Biblia je živé Slovo, skrze ktoré hovorí Boh každému z nás osobitne. Preto sa nemáme báť prosiť (Boha ani ľudí) - najmä vtedy (ale, samozrejme, nielen vtedy), ak sme v núdzi.
Ježišove slová nadväzujú na priamo predchádzajúce blahoslavenstvá, v ktorých predstavil akýsi životný program pre svojich poslucháčov. Nároky (požiadavky) na svojich učeníkov nimi ale nekončia.
Vo výrokoch, ktoré po nich nasledujú, si Ježiš pomáha dvoma symbolmi: soľou a svetlom. Je zaujímavé, že výzvy nie sú v podmieňovacom tvare „mali by ste byť soľou … svetlom“, ale deklaratívnom „Vy ste…“. Významom však nie je (ako o chvíľu uvidíme) to, žeby poslucháči už boli zdrojom požadovaných kvalít, ale vážnosť požiadavky. Kto je teda zdrojom?
Ježiš v celej reči akoby vykresľoval svoj autoportrét. Jedine on splnil všetky požiadavky. Prvá časť perikopy (v. 13-14) narába s prirovnaním Ježišových nasledovníkom ku soli. Ježišovi učeníci teda pre „zem“ (ľudskú spoločnosť) plnia úlohu, akú mala soľ v bežnom používaní.
Robia život na svete znesiteľnejším, bránia aktivite Zlého, sú symbolom zmluvy ľudstva s Bohom, robia spoločnosť plodnou a majú pre ostatných nesmiernu hodnotu. Avšak tak, ako je na využitie soli väčšinou potrebné len jej malé množstvo, musia učeníci rátať s tým, že si ich okolitý svet nebude ceniť, že ich sila sa nebude zakladať na množstve členov, ba že budú svetom opovrhovaní.
Druhá časť (v. 15-16) predkladá požiadavky na učeníctvo metaforou svetla. Tá je na rozdiel od soli už v texte rozvinutá dvoma obrazmi mesta a lampy. Funkcia svetla je, aby bolo videné. „Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť.“ Lampa je na to, aby nám svietila v tme.
Súčasťou identity učeníka je, že ho má byť vidieť. Má byť pre svet zreteľný. Tam, kde ľudská spoločnosť tápe v temnote, sa kresťan stáva majákom, ktorý ukazuje na pravdu a dobro.
Učeníci, ktorí sú soľou zeme a svetlom sveta sa však stále nachádzajú v nebezpečenstve, pred ktorým ich Ježiš varuje. Môže sa stať, že „soľ stratí chuť“. V texte je použité sloveso μωραίνω v pasíve, ktorého význam je stávať sa bláznom, strácať rozum, či ako je to v našom preklade, strácať chuť. Soľ sa môže povedané „zblázniť“.
Veď aká by to už bola soľ, keby nebola slaná? Čo so soľou, ktorá už veci neochucuje, ale znechucuje? Odpoveď dáva samotný text: „Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali.“ Ako však môže dôjsť k takému zblázneniu? Ako môže dôjsť ku strate chuti?
Už vyššie spomenuté vysvetlenie hovorí o tom, že si učeník môže začať namýšľať, že zdrojom chuti je on sám a preto si zaslúži chválu a odmenu. K problémom, keď sa Ježišov nasledovník spreneverí svojmu poslaniu a identite, dochádza aj vtedy, keď sa lampa nepostaví na svietnik, ale nerozumne „pod mericu“.
Svetlo tým stráca schopnosť rozširovať sa do okolia a teda aj svoj zmysel. Obraz učeníkov, ktorí „nesvietia“ ľuďom, ale schovávajú sa pod pomyselnú nádobu (merica gr. μόδιος - nádoba s obsahom 8,75 l), je opisom situácie, kedy sa spoločenstvo veriacich uzatvára do seba a neplní svoje apoštolské poslanie.
Identite učeníka ako soli zeme a svetla sveta prislúcha úloha byť „chutným“ a zjavným pre ostatných ľudí. Musí sa pritom vyvarovať tomu, aby chuť bláznivo nestratil a aby svetlo nezakryl. Tieto štyri verše tvoria z pohľadu množstva len krátku časť Ježišovej „programovej reči na vrchu“.
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť.
Pokánie a odpustenie
Jozef spoznal, že za všetkým v jeho živote stojí Božia láska. Preto nevidí len ľudské zlo, ale najmä Božie dobro. Neprežíva horkosť voči bratom, ale vďačnosť voči Bohu. Lebo Bohu je ľahšie vyznávať hriechy ako bratovi.
Ísť za bratom stojí viac pokorenia ako ísť pred Boha. Na Jákobovi vidíme, akým veľkým požehnaním pre deti je vlastný život viery ich rodičov. Život žitý a prežitý s Bohom a pre Boha.
Ak nás tento svet a tento život nemá pohltiť, musíme tu žiť ako cudzinci, ktorí žijú očakávaním na budúcnosť, na naplnenie Božích sľubov. Kresťan sa nemusí krčiť pred svetom s pocitom menejcennosti, lebo má pre svet viac, ako má svet pre neho.
Keď povieme pravdu o sebe, kto sme, čo sme, tak sa nemôžeme pomýliť. Ale Jozef má oveľa hlbší dôvod. Ale keď je to cesta, na ktorú nás Boh pošle, potom je to vždy cesta, na ktorej nás aj Boh sprevádza.
Ale dôležitejšie ako hlas srdca je Boží hlas. A dôležitejšia ako naša vôľa je Božia vôľa. Jákob nie je len súkromná osoba, on je aj patriarcha, Boží muž. Je nositeľom Božích sľubov, ktorý má poslanie pre budúcnosť.
Sú určité veci, na ktorých Bohu pri nás natoľko záleží, že nás to bude učiť dovtedy, kým sa to nenaučíme. Pokiaľ je Kristus mŕtvy v našom živote, ani náš duch nemá dôvod sa radovať. V objatí milujúceho brata sa roztopí všetka nedôvera, obavy, podozrievanie.
Tí, ktorí na začiatku nemohli od zdesenia ani ústa otvoriť, na konci už hovoria so svojím bratom. Jozef sa dozvie zmysel svojej životnej cesty až po dlhých rokoch. Jozef tu zrazu vidí Božiu zvrchovanú ruku za všetkým tým, čo prežil.
Kto v pokání riešil svoju vinu a napriek tomu nedokáže odpustiť sám sebe, potrebuje počuť, že Boh je väčší ako náš hriech. A že ani naša vina nemôže prekaziť Božie plány. Lebo to je jediná Božia slabina.
Jozefovi bratia už nie sú tí istí ľudia, ako boli pri prvom či druhom stretnutí. Ich srdce je preorané pokáním, bytostnou premenou. Keď tvrdo zaobchádzal s bratmi, v skutočnosti bol tvrdší a prísnejší voči sebe ako voči nim.
Musel sa stále premáhať, aby sa neprezradil svojím plačom. Júdovo pokánie voči Bohu sa tak dovŕší v zmenenom vzťahu k otcovi aj bratovi. Na nich mu záleží oveľa viac ako na sebe. Táto premena trvala dvadsať rokov, ale nakoniec stála za to.
Ak človek neurobí krok od vyznania viny k náprave, k zmene, ešte pokánie neurobil. Boh cez Jozefa posiela bratom príležitosť zložiť reparát. Ako to dopadne teraz, pri tejto novej skúške po dvadsiatich rokoch?
Cez Jozefovo obvinenie z toho čo neurobili, sú Bohom obvinení z toho, čo v minulosti urobili svojmu bratovi. Kto vidí len hriech, ktorý nespáchal, bude vyzdvihovať svoju nevinu. Aká bude reakcia Jozefových bratov, keď sa stanú svedkami toho, ako je ich najmladší brat Benjamin uprednostnený?
Ale akým právom Boh volá človeka k obeti? Akým právom od neho žiada poklad jeho srdca? Akým? Právom Golgoty. Jedna z najťažších vecí v živote je tá, keď sa musíme bezmocne pozerať na bolesť, ktorú sme milovaným ľuďom spôsobili svojou vinou.
Keď Boh položí svoju ruku na poklad nášho srdca, vždy to bolí. Lebo je to vždy volanie k obeti. Problém rozdelenej rodičovskej lásky sa s Jákobom ako s otcom ťahá až do staroby, vlastne až do hrobu.
Je to smutné svedectvo o tom, že z niektorých bied nie sme vyslobodení celý život. Boh v Egypte zobudil spiace svedomie Jozefpvých bratov a oni spoznali svoju vinu. Ale pred otcom o tom mlčia. Lebo od poznania viny k vyznaniu viny niekedy vedie dlhá cesta.
Na hlad môže naše telo zomrieť. Ale na hriech môže naša duša večne zahynúť. A práve to je to, čo Boh nechce. Kde je Boží Duch pri diele, nemusíme sa báť, že niečo pri druhých zmeškáme.
To len my svojou nedôverou a netrpezlivosťou všeličo urýchľujeme a tým len veľa pokazíme. Prečo je dôležité, aby sme na vlastnej koži okúsili to, čo sme my spôsobili druhým? Lebo my nikdy nepochopíme, aké je to zlé, odporné, čo sme urobili druhým, pokiaľ to isté niekto neurobí nám.
Boh odpúšťa len tým, ktorí svoju vinu spoznajú a vyznajú. A to bratia ešte neurobili. To majú ešte pred sebou. Aby k tomu vôbec došlo, Jozef musí s nimi tvrdo zaobchádzať.
Aj v krajine utrpenia, v situácii, kde už nič dobré nečakáme, Boh má pre nás pripravené svoje požehnanie. Z cudzinca, otroka, väzňa sa zo dňa na deň stane kancelár najmocnejšej ríše tej doby, druhý muž po faraónovi.
Prečo teraz? Skôr ako bol Jozef povýšený, musel byť ponížený, aby sa z neho stal pokorný človek. Keď Boh vstúpi do rozhovoru s človekom, ktorý Boha nepozná, výsledok je ten, že človek je úplne bezradný.
Jedna z najťažších vecí v živote je naučiť sa v trpezlivosti čakať na Boží čas. Tak ako Jozefovi aj nám záleží na tom, aby sme sa čím skôr dostali z ťažkej, zlej situácie. Prečo je dôležité, aby Jozef prežil sklamanie z človeka?
Preto, aby svoju nádej viac neskladal v človeka, ale jedine v Boha. My nie sme schopní uniesť nádej, ktorú druhí do nás skladajú. Do jednej jamy Jozefa hodili vlastní bratia, do druhej ho hodili cudzí Egypťania. Z jamy do jamy.
A jeho túžbou je dostať sa von z jamy. Z vonkajšieho pohľadu je Jozef na ceste dolu. Najprv sa dostane z domu do otroctva a potom z otroctva do väzenia. Nižšie sa už padnúť nedá.
Keď Jozef nemôže robiť to, čo by chcel, robí aspoň to, čo môže. Verne slúži. Kto sa nenaučí robiť malé veci verne, nikdy nebude robiť veľké veci dobre. Ľudia, s ktorými je Boh, navonok neraz vyzerajú tak, že ich Boh opustil.
Jozef nikdy nevyzeral taký opustený Bohom ako vtedy, keď bol predaný do otroctva. Utekať pred povinnosťami je zbabelé, utekať pred pokušením je hrdinské. Jozefov príbeh je veľmi aktuálny.
Jozef má okrem krásneho charakteru ešte niečo viac. Niečo, bez čoho aj charakter a svedomie človeka je málo. Jozef je verný v málom a preto mu môžu byť zverené aj väčšie úlohy. Aj náš životný príbeh je presne o tom istom, o čom je príbeh Júdu a Támar.
Od začiatku kapitoly je totiž Júda na ceste dolu, duchovne aj morálne. Keď však padne až na dno, nájde tam milosť pokánia. A vďaka tomu sa z temného dna hriechu dostane na vrchol. Támar sa cíti oprávnená hrešiť, lebo jej bolo ukrivdené.
My neraz obhajujeme svoje previnenia tým, že sme sa ich dopustili len preto, lebo sa druhí previnili voči nám. Keď oni, tak aj my. Júdova svojvoľná cesta je lemovaná hrobmi jeho najbližších.
Keby vedel, ako dopadne jeho prekročenie hraníc, tak by ich určite neprekročil. A tak na vlastnej koži spoznáva nezrušiteľný zákon sejby a žatvy. Ako neskôr uvidíme, cesta z pádu do hriechu bude pre Jozefových bratov veľmi dlhá, ťažká a bolestivá.
Lebo je ľahšie sa do hriechu zamotať, ako sa z neho vymotať. Čo robí hriech s človekom? Deformuje ho, kriví jeho charakter. Tak ako zdeformoval Jozefových bratov. Všetko to začne ich závisťou a nenávisťou voči svojmu bratovi.
Prečo Júda nie je dôsledný, ale si zvolí cestu menšieho zla? Pretože zlu v sebe i okolo seba treba odporovať v začiatkoch. Júda nevyužije príležitosť na začiatku, nepostaví sa vedľa Rúbena.
Nestačí len chcieť dobre. Za dobro sa treba aj celou váhou postaviť. Ľudia, ktorí sú nerozhodní v dobrom, sa nakoniec stávajú spoluvinníkmi a spolupáchateľmi zlých. Byť verným, poctivým a spoľahlivým sa opláca.
Takto teda vyzerá situácia v Jákobovej rodine. Zlyhávajú všetci aktéri deja. Otec svojou rozdelenou láskou, Jozef svojím donášaním a povýšenectvom a bratia svojou nenávisťou. Máločo tak úspešne rozbije súrodenecké vzťahy ako to, keď je jedno dieťa uprednostnené na úkor ostatných.
Otcova láska k Jozefovi je vlastne zničujúca pre syna. Jákob miluje svojich synov rozdelenou láskou, lebo zo všetkých najviac miluje Jozefa. On sám bol ako dieťa milovaný rozdelenou láskou. V rodine Jákoba sa schyľuje k veľkej rodinnej tragédii.
Jozef žaluje na svojich dospelých bratov. Donášanie a žalovanie však najviac ohrozuje samotného žalobcu. Každý bude po smrti pripojený k tomu ľudu, s ktorým bol spojený počas svojho života na zemi. Buď to bude Boží ľud, alebo ľud tohto sveta.
Žiadna duchovná skúsenosť v minulosti nás neochráni pred hriechom v prítomnosti. Viera vidí nielen kríž, ale aj za kríž. V Biblii sa spomína mnoho dôležitejších ľudí ako je Debora. A predsa Biblia mlčí o ich smrti a pohrebe, zatiaľ čo smrť a pohreb tejto ženy spomína.
To znamená, že nie je smrť ako smrť. Prečo? Čo je najväčšia potreba človeka, ktorý sa načas vzdialil od Boha a opäť sa k Nemu vrátil späť? Počuť a byť uistený o tom, že všetko, čo platilo v minulosti, platí aj dnes.
Pre Jákoba bola duchovná obnova spojená s miestom Bét-el. Pre nás je spojená s Golgotou, s Kristovým krížom. Zvláštny pohreb! Síce sa tu pochováva, ale sa pritom neplače, iba ak plačom pokánia.
Jákob so Síchemom zanechá aj jeho modly. Prvá kázeň pokánia v dejinách Božieho ľudu. Kázeň, ktorú otec káže sebe a svojej rodine. Lebo príčinou mizérie Jákobovej rodiny je duchovná polovičatosť.
Boh Jákoba nechá zožať trpké ovocie jeho pomýleného rozhodnutia. V tom je Božia múdrosť. Ale jeho milosť je v tom, že sa nám neotočí chrbtom. Volá nás späť k sebe. Iný meter máme na druhého a zas iný na seba.
Druhého prísne odsúdime a seba pohotovo ospravedlníme. Ale hriech druhého ešte neospravedlňuje môj hriech. On zhrešil ako pohan, keď zneuctil Dínu. Oni zhrešili ako veriaci, príslušníci Božiemu ľudu.
On zhrešil bez poznania Boha, oni zhrešili napriek poznaniu Boha. Svet vždy bude mať záujem o veriacich chlapcov a dievčatá. Horšie je, keď veriaci chlapci a dievčatá majú záujem o neveriacich partnerov.
Tým máme a musíme byť znepokojení. Pre Božie deti platia iné normy mravnosti ako pre svet. Bola to Dína, ktorá prekročila hranice medzi Božím ľudom a svetom. Jákob po návrate žije pre hodnoty sveta.
Materiálne sa mu darí, ale duchovne ho to uspáva. Po rokoch však príde bolestivé prebudenie - cez jeho deti. K pokániu patrí aj náprava toho, čo sa napraviť dá. Jákob nechce zneužiť bratovo odpustenie: Odpustil mi, tak už dlh vrátiť nemusím.
Práve naopak. Boh v Jákobovi vypôsobil ducha pokory a v Ézavovi zas ducha odpustenia. Človek sám od seba nie je schopný takéhoto zmierenia. Ale tu sme svedkami toho, čoho je schopný Boh.
Len Bohom pokorený človek sa dokáže pokoriť aj pred bratom. Žiť víťazný život znamená žiť život neustálej kapitulácie pred Bohom. Radšej krívajúci a požehnaný ako silný, sebestačný ale bez požehnania.
Zlomený, porazený, pokorený, na Božiu milosť odkázaný človek je v Božích očiach víťazom. Keď Boh chce zlomiť náš odpor, tak sa dotkne citlivých miest v našom živote. Miest, ktoré bolia.
Človek totiž nedá Bohu inú možnosť, len aby jeho odpor zlomil aj za cenu bolesti. Lebo najťažšie v živote je povedať Bohu svoje áno. Zbožný človek nechce vidieť, že to, čo najviac potrebuje, nie je Božia pomoc, ale Božie odpustenie.
Že nestačí sa modliť a prosiť: Bože, pomôž! Ale že treba prosiť: Bože, odpusť! Keď Jákob stál pred Lábanom, videl len to, ako s ním naložil človek. Ako? Zle, nespravodlivo.
Keď stojí pred Bohom, vidí, ako s ním Boh naložil. Ako? V Jákobovom prípade sa potvrdzuje stará známa pravda, že núdza učí človeka modliť sa. Preto je požehnaná každá núdza, ktorá vedie človeka na kolená.
Tu vyjde najavo, kto je vlastne Jákob. Napriek všetkému, čo s Bohom prežil, Jákob stále nie je Boží ale len zbožný človek. V sporoch je možné dosiahnuť dve víťazstvá. Jedno je ľudské, druhé Božie.
To ľudské vyzerá tak, že v snahe mať pravdu síce vyhrám spor, ale stratím toho druhého. Sme na konci sporu medzi Lábanom a Jákobom. O čo v ňom ide? O to, kto má pravdu. Ale za otázkou, kto má pravdu, sa často skrýva otázka, kto je vinný.
Niekto sa chváli tým, že sa nikomu nebojí povedať pravdu do očí. Ale keď je to v hneve, nie je to žiadna cnosť. Umenie je povedať si pravdu a naďalej zostať priateľmi. Častokrát si nepoznáme ani tých najbližších.
Myslíme si, že sa môžeme zaručiť za muža, za ženu alebo za deti, a pritom sa človek nemôže zaručiť ani sám za seba. Prečo sa Jákobovi jeho útek od svokra nepodaril? O to sa postaral Boh.
Chcel totiž Jákoba naučiť jednu dôležitú lekciu. Čím žijú rodičia, tým budú žiť aj deti. Deti neprevezmú hodnoty, o ktorých im kážeme, ale tie, pre ktoré aj sami žijeme. Boh vidí a vidí všetko.
Vidí každú krivdu, ktorá sa deje jeho deťom. A On raz zadosťučiní spravodlivosti všetkým, ktorým bolo ukrivdené. Boh žiada našu poslušnosť, ale zároveň nám zasľúbi svoju prítomnosť. Cestou poslušnosti tak nikdy nekráčame sami.
Kto stál za Jákobovým bohatstvom? Nie jeho prútiky, ale Božia vernosť. Boh predtým požehnal Lábana cez Jákoba. Ale neurobil to bez toho, aby nepožehnal aj Jákoba. Tak to robí až dodnes.
Keď sa naša vôľa začne zhodovať s Božou vôľou, tým viac sa naša túžba byť požehnaní mení na túžbu byť požehnaním pre druhého. Taký je totiž Boh. Ráchel spoznáva, že Boh je zdrojom všetkého šťastia.
Aby sa tak stalo, muselo jej byť šťastie z plodnosti na dlhší čas odoprené. Aby vo svojom trápení hľadala Boha. Na Lei vidíme, že bolesť môžeme spracovať dvojakým spôsobom. Buď si ju otvorene priznáme a necháme sa ňou priviesť k Bohu.
Božie dielo ds uskutočňuje i cez Jákobovo búrlivé manželstvo. Veď na pôde tejto rodiny sa pripravuje príchod budúceho Spasiteľa sveta, ktorý sa narodí z pokolenia Júdovho. Keď chceme niečo nazvať Božím, alebo niečo pripísať Bohu, urobme tak až vtedy, keď máme istotu, že je to naozaj tak.
Nepoužívajme Božie meno nadarmo. Boh nám niekedy dá, čo si silou mocou „vytrucujeme“. Ale nedá nám to preto, že by nám chcel ustúpiť. Robí to preto, že nás chce vychovávať.
Modlitba
„Aj desať minút denne vám môže zmeniť život,“ znelo v jednej reklame na stroj na cvičenie. A čo tak niekoľko minút pravidelnej modlitby? Tráviť čas s Bohom rovná sa modliť sa. Aká by bola paralela modlitby a online života či života s naším smartfónom?
Len si dobre uvedomujem, že im neraz vo svojich životoch nedávame správne miesto. Na vymenovanie charakteristík modlitby v porovnaní s používaním nášho telefónu si poslúžim myšlienkami od pápeža Františka. Minulý rok sa v rámci svojich stredajších generálnych audiencií venoval práve modlitbe.
No nie sme to len my, ktorí sa modlíme - Ježiš sa vždy modlí s nami a v nás, ako hovorí Svätý Otec. Ježiš nie je vzdialený Boh. Modlitba nie je nejaká druhoradá povinnosť, ale - slovami pápeža - to najintímnejšie tajomstvo nás samých.
Modlitba: Rozhovor s Bohom - John Mark Comer
„A práve toto tajomstvo sa v nás modlí,“ vysvetľuje, „city sa modlia, ale nedá sa povedať, že by modlitba bola iba citovým prejavom. Rozum sa modlí, ale modlitba nie je iba úkon rozumu. Telo sa modlí, ale s Bohom môžeme hovoriť, aj keď sme v ťažkej invalidite. Je to teda celý človek, čo sa modlí, modlí sa jeho ‚srdce‘.“
Modlitba kresťana ako vstupovanie do vzťahu s Bohom, ktorý s nami chce budovať vzťah. Vďaka tejto dôvernosti ho môžeme volať Ocko, Otecko. Modlitba ako priestor pre vytvorenie vzťahu dôvery. „Boh je stále pri dverách nášho srdca a čaká, že mu otvoríme.
Hoci sa v dnešnej dobe stal naším neraz najvlastnejším vyjadrením práve smartfón a online svet, ak sme k sebe úprimní, isto cítime, že toto nie je niečo, čo oživuje naše srdce. Po čom siahame ráno ako po prvom a čomu venujeme posledné minúty dňa?
Ak by sme robili prieskum, možno by sme boli prekvapení, pre aké percento ľudí je to práve ich sprostredkovateľ pripojenia na internet. Čo keby sa stala základom dňa modlitba, ktorá je praktickým prejavením nášho vzťahu voči Otcovi, pripojením sa k nemu?
Na začiatku možno napríklad venovať Bohu prvé a posledné minúty dňa. „Modlitba znamená privolávať k nám prítomnosť Ducha Svätého, ktorý nás vedie vždy vpred,“ - pápež vysvetľuje, prečo toľko hovorí o modlitbe.
Sprostredkúva nám príklad Ježiša, ktorý je vzorom nepretržitej, vytrvalej modlitby. Povzbudzuje nás k húževnatej modlitbe. „Avšak Boh je trpezlivejší ako my a ten, kto klope s vierou a vytrvalosťou na dvere jeho srdca, neostane sklamaný. Boh vždy odpovie. Vždy.
Náš Otec dobre vie, čo potrebujeme; naliehanie neslúži na to, aby ho informovalo alebo presvedčilo, ale na to, aby v nás živilo túžbu a očakávanie.“ Zdôrazňuje však, že sa nemáme modliť len sporadicky, ale vždy, ba aj vtedy, keď sa zdá všetko márne, keď sa nám javí, akoby bol Boh hluchý a nemý a my cítime, že je to len strata času.
„Aj keď sa nebo zatiahne, kresťan sa neprestáva modliť. Jeho modlitba ide ruka v ruke s vierou. A viera sa v mnohých dňoch nášho života môže javiť ako ilúzia, neplodná námaha. Existujú temné chvíle v našom živote a v týchto momentoch sa viera zdá byť ilúziou.
Preto treba nahradiť kyslík online sveta Božím kyslíkom. Ako hovorí pápež, v modlitbe nachádzame Boha, ktorý nám stále odpovie. Neraz opakovane odomykáme obrazovku telefónu, aby sme zistili, či nám niekto nenapísal, neodpovedal na našu správu… Čo tak skúsiť takto v rovnakom tempe kontrolovať aj Božie odpovede?
Čo tak vstupovať denne do Božej prítomnosti rovnako frekventovane, ako vstupujeme do prítomnosti online sveta? Koľko radosti, pokoja, lásky - Boha! Človek hľadá Boha. A ako prvé nás k nemu ťahajú krása a tajomstvo stvorenia.
Človek, ktorý sa modlí, kontempluje všetko vôkol seba. „Vidí hviezdne nebo, ktoré ho prevyšuje - a ktoré nám dnes astrofyzika ukazuje v celej jeho nesmiernosti - a pýta sa, aký projekt lásky musí byť za týmto tak mohutným dielom!“ pokračuje František.
Túto skúsenosť máme iste mnohí. Modlitba, ktorá je spojená s úžasom, v nás zažína iskru vďakyvzdania. A vedie nás to k tomu, že sa stávame nositeľmi radosti - veď nimi predsa sme! „Muži a ženy modlitby nesú na tvári odrazy zábleskov svetla: pretože aj v tých najtemnejších dňoch ich slnko neprestáva osvecovať. Modlitba ťa osvecuje: osvecuje ti dušu, osvecuje ti srdce, osvecuje ti tvár.