Sviatok všetkých svätých a spomienka na verných zosnulých je vhodným časom na uvažovanie o otázke, čo sa stane s deťmi, ktoré zomrú ešte pred tým, ako mohli prijať krst.
V roku 1970 boli do Rímskeho misála zavedené pohrebné obrady za nepokrstené deti. Za zatratených sa však Cirkev nemodlí, a tak bola vzbudená nádej na ich spásu, ocenená mnohými rodičmi, ktorí ju hľadali v neľahkých okolnostiach pri smrti svojho malého dieťaťa.
Mnohí veriaci si však v nadväznosti na to začali klásť otázky, ako je to vlastne s katolíckym učením o nevyhnutnosti krstu pre spásu. Ak máme nádej, že nepokrstené deti môžu vojsť do Božieho kráľovstva, má vôbec význam deti krstiť?
Význam krstu pre spásu
Ak chceme porozumieť významu krstu pre spásu ľudskej duše, mali by sme obrátiť našu pozornosť na List apoštola Pavla Rimanom. Pavol v ňom predkladá jeden z najzákladnejších princípov kresťanstva: „Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom. Lebo ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní“ (Rim 6, 4-5).
Vo sviatosti krstu je nám sprostredkovaná účasť na smrti a vzkriesení Krista, čím sa nám akoby otvára cesta k životu s Bohom v jeho kráľovstve. Sväté písmo však hovorí o spáse človeka na mnohých ďalších miestach. Nie všetky sa nám ale môžu zdať v súlade s uvedeným princípom od Apoštola Pavla.
Známy text z Prvého listu Timotejovi odhaľuje vnútornú túžbu Boha spasiť všetkých ľudí: „Predovšetkým teda žiadam, aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí, [...] Toto je dobré a milé pred Bohom, naším Spasiteľom, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu. Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi - človek Kristus Ježiš, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých, ...“ (1 Tim 2, 1-6).
Boh chce spasiť každého človeka, a tak vytvára prostriedok, ktorý k tejto spáse otvára cestu - krst. Jednoducho by sme preto mohli povedať, že kto odpovie a prijme túto Božiu výzvu, dá sa pokrstiť a postupne sa začleňuje do života s Bohom, ten môže vojsť, vďaka Kristovej milosti, do Božieho kráľovstva.
Vec je však zložitejšia. Mnoho ľudí totiž nedostane príležitosť byť pokrstenými. Azda najprenikavejším prípadom sú deti, ktoré zomrú ešte skôr, akoby mohli krst prijať.
Historický pohľad na osud nepokrstených detí
Ako sa táto otázka riešila počas dejín kresťanstva? V minulosti existovalo množstvo teologických hypotéz, ktoré sa pokúšali priniesť odpoveď na otázku posmrtného stavu takýchto deti.
Grécki cirkevní otcovia často zdôrazňovali, že objasnenie tejto skutočnosti prekračuje hranice ľudského rozumu, a je tak pre nás tajomstvom. Na západe svätý Augustín zase učil, že duše takýchto detí sú určené do pekla, aj keď zároveň zdôrazňoval, že trest pre ich duše nebude rovnaký ako pre hriešnikov, ktorí si slobodne volili svoje činy.
Deti mali tak dostať iba „najmiernejší trest“ (mitissima poena). Začiatkom stredoveku sa interpretoval tento najľahší trest ako pozbavenie videnia Boha (carentia visionis Dei). Postupne sa však profilovala špecifická teória tzv. limbu, ktorá mala objasniť postavenie týchto detí po smrti.
Nepokrstené deti, ktoré zomreli s dedičným hriechom, ale zároveň bez vlastných, osobných hriechov, mali mať po smrti svoje ʻmiestoʼ v limbe, v ktorom síce netrpeli ako zatratené duše v pekle, ale ani neboli v osobnom spoločenstve s Bohom a nedosiahli tak nebeskú blaženosť.
Tomáš Akvinský zároveň predpokladal, že takéto deti dosahujú prirodzené šťastie, ktoré je primerané ich schopnostiam, ale nie je povznesené Božou milosťou do nadprirodzeného, ako je tomu u spasených v Božom kráľovstve.
Katolícki teológovia z Medzinárodnej teologickej komisie sa však k takýmto teóriám postavili značne rezervovane. Vo svojom texte týmto teóriám vyčítajú, že v nich nie je objasnené, aký vzťah majú duše týchto detí ku Kristovi (č. 90). Ľudská duša sa však vo svojej hĺbke túži stretnúť s Kristom, a len veľmi ťažko je možné predstaviť si, akoby človek mohol byť bez Krista a osobného spoločenstva s Bohom, a pritom netrpieť, či dokonca byť šťastný. (č. 11-26).
Biblické princípy a nádej na spásu
Ako je to teda s deťmi, ktoré zomreli bez krstu? Pri hľadaní odpovede je nevyhnutné zastaviť sa pri texte Božieho slova, ktoré sa síce nevyjadruje k danej téme explicitne, predsa však prináša niekoľko princípov, ktoré nám pomôžu nájsť odpoveď.
V skúmanej analýze bude východiskom práve text Medzinárodnej teologickej komisie. V Prvom liste Timotejovi nachádzame túžbu Boha spasiť všetkých ľudí: „Toto je dobré a milé pred Bohom, naším Spasiteľom, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu.“ (1 Tim 2, 3-4).
Komplikácia tejto Božej túžby sa nachádza v univerzálnej hriešnosti ľudí, keďže do sveta vstúpil hriech: „Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili.“ (Rim 5,12). Prvotný hriech prešiel na človeka každej generácie a stal sa tak hriechom dedičným, ktorý spočíva na človeku bez ohľadu jeho osobného zavinenia.
Liekom na hriech sa však stáva viera, ktorú prijímame z Božej milosti, a v krste sa stávame Božími deťmi: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený.“ (Mk 16,16). Zasahuje však viera aj deti, ktoré ešte nie sú pokrstené?
Náznak pozitívnej odpovede by sme mohli nájsť hneď na začiatku Markovho evanjelia. Ježiš tu totiž odpúšťa hriechy ochrnutému človeku, na základe viery štyroch ľudí, ktorí ho k nemu priniesli cez strechu domu, lebo sa pre zástupy nemohli dostať k Ježišovi: „Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy“ (Mk 2,5).
Viera rodičov, či blízkych by tak mohla byť nástrojom, ktorý môže milosrdný Boh využiť v prospech spásy jednotlivého človeka. Fakt viery blízkych dieťaťa však nie je jedinou skutočnosťou, ktorá nám umožňuje dúfať v spásu týchto detí.
V prvom liste Timotejovi len krátko pred pasážou, v ktorej je opísaná túžba Boha zachrániť všetkých ľudí, je požadované, aby boli prinášané modlitby a orodovania za všetkých ľudí (1 Tim 2,1-2), čo teda znamená aj za deti, ktoré zomreli bez krstu. Dôležitú úlohu tak môže zohrávať aj spoločenstvo veriacich - Cirkev.
Solidarita v Kristovi ako zdroj nádeje
Text Svätého písma z Listu Rimanom zdôrazňuje, že existuje určitá solidarita v Adamovi, ktorá spočíva v skutočnosti jeho prvotného hriechu. Tento hriech sa rozšíril ako dedičný hriech na každého človeka.
Zároveň však existuje solidarita v Kristovi, keďže Kristus sa svojím vtelením do ľudskej prirodzenosti spojil určitým spôsobom s každým človekom (č. 88). Týmto vtelením bolo ľudstvo objektívne spasené. Zároveň sa však od človeka ako slobodného tvora vyžaduje, aby si túto spásu prisvojil aj subjektívne, teda prijatím milosti viery a krstom. Možno však z tohto subjektívneho prisvojenia si vylúčiť všetky nepokrstené deti?
V Pavlovom liste je však skrytá aj opačná odpoveď: „Teda ako previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak spravodlivosť jedného priniesla všetkým ľuďom ospravedlnenie a život“; „kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5, 15.18.20). „Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi“ (1 Kor 15, 22), (č.
Podľa Medzinárodnej teologickej komisie je učenie o dedičnom hriechu len pozadím pre učenie o našej spásnej solidarite v Kristovi. Pričom rozličné teologické teórie, zvlášť teória limbu brala viac do úvahy našu solidaritu s Adamom ako solidaritu s Kristom.
Keďže Cirkev je Kristovým telom, každý človek je tým v nejakom vzťahu s Cirkvou. Cirkev je zároveň „univerzálnou sviatosťou spásy“ (Druhý vatikánsky koncil, LG, 48). Vo svojich modlitbách sa Cirkev prihovára za každého človeka, najmä pri slávení Eucharistie, čo teda znamená, že Cirkev sa prihovára aj za deti, ktoré zomreli bez krstu.
Tak ako v Markovom evanjeliu bola viera ľudí, čo prinášali ochrnutého dôvodom odpustenia hriechov pre tohto človeka, podobne zdôrazňuje aj apoštol Pavol, že neveriaci manželský partner sa posväcuje vo veriacom manželovi a okrem toho sú sväté aj jeho deti (1 Kor 7,14). Nielen hriech má spoločenský rozmer a rozširuje sa na každého človeka, ale aj viera a posvätenie v Cirkvi majú moc šíriť sa, dokonca aj za jej explicitné hranice.
Človek môže slobodným rozhodnutím toto posvätenie odmietať, a tak na seba privodiť vinu. Od nepamäti pritom Cirkev uznávala, že krst vodou môže byť nahradený krstom krvou, ak mučeníckou smrťou za Krista zomrie ešte nepokrstený.
Rovnako však Cirkev uznávala, že môže byť krst vodou nahradený krstom túžby, čím rozumieme skutočnosť ak zomrie katechumen, či ten, čo sa túži dať pokrstiť ešte pred tým, ako je tento obrad fakticky nad ním vykonaný.
Keďže dieťa nedokáže prejaviť túžbu po krste vzhľadom na svoje kognitívne a vôľové kapacity, prináša práve Cirkev vo svojim modlitbách túto túžbu po krste aj na tieto deti. Dieťa tak zomiera síce bez explicitného vykonania obradu krstu, ale vďaka solidarite v rámci Kristovho tela, ktorá je silnejšia ako solidarita v hriechu s Adamom, je nám umožnené dúfať, že túžba Cirkvi nahrádza nevyhnutnú podmienku pre spásu dieťaťa, teda sviatostný krst vodou (č. 96 ˗ 99).
Kľúčom k pochopeniu je práve vedomie dôležitosti spoločenstva veriacich v Kristovi, ktoré je v teológii čoraz aktuálnejšie. Ak pozeráme na dieťa ako na izolované indivíduum, len ťažko môžeme uvažovať o prostriedkoch spásy, ktoré by mu mohli byť prístupné. Naopak, Cirkev ako spoločenstvo, v ktorom prúdi Božia milosť a posvätenie, ponúka cestu každému človeku, dokonca aj tým, ktorí k nej explicitne nepatria.
Apoštol Pavol v Liste Rimanom píše, že kresťanská nádej prevyšuje akúkoľvek ľudskú nádej (Rim 4,18-21). Božie milosrdenstvo je nekonečné, čo však neznamená, že Božia spravodlivosť by bola len ilúziou, v ktorej sa stráca každá ľudská zodpovednosť a sloboda.
Skôr naopak, ako naznačuje Kristus v podobenstve o talentoch, od každého sa bude vyžadovať primerane tomu, čo dostal (Mt 25,14-30). Práve preto však môžeme dúfať, že deti, ktoré neprijali sviatostný krst, môžu byť spasené.
Vtelenie Božieho Syna do ľudskej prirodzenosti, čím Kristus nadviazal vzťah s každým človekom, vytvára solidaritu, v ktorej sa zračí pevnosť Božieho milosrdenstva a láska ku každému človeku, zvlášť deťom. Ježišove slová sú toho jedinečným svedectvom: „Nechajte deti a nebráňte im prichádzať ku mne, lebo takým patrí nebeské kráľovstvo“ (Mt 19, 14; porov. ThLic.
Súčasné výzvy a pastoračné aspekty
Mnohé cirkvi učia, že keď rodičia nedajú pokrstiť svoje deti, tak ohrozujú ich vstup do neba v prípade úmrtia ešte v detskom veku. Toto učenie udržiava mnohých rodičov v strachu a preto mnohí rodičia, aj keď nie sú veľmi praktizujúcimi kresťanmi, dávajú krstiť svoje deti. Takže krstom sa z mnohých detí stáva katolík alebo evanjelik, krstom sa utešene rozrastá cirkev, krstom začína nadvláda cirkvi nad človekom.
V týchto dňoch je veľa starých rodičov, ktorí sa trápia keď vidia svoje vnúčatá nepokrstené a to napriek tomu, že sa vlastné deti snažili vychovávať vo viere. Je to čoraz častejší jav aj v slovenských rodinách, ktorý vyvoláva medzigeneračné napätie, kedy sa starí rodičia neradi pozerajú, ako sú ich vnúčatá vychovávané mimo Cirkvi.
Je to pre nich o to silnejšie, keď starí rodičia v rodinách vypomáhajú pri výchove a starostlivosti novonarodených detí. Je prirodzené, že pre veriaceho človeka, ktorý vie, že byť súčasťou Kristovej Cirkvi je sprevádzané prístupom k veľa milostiam a duchovnej pomoci, môže byť lákavé urobiť krst vo “vlastnej réžii.” Cirkev totiž umožňuje a považuje za platný krst, ktorý uskutoční aj laik, ak ho uskutoční predpísanou formou.
Dôvod, pre ktorý sa starí rodičia trápia, ak vidia nepokrstené vnúčatá a prečo neraz urobia krst v tajnosti, súvisí s otázkou, čo sa stane deťom, ktoré zomrú bez krstu? Katolícka cirkev učí, že krstom sa z človeka zmýva hriech.
U dieťaťa, ktoré ešte žiaden hriech nespáchalo, je to dedičný hriech a u tých, čo sa dajú pokrstiť neskôr, krstom sa zmývajú všetky hriechy života. Krst je vlastne akoby zároveň aj dokonalou generálnou spoveďou.
Druhý atribút krstu je, že uspôsobuje dušu, aby po smrti mohla byť prijatá do života v nebi. Krst akoby dáva pečať duši, že dokáže túžiť po nebi a ak zomrie v stave milosti posväcujúcej, tak sa po smrti dokáže rozhodnúť pre život v nebi.
Čo sa teda deje ak zomrie nepokrstený človek a aký je osud nepokrstených detí, ktorých moderná spoločnosť produkuje v čoraz väčšom počte? Ročne je 50 miliónov detí na svete zavraždených len v rámci potratovej politiky. Aj tieto deti patria do tejto obrovskej armády.
V skutočnosti je v tejto otázke odpoveď Cirkvi skôr problematická. V rannom období a to až do čias sv. Augustína, Cirkev hlásala, že nepokrstené deti po smrti sú v stave prirodzeného šťastia, pre ktoré sa vžil pojem “limbus infantium.”
Dokument Medzinárodnej teologickej komisie
Medzinárodná teologická komisia, ktorá spadá pod Kongregáciu pre náuku viery, a je tak pápežovým poradným teologickým orgánom, priniesla k tejto téme teologickú reflexiu, kde zhromaždila a zanalyzovala náuku Svätého písma, učenie Cirkvi, či teologické poznatky a predložila ich v dokumente ʻNádej na spásu pre deti, ktoré zomreli bez krstuʼ.
Dokument vysvetľuje, že žiadna z doterajších teologických mienok, vrátane v stredoveku populárneho limba, sa nestala oficiálnou a definitívnou náukou Cirkvi a celú svoju reflexiu končí prakticky otvoreným vyjadrením, ktoré neprináša žiadne jednoznačné a definitívne vysvetlenie otázky, ako je to s nepokrstenými deťmi. Odmieta síce kategorické tvrdenie, že nepokrstené deti po smrti zostupujú do pekla, no nepopisuje jasný spôsob, ako by mohli byť spasené. Zostáva len pri vyjadrení nádeje, že Boh má spôsob, ako a za akých okolností tieto deti zachráni.
Základnou argumentáciou je, že milosrdenstvo Božie chce, aby všetky ľudské bytosti boli spasené (1 Tim 2,3-6). Milosť má prioritu pred hriechom, vylúčenie ZND z raja je v rozpore s osobitnou láskou Krista k najmenším. Dokument opakovane tvrdí, že „odrážajúc milosrdenstvo Božie, v texte opísané fakty dávajú značné teologické a liturgické dôvody pre nádej, že aj nepokrstené deti sú spasené“.
Cirkev však verí, že môžu byť aj iné spôsoby dosiahnutia spásy. Žiadna ľudská bytosť sa nemôže sama spasiť; spása prichádza len od Boha skrze Ježiša v Duchu Svätom. Pre osud ZND je tajomstvo univerzálnej spasiteľskej vôle základným princípom. Cirkev nikdy neučila „absolútnu nutnosť“ krstu pre spásu. Kristus často prejavoval lásku k deťom. Kresťania sú ľudia modlitby a nádeje, ktorá sa opiera o živého Boha, Spasiteľa všetkých.
Záver celého dokumentu je teda sformulovaný takto: „Bolo nám zjavené, že riadna cesta spásy vedie cez sviatosť krstu. Žiadna z predložených úvah preto nemôže slúžiť na to, aby oslabila nutnosť krstu, alebo oddialila vyslúženie tohto obradu (KKC 135).
Princípy teologickej reflexie
Hoci ambíciou Medzinárodnej teologickej komisie nebolo podať jednu definitívnu náuku o spáse nepokrstených detí, predsa možno z jej vyjadrenia vyťažiť nevyhnutné zásady, podľa ktorých sa bezpodmienečne musí riadiť teologická reflexia, ktorá by mala ambíciu v budúcnosti vyriešiť tento problém. Tieto zásady samozrejme nie sú ustanovené samotnou komisiou. Tá len pripomína základné východiská súvisiace s touto témou, ktoré sú obsahom Pokladu viery.
Tieto zásady sú sformulované v 32. článku dokumentu, ktorý vyzerá takto: „Z dejinnej analýzy je zrejmé, že katolícke učenie týkajúce sa osudu detí, ktoré zomreli bez krstu, podlieha evolúcii a vyvíja sa. Tento postupný vývoj súvisí s niektorými základnými doktrinálnymi princípmi, ktoré zostávajú nemenné, a s niektorými druhotnými prvkami rôznej dôležitosti. Zjavenie nám priamo a výslovne neumožňuje poznať Boží plán ohľadne nepokrstených detí, ale osvetľuje Cirkvi princípy viery, ktoré majú riadiť jej myslenie i prax.
II) Táto spása je im daná len prostredníctvom účasti na Kristovom veľkonočnom tajomstve, a to prostredníctvom krstu na odpustenie hriechov, ktorý má sviatostnú či inú formu.
Pri uvažovaní o osude zomierajúcich nepokrstených detí musíme vziať do úvahy aj fakt, že svojou smrťou s najväčšou pravdepodobnosťou vstupujú do stavu, kedy si začnú uvedomovať sami seba, čo znamená, že budú schopné užívať svoj rozum.
Je dôležité vziať do úvahy, že Kristus krst neustanovil ako nejaký magický rituál, ktorý je nevyhnutný na spásu. Krst nie je svojvoľne vymyslenou podmienkou vstupu do Božieho kráľovstva, ktorá má tento vstup komplikovať. Krst je nevyhnutný pre to, čo vo svojej podstate spôsobuje. Ide totiž o začlenenie do Kristovho tajomného tela a tak o získanie účasti na jeho dokonalom a spravodlivom živote. Spása bez krstu je nemožná, pretože je nemožný vstup do neba mimo Krista.
086. Štvrťhodinka pre KKC - Evanjeliový zákon - Milosť a ospravodlivenie dokončenie
tags: #nepokrstit #dieta #hriech