Etiketa obliekania a správania sa v kostole

Pravidlá slušného správania a spoločenskú etiketu by sme mali dodržiavať aj v chráme. Žiaľ, často na to zabúdame. Akousi „národnou“ vlastnosťou Slovákov je ustavične si všímať iných, posudzovať ich.

Oblečenie a vstup do kostola

Človek, ktorý vchádza do kostola a chce sa zúčastniť na slávení svätej omše, by mal byť čisto, vkusne a aj trochu sviatočne oblečený. Dámy by sa mali vyhnúť mikrosukniam a hlbokým výstrihom, páni krátkym nohaviciam. To, čo si dnes najmä v lete ľudia obliekajú do kostola, je vhodné skôr na kúpalisko.

Možno niekto namietne, že vo svojom voľnom čase sa môže obliecť, ako chce. No nie je účasť na svätej omši slávnostným a radostným trávením voľného času? Nie je to svetlý bod všedného života?

Prvý by mal do kostola vchádzať muž. Keďže väčšinou sú dvere do kostola drevené, teda aj ťažké, mal by ich pán otvoriť a podržať dáme. Do budovy alebo do miestnosti, kde nie sú presklené dvere, vchádza ako prvý muž. Ak sa zostupuje v kostole dolu schodmi, ako je to napríklad v kostole kapucínov v Bratislave, prvý by mal schádzať dolu schodmi pán. Pri chôdzi hore schodmi by mala ísť prvá žena, muž by mal nasledovať za ňou.

Nie je slušné otáčať sa a obzerať si človeka, ktorý vchádza do kostola. Dokonca prichádzajúci ľudia rozptyľujú ich pozornosť až tak, že sa prestanú modliť. Moja otázka potom znie, prečo sú ľudia, ktorí sa otočili, v kostole? Preto, aby videli, kto do chrámu vošiel? Sú tam pre klebety alebo pre Pána Ježiša prítomného v Eucharistii? Ľuďom, ktorí sa otáčajú a koncentrujú na okolitý svet, by som neverila, že ich viera je pevná. Možno sú v kostole iba preto, že sa tam jednoducho patrí prísť v nedeľu a v prikázaný sviatok. Účasť na svätej omši nie je o tom, že idem do kostola, lebo nemám čo iné robiť, a potom všetkých oklebetím, aké tá mala šaty, topánky, ako bola namaľovaná, ako mala upravené vlasy.

Sedenie v kostole

Na kraji sedí muž, žena by tam nemala sedieť. Ak vchádzajú muž a žena do lavice, ktorá je už skraja obsadená, prvý do lavice vstupuje muž, aby žene uvoľňoval cestu. K sediacim ľuďom sa otáčame tvárou, pozrieme sa na nich a povieme „ďakujem(e)“.

Sedieť treba spoločensky vhodne a uvoľnene, nie upäto. Nohy by mali byť pod kľačadlom. Kľačadlo je na kľačanie, preto sa aj tak volá, nie je to opierka na nohy. Čo sa týka sedenia v kostole, či vystreto, alebo so zvesenými plecami, na to neexistujú nijaké pravidlá. Každý môže sedieť tak, ako je mu vhodné a ako sa cíti pohodlne, pokiaľ si nevyloží nohy na lavicu.

Chcela by som však upozorniť na dve iné veci: keď niektorí ľudia „kľačia“, kolená majú na kľačadle, zadnou časťou tela sa však opierajú o lavicu, na ktorej predtým sedeli. To nie je kľačanie.

Kľačanie je, keď sa celou váhou tela opieram o kolená a nepodopieram sa sedacou časťou tela o lavicu. A ak má človek choré kĺby alebo akékoľvek iné zdravotné problémy, môže zostať sedieť. Nemusí stáť ani počas tých častí svätej omše, pri ktorých sa státie vyžaduje. Keď ma totiž niečo bolí, koncentrujem sa na bolesť, a v kostole by som sa mala koncentrovať na stretnutie s Pánom.

Do chrámov prichádzajú aj ľudia, ktorí sú zvyknutí na svoje „stále“ miesto v kostole. Nárokovať si na lavicu v kostole súvisí s tým, že človek sa na istom mieste cíti príjemne, akoby bol doma. Tak ako si v obývačke obsadia niektorí ľudia kreslo alebo diaľkový ovládač k televízoru, tak si daktorí v svojej mysli zarezervujú aj verejné priestranstvo - lavičku v parku alebo sedadlo v kostole, ktoré sa tým stáva ich osobným územím. Ak niekto iný obsadí toto ich teritórium, vyvolá v nich napätie, nepokoj, nervozitu. Takto uvažujúci človek nebude spokojný, kým nebude sedieť na svojom mieste. Na druhej strane však nemá právo vynútiť si ho. Menovky ani rezervácie na miesta v kostoloch nejestvujú, nie sme v divadle ani v reštaurácii.

Ak má pán zdravotný problém, nemusí staršej dáme uvoľniť miesto. Okrem toho v kostole je určite aj niekto mladší alebo zdravší, kto ju môže pustiť sadnúť si. Mladší však nemusí automaticky znamenať aj zdravší.

Čo robiť, ak meškáte:

Ak prídete neskôr na svätú omšu a chcete si sadnúť, ale voľné miesto je len v prvej lavici, mali by ste dbať o to, aby ste nerušili ostatných, ktorí prišli včas.

Snažte sa ísť potom krajom, nie stredom kostola, ani rýchlo, ani pomaly.

Ak ženám klopkajú opätky, mali by sa snažiť ísť po špičkách.

Každý by sa však mal usilovať stihnúť začiatok svätej omše, aj keď nie vždy je to z rozličných príčin možné.

Rušivé vplyvy a ako na ne reagovať

Keď zbadám v kostole známeho, ako ho môžem pozdraviť? Známeho, ktorý je od nás ďaleko, stačí skontaktovať očami, pousmiať sa, kývnuť hlavou. Keď sa s ním chceme rozprávať, môžeme ho počkať po svätej omši a vonku si pohovoriť. V kostole nie.

Rozprávajúcich sa treba upozorniť vhodne, čo najkratšie a najúctivejšie, aj s milým úsmevom. Nikdy totiž neviete, prečo a o čom sa tí dvaja rozprávajú, hoci by sa rozprávať nemali.

Som nefajčiarka a prekáža mi cigaretový zápach. Takisto ľuďom môže byť na ťarchu výrazný parfum, pach tela, nepríjemný dych, zápach oblečenia, hlasný hovor, uprený pohľad, lebo to všetko zasahuje do ich osobnej až intímnej zóny. Aj milovník cesnaku či cibule by ich mal konzumovať až po svätej omši.

Elementárna slušnosť káže vypnúť si pred vstupom do kostola mobilný telefón. Ak sme plne sústredení, nevyruší nás nič a nikto. Ak mobil zvoní dlho a je navyše blízko, sme z toho nervóznejší, ako keď sa zvonenie ozýva v diaľke. No prijať hovor alebo esemeskovať v kostole je neslušné.

Ak máme nákupné tašky alebo batohy, treba ich uložiť tak, aby nezavadzali ostatným ľuďom. To si od človeka vyžaduje, aby bol dobrým pozorovateľom a vedel odhadnúť situáciu i priestorové možnosti. S nákupom ani s batožinou netreba chodiť hore-dolu po laviciach, ani nimi netreba zablokovať lavicu skraja.

Ako reagovať pri znaku pokoja a bratskej lásky, keď sme chorí? Prvé pravidlo je, že keď som chorá, smrkám, kašlem, kýcham, zostanem doma a nešírim chorobu ďalej. Malo by to platiť i pre veriacich, i pre kňazov.

Najviac sa mi nepáči, keď kňaz aj s miništrantmi po svätej omši odchádzajú, a hoci sú ešte stále pri svätostánku, ľudia sa postavia a hrnú sa preč. Pripomína mi to záver divadelného predstavenia, keď niektorí diváci utekajú do šatne po kabáty. Kam sa náhlia? Nedokážu vychutnať doznievanie povznášajúcich pocitov?

Pohreb a smútočná etiketa

Pohreb je najsmutnejšia rozlúčka s človekom, ktorého sme mali radi alebo poznali. Je to aj posledné vzdanie úcty zosnulému. Každý na ňom prejavuje žiaľ inak, niekto plače, iný ho dusí v sebe. Kým hlasný plač je na pohrebe bežný (ba pre niekoho je len takýto plač prejavom smútku), hlučnejší hovor a smiech sem nepatria. Pieta si totiž vyžaduje ticho alebo stíšený hlas.

Čo si obliecť na pohreb?

V našich zemepisných šírkach je zvykom prísť na pohreb oblečený v čiernom.

Na smútočný obrad sa treba obliecť konzervatívne podľa pravidla - čím bližší vzťah k zosnulému, tým tmavší odev.

Príbuzní najbližšej rodiny by mali byť oblečení v čiernom, členovia širšej rodiny, priatelia, susedia, kolegovia, známi môžu voliť aj tmavšie farby, napríklad tmavosivú, tmavomodrú.

Smútok možno vyjadriť i čiernou stužkou.

Deti do čierneho neobliekame.

Ideálne oblečenie žien najbližšej smútiacej rodiny sú čierne šaty alebo čierny kostým, v zime čierny kabát. K takémuto odevu patrí čierna kabelka, čierne pančuchy (nylonky) a čierne lodičky s uzatvorenou pätou a špičkou, prípadne čierne čižmy. Vhodnou súčasťou smútočného odevu je čierny klobúk, ktorý môže byť aj so závojom.

Bijúce do očí. Výstrednosti v oblečení a v úprave zovňajšku sú totiž znevážením celého obradu, urážkou zosnulého i pozostalých. Na pohrebe je nenáležité farebné, svetlé a lesklé oblečenie či odev v krikľavých alebo jemných pastelových farbách. Akceptovať možno len jednoduché a nenápadné vzory, nie výrazné dezény či káro.

Konzervatívnosť sa žiada nielen v oblečení, ale aj v celkovej úprave zovňajšku. Nevyhnutnosťou u všetkých žien sú zahalené ramená a kolená - nevolíme preto minišaty, minisukňu ani šaty s hlbokým výstrihom či na ramienka. Nechty na rukách nesmú byť nalakované na červeno, treba ich nechať prirodzené alebo upravené bezfarebným lakom.

Kyticu alebo veniec by mal na pohreb priniesť alebo poslať každý, kto sa osobne stretával so zosnulým či s jeho rodinou. Kvety by mali mať tlmené farby, vhodné sú tmavočervené, fialové, modré. Biele kvety - najmä ľalie - sa dávajú mladým ľuďom, v minulosti boli určené len pre panny a panicov.

Rodina sama môže poprosiť, aby ľudia posielali peniaze v hodnote kvetov na dobročinný účel alebo ich dali na sväté omše. Ak tak neurobia, dôležitý je náš vzťah s pozostalými a to, ako sa s nimi dohodneme. Vhodnejšie by bolo, keby sme dali sväté omše odslúžiť sami.

Komentovať, kto na pohrebe plakal veľa či málo, je neslušné, možno pozostalý nevytlačí ani slzu, lebo už na to nemá síl. Ani s teatrálnym správaním by sme to nemali preháňať, lebo iba svedčí o našej neviere vo večný život.

Nikto nemôže nikomu zakazovať, aby predniesol smútočnú reč. Takisto nikdy neviete, či si prítomnosť toho-ktorého rečníka neželal aj nebožtík.

Protokol i etiketa určujú, že na akomkoľvek pohrebe je vždy na prvom mieste rodina. Najvyšší predstavitelia štátu a titulári nasledujú na štátnom pohrebe až za ňou.

Kar - spomienková hostina

Kar sa všeobecne považuje za spoločenské stretnutie, ktoré sa koná ako pamiatka na zosnulého. Vždy však záleží na tom, ako sa rodina dohodne. Keďže na tejto smútočnej hostine sa môžu zúčastniť len pozvaní hostia, treba ich na ňu pozvať pozvánkou v obálke alebo osobne po pohrebe.

V akom duchu by sa malo niesť rozprávanie na pohrebe a kare o zvykoch nebožtíka? Len v dobrom. Aj keby mal množstvo nerestí, netreba ich spomínať. Tabu sú rozhovory o peniazoch za pohreb, dedičstve, majetku.

V nijakom prípade by sa ľudia nemali na kare vrhnúť na obložené misy, ktoré by boli za okamih prázdne. Takéto správanie je neprípustné nielen na pohrebe; ani na recepciách by sme si nemali nakopiť na tanier jedlo, až bude padať. Na kare nie sme pre jedlo, ale preto, aby sme vyjadrili pocit spolupatričnosti, spoločenstva, pomodlili sa s pozostalými a ubezpečili ich o našej blízkosti a pomoci.

Objednať si jedlo na účet pozostalých je hrozné! Takéto nemiestne a neospravedlniteľné správanie mi povie všetko o dotyčnom človeku.

Ďalšie praktické rady

• Rodiny s malými deťmi by sa nemali vyčleňovať spomedzi iných veriacich. Každý rodič by mal sám odhadnúť, či jeho dieťa bude pokojné, a prípadne by si mal sadnúť tak, aby s plačúcim dieťaťom mohol rýchlo z kostola vyjsť.
• Mladí rodičia by mali svoje deti viesť k tomu, že kostol nie je miesto na hranie, ale miesto na oslavu Boha a stretnutia sa s ním.
• Pri spovednici platí dodržiavanie osobnej zóny. Treba pamätať na dodržiavanie diskrétnej vzdialenosti od spovednice.
• Každý veriaci by mal prispievať milodarmi podľa svojich možností.
• Fotograf alebo kameraman by sa mal správať tak, aby nerušil ostatných veriacich.

Zhrnutie pravidiel etikety v kostole

Dodržiavanie etikety v kostole je prejavom úcty k Bohu a k ostatným veriacim.

tags: #oblecenie #kostol #ikona