Keď sa spomenie slovo mystika, väčšina ľudí si ho spojí s púštnymi otcami, so svätou Teréziou z Avily či svätým Jánom z Kríža. Akoby patrila len do minulosti, o ktorej si radi prečítame z historických kníh. Na Slovensku sa o mystike často nehovorí ani nepíše.
Podľa brata Dušana Hricka je cirkev na Slovensku málo mystická. V rozhovore predstavený komunity Bosých karmelitánov vysvetľuje, čo je podstatou a pointou mystického života a ako spoznať stupne dokonalosti podľa charakteristiky svätej Terézie z Avily. Podľa brata Dušana aj dnešný svetský človek môže byť mystikom so sprievodnými javmi ako levitácia či bilokácia, ktoré zažíval svätý páter Pio.
Prečo je dnes mystický spôsob života málo známy a propagovaný? Cirkev na Slovensku vnímam ako charizmatickú, ale málo mystickú. Percentuálne vyjadrené: 90 ku 10. Za tento názor som už dostal niekoľkokrát „po nose“. (Úsmev.)
Slováci sú vychovávaní k výkonu. Sú veľmi zameraní na prácu. Veľa právd vnímajú prakticky. Žijú v presvedčení, že nebo si musia zaslúžiť. Musia pre to niečo urobiť, napríklad pomodliť sa tisíc litánií, dvetisíc ružencov, ísť na sedemnásť pútí a podobne. Mystiku nechávajú pre tých „svätejších“ ako niečo, čo nie je určené im. Čo na jednej strane môže u mnohých vyvolávať strach, na druhej strane ich to priťahuje.
Vo vedomí nášho ľudu absentuje základ - hlboký postoj, osobný vzťah s Bohom.
Strach z neznámeho
Mystika u niektorých ľudí vyvoláva strach? Ľudia majú strach z neznámeho. Ak prekročia tieto hranice, sú plní očakávania, čo sa bude diať. Obávajú sa, že Boh ich bude viesť cestami, po ktorých oni nechcú ísť. Preto z diel svätého Jána z Kríža na začiatok odporúčam Živý plameň lásky, kde sa dozvedia, čo ich čaká. Môžu získať presnejšiu predstavu o duchovnej ceste.
U mnohých tiež absentuje statočnosť a vytrvalosť. Cesta každého z nás je individuálna a hrboľatá, ale ak nestrácame zo zreteľa cieľ, vytrváme na nej, pretože vieme, kam a prečo tam ideme. Svätá Terézia to pomenovala ako determinare determination, čo znamená, že keď som sa raz pre niečo rozhodol, tak za tým idem. A tretia vec je akási zabehanosť. U mnohých prevláda myslenie, že Boh ich nemôže mať rád len tak, ale musia si to zaslúžiť, odrobiť. A tiež sa obávajú, čo si o nich tí druhí pomyslia.
To nie je všetko, čo potrebujete vedieť.
Inšpirácia svätou Teréziou z Avily a svätým Jánom z Kríža
V čom nás dnes, takmer po päťsto rokoch, inšpirujú svätá Terézia z Avily a svätý Ján z Kríža? Títo mystici žili v čase veľkých skúšok, tlakov, nebezpečenstiev, bojov. Šestnáste storočie je považované za zlatý vek mystiky, reformy reholí, cirkvi. Cirkev prežívala nepokoje, bola rozdelená, čelila výzvam sveta, protestantizmus bol v rozkvete.
Mnohí ľudia bagatelizujú tieto historické skutočnosti, ale treba ísť do hĺbky a zamyslieť sa nad podstatou. Svätý Ján z Kríža a svätá Terézia z Avily predbehli dobu. „16. storočie je považované za zlatý vek mystiky, reformy reholí. Cirkev prežívala nepokoje, bola rozdelená.
Svätá Terézia sa stala učiteľkou cirkvi preto, lebo poukazovala na Kristovu ľudskosť, nielen na jeho božstvo. Bola hlboko ekleziálna, poslušná, odvážna, hovorila s kráľmi. Svätý Ján i svätá Terézia učia o tom, že mystika znamená žiť vo vzťahu s Bohom - tu a teraz, v šťastí i v nešťastí.
Dnešná doba je charakteristická svojou povrchnosťou a chaosom. V prvom rade potrebujeme detox od médií. Nepotrebujeme sledovať hodinové správy, stačí nám päťminútový prehľad o dianí vo svete. Potrebujeme sa odizolovať od vonkajšieho hluku a tlaku. Nedá sa to absolútne, pretože techniku potrebujeme pre svoju prácu. Svätá Terézia hovorí: „Vyberaj si dobrých priateľov. Títo ťa posunú“. To platí aj v iných oblastiach života. Ak si budeme vyberať zlé veci, strhnú nás k zlému.
Podstata a pointa mystiky
V čom je podstata a pointa mystiky? Mystika je v prvom rade dar od Boha. Ide o dobrodružstvo, ktoré pre nás Boh pripravil. Boh nás celý život pozýva vydať sa na cestu k nemu. Nemusíme sa obávať, že by od nás vyžadoval niečo nad naše sily, aby sme sa prepracovali či zlomili. Svätá Terézia hovorí, že „modlitba je úprimný rozhovor s tým, o ktorom viem, že ma miluje“.
Čo je dôležité vedieť pred tým, ako sa človek vydá na toto duchovné dobrodružstvo? Treba si uvedomiť svoju duchovnú dimenziu. Duchovný vek je iný ako ľudský. Človek môže mať osemdesiat rokov a byť duchovný pubertiak. Alebo štyridsaťročný človek môže byť duchovne v plienkach.
Charakteristika jednotlivých stupňov
Ako charakterizujete jednotlivé stupne? Detské je niečo naučené. Pubertiakovi už takáto forma modlitby nestačí. Hľadá ďalšie, iné modlitby, možno chvály, alebo sa chce s Bohom porozprávať. Keď sa končí puberta, človek začína preberať zodpovednosť . Uvedomuje si, že nemá len právo, ale aj povinnosti. Nadobúda iný pohľad na veci, ktoré môže využiť aj v modlitbe. Už je to o niečom inom, ale ešte stále ide o začiatočné veci. V tomto období človeka už nevyrušujú zmysly. Nie je závislý od pocitov, neriadia jeho život ani príležitostné názory. Získava primeranú vnútornú stabilitu. Niektorí ľudia sa dostanú len do tejto tretej komnaty. Keby sa odhodlali, že idú ďalej i napriek utrpeniu, až potom by videli, ako začne pracovať Boh. Tým, že človek dal Bohu v predchádzajúcich etapách svoju slobodu, voľnosť, zbavil sa previazania so svojou vôľou, Boh až potom začne premieňať jeho vnútro. Vidíme to na osobnostiach ako svätý Ján Pavol II. - on neukazoval seba, ukazoval Krista.
Svätý Ján z Kríža temnotu rozdeľuje na temnú noc zmyslov a temnú noc ducha. Temná noc zmyslov vyžaduje askézu, teda striedmosť, vytrvalosť, sebazápor. Človek zisťuje, že sa nepotrebuje modliť len na ruženci, ktorý dostal od Svätého Otca. Nerobí mu problém pomodliť sa na akomkoľvek ruženci. Temná noc ducha sa prejavuje tak, že človek absolútne v ničom nenachádza radosť. Ani v modlitbe, ani vo filme či hudbe. Pýta sa, či tu je vôbec správne. Nejde o apatický stav. A tak Boh začína očisťovať, dávať do poriadku jeho vnútorné zmysly - pamäť, rozum, vôľu. Človek už nerobí ťažké hriechy ani všedné, ide skôr o jeho nedokonalosti, ktoré prežíva už úplne inak. V prvom rade som sa cítil ako zamilovaný a odovzdal som svoju vôľu Bohu. A keďže láska môže robiť len dobré veci, nie je to o strachu. Začal som vnímať, ako Boh koná v mojom živote nádherné veci.
„Aj dnešný človek môže zažiť levitáciu či bilokáciu, ktorými bol obdarený i svätý páter Pio. Tento stav môžem prirovnať k manželstvu, keď dvaja zaľúbení prežívajú medové mesiace, zoberú sa, prídu deti, s nimi aj iné starosti. Tým sa láska manželov nevzďaľuje, práve naopak, formuje sa a prehlbuje. Deti odrastú, odídu z domu a myslím, že až potom sa začína mystika. Tu som sa ocitol už na úplne inej úrovni lásky, ako som ju vnímal na začiatku. Vôbec to nie je o pocitoch.
V praxi to funguje ako v medziľudskom vzťahu. Tiež máme niekedy tichú domácnosť, pohádame sa. Má plniť Božiu vôľu. Žiť tu a teraz. A môže sa stať mystikom. To znamená, že ak je tu dnes ako mama alebo otec, starká, syn, dcéra, nech je plne prítomný tu a teraz. Nech vníma, že to, čo má, je od Boha. Dôležité je nehovoriť Bohu stále len svoje priania, túžby a predstavy. Dovoľme jemu prehovoriť. Nechajme Boha, nech on prehovorí k nám. Doslova dajme Bohu svoje uši. Nielen vonkajšie, ale i tie vnútorné. Do akého vzťahu - ako otec a dieťa či do vzťahu priateľského, súrodeneckého? Neviem, do akého vzťahu Boh volá jednotlivých ľudí.
Ja dnes prežívam vzťah k nemu ako k Otcovi. Keď sa však rozprávam s tatom, vnímam a viem, že je tu blízko aj Ježiš a Duch Svätý. A sú dni, keď sa rozprávam iba s Ježišom a zas vnímam Otca a Ducha Svätého nablízku. Človek to postupne na svojej duchovnej ceste začne i sám rozpoznávať. Do najhlbších vecí. Tie sa môžu prejaviť i levitáciou, bilokáciou, ktorými bol obdarený i svätý páter Pio. Ide však o sprievodné javy, ktoré nie sú najdôležitejšie. Mystici hovoria, že keď dosiahnu vrchol, ide o manželstvo s Ježišom. Niektorí ľudia viac inklinujú k Panne Márii, k anjelovi strážnemu či k nejakému svätcovi. V tom prípade je to pozvánka, aby cez daného svätca odkrývali, kde ich chce Boh mať vo vzťahu so sebou. Budú ich viesť k Ježišovi a nabádať ich, aby mu dôverovali. To nikdy nebude, ale môže sa od neho učiť poslušnosti. Napríklad Panna Mária počúvala, rozjímala, bola trpezlivá, Božím výzvam povedala fiat - áno. To ju stále viac priťahovalo k Bohu.
Spomenuli ste, že na vytvorenie vzťahu s osobným Bohom treba vojsť do ticha. Ako však utíšiť nielen vonkajší, ale i vnútorný hurhaj myšlienok, pocitov a chutí, ktoré sa neustále vynárajú a dožadujú svojej pozornosti? Na začiatku človek dosť bojuje s myšlienkami a vonkajšími zmyslami, teda tým, čo vidí očami, počuje ušami, čo cíti nosom či chuťami z jedla alebo čoho sa dotýka. Toto všetko v človeku pôsobí a môže mať dosah na jeho modlitbu. Preto sa odporúča stíšenie minimálne 15 minút pred modlitbou, ktoré je prípravou srdca na to, že človek sa ide stretnúť s Pánom. Veľa záleží na tom, ako človek žije. Tu schizofrénia neobstojí - teda že v bežnom živote sa správa nejako a pred Pánom sa ide hrať na niekoho iného.
Boh môže udeliť milosť kedykoľvek chce a komukoľvek chce, nezávisle od človeka, či si ju zaslúži alebo nezaslúži. Áno, to je pravda, ale z celkového pohľadu ide spoluprácu. Boh síce môže dať človeku milosť mystického zážitku, môže ho pozvať do niečoho veľmi hlbokého. A musí si ju aj tak prejsť. Mystický zážitok ho neoprávňuje, aby preskočil niekoľko stupienkov na ceste k dokonalosti. V bežnom živote to môžeme vidieť na vyspelých deťoch, ktoré boli nútené sa postarať o svojho súrodenca, čím môžu mať skúsenosť i črty dospelého človeka. Napriek tomu sú stále deťmi, ktoré rastú a vyvíjajú sa.
Čo nasleduje po krátkodobej príprave? Človek príde na modlitbu, pri ktorej môže kľačať, stáť alebo sedieť. Môže sa pozerať na nejaký svätý obraz alebo môže zavrieť oči a predstaviť si, pred kým je. Uvedomí si, s kým sa ide rozprávať, ako aj to, kým je on. Ak stojí pred Otcom, cíti sa byť jeho synom? A v tom automaticky začne prichádzať spytovanie svedomia. Chvíľku zostane v tichosti a potom si vezme slovo z Písma, s ktorým prichádzal na modlitbu. Pracuje aj so svojou predstavivosťou. Keď si vie pomôcť vnútorným zrakom, ten vonkajší ho bude menej rušiť. V tomto prípade si vždy pomyslím - a čo keď je to vec, za ktorú sa mám modliť?
Boh veľmi jemnučko otvára srdce človeka a osvetľuje veci, ktoré človek skryl do svojej 13. komnaty. „Boh môže dať milosť mystického zážitku, ale po tejto skúsenosti sa človek aj tak musí vrátiť na svoju cestu, na ktorej predtým stál. Raz za mnou prišla známa práve s problémom roztržitosti pri modlitbe. Povedal som jej, nech svoju roztržitosť vloží ako úmysel do modlitby. Počas modlitby jej napadla myšlienka na jej kamarátku z detstva, ktorú nevidela 40 rokov. Prvé tri desiatky s touto myšlienkou bojovala, chcela sa jej zbaviť. Nedalo sa. Pri štvrtom desiatku ju prijala do úmyslov a začala sa za ňu modliť.
Najväčší šok zažila na ďalší deň, keď prišla na kardiológiu a táto jej kamarátka tam ležala vedľa jej mamy. Dozvedela sa, že práve vtedy, keď sa za ňu modlila ruženec, kamarátka dostala infarkt. Ako máme rozlíšiť, ktoré z týchto podnetov sú od Boha, ktoré od diabla a ktoré od človeka? Ja to praktizujem tak, že aj keby prišla myšlienka od zlého, premením ju na pozitívnu a začnem sa za ňu modliť. Zlý sa toho zľakne. Jedna žena ma prosila o modlitbu za zdravie svojej dcéry. Keď som sa išiel na tento úmysel modliť, cítil som zvláštne pnutie. Nevedel som, čo sa deje. Vtom mi napadla myšlienka, že čo ak sa modlím za niečo, čo je proti vôli Boha? Tak som k úmyslu uzdravenia za ňu pridal aj ďalší - ak je Božia vôľa, aby dcéra zomrela, tak ho prosím, aby na to pripravil jej rodičov.
Máme skúmať svoje srdce. Boží Duch ho napĺňa pokojom. Ak cítime nepokoj, treba skúmať, či myšlienka nepochádza z ľudskej vôle. Či sa nesnažíme svojou modlitbou Pána Boha „pritlačiť“ k tomu, aby nám nejakú konkrétnu situáciu v živote posvätil. Ak žijeme v prítomnosti, tu a teraz, a plníme Božiu vôľu, stojíme na pevnom základe. Ak sa začneme vŕtať v minulosti, kto nám čo urobil, čo sa všetko stalo a prečo, alebo začneme rozmýšľať o budúcnosti, ktorá vzbudzuje veľa obáv a strachov, sme na piesku. Stačí, že fúkne slabý vetrík a všetko sa zosype. V čom máme istotu, že ide skutočne o Boží hlas, ktorý k nám prehovára? Srdce prezradí, o čí hlas ide. Ak cíti pokoj a radosť, je to hlas, ktorý máme počúvnuť. Ide o nevysvetliteľnú radosť, ktorú dokážeme uchopiť len srdcom.
Duchovné sprevádzanie
Niektorí hovoria o duchovnom vodcovstve, nie o duchovnom sprevádzaní. Úmyselne hovorím o sprevádzaní. Má to byť duchovný sprievodca, nie vodca. Pretože pomáhajúci človek má modliaceho sa sprevádzať, nie viesť. Vedie ho Pán Boh. Sprievodca nevie predpovedať, ktorým smerom pôjde jeho cesta. Ak by bol jeho vodcom, tak mu ju určí - pôjdeš tadiaľto. Je potrebné, aby sme sa modlili za svojho sprievodcu i za svojho spovedníka, ktorý by nám rozumel a bol by to naozaj Boží človek. Niekedy je to zradné. Keď vchádza do hlbokého vzťahu s Bohom, vtedy už potrebuje duchovné sprevádzanie alebo dobrého spovedníka. Pravidelne usporadúvame duchovné obnovy, na ktoré sú pozvaní všetci ľudia dobrej vôle. Dôležité je, že mystik žije dnes. Nežije minulosťou ani budúcnosťou, žije tu a teraz. Rozoznáva a plní Božiu vôľu.
Život viery ako jazda na bicykli - a ten, kto nás sprevádza, kráča či beží popri nás. Nešliape do pedálov namiesto nás, ani si nesadne na bicykel a nestáča nám riadidlá tak, ako by chcel. Síce vedie človeka, no väčšmi ho na ceste sprevádza. Preto mnohí uprednostňujú používať skôr pojem duchovné sprevádzanie a sprievodca než vedenie či vodca. Sprevádzaný pri svojom sprievodcovi nachádza seba samého - nemusí nosiť žiadne masky a môže byť vskutku taký, aký je, aj s kladmi i zápormi. Zväčša to býva kňaz (výhodou je možnosť pristúpiť aj k sviatosti zmierenia), zasvätený človek, ale taktiež laik - človek zrelej viery.
V apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium pápež František v niekoľkých bodoch načrtáva duchovné sprevádzanie, ktoré nazýva „umením sprevádzať“ - zobuť si sandále pred svätou zemou - druhým. „Cirkev potrebuje pohľad blízkosti, aby mohla kontemplovať, prežiť dojatie a zastaviť sa pri druhom vždy, keď je to potrebné. Týmto spôsobom vysvätení služobníci, ako aj ostatní pracovníci na poli pastorácie, dokážu sprostredkúvať vôňu Ježišovej blízkej prítomnosti a jeho osobný pohľad,“ píše Svätý Otec. Pripomína, že sprevádzanie má mať „zdravý rytmus blízkosti s pohľadom plným úcty a súcitu, ktorý zároveň lieči, oslobodzuje a povzbudzuje do dozrievania v kresťanskom živote“.
Duchovné sprevádzanie ako také, ktoré, pochopiteľne, vždy musí privádzať k Bohu: „Sprevádzanie by bolo kontraproduktívne, keby sa stalo len akýmsi druhom terapie, ktorá by podporovala toto uzatvorenie osôb do vlastnej imanencie, keby prestalo byť putovaním s Kristom smerom k Otcovi.“ Sprevádzajúceho definuje ako toho, ktorý „chápe, že situácia každého človeka pred Bohom a jeho životom milosti je tajomstvom, ktoré nik zvonku nemôže plne pochopiť“.
Jezuita Peter Dubovský v jednom rozhovore povedal: „Pretože sme ľudia a nikto nedokáže byť sám sebe vodcom. Človek má tendenciu „zacykliť sa do seba“, teda počúvať seba, správať sa podľa toho, ako mu to najväčšmi vyhovuje a je voči svojim chybám slepý. Pokiaľ nie je konfrontovaný s niekým, kto mu dokáže nastaviť láskavé zrkadlo, ľahko sa môže akoby stratiť sám v sebe. Naša ľudská prirodzenosť je stvorená tak, že bez dialógu s iným človekom nemôže normálne rásť,“ sprevádzanie vníma predovšetkým ako počúvanie a je založené na dôvere, priestore prijatia, napomáhajúcemu otváranie srdca.
Svätý Ján z Kríža hovoril, že duchovný vodca „má byť nielen učený a rozvážny, ale aj skúsený… Ak nemá skúsenosť s tým, čo je čistý a opravdivý duch, nebude vedieť uviesť do neho dušu, keď jej ho Boh dá, ba ani ho nepochopí“.
Rozsiahly „návod“ a opis úlohy duchovného vodcu nám vo svojom Denníčku zanechala svätá sestra Faustína. „Keby som mala od začiatku duchovného poradcu, nepremárnila by som toľko Božích milostí. Spovedník môže duši veľmi pomôcť, ale môže aj veľa pokaziť,“ píše v začiatkoch. Prežívala trápenie, lebo nemala stále spovedníka a svojho duchovného poradcu, ktorého našla až neskôr v kňazovi Sopočkovi. O ňom jej Ježiš povedal: „Toto je tá viditeľná pomoc pre teba na zemi. On ti pomôže splniť moju vôľu na zemi.“ Na inom mieste Faustína píše, že duchovný vodca „pomáha obísť skaly, o ktoré by sa duša mohla poraniť“.
Vnímala ho ako človeka, vedeného Božím Duchom, cez ktorého k nej Pán hovorí, veľkú Božiu milosť, za ktorého sa je potrebné modliť. „Ó, môj Ježišu, keby bolo viac takých duchovných poradcov.
Józef Augustyn poukazuje na skutočnosť chýbajúceho duchovného vedenia u mnohých ľudí, intenzívne žijúcich životom viery, čoho dôvodom je často falošná predstava o ňom. Mnohým sprevádzaným i sprevádzajúcim sa môže zdať, že primárnym cieľom duchovného vedenia je dávať dobré rady, povzbudzovať, usmerňovať, riadiť duchovné kroky človeka. Duchovné vedenie nie je potrebné len pri ťažkých a zlomových životných udalostiach, ale neustále. Nevyžaduje absolútnu poslušnosť ani sľub poslušnosti, nejde totiž o predstaveného či nadriadeného. Skôr je to o tom, že obaja kráčajú spoločne, respektíve sprievodca je vždy krok vpred. Nemožno si ho zamieňať so psychoterapiou, hoci sa môžu obe dopĺňať.
Pri vedení duší k vyšším métam nadprirodzeného života nepostačí príručka mravouky alebo pastierskeho bohoslovia. Kňaz musí poznať spisy najznámejších duchovných spisovateľov, lebo len tak pozná cesty, po ktorých božia milosť vedie vyvolené duše. No a nadovšetko musí byť opatrný a pozorný, aby viedol duše nie podľa svojich názorov, lež podľa božej vôle, podľa ich vloh a charakteru a najmä v súhlase s milosťou, ktorá v duši pracuje. Veď kňaz je tuná iba nástrojom Ducha Svätého, preto múdrymi otázkami musí najprv poznať, ako Duch Svätý v duši pracuje. Nesmie byť prekážkou činnosti milosti, tú musí nechať celkom slobodnú; jeho úlohou potom je, viesť dušu tak, aby ostala milosti verná. Potom nesmie duši nanucovať svoje názory, lebo by ju iba pomiatol a prípadne aj znemožnil činnosť Ducha Svätého. To platí pre duše veľkodušné, ktoré priamo kráčajú k dokonalosti. Slabšie duše musí sám povzbudzovať, musí sa pousilovať, aby primeraným napomenutím ich prebudil z duševnej ospalosti, lebo takto pripraví cestu účinnej milosti. Preto opatrnosť, o ktorej je tuná reč, je nadprirodzená, posilňovaná darom rady, ktorý kňaz musí prosiť pri každom dôležitom rozhodovaní, aby vo vedení duší bol ozajstným nástrojom Ducha Svätého. Tým, pravda, nevylučujeme ľudskú opatrnosť a múdrosť pri vedení duší. Aj tú musíme použiť.
Duchovný vodca musí si preto múdro zadeliť aj čas pre vedenie duší. Dlhé reči nemaj v spovedelnici miesta; nech prikročí hneď k tomu, čo je podstatné a dôležité, potom dá krátku a múdru radu, takže podľa učiteľov duchov ného života postačí, keď sa jednej duši venuje raz mesačne alebo raz v dvoch týždňoch.
Úloha kňaza pri vedení duší
Keď takéto poslanie má kňaz pri vedení duší, je celkom jasné, aký pomer má byť medzi nimi. V osobe duchovného otca musia vidieť Krista samého, ktorý im otvára bránu do neba. A veru nieto vznešenejšieho poslania na zemi, ktoré môže konať iba ten, čo je naozaj vyslancom Kristovým: „My namiesto Krista konáme posolstvo, ako by Boh napomínal skrze nás." Preto duchovné deti musia v kňazovi uctievať to, čo je v ňom najdôstojnejšie: božiu autoritu. Ak má nejaké chyby, nech ich nevidia, nech sa nad nimi nezastavujú, nech vidia len jeho božskú moc a nadprirodzené poslanie. S najväčšou starostlivosťou vyhnú všelijakým kritikám, ktoré ničia alebo aspoň oslabujú v nich synovskú úctu k nemu. Musia mať k nemu srdečnú, úprimnú úctu ako deti k otcovi. Duchovné vedenie len vtedy bude užitočné, keď pôjdeme ku kňazovi s dôverou a s otvoreným srdcom. Musíme sa mu sveriť s pokušeniami a slabosťami, aby nám pomohol ich premôcť a vyliečiť. Načim mu povedať, aké máme plány, čo chceme vykonať a prosiť o jeho súhlas a pomoc na ich uskutočnenie. Slovom, sveríme sa mu so všetkým, čo sa týka spásy našej duše.
K dôvere musí sa pridružiť poslušnosť uskutočniť rady duchovného otca. Nič nemôže byť užitočnejšie ako ich praktické uskutočňovanie, a nič nemôže byť škodlivejšie ako zanedbávanie týchto rád. Lebo v takomto prípade nekonáme božiu vôľu, lež vôľu svoju, a toto veru nie je obľahčujúca okolnosť pre náš mravný život. Usilujme sa poznať božiu vôľu prostredníctvom svojho duchovného vodcu a nevynucujme od neho schvaľovanie našich osobných názorov, ktoré nemusia byť smerodajné. Môžeme oklamať svojho duchovného otca, ale nikdy neoklameme toho, ktorého on zastupuje.
Lež meniť duchovného vodcu nemôžeme podľa ľubovôle, musíme mať na to vážne dôvody, lebo v každom prípade ide o náš duchovný pokrok. Sú totiž ľudia, ktorí menia spovedelníka zo zvedavosti, lebo zunovali počúvať tie isté rady, najmä keď to boly rady, ktoré im išly proti srsti, ktoré neboly im celkom príjemné. Iní zasa neboli vytrvalí, nevedeli žiť stále podľa určených pravidiel. Niektorým pýcha našuškala ísť k tomu, ktorý si ich viac váži. Ale sú aj takí ľudia, čo túžia po viacerých spovedníkoch. Majú zvláštneho spovedníka pre ťažšie hriechy, a zvláštneho pre hriechy ľahšie, ktorému sa hanbia vyznať a prezradiť skutočný stav svojej duše, aby si u neho nepokazily dobré meno.
Ale Cirkev svätá vždy zdôrazňovala slobodu vo voľbe vodcu svedomia; preto ak k duchovnému otcovi nemáme dôveru, ak mu nevieme celkom otvoriť svoje srdce, zvoľme si iného. Môžeme to vykonať najmä vtedy, keď vidíme, že nás nevedie k dokonalosti, že náš pomer k nemu je celkom prirodzený, alebo že sám nemá k duchovnému vedeniu nevyhnutné predpoklady, o ktorých bola na začiatku reč.