V predchádzajúcej časti Matúšovho evanjelia (Mt 21-23) zohrával dôležitú úlohu jeruzalemský chrám. Ježišove slová, ktoré nasledovali, museli apoštolov veľmi zaraziť: „Keď Ježiš vyšiel z chrámu a odchádzal, pristúpili k nemu jeho učeníci a ukazovali mu chrámové stavby. On im však povedal: „Vidíte toto všetko? Veru, hovorím vám: Nezostane tu kameň na kameni; všetko bude zborené“ (24,1-2).“ Pre pravoverných Židov bol chrám zdrojom národnej i náboženskej identity a hrdosti.
Ježiš na otázku učeníkov o konci sveta (24,3) odpovedá neurčito. Harmonogram spomínaných udalostí (24,6-11) je nadčasový a sedí takmer na každú dobu, ale predsa len Ježiš uvedie jednu indíciu: „evanjelium o kráľovstve sa bude hlásať po celom svete na svedectvo všetkým národom. A potom príde koniec“ (24,14). V Ježišovej eschatologickej reči sa však rozpráva nielen o konci sveta, ale aj o konci Jeruzalema a jeho chrámu (24,15-22).
V nasledujúcich veršoch sa Ježiš opäť vracia k otázke falošných mesiášov: „Keby vám vtedy niekto povedal: »Hľa, tu je Mesiáš« alebo: »Tamto je,« neverte. Lebo vystúpia falošní mesiáši a falošní proroci a budú robiť veľké znamenia a zázraky, aby zviedli, ak je to možné, aj vyvolených. Hľa, hovorím vám to vopred. Keby vám teda povedali: »Hľa, je na púšti,« nevychádzajte; »Hľa, skrýva sa v dome,« neverte. Lebo ako blesk vzíde na východe a vidno ho až po západ, taký bude aj príchod Syna človeka“ (24,24-27).
Po narušení chrámového kultu sa teda vraví o narušení kozmickej rovnováhy: „Hneď po súžení tých dní slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoje svetlo, hviezdy budú padať z neba a nebeské mocnosti sa zachvejú. Vtedy sa na nebi zjaví znamenie Syna človeka. Všetky kmene zeme budú nariekať a uvidia Syna človeka prichádzať na nebeských oblakoch s mocou a veľkou slávou.
Po tomto prvom podobenstve prichádzajú tiež dosť záhadné slová: „Veru, hovorím vám: Nepominie sa toto pokolenie, kým sa to všetko nestane. Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú. Ale o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba sám Otec“ (24,34-36).
Ježiš svoju reč zavŕši „podobenstvom“ o poslednom súde, ktorá je majestátnym zakončením celej eschatologickej reči. Začiatok eschatologickej reči hovorí o tom, kde nie je Mesiáš (medzi falošnými mesiášmi, ba dokonca ani v chráme, v ktorom sa usadí „ohavnosť spustošenia“).
Jeden z kľúčových momentov udalosti Premenenia je božie svetlo, ktoré vyžaruje z Ježiša. Matúš hovorí: „Tvár mu zažiarila sťa slnko a jeho odev mu zbebel ako svetlo.“ Lukáš informuje, že „jeho odev zažiaril ako blesk.“ A Marek hovorí: „Jeho odev sa stal oslnivo bielym a bol taký biely, žeby ho nijaký bielič na svete tak nevybielil.“
Od čias prvých učeníkov, Ježišoví svätí nasledovníci boli znázorňovaní so žiarou okolo hlavy. Čo je žiara, ak nie božské svetlo, ktoré dnes preniká do nášho sveta?
Štyridsať dní Ježišovho nového života nie je zdokumentovaných svätopiscami tak, aby uspokojili dostatočne našu zvedavosť. Sériu dôkazov začína hneď po svojom zmŕtvychvstaní, keď musí svojich učeníkov - a cez nich aj nás presvedčiť o svojej „fyzičnosti“: „Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti - a vidíte, že ja mám.” Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy. A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili, povedal im: „Máte tu niečo na jedenie?” Oni mu podali kúsok pečenej ryby a plást medu.
Vzkriesený Ježiš nadväzuje so svojimi učeníkmi priame vzťahy: dáva sa im dotýkať a jedáva s nimi. Tým ich vyzýva, aby uznali, že nie je duch, ale hlavne, aby sa presvedčili, že vzkriesené telo, s ktorým sa im ukazuje, je to isté, ktoré bolo umučené a ukrižované, lebo ešte nesie stopy jeho umučenia. Ale toto pravé a skutočné telo má zároveň aj nové vlastnosti osláveného tela: už sa nenachádza obmedzené v priestore a čase, ale sa môže stať prítomným, kde Ježiš chce a kedy chce, lebo jeho ľudská prirodzenosť už nemôže byť zadržaná na zemi, ale patrí iba do božskej sféry Otca.
Dokonca o sám chystá pohostenie pre svojich apoštolov. Keď ho stretávajú znovu na brehu Genezaretského jazera, keď vystúpili na breh, videli rozloženú pahrebu a na nej položenú rybu a chlieb. … Ježiš im povedal: „Poďte jesť!“ … Ježiš pristúpil, vzal chlieb a dával im; podobne aj rybu.
Sv. Pavol uvádza, že Kristus bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim. Potom sa zjavil viac ako päťsto bratom naraz; väčšina z nich žije doteraz, niektorí už zosnuli. Potom sa zjavil Jakubovi a potom všetkým apoštolom (1 Kor 15, 4-7) Viacnásobné „zjavovanie sa“, poskytovanie dôkazov o skutočnom živote - to všetko u apoštolov ešte celkom nerozptýlilo všetky pochybnosti.
Ježiš im pritom počas celých tých 40 dní hovoril o Božom kráľovstve, ale zdá sa, že ešte stále nechápu mnohé súvislosti. Nemôžu, napriek všetkej dobrej vôli - k tomu je potrebná sila a múdrosť Svätého Ducha. Postupné vysvetľovanie Písma začalo už hneď po vzkriesení, keď sa Ježiš pripojil k dvom učeníkom utekajúcim z Jeruzalem a počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo (Lk 24, 27) Ale ani samotné slová niekedy neboli dostatočné na pochopenie.
Pred niečo viac ako štyridsiatimi dňami skupinka apoštolov na čele s Ježišom kráčala tiež tým istým smerom, na Olivovú horu. Čo všetko mohlo prebiehať v mysli apoštolov vystupujúcich tentoraz znovu na tú istú horu.
Už pri teofániách (Božích zjaveniach) Starého zákona raz temný, inokedy žiarivý oblak zjavuje živého Boha a Spasiteľa, zahaľujúc transcendentnú povahu jeho slávy: Mojžišovi na vrchu Sinaj, v stánku stretnutia a počas putovania na púšti a Šalamúnovi pri posviacke chrámu. Tieto predobrazy spĺňa Kristus v Duchu Svätom. Duch Svätý zostupuje na Pannu Máriu a zatieňuje ju, aby počala a porodila Ježiša. Na vrchu premenenia Duch Svätý prichádza v oblaku, ktorý zahaľuje Ježiša, Mojžiša a Eliáša, Petra, Jakuba a Jána, a „z oblaku zaznel hlas: ,Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!‘“ (Lk 9,34-35). A napokon ten istý oblak vzal učeníkom spred očí Ježiša v deň nanebovstúpenia a zjaví ho ako Syna človeka v jeho sláve v deň jeho príchodu.
Výrazom pravica Otca označujeme Božiu česť a slávu, v ktorej Boží Syn jestvoval pred všetkými vekmi ako Boh a jednej podstaty s Otcom a v ktorej, keď sa v posledných časoch stal človekom, sedí aj s telom po tom, ako jeho telo bolo skutočne prijaté do tej istej slávy. Sedieť po pravici Otca znamená nastolenie Mesiášovho kráľovstva a splnenie videnia proroka Daniela o Synovi človeka: „Jemu bola odovzdaná moc, sláva a kráľovstvo; jemu slúžili všetky národy, kmene a jazyky. Jeho vláda je vláda večná, ktorá nezanikne, a jeho kráľovstvo nebude nikdy zničené“ (Dan 7,14). Od tej chvíle sa apoštoli stali svedkami Kráľovstva, ktorému nebude konca.
Kristovo Nanebovstúpenie znamená definitívny vstup Ježišovej ľudskej prirodzenosti do nebeskej sféry Boha, odkiaľ znova príde, ale ktorá ho zatiaľ ukrýva pred očami ľudí.
Zároveň už od počiatkov kresťanstva bolo toto miesto uctievané ako miesto, kde Ježiš vyučoval svojich učeníkov a kde im zjavil tajomstvo konca sveta. Historické dokumenty potvrdzujú, že kedysi stál na Olivovej hore svätý vysoko týčiaci sa chrám (jeho názov bol Eleona, čo znamená bazilika Olivovníka). Bazilika Eleona bola rozborená Peržanmi v roku 614 „sotva čo perzský vojvodca zoskočil z koňa“.
Olivova hora v Jeruzaleme
Nakoľko v odpustkoch krížovej cesty bol veľký zmätok, pápež Pius XI. 17. Terén zohrával dôležitú úlohu pri stavbe kalvárií. Typ krajinový prevažuje u kalvárií nachádzajúcich sa na území bohatom na rozmanitý členitý krajinový reliéf. U týchto kalvárií tvorí cesta určitým spôsobom kľučku, ktorej začiatok a koniec sú zvyčajne blízko seba. Druhým typom je pravidelný typ, ktorý sa objavuje najviac v rovinnej krajine, alebo len s malými výškovými rozdielmi.
Kalváriou sa volá kopec, ktorý sa nachádza severozápadne od hlavnej železničnej stanice, strmo nad Pražskou cestou. Na tomto kopci v roku 1683 naposledy stála turecká hliadka a na stožiari viala červená zástava s polmesiacom. mája 1694 bol v sprievode slávnostnej procesie položený základný kameň kaplnky sv. Kríža a začaté stavebné práce. Druhá, veľká procesia sa vypravila na bratislavskú Kalváriu 16. septembra 1694. Zúčastnili sa jej cirkevní hodnostári, svetské osobnosti zastúpené vysokou šľachtou, meštianstvom a ľudom.
Kostol zrejme nikdy nebol dokončený, prinajmenšom nie tak, ako ho zobrazovala rytina. Ktoré zo zastavení boli zhotovené neskôr sa dá ťažko zistiť /ako píše G. Weydeová/, keďže všetky sú zhodné s rytinami. Možno to boli hrob a väzenie, ktoré sú trochu odlišné. Iné je to s prvými dvomi zastaveniami /píše G. Weydeová v článku "234 ročná bratislavská Kalvária"/. Prvá stanica - Kristus v mladých rokoch obklopený martýrskymi znakmi utrpenia zažil prinajmenšom dva nové presuny.
V rokoch 1975 - 1976 bola táto plastika Krista reštaurovaná poslucháčom Vysokej školy výtvarných umení Jaroslavom Országhom v reštaurátorských ateliéroch vysokej školy pod vedením prof. K. Druhá stanica, či kaplnka - Kristus lúčiaci sa so svojou Matkou pred verejným účinkovaním, stála až do roku 1749 naproti vtedajšej vlakovej stanici, približne na mieste pred Palugyayovou záhradou. 5. septembra 1749 bola prenesená, aby tadiaľ prechádzajúca cesta dostala rovný smer a v priebehu mesiacov septembra a októbra bola znovu postavená späť bližšie k okraju vinice. Neskôr bola baroková kaplnka vymenená za novogotickú.
Na základe slohovej analýzy je zjavné /ako uvádza I. Rusina v článku Giulianiho dielo na bratislavskej Kalvárii/, že autorom skupiny je viedenský sochár Giovanni Giuliani /1663 - 1744/. Súsošie patrí do raného obdobia jeho tvorby, vzniklo pravdepodobne okolo roku 1694 a slohovo ho zaraďujeme medzi Krížovú cestu v Gaadene a diela vytvorené pre kláštorný kostol v Heiligenkreuzi.
Podľa predchádzajúcich prác /E. Baum: Giuliani, Wien 1964, Plastik in Wien, Wien 1970/ sochár tento problém vyriešil po prvý raz v skupine umývania nôh, ktorá pochádza z roku 1705. rytina jednoznačne dokazuje, že tento problém bol vyriešený ešte v prvej perióde jeho tvorby koncom XVII. storočia. z bratislavskej Kalvárie spočíva v tom, že boli sprostredkujúcim článkom a nositeľom radikálneho baroka ešte koncom XVII.
Ideová náplň prvých dvoch kaplniek umožňovala veriacim sústrediť sa a tak sa pripraviť na vlastnú pobožnosť krížovej cesty. Po úvodných dvoch staniciach pokračovali veriaci v rozjímaní o Kristovom utrpení. Až od tretej stanice sa nachádzajú kaplnky na samotnom kalváriovom kopci. Na začiatku tejto cesty boli po pravej a ľavej strane rozostavené na voľne stojacich podstavcoch sochy sv. Jozefa a sv. Antona Paduánskeho. V roku 1928 bola zmienka o nich, že sú silne poškodené. Kaplnky jednotlivých zastavení boli ďalej rozostavené /podľa článku G.
Zastavenia Krížovej cesty v Jeruzaleme
Na kaplnke sa spomína kovaný, bohato zdobený dvojitý kríž. V nike, ku ktorej vedú štyri schody, stojí Kristus na nízkom podstavci priviazaný k balustrovému stĺpu. Za touto zastávkou mohli veriaci odbočiť ku kaplnke sv. Petra, ktorú dala postaviť rodina Lauermanovcov z vďaky za záchranu pred nákazlivým morom v roku 1713. K nike vedú dva stupne, v nej je sediaca postava Krista odetá len jednoduchým šatom a sklonenú hlavu má korunovanú tŕním.
Táto ikona je teda obrazom Kristovej lásky k Cirkvi, ktorej stelesnením má byť každé manželstvo. "Svoj oblúk umiestňujem v oblakoch, aby bol znakom zmluvy medzi mnou a zemou." Gn 9, 13 V ikonografii, oblúk často označuje prítomnosť Boha - Božiu zmluvu s ľuďmi. Oblúk spájajúci a zjednocujúci Máriu a Jozefa, celú Svätú Rodinu, nám hovorí o Božej zmluve s rodinou, s manželmi.
Žltá a zlatá farba sa spájajú so svetlom. Zlatý oblúk predstavuje svetlo Božie, ktorým sa riadila Mária s Jozefom vo svojom živote, a ktorým sa aj my chceme riadiť vo svojom manželskom a rodinnom živote. Žltá farba nad oblúkom je znakom svetla, ktorým máme byť ako Kristovi učeníci: "Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach." Mt 5, 14-16
Táto ikona pripomína tiež úlohy, na ktoré sa chceme podujať, ako členovia Hnutia. Spoločné vystretie rúk ku Kristovi, spájajúce sa s Ním, a Jeho požehnanie a opretie Jeho ruky o dlane manželov pripomína manželskú modlitbu a manželský dialóg. O manželskom dialógu svedčí aj neha a srdečnosť v geste objatia, pritúlenia sa Márie a Jozefa. Manželský dialóg je miesto, kde s láskou objímame záležitosti druhého človeka, najmä toho najbližšieho - manželského partnera, a premýšľame, ako sa lepšie zjednotiť, aby sme boli bližšie k Bohu i k sebe navzájom, aby sme Ho mohli spoločne priniesť iným, tým, s ktorými sa delíme o svoje úspechy i problémy na stretnutiach.
Kríž je symbol, ktorý prešiel dlhodobým vývojom a napokon sa stal privilegovaným vyjadrením kresťanskej viery. Je to prirodzené: na kríži sa odohráva hlavný okamih zjavenia Božej lásky. Boží Syn sa úplne odovzdáva človeku a necháva si so sebou robiť to, čo sám človek chce.V Kristovom ukrižovaní Boh radikálne uznáva, že človek je slobodoný. A toto je skutočný náboženský princíp- uznanie absolútnej a nepodmienenej existencie druhého.V priebehu prvých troch storočí sa kríž nezobrazoval. Je to pochopiteľné z dvoch dôvodov. Smrť ukrižovaním bola v tých časoch stále bežným nástrojom popráv. Prví kresťania-často prenasledovaní- používali symboly, aby skrytým spôsobom vyjadrili svoje zmýšľanie.Jedným zo starobylých symbolov bola kotva, ktorá predstavovala súčasne Pánov kríž aj nádej vo večný život. Možno ju nájsť v katakombách namaľovanú na klenbách alebo vytesanú na náhrobných doskách. Po 3. storočí sa tento symbol vytratil.
Najskôr od obdobia 9. storočia sa Kristus zobrazuje so zatvorenými očami a namiesto tuniky má bedrovú zásteru. Začínajúc 11. storočím zobrazuje byzantské umenie Krista mŕtveho s prehnutým telom, privretými očami a hlavou naklonenou na pravú stranu. V západnom prostredí sa od polovice 13. storočia začína na hlave Krista objavovať tŕňová koruna, ktorá sa pod týmto vplyvom od 17. storočia objavuje aj v prostredí Východu. Nohy sú pribité jedným klincom.Výjav na našej dnešnej ikone zobrazuje ukrižovaného Krista na trojramennom kríži, s priečne postaveným spodným ramenom. Kríž s troma ramenami sa vyskytuje od 14. storočia a nazýva sa aj „ruský kríž.” V hornej časti ukazuje titulus, teda nápis, ktorý nariadil Pilát. Dole sa nachádza suppedaneum, doska určená na podoporenie nôh. Na byzantských ikonách je pripevnená vodorovne, na ruských je naklonená na pravú stranu ukrižovaného. Niektorí autori sa domnievajú, že k tomu došlo pod vplyvom nejakej skreslenej formy perspektívy, lebo zakončenia sú šikmo zrezané.
Na nižšom priečnom ramene, kde spočívajú Kristove chodidlá, môžeme čítať nápis NIKA - Víťazí. Nad Kristovými vystretými ramenami sú slová Сынъ Божі - Syn Boží. Nad hlavou Krista je zvyčajne pripevnená tabuľka, ktorú dal vyhotoviť Poncius Pilát.Ruský pravoslávny krížNa Ježišovom tele nie je nijaký znak utrpenia. Ikonopisec sa usiloval zobraziť ho tak, aby ten, kto ho vidí, mohol v ňom kontemplovať Božieho Syna. „Hoci ukrižovaného, ale nie stolára z Nazareta,” dodáva Tomáš Špidlík.
Od vrcholného stredoveku sa ukrižovanie spájalo so zobrazovaním Adamovej lebky pod krížom. Tak je tomu aj na našej dnešnej ikone. Objasnenie nájdeme v listoch apoštola Pavla: „Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili. Smrť panovala od Adama až po Mojžiša: on je predobrazom toho, ktorý má prísť. Lebo ak previnením jedného skrze jedného zavládla smrť, tým skôr skrze jedného, Ježiša Krista, budú v živote kraľovať tí, čo dostávajú hojnosť milosti a darovanej spravodlivosti. Lebo ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stali spravodlivými.Ikona nás vovádza do postoja, ktorý umožňuje vidieť duchovný význam utrpenia.
Kristus nám zjavuje, že utrpenie je súčasťou lásky. Kto miluje, skôr či neskôr trpí. „Jedinou odpoveďou na panovanie zla, ktoré pôsobí vo svete, je životodarný kríž,” píše Nikolaos Kabasilas. „Kristus ho prijal na seba z lásky a takto aj osud, (šťastie) človeka závisí od toho, či prijme kríž, pretože Boh očakáva, že človek sa pre kríž rozhodne slobodne, z vlastnej vôle. Boh zostupuje k človeku a zjavuje mu svoju lásku a prosí, aby Mu odpovedal... Stojí pred bránou... Za všetky blahá, akými od počiatku obdaroval ľudstvo, očakáva jedinú odmenu - lásku.
Taliansky výraz Volto santo (angl. Holy face, lat. Sancta facies) v preklade znamená Svätá tvár. V stredozápadnom Taliansku v toskánskom regióne pri pobreží Ligúrskeho mora sa nachádza mesto Lucca.Keďže Ježiša dobre poznal, pokúsil sa zachovať jeho podobu v dreve libanonského cédra. Jeho precízna rezbárska práca na korpuse sa zastavila, lebo si nevedel poradiť s vymodelovaním tváre. Keď sa prebudil, tvár bola zázračne dokončená. Na sklonku života dal Nikodém dielo z dôvodu prenasledovania ukryť v jaskyni.
Rýchlo sa šíriaca úcta k Svätej tvári na základe početných zázrakov a legiend mala za následok rozmnožovanie výtvarných diel typu Volto santo di Lucca. Odlišujú sa technikou stvárnenia, použitým materiálom i umeleckou kvalitou.
V interiéri sa nachádzajú viaceré súbory odkrytých a zreštaurovaných vzácnych stredovekých malieb, zobrazujúcich napríklad svätého Juraja, legendu o sv.V Štítniku stojí jeden z najpozoruhodnejších kostolov Gemera, ktorý púta impozantnosťou a interiérovou výzdobou. Okrem klasických kristologických a pašiových námetov sú tam znázornené epizódy zo života niektorých apoštolov, prorokov a kráľov.
V dejinách Cirkvi máme aj iné príklady úcty k Svätej tvári. Rozširovali ju napríklad vizionárky a rehoľníčky, ako bola Mária od svätého Petra (1816 - 1848), sv. Terézia z Lisieux (1873 - 1897), blahoslavená Mária Pierina de Micheli (1890-1945), a najmä pápeži: Pius IX., Lev XIII., Pius X. a Pius XII.
Maľby sú spracované i v Súpise pamiatok na Slovensku a v nedávno publikovanej monografii o stredovekých gemerských nástenných maľbách od kolektívu autorov. Pozornosť bádateľov smerovala predovšetkým k analýzam štýlu malieb, určeniu autorstva a ich zaradeniu v rámci vývoja stredovekej nástennej maľby na Gemeri. V bohatej bibliografii má menšie zastúpenie ikonograficky orientované skúmanie.
Pre upresnenie datovania malieb je dôležitý nový údaj získaný na základe dendrochronologickej analýzy krovu kostola: klenba a nástenné maľby museli byť realizované po roku 1377. Podľa zistení Milana Tognera, založených na prieskume širokého okruhu stredovekých objektov s nástennými maľbami, časová nadväznosť medzi dokončením stavby a výmaľbou interiéru nepresahuje vo väčšine prípadov dobu tridsiatich rokov. Na základe týchto skutočností môžeme predpokladať vznik malieb v Ochtinej medzi rokmi 1377-1400.
| Meno | Prínos |
|---|---|
| István Gróh | Objavil, odkryl a publikoval nástenné maľby |
| Dénes Radocsay | Venoval sa nástenným maľbám |
| Mária Prokopp | Venovala sa nástenným maľbám |
| Vlasta Dvořáková | Venovala sa nástenným maľbám |
| Milan Togner | Venoval sa nástenným maľbám |
| Vladimír Wagner | Venoval sa nástenným maľbám |
| Katarína Biathová | Venovala sa nástenným maľbám |
| Ján Bakoš | Venoval sa nástenným maľbám |
| Ivan Gerát | Venoval sa nástenným maľbám |
Ikonografický program je rozdelený do troch horizontálnych pásov na stenách presbytéria.Rozprávanie začína vo vrchole víťazného oblúka Zvestovaním, kde Archanjel Gabriel drží nápisovú pásku s textom Ave maria gratia plena a Boh Otec vypúšťa bielu holubicu ako symbol Ducha Svätého smerom k Panne Márii, ktorá kľačí a číta za pultom. Obe svätice sprevádzajú komparzné ženské postavy, pravdepodobne slúžky.
Ochtinské Navštívenie je menej zachované ako maľba v Koceľovciach, týka sa to najmä tvári Alžbety a Márie, ale napriek tomu sú plody Ježiša a Jána Krstiteľa i tu dobre viditeľné. Ježiško svoj pohľad a žehnajúce gesto pravi...