Filozof Friedrich Nietzsche, ktorý zomrel pred viac ako sto rokmi, 25. augusta 1900, patrí medzi najvýznamnejších mysliteľov poklasickej filozofie. Často je považovaný za reprezentanta humanistického ateizmu, no jeho dielo je zložité a plné kontroverzií.
Nietzsche sa narodil v roku 1844 ako syn evanjelického pastora, čo formovalo jeho raný život. Už v mladosti si uvedomil svoju odlišnosť a začal sa intenzívne zaujímať o umenie, filológiu a filozofiu. Jeho pochybnosti o kresťanstve sa začali objavovať už počas štúdia, keď si uvedomil rozpory medzi logikou a učením Biblie.
V roku 1864 začal Nietzsche študovať teológiu a klasickú filológiu na univerzite v Bonne a neskôr v Lipsku. Sústredené štúdium Nového zákona prehĺbilo jeho pochybnosti o kresťanstve. V roku 1869, ešte pred ukončením univerzitného vzdelania, bol povolaný ako mimoriadny profesor klasickej filológie na univerzitu do Baselu.
Tu popri prednáškach napísal v rokoch 1869-71 svoje prvé filozofické dielo Zrod tragédie, v ktorom rozvinul dvojicu pojmov apolónsky a dionýzovský ako centrálne kategórie pre svoju budúcu filozofiu. Medzi rokmi 1873 a 1976 vznikli štyri Nečasové porovnania, obsahujúce Nietzscheho stanoviská k témam „David Strauss, veriaci a spisovateľ“, „O úžitku a škodlivosti dejín pre život“, „Schopenhauer ako vychovávateľ“ a „Richard Wagner v Bayreuthe“.
S komponistom Richardom Wagnerom ho viazalo dlhoročné priateľstvo, ktoré sa však v roku 1878 rozbilo na osobnej rivalite a na Wagnerovom príklone ku kresťanstvu. V roku 1879 sa veľmi zhoršila choroba, ktorá Nietzscheho trápila už dlhé roky, takže musel prestať učiť na univerzite. V r. 1880 vychádza Ľudské, príliš ľudské; kniha pre slobodných duchov, zbierka aforizmov a krátkych esejí; a medzi rokmi 1880 a 1881 Ranná zora ako publicistické vypovedanie vojny panujúcej morálke.
Friedrich Nietzsche (poklasická filozofia 19. stor. - voluntarizumus)
"Boh je mŕtvy!"
To už Nietzsche pracoval na spise Radostná veda, v ktorej sa po prvý raz vyskytuje známa veta : „Boh je mŕtvy!“. Aby sme Nietzscheho v tejto súvislosti plne pochopili, mali by sme čítať aj ďalej, lebo tam stojí: „Boh ostáva mŕtvy: a to my sme ho zabili! A čím sa utešujeme, my vrahovia nad všetkých vrahov? To najsvätejšie, čo svet dosiaľ mal, vykrvácalo pod našimi nožmi - kto z nás zmyje túto krv?“ Aspoň v tejto pasáži vychádza teda Nietzsche z predpokladu existencie boha ako ctihodnej bytosti a konštatuje len jej smrť.
Medzi rokmi 1883 a 1884 vzniklo Nietzscheho najznámejšie dielo Tak vravel Zarathustra. Autor sa čiastočne vracia k minulým témam a názorom, čiastočne rozvíja pre svoju filozofiu nové centrálne pojmy a stanoviská. Sem patrí predovšetkým myšlienka večného návratu a ideál nadčloveka, ktorého cnosťou má byť boj a nie reflexia.
Za vlastný cieľ života považuje moc, ktorej vlastným princípom konania je vôľa. Nietzsche teda takisto ako Schopenhauer pripisuje ústrednú rolu nie rozumu, ale vôli; to sa však nedeje v negatívnom zmysle, ako to učil jeho dočasný filozofický predobraz, ale v zmysle pozitívnom, a ten sa ešte stupňuje do „vôle mať moc“.
Človek získava a má túto vôľu nie na podklade biologického výberu - to by bolo rasistické uvažovanie, ale na podklade vlastného rozhodnutia. Z tohto stanoviska vyplýva aj Nietzscheho odmietanie hodnotení, ktoré sú podľa neho kresťanské, napr. súcit.
Už v Antikristovi je výpoveď, že súcit množil na svete utrpenie, pretože v jeho dôsledku musia trpieť nielen postihnutí, ale aj iní. Preto považoval Nietzsche súcit za nepriateľský životu a nihilistický; vraj ruší sily, ktoré schvaľujú svet, vôľu mať moc a vzostup k nadčloveku.
A heslami rovnosti, spravodlivosti a súcitu si vraj biedni, nepodarení a slabí chcú presadiť svoje vlastné nároky na moc proti silným a život schvaľujúcim povahám. Na tomto podklade sa dajú vysvetliť aj mnohé Nietzscheho politické názory, napr. V r. 1884-85 vzniká Mimo dobra a zla a r. 1887 Rodopis morálky - dva ďalšie príspevky do demontáže panujúcej morálky, ktorá sa vraj čo do vzniku odvodzuje zo záujmov a pocitov slabých.
V r. 1888 dokončuje filozof rozličné posledné spisy, ktoré komentujú a rozvádzajú predošlé námety a názory: Prípad Wagner, Súmrak modiel, Antikrist, Ecce homo a Nietzsche proti Wagnerovi.
V r. 1889 utrpel Nietzsche v Turíne nervové zrútenie a žil potom až do r. 1900 pomätený pri svojej sestre Elisabeth Försterovej, vydatej za chýrneho antisemitského a populistického agitátora, ktorá sa okamžite pustila do falšovania viacerých Nietzscheho spisov v ideologickom duchu svojho manžela. Na tom základe sa neskôr aj národní socialisti odvolávali na Nietzscheho ako jedného zo svojich predchodcov, čo sa samozrejme paušálne nedá povedať.
Na rozdiel od väčšiny filozofov nielen svojej doby nezanechal Nietzsche nijaký systematický súhrn svojej filozofie. Jeho dielo je silne subjektívne a plné apodiktických (námietky nepripúšťajúcich) výrokov; chýba mu obsahová jednoznačnosť, systematika a nespornosť. To platí aj pre citát „Boh je mŕtvy!“, ktorý sa neraz interpretoval celkom inakšie ako v bežnom zmysle; boli dokonca aj pokusy nájsť v ňom kresťanský zmysel!
Odvždy však napriek početným obsahovým nedostatkom rečnícky švung Nietzscheho pera a provokačné zaostrovanie jeho stanovísk fascinovali čitateľov - v pozitívnom či negatívnom zmysle. K tomu pristupovali mnohé priam prorocky znejúce výpovede, napr. o dvojzmyselnosti Osvietenstva, o základoch morálky, o diagnóze nihilizmu, o postupnom víťazstve masovej kultúry, o zmyslovej kríze v moderne, a i.
Ako odôvodňuje Nietzsche svoje fundamentálne odmietanie kresťanstva? Názorne sa dá na túto otázku odpovedať na podklade diela Antikrist. V pozadí filozofovej argumentácie vidieť už predtým spomenutú „vôľu mať moc“.
Doslovne sa tam hovorí: „Čo je dobré? - Všetko, čo v človeku zvyšuje pocit moci, vôľu mať moc a samotnú moc. Čo je zlé? - Všetko, čo zo slabosti pochádza … Slabí a nepodarení nech zahynú: to je prvá veta našej lásky k ľuďom. A k tomu im treba ešte aj dopomôcť. Čo je hanebnejšie ako nejaká neresť?“
Podľa Nietzscheho kresťanstvo podrýva existenciu hodnotnejšieho, životaschopnejšieho a na budúcnosť zameraného typu ľudí. Miesto toho sa „chce, pestuje a dosahuje opačný typ ľudí: domáce zviera, stádové zviera, choré zviera-človek - kresťan …“
Dualizmy v Nietzscheho filozofii
Ako sa tu ukazuje, filozof rád pracuje v texte s dualizmami, t.j. stavia proti sebe odmietané kresťanské a schvaľované vlastné pojmy. Medzi posledné patria život, moc, odvaha, nadčlovek, vôľa. Medzi tie prvé patria nepodarky, súcit, moderna, slabosť, tolerancia.
V rámci tohto fundamentálneho odmietania kresťanstva a jeho zástancov vyslovuje Nietzsche paušálne hodnotenia, pri ktorých nezáleží na pravdivosti obsahu výpovede, ale len na straníckej príslušnosti dotyčného protagonistu: „Čo považuje teológ za pravdivé, musí byť omyl: to sa dá brať skoro za kritérium pravdivosti.“ Alebo iný podobný prípad: „Viera obšťastňuje: teda klame.“
Preto sa vyskytujú v jeho knihách, ale aj v iných publikáciách, nediferencované zovšeobecňujúce konštatovania. Obsahové rozbory a odôvodňovania sa nájdu iba v náznakoch; príkladom nech je Nietzscheho charakteristika „sveta púhej fikcie“: „Ani morálka ani náboženstvo sa v kresťanstve nedotýkajú nijakého bodu skutočnosti.
V centre našej kritiky však stoja celkom iné Nietzscheho výpovede, a to tie, ktoré sú zamerané na humanistické požiadavky a ideály, napr. „Aristokratizmus zmýšľania najhlbšie podkopalo klamstvo o rovnosti duší; a ak vyvoláva viera na ‘právo väčšiny’ revolúcie, a ak ich bude vyvolávať - je to kresťanstvo, nech sa o tom nepochybuje!, sú to kresťanské zásady, ktoré premenia každú revolúciu na krv a zločin!
„Neprávo nespočíva nikdy na nerovnakých právach; spočíva v nároku na ‘rovnaké’ práva. … Čo je zlé? Veď som to už povedal: všetko, čo pochádza zo slabosti, zo závisti, z pomsty. Možno prijať Nietzscheho s takými názormi do „galérie predkov“ humanistického ateizmu?
Vehemencia jeho slovných útokov bola pre mnohých protivníkov náboženstva a kresťanstva dostatočným dôvodom na takéto zaradenie. „Odsudzujem kresťanstvo a vznášam proti kresťanskej cirkvi tú najstrašnejšiu obžalobu, akú kedy nejaký žalobca vyslovil. Je mi najväčšou zo všetkých mysliteľných korupcií a mala vôľu aj na poslednú zo všetkých možných korupcií.
V prvom rade tu ide o humanistický charakter, ktorý nebol vlastný Nietzscheho predstavám, ako to zreteľne vyplýva z jeho mnohých a opakovaných výpovedí. Otvorene odmietal skoro všetky cnosti a hodnoty, ktoré platia za vlastné humanizmu. Sem patrí v prvom rade jeho zatracovanie etického princípu rovnosti, a to nielen pre sociálnu, ale aj pre právnu oblasť, čo sa dá vyčítať z obidvoch citovaných viet z Antikrista.
Preto veľmi neprekvapuje ani Nietzscheho schvaľovanie otroctva, vyslovené v jednom menej známom texte už r. 1872, „Grécky štát“, v knihe Päť predslovov k piatim nenapísaným knihám. Toto schvaľovanie sa netýka len obdobia gréckej antiky, ale platí aj pre Nietzscheho súčasnosť a vrcholí dokonca vetou, že „na nedostatok otroctva zahynieme“.
Svoje predstavy silného a slabého života založil Nietzsche na rozdieloch medzi postavami „pánov“ a „sluhov“, pričom prví mohli konať a vládnuť podľa svojej ľubovôle.
„Používam na to výraz ‘štát’: rozumie sa samo sebou, čo mám na mysli - nejakú svorku plavovlasých šeliem, dobyvačnú a panskú rasu, ktorá, sama vojensky organizovaná a majúca schopnosť organizovať iných, bez rozmýšľania položí svoju labu na možno oveľa početnejšiu skupinu obyvateľstva, ktorá sa však ešte nestačila organizovať.
Skoro všetko, čo Nietzsche tupil ako „dekadenciu“, „nihilizmus“ a „povstanie otrokov“, bolo súčasťou emancipačného procesu moderny a teda aj osvietenského humanizmu. Práve tento nevyhovoval jeho chuti. A ani jeho kritiku kresťanstva nemožno nazvať ateistickou.
Vo svojom Antikristovi a iných nábožensko-filozofických knihách neformuloval Nietzsche kritiku náboženstva, ale kritiku morálky. V strede jeho úvah nebolo náboženstvo ako sociálny problém - preto ani nevytvoril nijakú teóriu jeho spoločenskej a individuálnej funkcie, ako napr. Ludwig Feuerbach.
Jeho kritické komentáre sa zameriavajú na morálku kresťanstva, ktorú odsudzuje dokonca v „dekadentných“ prejavoch konania a hodnotenia typu ideál rovnosti alebo cnosť súcitu. Keby táto morálka niektorému náboženstvu chýbala, dá sa povedať, Nietzsche by ho bez všetkého prijal.
Nietzsche a Dostojevskij: Sloboda vs. Šťastie
Dostojevského rozprávanie o Veľkom inkvizítorovi je slávnym myšlienkovým experimentom, v ktorom sa Ježiš druhýkrát vracia na svet a to práve v období španielskej inkvizície. V kocke ide o to, že sa Ježiš stretá s vrchným, teda veľkým inkvizítorom, ktorý ho dá uväzniť a obviňuje Ježiša z toho, že dal ľuďom slobodu, zatiaľ čo oni chcú šťastie. Myšlienkový experiment sa odohráva na pozadí troch Ježišových pokušení na púšti a inkvizítor ponúka svoju interpretáciu poukazujúc na tom, že to neboli ani tak tri pokušenia, ale tri zmarené šance. Šokujúci záver tohto príbehu vám nechcem prezradiť a určite si ho celý prečítajte.
Prečo nás Dostojevskij stavia pred výber medzi slobodou a šťastím, ak obe sa javia byť veľmi dobré? Šťastie nechápe ako dosahovanie nejakého vyššieho cieľa či sebarealizáciu, ale ako utilitarizmus, teda ako hľadanie potešenia a vyhýbanie sa bolesti. Dostojevskij chápe šťastie rovnako ako Nietzsche, ktorý kritizuje tzv. posledných ľudí, ktorí ho vynašli.
Keď sa začítame do Veľkého inkvizítora, Dostojevského chápanie šťastie sa dá zjednodušiť slovami, že ľudia chcú namiesto slobody skôr chlieb a hry: byť nasýtení a zabávaní. Ľud chce byť radšej neslobodní a neniesť za nič zodpovednosť, ako byť slobodný a zodpovedať za každé svoje konanie. Sloboda je najväčšie životné riziko, ktoré nie sme prirodzene odhodlaní prijať.
Veľký inkvizítor hovorí Ježišovi, citujem: „no vedz, že teraz a práve teraz sú títo ľudia väčšmi ako kedykoľvek predtým presvedčení, že sú úplne slobodní, napriek tomu, že nám sami priniesli svoju slobodu a pokorne nám ju zložili k nohám. Ale to sme dosiahli my, a čo si chcel dosiahnuť Ty, akú slobodu?“ Inkvizítor pokračuje: „premohli [sme] slobodu v záujme toho, aby [sme] urobili ľudí šťastnými. (...) Chceš ísť do sveta a ideš s prázdnymi rukami, s akýmsi prísľubom slobody, ktorý oni vo svojej prostoduchosti a vrodenom rozvratníctve nemôžu ani pochopiť, ktorého sa boja a ľakajú - lebo nikdy nebolo pre človeka a ľudskú spoločnosť nič neznesiteľnejšie ako sloboda! (...) Najprv ich nasýť a len potom od nich žiadaj cnosť.“
Friedrich Nietzsche
Záverom, čo teda hovorí Dostojevskij o vzťahu medzi šťastím a slobodou? V rámci jeho chápania týchto dvoch hodnôt je sloboda vnútorným stavom, ktorý ide ruka v ruke s utrpením a s existenčnou skúsenosťou, že moja púha existencia je dobrá. Sloboda vedie k túžbe byť a poznávať seba a druhých a svet, v ktorom jestvujem. Skutočne slobodný človek neverí v abstraktnú ideu beztváreho ľudstva, ale vie nachádzať a milovať dieťa v každom človeku.
Šťastie je opakom slobody. Šťastie nestrpí utrpenie a bolesť, šťastní nechcú riskovať slobodu a radi sa jej vzdajú. Samozrejme, žijú v ilúzii, že nie sú otrokmi, ale pritom sú neschopní sebazáporu a osobného rastu prostredníctvom prekonávania životných prekážok. Šťastný človek je človek milión. Konformný, nevyčnievajúci.
Ako som už ale spomenul, Dostojevského koncepcia slobody závisí od existencie Boha a samozrejmou formou kritiky by bolo súhlasiť s Ivanom Karamazovom, že Boh je len idea a nie milujúca osoba. Čo je ale zaujímavé v tomto záverečnom bode podotknúť, je že aj Friedrich Nietzsche, ktorý síce s Dostojevským nezdieľa vieru v nejaké milujúce božstvo, zásadne súhlasí, že takto chápané šťastie je veľkým pokušením človeka na ceste k slobode.