Gréckokatolícka cirkev, rovnako ako iné vetvy kresťanstva, používa bohatú škálu symbolov, ktoré veriacim pomáhajú hlbšie pochopiť a prežívať svoju vieru. Tieto symboly sú zakorenené v Biblii, tradícii a histórii cirkvi, a každý z nich nesie hlboký duchovný význam.
Kríž: Symbol Spásy a Víťazstva
„Lebo slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou" (1 Kor 1,18).
Je známe, že kríž ako symbol našej spásy sa v prvých storočiach kresťanstva pre pohoršenie ktoré vyvolával, takmer nepoužíval, a nemohol byť predmetom umeleckého stvárnenia. Preto sa nahradzoval kríž inými symbolmi, ako napr. kotvou, rybou alebo dobrým pastierom. Až keď sa kresťanstvo za Konštantínovej vlády stalo oficiálnym náboženstvom, aj kríž sa mohol stať znakom Kristovho víťazstva.
Na Nicejskom koncile (325) bol arianizmus odsúdený a bolo slávnostne vyhlásené božstvo Syna a jeho totožnosť s Otcom Cirkev však musela brániť aj opravdivé človečenstvo Krista proti bludu doketizmu ( ktorý učil o jedinej Ježišovej Božskej prirodzenosti v tzv. zdanlivom ľudskom tele),v čom jej veľmi účinne pomáhali práve zobrazenia ukrižovaného Krista. Privreté oči poukazujú na jeho skutočnú smrť, ako nám to pripomína antifóna Veľkej soboty: "Život zaspal a peklo sa chveje od strachu".
Kríž je postavený na malej skale, ktorá symbolizuje „lebečné miesto" - Golgotu (Ján 19,17). Vo svätom písme je často prirovnávaný Boh ku skale, ktorá vyjadruje jeho neochvejnú silu. V kontexte povedaného sa nám dáva poznávať paradoxný Boh, ktorý nie je nikdy tak silný , ako vo chvíli najväčšej slabosti. Biela lebka v tmavej jaskyni nám symbolicky predstavuje prvého Adama a v ňom celé ľudstvo obmyté Kristovou krvou. Blažený Teodorit vysvetľuje: „Keď Adam zhrešil, celý ľudský rod bol odsúdený na smrť, preto aj oslobodenie od smrtí, skrze Krista, je ospravedlnením pre všetkých ľudí".
Veľmi výrečná je symbolika dreva kríža: „ Stromom sa Adam dávno odsúdil, teraz je však krížom ospravedlnený , získal možnosť vstupu do raja a rajskú odmenu"(Kánon zo sviatku sv. Kríža). Drevom kríža Boh opäť zjavuje svoju lásku k ľudskému rodu. Skrze prvé drevo ľudský rod upadá do prekliatia a skrze druhé sa pozdvihuje a stáva sa účastníkom Božieho života.
Rozpätými rukami Kristus objíma všetky národy, tak ako sa spieva na Veľký piatok:" Spasenie si vykonal uprostred zeme, na kríži si rozopäl najčistejšie svoje ruky, objímajúc všetky národy..." Sv. Atanáz Veľký zasa vraví, že Kristus ukrižovaný s rozopätými rukami zomrel takýmto spôsobom preto, aby k sebe privinul starý židovský národ a pohanské národy a vzájomne ich zjednotil so sebou. „A ja keď budem povýšený od zeme, všetkých pritiahnem k sebe."(Jn12,32).
Zlaté pozadie odhaľuje podľa sv. Atanáza kozmický význam kríža. Celý vesmír je určený stať sa Božím chrámom. „V ohromnej katedrále, ktorou je Boží vesmír, je každý človek, nech je to učenec alebo robotník, povolaný jednať ako kňaz. Každú chvíľu svojho života má prinášať všetko, čo je ľudské, premeniac to v obeť a pieseň chvály"(Pavol Evdokimov). Toto povolanie posilňuje symbolicky niekedy čierne okná na Jeruzalemských hradbách v pozadí kríža, ktoré predstavujú kozmos v temnotách očakávajúci Zjavenie. Kresťan tak cíti svoju zodpovednosť voči viditeľnému svetu, ktorý má očisťovať, posväcovať a v určitom zmysle tvoriť, robiť kresťanskejším (Špidlik).
V hornej časti kríža tesne nad nimbom Krista býva zobrazovaná v niektorých krížoch , ikona najsv. Trojice. Nie je to náhodou. Ikona Trojice nás privádza k Mambrejskému dubu, kde sa Abrahámovi zjavuje tajuplný Boh, aby mu oznámil narodenie Izáka - predobraz Kristovej obety (Gén 22). Pán nás svojím krížom povoláva k účasti na živote najsvätejšej Trojice. Táto viera v Trojicu nás zaväzuje odovzdávať sa ako živá obeť „za" a „pre" druhých. Slnko a mesiac po stranách rozpätého Krista, by sme mohli preložiť asi takto: vo dne i v noci, to znamená vždy, stále. Vyjadruje sa tým, že Kristus stále visí na kríži a trpí za ľudstvo po všetky generácie tak, ako plynú. „Môžeme teda povedať, že v Božom srdci bol vztýčený kríž ešte predtým, než bol postavený za Jeruzalemom, a aj keď bol ten z dreva odstránený, kríž v Božom srdci zostáva stále. Je to kríž bolesti a víťazstva - obidvoch dohromady. Ten, kto tomu môže uveriť, objaví, že radosť je zmiešaná s kalichom horkosti, a túži mať - na ľudskej úrovni - podiel V Božej skúsenosti víťazného utrpenia" (Kallistos).
Kristova smrť na kríži nie je porážkou, ktorá bola až neskôr napravená jeho vzkriesením. Sama smrť na kríži už je víťazstvom tak, ako to vyjadril jeden ruský kňaz po svojom prepustení z koncentračného tábora:" Utrpenie zničilo úplne všetko.
Pascha a Veľká Noc: Prechod zo Smrti do Života
Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je najstarší, najväčší a najradostnejší sviatok liturgického roku. V liturgických knihách môžeme nájsť aj ďalšie pomenovania pre tento sviatok: Svätá a Veľká nedeľa Paschy, Svätá Pascha, Deň svätej Paschy, Svetlé Kristovo vzkriesenie, Veľká noc... Najčastejšie sa hovorí o Pasche. Slovo Pascha pochádza z hebrejského slova Pesach, čo znamená prechod. Historický základ sviatku je v pobyte Izraelitov v Egypte, kde boli otrokmi Egypťanov. Boh posiela vodcu Mojžiša, aby ich vyviedol zo zajatia. Faraón nebol ochotný prepustiť svojich izraelských otrokov a preto ho Boh trestá desiatimi ranami.
Až po poslednej z nich, keď zomreli všetky prvorodené egyptské deti, prepúšťa faraón zotročený ľud. U židov táto pohroma nenastala, lebo pomazali veraje svojich dverí krvou baránka tak, ako im prikázal Pán. Po vyslobodení z Egypta, previedol Boh Izraelitov cez Červené more ako po súši. Toto bol ten prechod. Židia potom každoročne spomínali na udalosť východu - prechodu zo zajatia práve na Veľkú noc. Pre apoštolov a prvých kresťanov sa Pascha - prechod stala symbolom iného prechodu, prechodu z otroctva hriechu (smrti) do života v slobode Božích detí. Toto všetkým ľuďom zabezpečil práve Ježiš Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Udalosti spojené s Ježišovou smrťou a vzkriesením sa odohrali práve v čase židovskej Veľkej noci a tak aj pre kresťanov sa tieto sviatky stali tiež skutočnou Paschou.
Sviatky Ježišovho vzkriesenia sú teda významovo previazané so židovskou oslavou pesahu . Ježišovo vzkriesenie je chápané ako naplnenie starozákonného obrazu prechodu Izraelitov Červeným morom pri odchode z Egypta.
Je pozoruhodné všimnúť si, že v pohanských náboženstvách Slovanov a Germánov bola Veľká noc sviatkom jari, keď sa oslavovalo prebúdzanie prírody zo zimného spánku. Na čele slovanského Olympu stál boh Perún, ktorý bol znázorňovaný sochami dospelého muža, s ohňom v ruke a s hlavou obtočenou bleskami a plameňom. Jemu boli zasvätené sviatky jari. Medzi jeho vlastnosti patrila celková očista i osvieženie vyčerpanej prírody. Činnosť Perúna začínala súčasne s jarnou búrkou, ktorou sa príroda prebúdzala k novému životu. Ide však vo sviatku Paschy naozaj o sviatok jari? Či sviatok prírody?
Zvesť o prázdnom hrobe je radostnou zvesťou, ktorá hovorí o novom živote a o novom šťastí. Od prvého veľkonočného rána nám každoročne zaznieva táto zvesť ako výkrik slobody. Človek je cez toto tajomstvo povolaný k veľkej nádeji. Túžba po večnom živote sa premieta do postojov ku všetkému už tu na zemi.
Predstavte si však, čo by sa bolo stalo, keby bola vtedy k prázdnemu hrobu Ježiša Krista prišla nejaká vedecká výprava, ktorá by mala vedecky a odborne zhodnotiť daný stav vecí? Istotne by sa tento prípad uzavrel vyhlásením, že je za súčasného stavu vedy nevysvetliteľný. A to by bolo asi všetko. Túžiť však po večnom živote, očakávať ho, to je celkom iné, ako špekulatívne ho vysvetľovať a dokazovať.
Zmŕtvychvstanie Pána sa stalo ústredným bodom liturgického roka, podľa ktorého sa riadia všetky pohyblivé sviatky. Každá kresťanská nedeľa je odbleskom veľkonočnej nedele Paschy. V liturgických obradoch sviatku Paschy môžeme pozorovať výstižné symbolické obrazy: Veľkonočný baránok predstavuje Ježiša Krista, Červené more je predobrazom sviatosti krstu, manna na púšti symbolizuje Eucharistiu, či kresťanskú náuku, voda vyvierajúca zo skaly je predobrazom milosti svätého krstu, ktoré pramenia z prebodnutého boku Spasiteľa a nakoniec zasľúbená zem symbolizuje Cirkev a nebeské kráľovstvo.
Veľkonočné zvyky a tradície na našej škole
Všimnime si niektoré najvýznamnejšie symboly obradov Veľkej noci. Veľkonočná noc je charakterizovaná prechodom z tmy do svetla. Počas obradov je všetko vysvietené a osvetlené. Slnko a svetlo sú podmienkou rastu a preto už v židovskej i pohanskej bohoslužbe boli symbolom Boha. Svetlo je symbolom Božieho osvietenia milosťou. Vo všetkých kultoch a bohoslužbách vystupuje svetlo ako symbol božstva. Preto je prirodzené, že aj kresťania hneď od počiatku užívali svetlo počas bohoslužieb, a to nielen z praktických dôvodov, ale aj symbolických.
Pretože fyzické svetlo zo všetkého materiálneho je najmenej materiálne, je preto najvhodnejším symbolom Boha, absolútneho ducha, ktorého Sväté Písmo nazýva jednoducho svetlom. (porov. Jn 8,12). Počas liturgie je Bohočlovek prítomný na prestole, ako na nebi a tak sa teda môže dedukovať, že chrámy sú sídlom Boha na zemi. Je teda aj celkom prirodzené, že sa chrámy ozdobujú bohatým využitím svetiel ako Božie sídlo. Fyzické svetlo už od prirodzenosti má v sebe čosi impozantné a čím je priestor osvetlenejší, tým viac imponuje a má väčší vplyv. Aj tento prirodzený zákon mal vplyv na užívanie svetiel počas bohoslužieb a ustálilo sa tiež pravidlo, že čím je väčší a významnejší sviatok, tým viac svetiel horí.
Ďalším významným symbolom sa pre kresťanov stal symbol kríža. Kríž bol pôvodne potupným nástrojom smrti. Po ukrižovaní Ježiša Krista stal kríž nástrojom veľkej lásky Boha k človeku. Kríž bol už od čias prvokresťanstva vo veľkej úcte. Kristov kríž je hlboko vrytý v srdci každého úprimne veriaceho kresťana. Tento kríž sa stal srdcom, ktorý pulzuje v životoch kresťanov; stal sa citlivosťou, ktorá ovláda ľudské voľby; je silou, ktorá umožňuje človeku vytvárať ozajstné medziosobné vzťahy; je svetlom, ktorý osvecuje každý kontakt človeka so stvorenými realitami. Ježišov kríž žije existuje v nás z tajomstva, skrytého v Bohu, z tajomstva, že všetko má byť zhromaždené pod jednou hlavou - Kristom, aby všetci ľudia mali prístup k Otcovi v jednom Duchu (porov. Ef 2,18).
Kríž otvára obzor ľudského srdca pre veľkosť lásky Najsvätejšej Trojice a osvecuje ho. Nádherným symbolom v našom obrade je aj otvorenie dverí chrámu počas utierne Vzkriesenia. Otvorenie dverí symbolizuje víťazstvo Ježiša Krista nad smrťou a podsvetím, ale najmä skutočnosť, že svojím zmŕtvychvstaním otvoril človeku dvere do raja. Zmŕtvychvstalý Ježiš Kristus je úplným zmyslom, krásou a nádejou celého ľudstva. Jeho umučenie a kríž však premohlo vládu smrti, jeho zostúpenie k zosnutým zasa premohlo hriech. Bola nanovo obnovená jednoty stvorenstva so svojím Stvoriteľom.
Podobne ako mnoho iných kresťanských sviatkov, aj Pascha sa preniesla aj mimo Cirkvi. Už od jej vzniku je to čas osláv a veselia. Dnes je to aj komerčne dôležitý sviatok, pretože sa k nemu viaže veľa zvykov, ktorých uskutočnenie si vyžaduje nejaké úsilie a nejaký ten nákup. Svet okolo nás v súvislosti s Paschou totiž hlása, že konečne prichádza jar a s ňou všetky tie krásy, ktoré prebúdzajú chuť do života, prinášajú radosť, potešenie. Preto je veľmi nutné pre kresťanov nedať sa podmaniť počas týchto sviatkov svetským symbolom Veľkej noci. Sú to symboly, ktoré sú totiž univerzálne a väčšina ľudí ich registruje okolo seba a spája so sviatkom Paschy. Zo zvierat sú to baranček, zajace a kuriatka. Pre nás kresťanov je baranček symbolom obety nevinného Ježiša Krista za hriešne ľudstvo. Zajace sú symbolom plodnosti. Kuriatka znamenajú príchod jari a nový život.
Aj kvety sa stávajú symbolom Paschy. Najviac asi narcis a tulipán, ktoré zvyknú kvitnúť v čase sviatkov. Ale všimnime si napr. aj také bahniatka, ktoré sa u kresťanov spájajú so slávnym príchodom Ježiša Krista do Jeruzalema, ale u ostatných sú symbolom jari a prebúdzajúcej sa prírody. U mnohých ľudí možno nájsť na stoloch aj zelené steblá vyklíčeného obilia, čo tiež symbolizuje sviežu zeleň a prebúdzanie sa k životu. Veľkonočné kytice sú pestrofarebné.
Po bielej a sivej farbe charakterizujúcej zimu sa, podľa svetských symbolov, očiam človeka žiadajú pestrejšie a teplejšie farby jarných kvetov. Aj z týchto slov vidieť, že okolitý svet presadzuje v súvislosti s Paschou oslavu jari a prírody. Avšak každý rok na jar sa odohráva zápas života so smrťou. Zo zamrznutej zeme vyrastá tráva, zazelená sa tráva, rozkvitajú kvety, pučia stromy... Raz na jar pred viac ako 2000 rokmi, na Veľkú noc Paschy, sa však odohral aj iný zápas so smrťou. Tento zápas bol veľmi dôležitý pre celé ľudstvo a jeho budúcnosť, preto Pascha nemôže byť len sviatkom a oslavou jari.
Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je najväčším tajomstvom histórie vykúpenia ľudstva. Nie je však prístupné našim zmyslom a mysleniu, len vierou a modlitbou si ho môžeme pripomínať. Ak sa nám Kristovo evanjelium niekedy nezdá dosť strhujúce a zaujímavé, možno to je preto, že v ňom vidíme iba slová či myšlienky a zabudli sme za nimi hľadať tajomstvo prítomnosti nášho Spasiteľa. Nedajme sa preto oklamať rozličnými svetskými symbolmi Veľkej noci, ale nechajme sa viesť Božím Duchom, aby sme naplno svojím srdcom pochopili odkaz Paschy. Počas veľkonočných sviatkov si istotne budeme všetci navzájom priať nové stretnutie so živým Spasiteľom, nové víťazstva nádeje nad utrpením, života nad smrťou, milosti nad hriechom. Postupne, každý rok trochu inak, hľadíme na seba, na svojich blížnych. Aj Pán každý rok trochu inak nám zjavuje svoju prítomnosť na našej ceste do nebeského kráľovstva. Slávnostné „Christos voskrese“ - „Kristus vstal zmŕtvych“ nech nás všetkých zahŕňa veľkou radosťou, bázňou a úžasným pokojom.
Zvesť o prázdnom hrobe je radostnou zvesťou, ktorá hovorí o novom živote a o novom šťastí. Od prvého veľkonočného rána nám každoročne zaznieva táto zvesť ako výkrik slobody. Človek je cez toto tajomstvo povolaný k veľkej nádeji. Túžba po večnom živote sa premieta do postojov ku všetkému už tu na zemi. Predstavte si však, čo by sa bolo stalo, keby bola vtedy k prázdnemu hrobu Ježiša Krista prišla nejaká vedecká výprava, ktorá by mala vedecky a odborne zhodnotiť daný stav vecí? Istotne by sa tento prípad uzavrel vyhlásením, že je za súčasného stavu vedy nevysvetliteľný.
Zmŕtvychvstanie Pána sa stalo ústredným bodom liturgického roka, podľa ktorého sa riadia všetky pohyblivé sviatky. Každá kresťanská nedeľa je odbleskom veľkonočnej nedele Paschy. Veľkonočná noc je charakterizovaná prechodom z tmy do svetla. Počas obradov je všetko vysvietené a osvetlené. Slnko a svetlo sú podmienkou rastu a preto už v židovskej i pohanskej bohoslužbe boli symbolom Boha. Vo všetkých kultoch a bohoslužbách vystupuje svetlo ako symbol božstva. Preto je prirodzené, že aj kresťania hneď od počiatku užívali svetlo počas bohoslužieb, a to nielen z praktických dôvodov, ale aj symbolických.
Pretože fyzické svetlo zo všetkého materiálneho je najmenej materiálne, je preto najvhodnejším symbolom Boha, absolútneho ducha, ktorého Sväté Písmo nazýva jednoducho svetlom. (porov.
Plaščenica: Ikona Krista v Hrobe
Plaščenica je obdĺžnikové plátno s vyobrazením Ježiša Krista v hrobe alebo je na nej znázornená celá scéna jeho sňatia z kríža a uloženia do hrobu. Na plaščenici je okrem ikony Krista v hrobe zobrazená aj Panna Mária, Jozef z Arimatei a nábožné ženy, ktoré boli prítomné na pohrebe Ježiša Krista. Počas prvých storočí kresťania v Jeruzaleme uctievali svätý Kríž, ktorý našla sv. Helena. Na Veľký piatok vyšli na Golgotu, biskup držal pred sebou Kríž, veriaci ho uctievali bozkom, hlbokou poklonou a odchádzali. Na Veľký piatok na utierni po piatom evanjeliu biskup (alebo kňaz) vyniesol svätý Kríž do stredu chrámu.
V 16. storočí sa udomácňuje zvyk niesť plaščenicu s vyobrazením scény ukladania do hrobu počas vchodu s Evanjeliárom po Veľkom chválospeve na Veľkú sobotu. Plaščenica ako bohoslužobný predmet vznikol z „vozduchu“, ktorý sa používal pri svätej liturgii ako prikrývka svätých darov. Už v 14. storočí sa objavujú prvé vozduchy a vyobrazením scény uloženia Ježiša Krista do hrobu. Rukopisy bohoslužobných poriadkov do 16. storočia nehovoria nič o obrade ukladania plaščenice do hrobu. Tento zvyk sa udomácnil až v 16. storočí. Počas 17.-18. Plaščenica predstavuje prázdne plachty poznačené krvou Ježiša Krista. Krvou, ktorá je znakom lásky Ježiša Krista k človeku.
Ďalšie Symboly a Ich Význam
Okrem už spomenutých symbolov, Gréckokatolícka cirkev používa aj mnoho ďalších, ktoré obohacujú liturgický život a pomáhajú veriacim prehlbovať svoju vieru. Medzi ne patria:
- Svetlo sviečky: Pripomína Krista, bdelosť a očakávanie príchodu Pána.
- Kadidlo: Symbolizuje modlitby stúpajúce k Bohu a očistenie.
- Olej: Používa sa pri sviatostiach, ako je krst a pomazanie chorých, a symbolizuje Božiu milosť a uzdravenie.
- Voda: Symbolizuje očistenie a nový život, najmä pri krste.
Tieto symboly, spolu s ďalšími, vytvárajú bohatý a hlboký duchovný zážitok pre veriacich Gréckokatolíckej cirkvi, pomáhajú im prežívať svoju vieru a približovať sa k Bohu.
tags: #greckokatolicka #cirkev #symbol