V našom prostredí dosiaľ chýbala publikácia o svätej liturgii (omši svätej) konštantínopolskej tradície, ktorá by čitateľa uviedla do liturgickej problematiky a zoznámila ho so všetkými podstatnými fázami bohoslužobného procesu. Táto kniha mezeru vypĺňa. Užitá metodológia kombinujúca syntézu a analýzu je prínosná nielen pre laikov, ale aj pre odborníkov v tejto oblasti. Pri seznámení s architektúrou kostola vychádzame ze srovnání byzantské a římské tradice. Zejména byzantská liturgická stavba působí i svou oslnivostí, jak dokládají i vložené obrázky a půdorysy. Podrobně je popsáno i vybavení při svaté liturgii používané. Pozornost věnujeme i původu a autenticitě liturgie sv. Jana Zlatoústého a dále pramenům liturgie. Stěžejní závěrečná část pak podrobně popisuje průběh liturgie, liturgická roucha a insignie.
Mozaika Krista Pantokratora v Hagii Sofii
Liturgia ako výchovný nástroj
Iný spôsob, akým liturgia vykonáva svoju výchovnú moc v našom živote, je ten, keď ju urobíme našou tým, že svoj život oživíme podľa modelu, ktorý liturgia navrhuje. Liturgia, ktorá nie je reflexiou o živote, liturgia, v ktorej symbolizovaná skutočnosť nezodpovedá žitej skutočnosti, je zlá liturgia. V krátkosti, skúšobným kameňom našej liturgie je to, či prechádza alebo neprechádza do spoločenstva našich životov. Symbolický okamih vyjadruje to, čo skutočne sme? Oslava života, o ktorý sa delíme, je znakom faktu, že skutočne žijeme takýmto spôsobom?
Liturgia je vychovávajúca aj preto, lebo nám ponúka prorocký hlas súdu o kvalite nášho kresťanského života. A tak aktívna, plná, vedomá, zvnútornená účasť na liturgii, ktorú požaduje Konštitúcia o liturgii Druhého vatikánskeho koncilu (hlavne §§ 14-30), potrebuje, aby sme liturgiu skutočne vnímali ako počiatok a prameň nášho duchovného života. Bez pohľadu na tento širší kontext celého kresťanského života to, čo robíme v našich liturgiách, nemá veľký zmysel, keďže liturgia nemá cieľ sama v sebe. Je len prostriedkom a výrazom života spolu s Kristom. Toto je hlavná vec: spoločný život vzájomnej pomoci a veľkorysosti, v ktorom sa kladieme na druhé miesto tak, aby ostatní mohli byť na prvom mieste.
Liturgia je aktuálne stretnutie. Spása je teraz. Ježišova smrť a vzkriesenie sú uplynulé udalosti len vo svojej historickosti, totiž vzhľadom na nás. Ale sú večne prítomné v Bohu, ktorý vstúpil do našich dejín, no nie je tu chytený do klepca. Takéto udalosti priniesli Božiu prítomnosť medzi nás, aby sa zavŕšila v Ježišovi, ktorý je stále prítomnou spásnou realitou, ktorú stretáme v každom okamihu nášho života. Spásna minulosť, ktorú si teraz pripomíname v liturgii, je vskutku spásnou udalosťou pôsobiacou spásu dnes, ešte raz je sprítomnená v symbole. Ale toto naplnenie minulosti je otvorené budúcnosti. Práve tak, ako sa Kristus stal každou vecou a dovŕšil všetko, aby sme my dospeli k zavŕšeniu, máme sa stať ním.
A môžeme to urobiť len tak, že dovolíme, aby nás on prispôsobil sebe, modelu a forme nového stvorenia. Toto naše vymodelovanie do nového ľudstva je pravým kultom Nového zákona a pravou výchovou identity všetkých kresťanov. Starý kult a staré kňazstvo boli nahradené sebaobetou Božieho Syna a naša liturgia je opakovaním tej istej veci v našom živote, skutočnosťou, ktorú oslavujeme v symbole, keď sa zhromažďujeme, aby sme slávili pamiatku toho, čím on bol a čím máme byť my v ňom.
Aby vyjadril toto stotožnenie s Kristom, svätý Pavol používa mnohé zložené slovesá, ktoré sa začínajú predložkou syn (s): trpím s Kristom, som ukrižovaný s Kristom, zomieram s Kristom, som pochovaný s Kristom, vstal som z mŕtvych a žijem s Kristom, som nesený do neba a sedím po pravici Otca s Kristom. Ide o jeden z Pavlových spôsobov podčiarknutia potreby osobnej účasti na vykúpení. Musíme si „obliecť Krista“ (Gal 13,27) a pripodobniť sa mu, vyskúšať v tajomstve hlavné udalosti, vďaka ktorým nás Kristus zachránil, a zopakovať ich v deji nášho života takým spôsobom, aby sme mohli tvrdiť so svätým Pavlom: „S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2,20).
Liturgia Novej zmluvy
Ale ako liturgia uskutočňuje toto všetko? V dôsledku faktu, že liturgiou Novej zmluvy je Ježiš Kristus. Ako neúnavne opakujú eucharistické modlitby klasického antiochijského typu, ako napríklad byzantské anafory svätého Bazila a svätého Jána Zlatoústeho, keď sme boli v zajatí hriechu, Ježiš zomrel za naše hriechy a vstal z mŕtvych pre našu spásu a tým nás priviedol späť k jednote s Bohom a medzi sebou v ňom. Podľa Nového zákona tento vtelený Pán a Spasiteľ je v sebadarovaní, vo svojej poslušnosti zmierujúcej s vôľou Otca, novou liturgiou pre nasledovníkov Ježiša. Toto, a nie nejaký nový rituálny systém, dovŕšuje a nahrádza to, čo bolo predtým.
Nový chrám a jeho kňaz, obeta a obeť; nové stvorenie a nový Adam; nová zmluva a nová obriezka a nový sobotný odpočinok; nová pascha a nový baránok - všetko je Ježiš Kristus vo svojom živote pre druhých, ktorý darúva spásu. On je jednoducho „všetko a vo všetkom“, ako tvrdí Kol 3,11, „alfa a omega, prvý a posledný, počiatok a koniec“ (Zj 1,8; 21,6; 22,13). Všetko, čo bolo predtým, je zavŕšené v ňom: „zákon je len tieň budúcich dobier, a nie vlastný obraz vecí“ (Hebr 10,1), vrátane liturgických skutočností. „Nech vás teda nik nesúdi pre pokrm ani pre nápoj, ani pre sviatok, novmesiac alebo soboty, lebo ony sú len tieňom budúcich vecí, no skutočnosť je Kristus“ (Kol 2,16-17). Naša liturgia je tá istá skutočnosť, Ježiš Kristus v nás.
Našou pravou „božskou liturgiou“ je byť vtiahnutí do neho, ktorý je našou vtelenou spásou, žiť podľa jeho príkladu, odumierať hriechu, aby sme vstali z mŕtvych do nového života v ňom. V krátkosti, naša spása je oslávením Boha, a je to on, kto ho darúva nám, nie my jemu. Naše liturgie v užšom zmysle, totiž naše kultové akty, naše liturgické slávenia, sú privilegovaným miestom tohto božského stretnutia, bohozjavením alebo zjavením spásnej prítomnosti Boha medzi nami v dnešnom svete.
Nový zákon opisuje zhromaždenia rodiacej sa Cirkvi, aby počúvali Slovo a lámali Chlieb, ako privilegované chvíle prítomnosti zmŕtvychvstalého Pána. Pretože základom a prameňom tohto stretnutia plného milosti je Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie, celá kresťanská liturgia predstavuje túto jedinú zakladajúcu metaforu paschálneho tajomstva ako zjavenie - tým, ktorí chcú do neho vstúpiť vo viere - posledných skutočností, konečného a definitívneho významu celého stvorenia, celých dejín, celého života. Pre kresťanov je Ježiš obrazom Boha a všetky ostatné skúsenosti a obrazy, ktorým dali život, sú vymodelované, určované a reinterpretované vo svetle tejto základnej udalosti, práve tak, ako bola celá skúsenosť Izraela považovaná za zhrnutú v udalosti zmluvy Exodu. V krátkosti, kresťanská liturgia je predstavením Ježišovho paschálneho tajomstva ako zjavenia Boha a jeho plánu pre nás.
Gréckokatolícka cirkev ako most medzi Východom a Západom
Začnem trošku zoširoka. Medzi Východom a Západom. Karpaty a územie pod nimi, geografický priestor, v ktorom sme najviac zastúpení, oddeľuje dva svety - kultúrny svet kresťanského Západu, v zmysle katolicizmu, a kresťanského Východu, teda svet pravoslávia. Kdesi v týchto horách si pred niekoľkými stáročiami ľudia, ktorí boli pôvodne pravoslávni veriaci, povedali, že chcú byť súčasťou oboch týchto svetov. Najprv narážali na odmietavé reakcie oboch svetov, rímskokatolíkov aj pravoslávnych. My však už niekoľko stáročí dokazujeme, že sa to dá.
Na Ukrajine za Stalina našich kňazov a veriacich strieľali vo veľkých počtoch, najmä v období rokov 1945 až 1948. Z opačnej, západnej strany nešlo o krviprelievanie, skôr o nepochopenie rímskokatolíkov, o potrebu nás postupne zreformovať na celkom západný spôsob. Za tých niekoľko storočí sa nám podarilo stať sa mostom medzi týmito dvomi svetmi. Jeden múdry biskup povedal, že most je to, čo spája, ale zároveň aj to, po čom sa šliape. Takže my za cenu toho, že chceme spájať, necháme často po sebe šliapať.
Keď som študoval v Ríme, tak som spolužiakom z celého sveta cez prestávky pri káve rozprával o pestrom území východného Slovenska, odkiaľ som vyšiel. Hovoril som, že ja sám som z dedinky, kde sú štyri kostoly - stáročia tu popri sebe žijú rímskokatolíci, gréckokatolíci, kalvíni, pravoslávni. Boli u nás židia, teraz tu žijú nové spoločenstvá ako napríklad Svedkovia Jehovovi. Spolužiaci zo Sýrie alebo z Iraku sa ma pýtali: „U vás nie je vojna?“ „A prečo by mala byť,“ vravím. „My sme si už čímsi takým prešli pred tristo rokmi.
Úcta k pápežovi a viera, že nástupca apoštola Petra sídliaci v Ríme je viditeľným znakom jednoty cirkvi a garantom viery. Za takmer 380 rokov od podpísania Užhorodskej únie sa stali takpovediac integrálnou súčasťou našej DNA. Sú to všetky katolícke cirkvi, ktoré slávia svoje bohoslužby v rímskom, arménskom, chaldejskom, koptskom, maronitskom, sýrskom, etiópskom, byzantskom a ešte aj v ďalších obradoch. Sme to teda aj my, katolíci byzantského obradu na Slovensku, čo je inak to isté, ako keď povieme gréckokatolíci. To je termín, ktorý vo svete nepoznajú. Tento termín zaviedla cisárovná Mária Terézia koncom 18. storočia.
My gréckokatolíci používame byzantský obrad. Je to obrad, ktorý na naše územie priniesli sv. Cyril a Metod z Konštantínopola. To, v čom vyrástli, čo tam „nasali s materinským mliekom“, byzantskú kultúru a tradíciu, doniesli na naše územie. Územie Veľkej Moravy však už bolo sčasti kristianizované. Historické pramene nepoužívajú v tomto období termín gréckokatolícka cirkev. Hovorí sa o byzantskej alebo gréckej cirkvi v Uhorsku, prípadne o kresťanoch východného alebo byzantského obradu.
Nedávno sme sa vrátili z Budapešti, kde bolo veľké stretnutie východných katolíckych biskupov z celej Európy. A tam boli napríklad okrem gréckokatolíkov či rímskokatolíkov aj arménski katolíci. Okrem zástupcov Gréckeho pravoslávneho patriarchátu, katolíckych františkánov či iných východných pravoslávnych cirkví, je aj pod správou arménskej apoštolskej cirkvi. Na stretnutí v Budapešti bol aj biskup chaldejských katolíkov z územia Sýrie alebo Iraku.
Čo je však dôležité, všetci sme katolíci, vyznávame rovnaké pravdy viery, máme spoločných sedem sviatostí, uznávame pápeža ako viditeľnú hlavu cirkvi a nástupcu apoštola Petra. Rozdiel vychádza z toho, že rímsky obrad sa formoval na území Západorímskej ríše, v celkom inom kultúrnom a spoločenskom prostredí. Zoberme si spôsob obliekania, spôsob spievania, sakrálne umenie, prejavy nábožnosti a spiritualitu či spôsob slúženia liturgie.
Gréckokatolíkov a rímskokatolíkov má zjednocovať len spoločný obsah zjavenej Pravdy, sviatosti a hierarchická štruktúra. Pápeži, najmä Ján Pavol II., niekoľkokrát vyzvali gréckokatolíkov na zachovanie si vlastnej identity a tradícií. Keď hovoríme o katolíckej cirkvi a mnohých jej obradoch, prirovnávame ju tým k lúke plnej rôznych kvetov.
Napriek tomu, že pochádza z Argentíny, kde je naša cirkev prítomná iba minimálne, pápež František mal už ako malý chlapec kontakt s miestnymi gréckokatolíkmi. Sú to potomkovia európskych vysťahovalcov, ktorí tam už na prelome 19. a 20. storočia začali odchádzať za prácou. Pápež František niekoľkokrát aj verejne spomenul, že ako malý chlapec chodieval miništrovať do ukrajinského gréckokatolíckeho chrámu.
Samozrejme, tak ako vzájomne môžeme ísť na sväté prijímanie, spovedať sa či prijímať aj ďalšie sviatosti. Obe cirkvi máme rovnakých všetkých sedem sviatostí. Viera v primát pápeža, celý katechizmus, vierouka je rovnaká.
Gréckokatolícky kňaz po svojej vysviacke podobne ako rímskokatolícky nemôže slúžiť sám liturgiu v inom obrade, ako bol vysvätený. Musia na to dostať súhlas z Vatikánu. Môžu však slúžiť spoločne. Každý kňaz absolvuje v rámci štúdia niekoľko kurzov, tak aby mal všeobecný prehľad o všetkých obradoch v katolíckej cirkvi. Základ teda máme, len „papier“ nie.
Počet gréckokatolíkov na Slovensku
Podľa sčítania z roku 2011 asi 210-tisíc. Aj keď mnohí gréckokatolíci po páde komunizmu zostali prežívať svoju vieru v Rímskokatolíckej či Pravoslávnej cirkvi. Postupne to však klesá, mnohí ľudia z východu odchádzajú za prácou, aj do zahraničia.
Po páde komunizmu v roku 1989 boli na východe Slovenska spory, neraz fyzické, medzi gréckokatolíkmi a pravoslávnymi o majetky. Treba však vychádzať z kontextu. V roku 1950 vtedajší režim u nás zlikvidoval gréckokatolícku cirkev, majetky boli dané do užívania pravoslávnej cirkvi. V roku 2000 došlo k dohode, iniciovanej zo strany štátu, kde tieto majetkovoprávne spory boli urovnané, štát vyplatil pravoslávnej cirkvi kompenzácie.
Narodil sa v Michalovciach a vyrastal v malej dedinke na Zemplíne. Po absolvovaní Gréckokatolíckej teologickej fakulty v Prešove pracoval v Krízovom centre. Po získaní štipendia pokračoval v štúdiu cirkevných dejín na fakulte histórie a kultúrneho dedičstva Cirkvi na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme. Po troch rokoch sa vrátil na Slovensko. Po svadbe a kňazskej vysviacke pôsobil najprv ako kaplán v Košiciach, neskôr ako duchovný správca pre vysokoškolákov v tom istom meste.
Byzantská liturgia s pápežom Františkom v Prešove
Na božskú liturgiu s pápežom Františkom prídu do Prešova pravdepodobne aj viacerí rímskokatolícki veriaci. Ako môžu prežiť túto bohoslužbu naplno? V byzantskom obrade sa bohoslužba slova nazýva liturgiou katechumenov, keďže v prvých storočiach tí, čo sa pripravovali na krst, mohli byť prítomní iba na tejto prvej časti bohoslužby, kde mali možnosť počúvať čítané a vysvetľované Božie slovo.
Podobne aj viatikum, podanie Eucharistie zomierajúcemu, sa malo udeľovať vo vlastnom obrade, v prípade nutnosti sa však mohlo udeliť v ktoromkoľvek obrade. V byzantsko-slovanskom obrade sa Eucharistia podáva pod dvoma spôsobmi, teda ako telo a krv Ježiša Krista, a to lyžičkou. Tiež nie je potrebné, aby veriaci dával von jazyk, lebo to trošku sťažuje kňazovi podanie Eucharistie. V Košickej eparchii zvolili spôsob prijímania tak, aby sa zachovalo podávanie Eucharistie pod oboma spôsobmi, a teda lyžičkou, avšak každému veriacemu sa podalo inou. Keďže liturgia v Prešove, ktorej bude predsedať Svätý Otec, sa bude sláviť v byzantskej forme, aj podávanie svätého prijímania sa bude konať vo forme vlastnej byzantskej tradícii. Preto sa žiada, aby sa do jedného obradu nezavádzali bezdôvodne prvky iného obradu a aby sa v liturgii vyhlo akémukoľvek synkretizmu. Veď ak idete k príbuznému, známemu či priateľovi na obed alebo na večeru, nenesiete si v taške svoj vlastný príbor a taniere, ale prijmete to, čo vám ponúkne.
Podľa mojich informácií by mali byť vytlačené texty pre všetkých zúčastnených veriacich na liturgii v Prešove. Preto by všetci veriaci mali prísť na gréckokatolícku liturgiu do Prešova s týmto úmyslom: stretnúť Krista, počuť Krista, prijať Krista.
Sviatok svätého apoštola Jakuba
Sviatok svätého apoštola Jakuba, podľa tela Pánovho brata, tento rok pripadol na nedeľu, 23. októbra, ktorú spoločenstvo Cirkvi zároveň slávilo ako Misijnú nedeľu. Pri príležitosti tohto sviatku sa v Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku slávi starobylá forma svätej liturgie, inšpirovaná slávením v Jeruzaleme. Jej slávenie človeka odvoláva na najstaršie dejiny kresťanstva. Byzantská liturgická tradícia pozná okrem anafory svätého Jána Zlatoústeho a svätého Bazila Veľkého aj tú, ktorá sa v liturgických knihách pripisuje svätému Jakubovi, prvému jeruzalemskému biskupovi.
V prvom tisícročí kresťanstva bola táto liturgia veľmi rozšírená a slávila sa hlavne v Palestíne a Jeruzaleme, v súčasnosti sa slávi v byzantskej tradícii iba v okruhu 23. októbra. Rôzne hypotézy datujú jej vznik medzi tretie až šieste, prípadne až siedme storočie. Táto liturgia má mnohé odlišnosti oproti súčasnej známej podoby svätej liturgie. Liturgia katechumenov prebieha v priestore pred ikonostasom, relatívne v strede chrámovej lode, kde je umiestnený stojan pre Evanjeliár, Apoštolár a knihu prorockých čítaní. Tu sa počas liturgie Slova sústreďujú kňazi a diakoni. Čítania sú zoradené z hľadiska dejín spásy. Číta sa text zo Starého zákona, Evanjelium a potom čítanie z apoštolských listov. Po čítaniach nasleduje homília, ktorú prednáša biskup sediac na stolci na vyvýšenom mieste.
Všímajúc si štruktúru tejto liturgie je potrebné zdôrazniť aj iné prvky. Tzv. malý vchod - sprievod s liturgickými knihami, je umiestnený ihneď na začiatku liturgie, bez spevu troch antifón - žalmov, ako to vidíme v liturgii svätého Jána Zlatoústeho. Prosby diakon prednáša tvárou k ľudu. V ich závere vždy k spomienke na presvätú Bohorodičku pridáva aj spomienku na sv. Jakuba. Podľa starobylej tradície sa Eucharistia na liturgii sv. Vo večerných hodinách slávil túto liturgiu košický sídelný biskup, vladyka Cyril Vasiľ. Spevom ju sprevádzal kňazský Zbor svätého Jakuba.
Vladyka Cyril, v homílii, ktorú predniesol prítomným sediac na sedese v katedrálnej lodi, vychádzal z listu svätého apoštola Jakuba, v ktorom varuje nie len ranokresťanských veriacich, ale aj kresťanov ďalších tisícročí, ohľadom nebezpečenstva jazyka, ktorý podľa slov apoštola, podobne ako kormidlo lode, dokáže ovládať celý kolos človeka. Vladyka prítomným pripomenul, akú veľkú moc má slovo, obzvlášť to, ktoré je vyslovené v hneve, bez premýšľania, a často narobí málo osohu. Na záver svätej liturgie zaznela z úst diakona výzva, aby sa veriaci rozišli v Kristovom pokoji, po ktorej sa uprostred katedrály arcibiskup Cyril modlil modlitbu za všetkých, ktorí po vykonaní liturgie odchádzajú upevnení v sile, aby Boh riadil ich cesty a posilňoval v bázni.