Nenávisť k slávnosti a hriech: Hlboký význam

RADOSŤ LÁSKY, ktorá sa žije v rodinách, je aj potešením Cirkvi. V kontexte kresťanstva, otázka hriechu a slávnosti nadobúda hlboký význam, ktorý ovplyvňuje život jednotlivcov a spoločenstiev. Táto exhortácia nadobúda osobitný význam v kontexte Svätého roka milosrdenstva. Na prvom mieste preto, že ju zamýšľam ako podnet pre kresťanské rodiny, ktorý ich má stimulovať, aby ocenili dary manželstva a rodiny a aby si uchovali silnú lásku plnú hodnôt, ako štedrosť, horlivosť, vernosť a trpezlivosť.

Biblický pohľad na rodinu a slávnosť

Biblia je plná rodín, generácií, príbehov o láske aj o rodinných krízach hneď od prvej strany, kde na scénu vstupuje rodina Adama a Evy s bremenom násilia, ale aj so silou života, ktorý pokračuje (porov. Gn 4), až po poslednú stranu, kde sa píše o svadbe Nevesty a Baránka (porov. Zjv 21, 2. 9). Dve veľkolepé úvodné kapitoly Knihy Genezis nám predstavujú ľudský pár v jeho základnej realite. V tomto úvodnom texte Biblie sa objavujú viaceré rozhodujúce tvrdenia. Prvé z nich, synteticky citované Ježišom, hovorí: „Stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (1, 27). K „Božiemu obrazu“ je prekvapivo ako vysvetľujúca analógia priradený práve pár „muža a ženy“. Znamená to teda, že sám Boh je rozdelený na pohlavia alebo že ho sprevádza nejaká božská spoločníčka, ako verili niektoré staroveké náboženstvá? Samozrejme, že nie; veď vieme, s akou jasnosťou Biblia odmietla takéto presvedčenia, rozšírené medzi Kanaánčanmi vo Svätej zemi, ako modloslužobné.

Pár, ktorý miluje a plodí život, je skutočnou živou „sochou“ (nie tou zo skaly alebo zo zlata, ktorú Dekalóg zakazuje), schopnou znázorniť Boha Stvoriteľa a Spasiteľa. Plodná láska sa preto stáva symbolom intímnych Božích skutočností (porov. Gn 1, 28; 9, 7; 17, 2 - 5. 16; 28, 3; 35, 11; 48, 3 - 4). Vo svetle sa plodný vzťah páru stáva obrazom na odhalenie a popísanie Božieho tajomstva, podstatného v kresťanskej vízii Najsvätejšej Trojice, ktorá v Bohu kontempluje Otca, Syna a Ducha lásky. Boh Trojica je spoločenstvom lásky a rodina je jeho živým odrazom.

Slová Jána Pavla II. nám pomáhajú chápať: „Náš Boh vo svojom najintímnejšom tajomstve nie je osamelosťou, ale rodinou, keďže má v sebe otcovstvo, synovstvo a podstatu rodiny, ktorou je láska. Táto láska v Božej rodine je Duch Svätý.“6 Rodina nie je čosi cudzie samotnej božskej podstate.7 Tento trinitárny aspekt páru má nové vyjadrenie v pavlovskej teológii, keď Apoštol dáva pár do vzťahu s „tajomstvom“ jednoty medzi Kristom a Cirkvou (porov. Ef 5, 21 - 33). Prekročme teda prah tohto pokojného domu, v ktorom sedí rodina okolo slávnostného stola. Uprostred nachádzame manželský pár - otca a matku - s celým ich príbehom lásky. Na nich sa uskutočňuje ten prapôvodný plán, ktorý Kristus intenzívne pripomína: „Nečítali ste, že Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu stvoril?“ (Mt 19, 4).

Hriech a jeho degenerácia

Nemôžeme zabudnúť ani na degeneráciu, ktorú hriech vovádza do spoločnosti a do rodinného spoločenstva. Biblia považuje rodinu aj za sídlo katechézy detí. Toto žiarilo v opise veľkonočného slávenia (porov. Ex 12, 26 - 27; Dt 6, 20 - 25) a následne bolo podrobne znázornené v židovskej haggade, teda dialogickom rozprávaní, ktoré sprevádza obrad veľkonočnej večere. Teda rodina je miestom, kde sa rodičia stávajú prvými učiteľmi viery pre svoje deti. Je to „remeselná“ úloha, z osoby na osobu: „A keď sa ťa v budúcnosti tvoj syn opýta [...], odpovieš mu...“ (Ex 13, 14). Rodičia majú povinnosť s vážnosťou napĺňať svoje poslanie vzdelávať, ako často učia mudrci Biblie (porov. Prís 3, 11 - 12; 6, 20 - 22; 13, 1; 22, 15; 23, 13 - 14; 29, 17). Deti sú povolané prijať a praktizovať prikázanie: „Cti otca svojho i matku svoju“ (Ex 20, 12), v ktorom sloveso „ctiť“ znamená uskutočňovať rodinné a spoločenské úlohy v ich plnosti, nezanedbávať ich s výhovorkami na náboženské dôvody (porov. Mk 7, 11 - 13).

Pôst a jeho význam

O pôste možno hovoriť v dvojakom zmysle: telesnom a duchovnom. V Písmach nenájdeme o pôstoch žiadne prikázania. V Starom i Novom Zákone neraz čítame ako sa mnoho nábožných mužov a žien aj celé národy a mestá postili, buď dobrovoľne alebo na rozkaz svojich vodcov a kráľov, avšak o stálych a predpísaných pôstoch nie je nikde reč. Spasiteľ sveta zvestoval, že neprišiel rušiť Mojžiša a prorokov (Mt 5, 17), žiadne nové prikázanie o pôstoch nevydal. Sám sa síce postil hneď po Jánovom krste po 40 dní a nocí na púšti (Mt 4, 2), ale svojim učeníkom nechal v tejto veci úplnú slobodu, a oni necítili žiadnu náklonnosť a potrebu zachovávať pôst.Apoštol Pavel vystríha: Duch vraví, že v posledných časoch niektorí odpadnú od viery a budú sa pridŕžať bludných duchov a učenia démonických, pokryteckých učiteľov …… prikazujúcich zdržiavať sa pokrmov, ktoré Boh stvoril na požívanie….lebo každé Božie stvorenie je dobré a nič sa nemá zamietať, čo sa s ďakovaním prijíma. Ak toto budeš predkladať bratom, budeš dobrým služobníkom Ježiša Krista, vykŕmený slovom viery a pravého učenia, ktoré si nasledoval…. svetské a babské bájky zavrhni a cvič sa v pobožnosti, a tak isto vo veľkej horlivosti napomína Kolosenských 2, 20‒23: keď ste s Kristom zomreli živlom sveta, prečo sa dávate viazať predpismi.

Obrátenie a milosrdenstvo

Môj život sa točí okolo práce, roboty okolo domu a na poli, nakupovania, varenie, (ne)podarených detí, školy, nechápavých rodičov... Prečo mi Ježiš do takej situácie hovorí, že prišiel, aby som mal život? Veď žijem. Aký život to mám mať? Je to iný život. Nie len ten telesný, ale nový. Dostal som ho pri krste. Len ho asi nemám v hojnej miere, lebo diabol, skúšky, „starosti, bohatstvo a rozkoše života ho postupne udusili" (pozri Lk 8, 12 - 14).

Dnes večer si nájdi čas (napr. namiesto sledovania televízie), tiché miesto, zapáľ si sviecu (aby ti pripomínala, že Ježiš je pri tebe) a pozri sa do svojho vnútra. Čo tam nachádzaš? „Zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie; smilstvo, akákoľvek nečistota, lakomstvo; mrzkosť, hlúpe reči, neprístojné žarty" (pozri Ef 4, 31; 5, 3 - 4)? Možno aj niečo iné? Nehnevaj sa pre to na seba.

„Pane Ježišu, verím, že si zomrel za moje hriechy a vstal z mŕtvych. Dnes prichádzam k tebe a vyznávam, že doteraz som žil len sám pre seba a mnoho z toho, čo v sebe teraz vidím, ma napĺňalo falošným šťastím. Teraz to všetko ľutujem. Uznávam, že nie som schopný sám žiť nový život, ktorý som od teba prijal pri krste. Preto ti odovzdávam riadenie svojho života. Vstúp do môjho srdca a oddnes ty buď mojím Pánom. Sformuj ma podľa svojej vôle, nauč ma žiť tvoje slovo. Chcem prežívať, že ma máš rád.

Slávnosť a vyznávanie

Neviem, či ste si to doteraz nejako špeciálne uvedomovali, ale Svätodušné - Turíčne sviatky, ktoré práve dnes, prvým dňom, Svätodušnou - Turíčnou nedeľou, v kresťanskej cirkvi slávime, sú vo svojej podstate vyznávačskými sviatkami. Duch Svätý, ktorý bol na Letnice zoslaný na učeníkov, spôsobil okrem iného totiž práve toto: viedol ich a posmelil ich k aktívnemu vyznávaniu Ježiša ako Krista a Syna živého Boha. Práve na základe tohto jasného, neochvejného, nebojácneho a jednoznačného vyznania sa následne rodí spoločenstvo prvých kresťanov, prvotná cirkev v meste Jeruzalem, tak ako sme o tom počuli z dnešného čítania z knihy Skutky apoštolov.

Drahí priatelia, dovolím si povedať, že otázka ohľadom Ježišovej identity takpovediac visí vo vzduchu v živote každého jedného z nás. Je to totiž otázka, na ktorú je potrebné dať si odpoveď ešte počas nášho pozemského života. Sestry a bratia, predpokladám, že každý jeden z nás už počas života mal nejakú tú možnosť a príležitosť čo to zažiť s Ježišom. Možno cez vypočuté modlitby, možno cez prežívanie Jeho blízkosti v živote, v rôznych situáciách, radostnejších i smutnejších. Niekto tie spomínané príležitosti v živote využil viac, niekto menej. Niekto bol na čas strávený s Ježišom vnímavejší, iný zas menej. Nech už je to akokoľvek, v každom prípade, Ježišova otázka dnes zaznieva každému jednému z nás: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ Za koho pokladáš Syna človeka ty? Za koho Ho pokladám ja?

Neviem, či si to uvedomujete, priatelia, ale od odpovede na túto otázku závisí dosť veľa, pokiaľ nie všetko. Pretože spása a záchrana pre večnosť, pre večný život - je všetkým.

tags: #nenavidim #slavnost #a #hriech