Zvestovanie v Biblii: Boj medzi neresťami a cnosťami

Dnes sa zameriame na nový cyklus katechéz s témou „Neresti a cnosti“. Začneme na samom začiatku Biblie, kde kniha Genezis prostredníctvom rozprávania o prarodičoch predstavuje dynamiku zla a pokušenia. Spomeňme si na pozemský raj.

V idylickom obraze, ktorý predstavuje rajská záhrada Eden, sa objavuje postava, ktorá sa stáva symbolom pokušenia: had, ktorý zvádza. Keď sa začne rozprávať s Adamom a Evou, ukáže, že vie rafinovane argumentovať.

Začína tak, ako sa to robí pri zlom klebetení, zlomyseľnou otázkou. Hovorí: „Je pravda, že Boh povedal: Nesmiete jesť zo žiadneho stromu v záhrade?“ (Gn 3, 1). Táto veta nie je pravdivá: Boh skutočne ponúkol mužovi a žene všetky plody záhrady okrem plodov konkrétneho stromu: stromu poznania dobra a zla.

Tento zákaz nemá za cieľ zakázať človeku používať rozum, ako sa niekedy nesprávne interpretuje, ale je mierou múdrosti. Akoby chcel povedať: uznajte hranice, necíťte sa byť pánmi všetkého, pretože pýcha je počiatkom všetkého zla. A tak, ako sa hovorí v príbehu, Boh ustanovuje prarodičov za pánov a strážcov stvorenia, ale chce ich uchrániť pred domýšľavosťou všemohúcnosti, pred tým, aby zo seba urobili pánov dobra a zla, čo je pokušením. Je to zlé pokušenie aj v súčasnosti.

Ako vieme, Adam a Eva nedokázali odolať pokušeniu hada. Do ich mysle sa vkradla myšlienka na nie príliš dobrého Boha, ktorý ich chcel udržať v podriadenosti: preto sa všetko zrútilo. Týmto príbehom nám Biblia vysvetľuje, že zlo sa v človeku nezačína zvučným spôsobom, keď sa už prejavuje nejaký čin, ale zlo sa začína oveľa skôr, keď sa ním človek začne zaoberať. Ukolíše ho v predstavách či myšlienkach a nakoniec sa nechá chytiť do pasce jeho lichotenia.

Vražda Ábela sa nezačala hodeným kameňom, ale zášťou, ktorú Kain zlomyseľne prechovával a ktorá z neho urobila netvora v jeho vnútri.

S diablom, milí bratia a sestry, sa nedá viesť dialóg. Nikdy! Človek s ním nesmie nikdy viesť rozhovor. Ježiš s diablom nikdy neviedol dialóg, on ho vyhnal. Keď bol na púšti, pri pokúšaní, nerozprával sa s ním; jednoducho odpovedal slovami Svätého písma, Božím slovom. Buďte opatrní: diabol je zvodca. Nikdy s ním neveďte dialóg, pretože je múdrejší ako my všetci a donúti nás za to zaplatiť.

Keď príde pokušenie, nikdy neveďte dialóg. Zatvorte dvere, zatvorte okno, zatvorte svoje srdce. Takto sa bránime proti tomuto zvádzaniu, pretože diabol je ľstivý a inteligentný. Dokonca sa pokúšal Ježiša biblickými citátmi! S diablom sa nerozpráva. Pochopili ste to? Buďte opatrní.

S diablom sa nerozprávame a s pokušením sa nesmieme zaoberať. Dialóg tu nie je možný. Keď pokušenie prichádza: zatvorme dvere. Strážme si srdce. Človek musí byť strážcom svojho srdca. A práve preto nevedieme dialóg s diablom.

Strážiť si srdce, je odporúčanie, ktoré nachádzame u rôznych (púštnych) otcov a svätých. Musíme prosiť o túto milosť, aby sme sa naučili strážiť si srdce. Je to múdrosť, vedieť ako si strážiť srdce. Nech nám Pán pomáha v tejto práci. Ten, kto si stráži srdce, stráži poklad. Bratia a sestry, učme sa strážiť si srdce.

Minulý týždeň sme začali s témou nerestí a cností. To nám poukazuje na duchovný zápas kresťana. Duchovný život kresťana totiž nie je pokojný, nie je lineárny a bez výziev, ale naopak, kresťanský život si vyžaduje neustály zápas: kresťanský zápas o zachovanie viery, na obohatenie darov viery v nás. Nie náhodou prvé pomazanie, ktoré každý kresťan prijíma vo sviatosti krstu - pomazanie katechumenov - je bez akejkoľvek vône a symbolicky oznamuje, že život je zápas.

V staroveku zápasníkov pred zápasom celých natreli olejom, aby sa im spevnili svaly a aby ich telo bolo neuchopiteľné pre súperov chvat. Známy výrok pripisovaný opátovi Antonovi, prvému veľkému otcovi mníšstva, znie takto: „Odstráň pokušenia a nikto nebude spasený“. Svätci nie sú ľudia, ktorí sú ušetrení pokušení, ale ľudia, ktorí si dobre uvedomujú, že nástrahy zla sa v živote opakovane objavujú, aby ich bolo možné odhaliť a odmietnuť, my všetci s tým máme skúsenosti.

Prichádzajú ti na myseľ zlé myšlienky, niekedy máš túžbu urobiť niečo alebo ohovárať druhého... všetci, každý z nás je pokúšaný a my musíme zápasiť s tým, aby sme neupadli do týchto pokušení. Ak niekto z vás nemá žiadne pokušenia, povedzte to, pretože to by bolo niečo výnimočné.

Na druhej strane je mnoho ľudí, ktorí sú neustále zahľadení do seba, ktorí si myslia, že sú „v poriadku“. Povedia: „Ja nemám problémy, ja som v poriadku, som v pohode!“, ale, nikto z nás nie je v úplnom poriadku, viete? Ak je niekto v poriadku, tak sa mu to len zdá. Každý z nás má veľa vecí, ktoré treba napraviť, musí si dávať pozor.

Niektorí sa vysmievajú z tých, ktorí vyznávajú svoje hriechy. Často sa stáva, že keď ideme vyznať hriechy vo sviatosti zmierenia povieme úprimne: „Otče, ja si však nespomínam na žiadny hriech, neviem povedať svoje hriechy“. Toto je však iba nedostatočné vnímanie toho, čo sa deje v srdci. Všetci sme hriešnici, všetci. Bez toho sme v nebezpečenstve, že budeme žiť v temnote, pretože sme si zvykli na tmu a už nedokážeme rozlíšiť dobro od zla.

Izák z Ninive vravieval, že v Cirkvi je väčší ten, kto pozná svoje hriechy a oplakáva ich, ako ten, kto vzkriesi mŕtveho. Všetci máme prosiť Boha o milosť priznať si, že sme úbohí hriešnici, ktorí potrebujú obrátenie, a uchovávať si v srdci dôveru, že žiadny hriech nie je príliš veľký pre nekonečné milosrdenstvo Boha Otca.

Vidíme ju na prvých stranách evanjelia, predovšetkým keď nám zaznieva rozprávanie o krste Mesiáša vo vodách rieky Jordán. Tento príbeh má v sebe niečo znepokojujúce: prečo sa Ježiš podrobuje takémuto očistnému obradu? Prečo to Ježiš robí? On je Boh, je dokonalý. Prečo sa podriaďuje obradu očisťovania? Z akéhože hriechu by sa mal Ježiš kajať? Zo žiadneho!

Ježiš je však úplne iný Mesiáš, než ako ho predstavoval Ján a ako si ho predstavovali ľudia: nezosobňuje rozhnevaného Boha a nezvoláva na súd, ale naopak, Ježiš stojí v rade s hriešnikmi, Ale ako to? Je to tak: Ježiš nás sprevádza, nás všetkých hriešnikov, ale On nie je hriešnik, to nie, ale je medzi nami. A to je krásna vec.

„Otče, mám toľko hriechov!“ - „Lenže Ježiš je s tebou, hovor o nich, on ti z nich pomôže“. Ježiš nás nikdy nenechá samých, nikdy! Dobre o tom premýšľajte. V tých najhorších chvíľach, vtedy, keď skĺzneme do hriechov, je Ježiš pri nás, aby nám pomohol zdvihnúť sa. To prináša útechu. Nesmieme to stratiť, túto myšlienku, túto skutočnosť: Ježiš je pri nás, aby nám pomohol, aby nás ochránil, dokonca aby nás pozdvihol, aby nás pozdvihol po hriechu.

„Je však pravda, otče, že Ježiš všetko odpúšťa?“ - „Všetko prišiel odpustiť, zachrániť; lenže Ježiš chce mať tvoje otvorené srdce“. Nikdy nezabúda odpúšťať: to my často strácame schopnosť prosiť o odpustenie. Získajme späť túto schopnosť prosiť o odpustenie. Každý z nás má veľa vecí, za ktoré môže prosiť o odpustenie: každý z nás o tom vo svojom vnútri premýšľa a dnes sa rozprávate s Ježišom. Hovorte s Ježišom o tomto: „Pane, neviem, či je to tak alebo nie je, ale som si istý, že ty sa odo mňa nikdy neodvrátiš. Som presvedčený o tom, že mi vždy odpustíš. Pane, som hriešnik, hriešnica, ale prosím ťa, nevzďaľuj sa odo mňa“.

Hneď po príbehu o krste evanjeliá rozprávajú, že Ježiš odchádza na púšť, kde ho pokúša satan. Aj tu sa vynára otázka: z akého dôvodu má Boží Syn poznať pokušenie? Aj tu Ježiš prejavuje solidaritu s našou krehkou ľudskou prirodzenosťou a stáva sa naším veľkým príkladom: pokušenia, ktorými prechádza a ktoré prekonáva uprostred pustých kameňov púšte, sú prvým poučením, ktoré nám ako učeníkom odovzdáva do života. On zažil to, na čo sa aj my musíme vždy pripravovať: život sa skladá z výziev, skúšok, križovatiek, protichodných vízií, skrytých nástrah, protichodných hlasov. Niektoré hlasy sú dokonca tak presvedčivé, že satan pokúša Ježiša tým, že sa odvoláva na slová Písma.

Pamätajme, že sme vždy rozpoltení medzi opačnými extrémami: pýcha spochybňuje pokoru; nenávisť sa stavia proti láske; smútok bráni pravej radosti Ducha; zatvrdlivosť srdca odmieta milosrdenstvo. Kresťania neustále kráčajú po týchto hrebeňoch.

Čo nám o ňom hovorí evanjelium? Pozrime sa na Ježiša. Jeho prvý zázrak na svadbe v Káne Galilejskej odhaľuje, že má pochopenie pre ľudské radosti. Stará sa o to, aby sa hostina úspešne zavŕšila. Dáva neveste a ženíchovi veľké množstvo dobrého vína. Počas celého svojho pôsobenia sa Ježiš javí ako prorok, ktorý sa veľmi odlišuje od Jána Krstiteľa. Ak si Jána pamätáme pre jeho askézu - jedol, čo našiel na púšti -, tak Ježiš je naopak Mesiáš, ktorého často vidíme za stolom.

Jeho správanie u niektorých vzbudzuje pohoršenie, pretože je nielen láskavý k hriešnikom, ba dokonca s nimi aj jedával. Je tu však aj niečo iné. Zatiaľ čo Ježišov postoj k židovským predpisom nám odhaľuje jeho úplnú podriadenosť Zákonu, predsa sa prejavuje ako súcitný voči svojim učeníkom: keď boli pristihnutí ako v sobotu trhajú zopár klasov pšenice, pretože boli hladní. Ospravedlňuje ich a pripomína, že kráľ Dávid a jeho spoločníci, keďže boli v núdzi, tiež jedli z posvätných chlebov (porov. Mk 2, 23-26).

Ježiš prináša novú zásadu: svadobčania sa nemôžu postiť, kým je s nimi ženích; budú sa postiť, keď im ženícha vezmú. Všetko sa teraz vzťahuje na Ježiša. Keď je On uprostred nás, nemôžeme smútiť, ale v hodine jeho umučenia sa treba postiť (porov. Mk 2, 18-20).

Ďalší dôležitý aspekt je to, keď Ježiš upúšťa od rozlišovania medzi čistými a nečistými jedlami, ktoré židovský zákon rozlišoval. V skutočnosti - ako vysvetľuje Ježiš - človeka nepoškvrňuje to, čo do neho vchádza, ale to, čo vychádza z jeho srdca. A tak povedal, že „všetky pokrmy sú čisté“ (Mk 7, 19). Preto kresťanstvo neuvažuje o nečistých jedlách.

Ježiš v tejto súvislosti jasne hovorí, že to, čo robí jedlo dobrým alebo zlým, nie je jedlo samotné, ale vzťah, ktorý k nemu máme. Tento vyrovnaný vzťah, ktorý Ježiš nastolil vo vzťahu k jedlu, by sme mali znovu objaviť a oceniť, najmä v spoločnostiach takzvaného blahobytu, kde sa prejavuje veľa nerovnováhy a veľa patológií. Ľudia jedia príliš veľa alebo príliš málo. Ľudia často jedia v opustenosti. Rozširujú sa poruchy príjmu potravy: anorexia, bulímia, obezita... Potom sa medicína a psychológia snažia riešiť nesprávny vzťah k jedlu.

Tieto choroby, často bolestivé, väčšinou súvisia s psychickým a duševným utrpením. Stravovanie je prejavom niečoho vnútorného: predispozície k vyváženosti alebo nestriedmosti; predispozície k schopnosti ďakovať alebo arogantnému nárokovaniu si na samostatnosť; predispozície k empatii s tými, ktorí sa vedia podeliť o jedlo s núdznymi alebo sebectvu tých, ktorí si všetko hromadia pre seba.

Dôležitá je otázka: povedz mi, ako sa stravuješ, a ja ti poviem, akú máš dušu. Starobylí otcovia nazývali neresť obžerstva názvom „gastrimargia“, čo je výraz, ktorý možno preložiť ako „šialenstvo brucha“. Poznáme príslovie: jeme preto, aby sme žili, nežijeme preto, aby sme jedli.

Obžerstvo je neresť, ktorá sa vštepuje do jednej z našich životných potrieb, napríklad do oblasti výživy. Ak to hodnotíme zo sociálneho hľadiska, obžerstvo je azda najnebezpečnejšou neresťou, ktorá zabíja planétu. Pretože hriech tých, ktorí podľahnú kúsku torty, pri všetkej úcte, to síce nespôsobuje veľké škody, ale nenásytnosť, s akou už niekoľko storočí poľujeme na dobrá našej planéty, to ohrozuje budúcnosť všetkých. Vrhli sme sa na všetko, aby sme sa stali pánmi všetkého, zatiaľ čo všetko bolo zverené do našej opatery, nie na drancovanie. Tu je teda veľký hriech, besnenie brucha: zriekli sme sa pomenovania „ľudia“, aby sme prijali iné pomenovanie, „spotrebitelia“. Ani sme si neuvedomili, že nás tak niekto začal nazývať.

Boli sme stvorení, aby sme boli „eucharistickými“ mužmi a ženami, schopnými vďačnosti, rozvážnymi v užívaní zeme, a namiesto toho sme v nebezpečenstve, že sa premeníme dravcov.

Pokračujeme v našom itinerári o nerestiach a cnostiach a starovekí otcovia nás učia, že po obžerstve je druhým „démonom“, čiže neresťou, ktorá sa vždy krčí pri dverách srdca, smilstvo. Dobre si všimnime: v kresťanstve sa sexuálny pud neodsudzuje. Biblická kniha Pieseň piesní je nádhernou básňou o láske medzi dvoma snúbencami. Tento krásny rozmer našej ľudskosti, sexuálny rozmer, dimenzia lásky, však nie je bez nebezpečenstva, a to až do takej miery, že už svätý Pavol sa musí touto otázkou zaoberať v Prvom liste Korinťanom. Píše: «Ba počuť aj o smilstve medzi vami, a o takom smilstve, o akom ani medzi pohanmi nepočuť» (5,1).

Pozrime sa však na ľudskú skúsenosť, na skúsenosť zamilovanosti. Máme tu mnohých mladomanželov, vy by ste o tom mohli hovoriť! Prečo sa toto tajomstvo deje a prečo je to taká strhujúca skúsenosť v živote ľudí, nikto z nás nevie. Človek sa zaľúbi do druhého, príde zamilovanosť. Je to jedna z najprekvapujúcejších skutočností života. Zamilovanosť, ak nie je znečistená neresťou, je jedným z najčistejších pocitov. Zamilovaný človek sa stáva veľkodušným, rád obdarúva, píše listy a básne. Prestáva myslieť na seba, aby sa úplne zameral na toho druhého a to je pekné. A ak sa zamilovaného človeka spýtate: z akého dôvodu miluješ?, nenájde žiadnu odpoveď. V toľkých ohľadoch je jeho láska bezpodmienečná, bez akéhokoľvek dôvodu.

Táto silná láska je aj trochu naivná: milujúci v skutočnosti nepozná tvár toho druhého, má sklon si ho idealizovať, je pripravený dávať sľuby, ktorých váhu hneď nechápe. Táto akoby „záhrada“, kde sa množia úžasné veci, však nie je v bezpečí pred zlom. Po prvé preto, že ničí vzťahy medzi ľuďmi. Na zdokumentovanie takejto skutočnosti, žiaľ, stačia každodenné správy. Koľko vzťahov, ktoré sa začali tým najlepším spôsobom, sa potom zmenilo na toxické vzťahy, na vlastnícky vzťah k tomu druhému, na vzťahy bez rešpektu a zmyslu pre hranice?

Sú to lásky, v ktorých chýbala čistota: čnosť, ktorú si netreba zamieňať so sexuálnou zdržanlivosťou - čistota je viac než sexuálna zdržanlivosť -, skôr ju treba spájať s vôľou nikdy nevlastniť toho druhého. Milovať znamená rešpektovať druhého, hľadať jeho šťastie, rozvíjať empatiu voči jeho pocitom, disponovať poznaním tela, psychológie a duše, ktoré nie sú naše vlastné a ktoré treba kontemplovať pre krásu, ktorú nesú. Na druhej strane, smilstvo si z toho všetkého robí posmech. Smilstvo drancuje, okráda, konzumuje v zhone, nechce počúvať druhého, ale len svoju potrebu a svoje potešenie. Smilstvo považuje každé dvorenie za nudné, nehľadá tú syntézu medzi rozumom, pudom a citom, ktorá by nám pomohla viesť život múdro.

Existuje však aj druhý dôvod, prečo je smilstvo nebezpečnou neresťou. Medzi všetkými ľudskými pôžitkami má sexualita mocný hlas. Zapája všetky zmysly, prebýva ako v tele, tak aj v psychike. Sexuálne potešenie, ktoré je Božím darom, je podkopávané pornografiou: uspokojením bez vzťahu, ktoré môže vytvárať formy závislosti.

Lásku musíme chrániť - lásku srdca, mysle, tela, čistú lásku v darovaní sa druhému. Vyhrať boj proti smilstvu, proti tomu, aby sme z druhého robili vec, môže byť úsilím trvajúcim aj celý život. Avšak odmena za tento boj je absolútne tou najdôležitejšou.

Rímsky list 3: Ospravedlnenie vierou

Pavol v Rímskom liste zdôrazňuje, že všetci ľudia, Židia aj pohania, sú pod hriechom a nemajú slávy Božej. Ospravedlnenie prichádza zadarmo z Božej milosti skrze vykúpenie v Kristovi Ježišovi. Viera v Ježiša Krista je prostriedkom zmierenia a ospravedlnenia.

Kľúčové body z Rímskeho listu 3:

• Všetci zhrešili a nemajú slávy Božej.
• Ospravedlnení sú zadarmo z Jeho milosti skrze vykúpenie v Kristovi Ježišovi.
• Spravodlivosť Božia z viery v Ježiša Krista všetkým veriacim.
• Človek ospravedlnený býva vierou bez skutkov zákona.

Pavol zdôrazňuje, že Boh je Bohom všetkých, Židov aj pohanov, a ospravedlňuje ich skrze vieru. Zákon nám ukazuje hriech, ale viera v Krista nás ospravedlňuje.

Tabuľka: Porovnanie ospravedlnenia skrze zákon a vieru

Dôležitosť stráženia si srdca

Strážiť si srdce je dôležité pre každého človeka, pretože srdce je zdrojom našich myšlienok, pocitov a rozhodnutí. Stráženie si srdca znamená chrániť ho pred negatívnymi vplyvmi, ako sú zlé myšlienky, pokušenia a neresti. Ježiš nás učí, že musíme byť bdelí a ostražití, aby sme si udržali čisté srdce a vyhli sa zlu.

Praktické kroky na stráženie si srdca:

• Modlitba a rozjímanie nad Božím slovom
• Vyhýbanie sa negatívnym vplyvom a spoločnosti
• Rozvíjanie cností a boj proti nerestiam
• Vyznávanie hriechov a prijímanie odpustenia

tags: #zvestovanie #francuzska #verzia