História Cirkvi v Nižnej Rybnici a jej Prepojenie s Michalovskou Eparchiou

Väčšina obyvateľov obce Nižná Rybnica sa hlási ku kresťanskému vierovyznaniu. Z historických prameňov sa dozvedáme, že dnešná obec Nižná Rybnica patrila k najstarším sídelným komunitám medzi potokmi Myslina (dnes Čierna voda) a Rybnicou (dnes Okna). Názov Nižná Rybnica sa používa od r. 1920. Obec bola založená na vlastníckom práve feudála.

História obce sa za čias feudalizmu odvíjala od postavenia feudálneho majiteľa obce. V tradícii ľudu sa udržuje, že na starom cintoríne bol drevený kostol a pod cintorínom kláštor emeritov-rehoľníkov. Prvá písomne doložená správa o kostole na cintoríne v Úbreži je z roku 1374.

Pravoslávny chrám Zosnutia Presvätej Bohorodičky v Snine.

Pravoslávne Korene a Michalovská Eparchia

Na počiatku Michalovskej eparchie, do jurisdikcie ktorej patrí aj pravoslávna farnosť v Nižnej Rybnici, stála pravdupovediac potreba pastorácie úradne vyhlásených pravoslávnych veriacich. Dňa 28. 7. 1950 prijalo eparchiálne zhromaždenie v Prešove uznesenie o rozdelení Prešovskej pravoslávnej eparchie na Prešovskú eparchiu pre Rusínov a Ukrajincov a Michalovskú eparchiu pre Slovákov a pre maďarské farnosti. Dňa 29. 7. 1950 bol za michalovského biskupa vladyku Alexeja (Dechtarova), ktorý bol uvoľnený z charkovskej eparchie. Tak sa Michalovce stali sídlom pravoslávneho biskupa. Pri zriadení v r. 1950 mala Michalovská eparchia 21 duchovných. V r. 1968 už mala 90 duchovných. V tom čase mala aj svoj generálny vikariát v Košiciach, ktorého generálnym vikárom bol prot. Ďalším biskupom v Michalovciach bol vladyka Metod (Michal Millý). Narodil sa 11. 8. 1883 v Bardejove. Pôsobil ako gréckokatolícky farár v Jakubanoch a vo Veľkom Lipniku. Po zjednotení s Pravoslávnou Cirkvou prijíma mníšstvo a v r. 1953 sa stáva pomocným biskupom. Od r. 1954 sa stáva eparchiálnym biskupom michalovským a námestníkom metropolitu pražského. Vladyka Metod počas svojho pôsobenia usiloval o spojenie uniatov s Pravoslávnou Cirkvou a rozvoj cirkevného ukrajinského školstva. Zosnul 3. 10. Tretím eparchiálnym biskupom michalovskej katedry bol od r. 1965 vladyka Cyril (Mučička). Jeho služba na biskupskej katedre bola skúšaná zložitým obdobím spoločensko - politickej situácie, znovuobnovenia únie, násilného preberania chrámov a nátlaku na pravoslávnych veriacich, aby zanechali vieru svojich otcov. Po smrti vladyku Cyrila (1979) na uvoľnenú biskupskú katedru prichádza vladyka Nikanor (Juchimjuk), ktorý bol uvoľnený z moskovského patriarchátu pre biskupskú službu v našej Cirkvi. V Michalovciach bol biskupom v rokoch 1980 - 1983. V r. Od r. 1983 bol michalovským biskupom vladyka Ján (Holonič). Narodil sa 29. 1. 1937 v obci Kravany, v Trebišovskom okrese. Ako kňaz pôsobil na farnostiach Rakovec nad Ondavou, neskôr Šamudovce. V r. 1983 prijal mníšsky postrih v Trojicko - Sergejevskej Lavre v Zagorsku. 22. 5. 1983 bol zvolený za michalovského biskupa. Vladyka Ján vstúpil do biskupskej služby v čase, keď michalovská eparchia prežívala veľmi zložitú situáciu - eparchia stratila vyše 90 % užívaných chrámov, farských budov a sídlo eparchie. Ako biskup vynakladal úsilie na obnovu a rozvoj cirkevného života. Pod jeho vedením sa podarilo postaviť 24 nových pravoslávnych chrámov, vybudovať potrebný počet farských budov, získať sídlo eparchie, zriadiť niekoľko nových cirkevných obcí, strednú a materskú cirkevnú školu. Po zosnutí arcibiskupa prešovského, metropolitu českých krajín a Slovenska, Nikolaja, ho Eparchiálne zhromaždenie Prešovskej pravoslávnej eparchie v Prešove zvolilo za arcibiskupa prešovského a Slovenska a dňa 7. Od tohto času bola jeden a pol roka michalovská katedra bez eparchiálneho biskupa. Dočasným správcom eparchie bol prot. 1. septembra 2007 si Eparchiálne zhromaždenie michalovskej eparchie zvolilo za svojho nového biskupa archimandritu Juraja (Stránskeho), ktorý sa intronizáciou 30. septembra t.r. Za 60 rokov svojej existencie prešla pravoslávna eparchia v Michalovciach zložitým vývojom a bola svedkom mnohých, neraz dramatických, udalostí Cirkvi, farností, ale aj jednotlivcov z radov duchovných i veriacich. Prešla obdobím, kedy pod jej správu patrilo okolo 400 chrámov, ale aj obdobiami, kedy veriaci, úradne „prepísaní“ na pravoslávnych, zrazu povstali proti duchovným, ktorí im do toho času ohlasovali Evanjelium, slúžili im, krstili, sobášili ich a vrátili sa tam, kde ich tiahlo ich srdce - do lona únie (r. 1968). Prešla časom, kedy sa pred pravoslávnymi veriacimi zatvorili dvere chrámov, ktoré stavali a skrášľovali sami, či ich predkovia (r. 1990). Ale zažila aj to, keď nakoniec bolo treba s odhodlaním, vierou a nádejou na Božiu pomoc vstúpiť na novú cestu hľadania vlastnej identity, do obdobia tvrdej práce budovania chrámov, farských budov... A Hospodin Boh pomáhal a žehnal všetkým tým, ktorí ostali verní.

Pravoslávna Farnosť v Nižnej Rybnici Dnes

Pravoslávna farnosť v Nižnej Rybnici, do ktorej správy spadajú obce Blatné Remety s filiálnym chrámom sv. Cyrila a Metoda (1976), Blatné Revištia, Veľké Revištia, Svätuš, Gajdoš, Ruskovce, Porúbka, Koromľa, Orechová, Krčava, Husák a Vyšné Nemecké, patrí do historického územia Úžskej župy (AKTUALIZÁCIA - od 1. 4. Začiatkom 90-tych rokov minulého storočia sa život pravoslávnych veriacich v tomto regióne znova výrazne zmenil, nižno-rybnickú farnosť nevynímajúc. Pokoj a spolunažívanie kresťanov v obci narušilo zákonné opatrenie Predsedníctva SNR č. 211/1990 Zb. zo dňa 29. mája 1990, ktorým sa funkčné pravoslávne farnosti ocitli bez práva na vlastníctvo cirkevného majetku. Aj tunajší chrám Pokrovu Presvätej Bohorodičky museli pravoslávni veriaci opustiť. I keď po vydaní spomínaného zákonného opatrenia bolo spolunažívanie v chráme, silneli už útoky, ktoré znepríjemňovali vykonávanie bohoslužieb na farnosti. Zamykanie chrámu, výmena zámkov a podobné akcie trvali až do 31. 12. 1990, kedy naši veriaci, aj keď nedobrovoľne, museli chrám opustiť. Začalo sa slúžiť v náhradných priestoroch a uvažovať o výstavbe nového chrámu. Dňa 13. októbra 1991 bol posvätený základný kameň nového bohostánku. Roky výstavby chrámu tiež neboli najľahšie. Finančné problémy, neochota úradov a prekážky aj zo strany spolubratov niekedy brzdili úspešný chod práce a znechucovali tých, ktorí sa tomu úplne oddali. Napokon nadišiel vytúžený deň, 15. máj 1994, kedy bol chrám za účasti Jeho Preosvietenosti vladyku Jána, duchovenstva a mnohých veriacich slávnostne vysvätený a daný do užívania. V tom istom roku sa v jeseni započalo aj s výstavbou farskej budovy. Práce, s väčšími či menšími problémami, trvali skoro 4 roky. V deň chrámového sviatku, v auguste 1998, bola farská budova posvätená a daná do užívania. Od r. 1999 sa na chrámový sviatok konajú slávnostné bohoslužby za účasti veľkého počtu duchovenstva a veriacich, čo sa pomaly stáva tradíciou. V r. 2009 bola s požehnaním Vysokopreosvieteného vladyku Juraja, arcibiskupa michalovsko-košického v nižnorybnickom uspenskom chráme uložená kópia divotvornej ikony Bohorodičky Klokočovskej.

Ikona svätých Cyrila a Metoda.

Gréckokatolícka Cirkev a Užhorodská Únia

V roku 1646, na sviatok sv. Juraja, prednieslo 63 pravoslávnych kňazov v Užhorode nicejsko - konštantínopolské vyznanie viery, a zároveň uznali autoritu vtedajšieho rímskeho pápeža, Inocenta X. Výmenou za to im jágerský biskup, Juraj Jakušič, povolil vysluhovanie bohoslužieb podľa východného obradu. Týmto spôsobom vznikla v Užhorode pred 378 rokmi Gréckokatolícka cirkev. Prvými kňazmi Gréckokatolíckej cirkvi boli kňazi Šarišskej, Zemplínskej a Užskej stolice, ktorí sa zúčastnili vyhlásenia Užhorodskej únie a prisahali vernosť rímskemu pápežovi. Na čele ich cirkvi stál biskup, ktorý bol sufragánom jágerského biskupa. K zrovnoprávneniu gréckokatolíckeho a rímskokatolíckeho kléru došlo oficiálne až za vlády Leopolda I. V skutočnosti však jágerskí latinskí biskupi opakovane zasahovali do vnútorných záležitostí gréckokatolíkov, a postupne sa snažili o latinizáciu ich obradov a zvykov. Vrcholom týchto snáh bolo prijatie Zamoščskej synody v roku 1726. Išlo o synodu, ktorá sa konala v poľskom meste Zamość, v zmysle ktorej postupne dochádzalo k odstraňovaniu rozdielov medzi latinským a gréckym obradom. To malo za následok odstraňovanie ikonostasov, zavádzanie bočných oltárov, spovedníc a lavíc do gréckokatolíckych chrámov, ako aj vsúvanie prvkov latinského obradu do gréckokatolíckej bohoslužby.

Ďalšie podrobnejšie záznamy o gréckokatolíkoch žijúcich na východnom Slovensku máme z vizitácie jágerského biskupa Františka Barkóczyho, ktorý navštívil postupne Zemplínsku, Užskú a Šarišskú stolicu v roku 1749. Svoje postavenie si Gréckokatolícka cirkev upevnila po zriadení Mukačevského biskupstva v roku 1771. Mukačevská eparchia nadobudla postupne taký územný rozsah, že jej eparcha bol nútený rozdeliť jej územie na tri vikariáty, a síce marmarošský, satmársky a košický. Magistrát mesta Košice však na prelome 18. a 19. stor. nebol ochotný prijať gréckokatolíckeho vikára, a tak sa sídlom vikariátu napokon stal Prešov. Gréckokatolícka cirkev tu následne nerušene sídlila aj počas nepokojov prvej a druhej svetovej vojny, až do roku 1950, kedy bola počas tzv. Prešovského soboru pod taktovkou komunistickej strany zlikvidovaná, pričom jej duchovní i veriaci mali byť nútene podrobení Pravoslávnej cirkvi. K jej obnove došlo až po roku 1968 v súvislosti s udalosťami tzv. Gréckokatolícke duchovenstvo viedlo na farských úradoch všetku nevyhnutnú cirkevnú administratívu. Jej súčasťou bolo aj vedenie matričných kníh.

Najstaršie známe gréckokatolícke matriky sú doložené z farských úradov v Miklušovciach, okr. Prešov a Sukova, okr. Medzilaborce. Obe matriky začínali v roku 1718, pričom matrika v Miklušovciach sa naposledy spomína v roku 1890, zatiaľ čo existenciu sukovskej matriky dokladá ešte schematizmus z r. 1948. Najstaršou zachovanou gréckokatolíckou matrikou je kniha pokrstených Gréckokatolíckeho farského úradu v Osadnom v okrese Humenné. Matrika pokrstených Gr. kat. Špecifikom gréckokatolíckych matrík bolo, že mnohí kňazi viedli výlučne matriku pokrstených. Najstaršie zväzky gréckokatolíckych matrík bývali spravidla písané v cirkevnoslovanskom jazyku v cyrilike. Na prelome 18. a 19. stor. dochádza k plynulému presunu k latinčine, ktorú neskôr v 40. rokoch 19. stor. vystriedala maďarčina. V porevolučných 50. rokoch však v dôsledku Bachovho absolutizmu zaznamenávalo mnoho kňazov matriku azbukou v ruštine. Rakúsko - uhorské vyrovnanie v r. 1867 spôsobilo opätovný návrat maďarčiny do jednotlivých zápisov. Maďarčinu do konca 19. stor. vystriedala na niektorých miestach ešte raz latinčina, následne sa kňazi povinne vrátili k používaniu maďarského jazyka.

Zaujímavý je aj osud samotných matričných kníh. Z celkového počtu 200 gréckokatolíckych farských úradov v územnej pôsobnosti Štátneho archívu v Prešove sa kompletná matričná kniha zachovala iba v prípade 77 farností, čo predstavuje 38,5 % farských matrík. Významná väčšina stratených matričných kníh bola zničená počas bojov v 1. a 2. svetovej vojne. Množstvo gréckokatolíckych fár totiž sídlilo v priestore Duklianskeho priesmyku, kde sa počas oboch svetových vojen odohrávali kruté boje, ktoré vyústili v zničenie veľkého množstva dedín spolu s drevenými chrámami a farami. Časť chýbajúcich matričných kníh mohla prežiť zrušenie Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1950, a pravdepodobne mohla byť ukrytá veriacimi v jednotlivých obciach. Neraz sa stane, že sa vzácna úradná kniha nájde na zaprášenej povale, na mieste, na ktorom by ju nik nehľadal. Akousi nádejou pre šarišské gréckokatolícke farnosti (najmä) z oblasti Duklianskeho priesmyku sa javia matričné druhopisy, ktoré sa povinne začali viesť na území Šarišskej stolice v roku 1827. Štátny archív v Prešove, údaj o zachovaných druhopisoch z r. Existuje pritom šanca, že staršie druhopisy sa môžu nachádzať vo fonde Šarišská župa, písomnosti 1824 - 1849 a Šarišská župa, 1850 - 1859. Prvý z menovaných fondov sa aktuálne odborne spracúva, pričom doteraz boli vo fonde identifikované napr. druhopisy cirkevných matrík z Toplianskeho okresu za r. 1827 a druhopisy z Makovického okresu za rok 1829.

Tabuľka: Prehľad Zachovaných a Chýbajúcich Matrík Gréckokatolíckych Farností

Poznámka: Tabuľka obsahuje len časť údajov z rozsiahleho zoznamu.

Záver

Za 60 rokov svojej existencie prešla pravoslávna eparchia v Michalovciach zložitým vývojom a bola svedkom mnohých, neraz dramatických, udalostí Cirkvi, farností, ale aj jednotlivcov z radov duchovných i veriacich. Prešla obdobím, kedy pod jej správu patrilo okolo 400 chrámov, ale aj obdobiami, kedy veriaci, úradne „prepísaní“ na pravoslávnych, zrazu povstali proti duchovným, ktorí im do toho času ohlasovali Evanjelium, slúžili im, krstili, sobášili ich a vrátili sa tam, kde ich tiahlo ich srdce - do lona únie (r. 1968). Prešla časom, kedy sa pred pravoslávnymi veriacimi zatvorili dvere chrámov, ktoré stavali a skrášľovali sami, či ich predkovia (r. 1990). Ale zažila aj to, keď nakoniec bolo treba s odhodlaním, vierou a nádejou na Božiu pomoc vstúpiť na novú cestu hľadania vlastnej identity, do obdobia tvrdej práce budovania chrámov, farských budov... A Hospodin Boh pomáhal a žehnal všetkým tým, ktorí ostali verní.

Aj v súčasnosti je dôležité, aby sme si uvedomovali bohatstvo a zložitosť cirkevných dejín v našom regióne a aby sme naďalej pracovali na budovaní vzájomného porozumenia a spolupráce medzi rôznymi kresťanskými spoločenstvami.

tags: #nizna #rybnica #cirkev