi si pekné šaty. Všetko ostatné je len fraška.“ Pretože si bola šokovaná, skoro som sa hanbila.

Anjos e demónios

„Jediná rozumná vec na celej záležitosti bola, že deti neboli pripustené k svätému prijímaniu skôr než mali dvanásť rokov. No, v tom veku som už bola blázon do svetských pôžitkov, takže som sa vôbec netrápila tým, že náboženstvo neberiem vážne a nepripisujem môjmu prvému svätému prijímaniu veľkú dôležitosť. Rozčuľuje nás, keď vidíme, že v súčasnosti veľa sedemročných detí chodieva na sväté prijímanie a robíme všetko pre to, aby sme ľudí presvedčili, že v tom veku ešte nie sú dostatočne vyvinuté ich rozumové schopnosti. Musia mať čas spáchať zopár SMRTEĽNÝCH HRIECHOV. Potom ten biely disk nenarobí toľko škody. Lež keby ich duše nebývali stále žili s vierou, nádejou a láskou - WÁH! aká myšlienka - ktorú dostali v krste.

„Už som spomínala svojho otca. Často bil moju mamu. Veľa som ti o tom nehovorila, lebo som sa hanbila. Aké smiešne, hanbiť sa za niečo zlé!!

„Moji rodičia už ani nespávali v jednej izbe. Bola som s mamou a otec mal izbu vedľa, aby mohol prísť tak neskoro, ako sa mu zpáčilo. Často pil a rozhadzoval. Všetky naše peniaze rozflákal na alkohol.

„Posledný rok svojho života môj otec často bil moju mamu, keď mu nedovolila mať peniaze. Na druhej strane bol ku mne vždy láskavý.

„V tú noc, keď mal môj otec mŕtvicu, ktorá ho zabila, sa mi stalo niečo, o čom som sa neodvážila povedať ti, pretože som sa bála, že by si to zobrala zle. Ale teraz o tom musíš vedieť.

„Spala som v spálni s mamou. Z jej hlbokých nádychov som vedela vydedukovať, že tvrdo spí. Zrazu som počula, ako niekto volá moje meno.

„Odkedy sa tak zle správal k mojej matke, prestala som milovať svojho otca - vlastne od tej doby som už viac nemilovala nikoho. Mala som rada pár ľudí, ktorým na mne záležalo.

„Na chvíľu bolo ticho, potom som znova počula tú istú otázku.

„Nastalo ticho. Potom sa ma hlas po tretíkrát spýtal: Čo sa stane, ak tvoj otec zomrie?“ Začala som myslieť na to, ako sa môj otec často vracal domov opitý, kričal na moju mamu a bil ju. Pamätám si, ako nás ponižoval pred našimi priateľmi a susedmi.

„Ráno, keď mama chcela vojsť dnu a upratať otcovu izbu našla dvere zamknuté. Okolo poludnia násilím otvorili dvere a našli telo môjho otca ležať napoly oblečené na posteli.

„Ty a Marta ste ma presvedčili, aby som sa pridala k združeniu mladých ľudí. Nikdy som sa netajila tým, že prednášky organizátorov považujem za dosť farárske veci, ale tie hry sa mi páčili. Ako vieš, stala som sa jedným z lídrov, čo bolo pre mňa typické. Páčili sa mi aj vychádzky. Dokonca som občas zašla aj na spoveď a prijímanie, hoci som sa nemala z čoho spovedať.

„Raz si ma varovala: „Annette, ak sa nebudeš viac modliť, smeruješ do pekla.“ No mala si pravdu, keď si povedala, že som sa veľa nemodlila, a keď som tak urobila, bolo to zbežným spôsobom. Mali ste až príliš pravdu. Všetci títo, ktorí teraz horia v pekle, boli ľudia, ktorí sa nemodlili alebo nemodlili dostatočne. „Pre človeka nie je nič jednoduchšie na tomto svete, ako sa modliť, a práve od tohoto zavisí spása každého. Tak to Boh zariadil.

„Počas posledných rokov svojho života som sa už nemodlila, tak ako som sa mala modliť, a tak som sa pripravila o milosť, bez ktorej nemôže byť nikto spasený. Tam, kde sme teraz, už nedostávame potrebnú milosť. Aj keď boli ponúknuté, pohŕdali by sme nimi. Všetky vzostupy a pády pozemského života sa zastavia, keď sa sem dostanete. Vy na zemi sa môžete dostať zo stavu hriechu do stavu milosti, a potom znova upadnúť do hriechu, často zo slabosti, ale niekedy zo zlomyseľnosti. Ale keď raz zomrieš, všetko sa skončí, pretože je to nestálosť pozemského života, čo to dopúšťa.

„Už na zemi, s pribúdajúcimi rokmi, sú tieto zmeny v stave duše viac a viac vzácnejšie. Je pravda, že až do chvíle smrti sa človek môže vždy vrátiť k Bohu alebo sa od neho odvrátiť.“ Stáva sa však, že zvyky, ktoré človek dodržiaval počas svojho života, až príliš často, ovplyvnia jeho správanie v okamihu smrti.

„To je to, čo sa mi stalo. Roky som žila ďaleko od Boha, a preto, keď som počula posledné volanie milosti, odvrátila som sa od Neho.

„Niekoľkokrát si mi povedala, aby som išla a počúvala kázne alebo čítala duchovné knihy, a zvyčajne som povedala, že na to nemám čas.

„Musím priznať, že v čase, keď som odchádzala zo združenia mladých ľudí, som sa už naučila toľko, že som mohla celkom dobre zmeniť svoj spôsob života. Bola som chorá už a nespokojná so svojím spôsobom života.

„Nikdy si netušila, čo sa deje.

„Vtedy som nikdy neverila, že Diabol pracuje, ale teraz ťa môžem ubezpečiť, že má obrovský vplyv na ľudí, ktorí sú v stave, v akom som bola vtedy. Len veľa modlitieb odo mňa a iných, spoločne s obeťami a utrpením by ma dokázali vytrhnúť z jeho pazúrov a aj tak by to bol pomalý proces. Môže byť málo tých, ktorí sú otvorene posadnutí, ale mnohí sú vnútorne.

„Dokonca nenávidím Diabla, hoci ho mám zároveň rada, pretože vás chce zničiť. Áno, nenávidím ho, jeho a jeho nohsledov, tých duchov, ktorí s ním padli na začiatku vekov. Milióny z nich sa potulujú po zemi ako roje komárov a vy si ich ani nevšimnete. Nie my, zatratené duše, vás pokúšame.

„Kráčala som ďaleko od Boha, no On ma nasledoval.

„Boli chvíle, keď ma Boh ťahal ku kostolu, a vtedy som pociťovala akúsi nevôľu z domu. Keď bola moja mama chorá a ja som sa o ňu starala, v rovnakom čase, ako som pracovala v kancelárii, naozaj som robila istý druh sebaobetovania.

„Raz, keď ste ma vzali do nemocničnej kaplnky počas obedňajšej prestávky, stalo sa niečo, čo ma priviedlo na pokraj obrátenia - plakala som!! Ale hneď sa mi do mysle vliali radosti sveta a zatienili Božiu milosť.

„Jedného dňa si ma zahriakla, pretože namiesto toho, aby som v kostole urobila poriadnu poklonu, urobila som len akoby polovičné podrebpnutie jednou nohou. Myslela si si, že som len lenivá. Nezdalo sa mi, že by si mala podozrenie, že už som prestala veriť.“ Kristova prítomnosť vo sviatosti. Verím v ňu teraz, ale len prirodzeným spôsobom, tak ako keď veríte v búrku, keď vidíte aké škody zanecháva. Už som si vymyslela vlastné náboženstvo, také, aby mi vyhovovalo. Súhlasila som s ostatnými v kancelárii, že ak zomrieš, tvoja duša pôjde do niekoho iného, aby sa vydala na akúsi večnú púť. „Prečo si mi nepripomenula podobenstvo o Divesovi a Lazárovi, kde Kristus posiela jedného do raja hneď po smrti a druhého do pekla? Ach, iste, nikam by si sa tým nedostala.

„Kúsok po kúsku som si vymyslela svojho vlastného boha - boha, ktorý bol vhodne oblečený, aby ho mohli nazývať bohom a bol dostatočne vzdialený na to, aby som s ním nemala nič čo dočinenia. Bol to akýsi neurčitý druh boha, ktorý sa dal využiť, vtedy keď som ho potrebovala. Akýsi panteistický boh, ak chcete, druh abstraktného boha, ktorý by mohol byť užitočný pre poéziu, ale ktorý by nemal nič spoločné s mojím skutočným svetom. Tento boh nemal žiadne nebo, ktorým by ma odmenil a žiadne peklo, ktorým by ma potrestal.

„Je ľahké uveriť tomu, čo sa ti hodí. „Iba jedna vec mohla rozbiť moju tvrdohlavosť - jeden trvalý a hlboký zármutok. Ale nestalo sa tak.

„V jednu júlovú nedeľu sa skupina mladých ľudí niekam dohodla na výlet. Celkom rada by som išla, ale tie staré reči, tie staré panny ma odradili. Okrem toho, istý čas na oltári môjho srdca som si nechala úplne iný obrázok ako Madonnu! Bol to ten dobre vyzerajúci Max N., vo vedľajšom obchode. Už sme si spolu niekoľkokrát zažartovali. V tú nedeľu ma pozval, aby som s ním išla von. Dievča, s ktorým chodil, bolo choré v nemocnici. Uvedomil si, že naňho mám oči, hoci som vtedy nepomyslela na to, že si ho vezmem. Očividne sa mal dobre, ale bol príliš milý ku všetkým dievčatám a dovtedy som chcela iba muža, ktorý nemyslel na nikoho iného než na mňa. Nechcela som byť len jeho manželkou, chcela som byť jediná žena v jeho živote.

„Na druhý deň v kancelárii si mi vyčítala, že som nešla s vami ostatnými na výlet, a povedala som ti, čo som robila v tú nedeľu. Prvá vec, na ktorú si sa spýtala, bola: „Išla si na omšu??“. Idiot!! Ako som mohla ísť na omšu, vidiac, že sme sa dohodli, že odchádzame o 6:00 v ráno?

„Po tom prvom výlete s Maxom som sa ešte raz vrátila do združenia mladých ľudí. Bolo to na vianočné oslavy.

„Filmy, tance, výlety - bola to stále jedna vec za druhou.

„Veľmi som sa ja natrápila s jeho ďalšou priateľkou, ktorá za ním išla ako besná, hneď potom ako vyšla z nemocnice.

„Naučila som sa používať slová, aby som ho obrátila proti nej. Navonok by som vyzerala, že hovorím pekné veci, ale vo vnútri by som pľula jed. Takéto pocity a takéto správanie sú vynikajúcou prípravou na peklo.

„Prečo ti to hovorím? Je to preto, aby som vysvetlila, ako som sa raz a navždy odstrihla od Boha. Ach, ešte to nebolo v tej fáze, keď by sme sa s Maxom stali „intímnymi“ v našom vzťahu. I vedela by som, že by som klesla v jeho očiach, keby som to nechala ísť príliš skoro, a toto poznanie ma nútilo držať sa späť, ale hlboko vo vnútri som bola pripravená urobiť čokoľvek, keby som si myslela, že to podporí moje ciele, pretože som ch...

Príbeh Annette nám ukazuje, aké dôležité je udržiavať si pokoru ducha a neustále sa modliť. Bez modlitby a pokory sa môžeme ľahko stratiť a odvrhnúť od Boha.

Zamyslenie na záver: Ako môžeme v našom živote praktizovať pokoru a modlitbu, aby sme sa vyhli ceste, ktorou sa vydala Annette?

tags: #nech #zostupy #tvoj #duch