Obraz Krista objíma hriešnika: Význam a nádej spásy

Sv. Peter vyzýva kresťanov, aby boli vždy pripravení zdôvodniť nádej, ktorá je v nich (porov. 1 Pt 3, 15 - 16) (1). Tento dokument hovorí o nádeji, ktorou môžu byť kresťania naplnení, pokiaľ ide o spásu detí, ktoré zomreli bez krstu. Objasňuje, ako sa v posledných desaťročiach táto nádej rozvinula a na akých základoch spočíva, aby ju bolo možné zdôvodniť.

V dnešných podmienkach kultúrneho relativizmu a náboženského pluralizmu sa počet nepokrstených detí povážlivo zvyšuje. V tejto situácii sa javí potreba zamyslieť sa nad možnosťou spásy pre tieto deti ešte naliehavejšou.

Cirkev, verná strážkyňa cesty spásy, vie, že spásu možno dosiahnuť iba v Kristovi prostredníctvom Ducha Svätého. No ako matka a učiteľka nemôže prestať premýšľať o osude všetkých ľudských bytostí stvorených na Boží obraz (2) a najmä tých najslabších. Dospelí - obdarení rozumom, svedomím a slobodou - sú zodpovední za vlastný osud podľa toho, či prijmú alebo odmietnu Božiu milosť. Avšak deti, ktoré ešte nemôžu užívať rozum, svedomie a slobodu, nemôžu rozhodovať samy za seba.

Z teologického hľadiska vývoj teológie nádeje a ekleziológie spoločenstva, spolu s uznaním veľkosti Božieho milosrdenstva, spochybňuje príliš reštriktívnu interpretáciu spásy.

Otázka osudu detí, ktoré zomreli bez prijatia krstu, sa skúmala so zreteľom na princíp hierarchie právd a ďalšie teologické princípy ohľadne Božieho univerzálneho plánu spásy, jedinečnosti a neprekonateľnosti Kristovho prostredníctva, sviatostnej povahy Cirkvi v poriadku spásy a reality dedičného hriechu.

Cirkev si je vedomá, že spása je dosiahnuteľná jedine v Kristovi prostredníctvom Ducha Svätého.

Je známe, že tradičné učenie Cirkvi sa v tejto veci uchyľovalo k teórii limbu, chápaného ako stav, v ktorom si duše detí zosnulých bez krstu v dôsledku dedičného hriechu nezasluhujú odmenu v podobe blaženého videnia, ale zároveň nepodstupujú nijaký iný trest, lebo nespáchali žiadny osobný hriech. Táto teória, rozvíjaná teológmi už od stredoveku, však nebola magistériom nikdy dogmaticky definovaná, hoci sa o nej vo svojom učení zmieňovalo až do Druhého vatikánskeho koncilu. Zostáva teda možnou teologickou hypotézou.

No Katechizmus Katolíckej cirkvi (1992) už teóriu limbu nespomína, ale učí, že pokiaľ ide o deti zosnulé bez krstu, Cirkev ich môže iba zveriť Božiemu milosrdenstvu, a to aj robí prostredníctvom osobitného pohrebného obradu za ne. Princíp, že Boh chce spásu všetkých ľudí (porov. KKC 1261), umožňuje dúfať, že jestvuje cesta spásy aj pre deti zosnulé bez krstu.

Štúdiá dospeli k záveru, že existujú teologické a liturgické dôvody odôvodňujúce nádej, že deti zosnulé bez krstu môžu byť spasené a uvedené do večnej blaženosti, hoci ohľadne tejto otázky nejestvuje explicitné učenie v Zjavení.

Źiadna z úvah, ktoré text predkladá na odôvodnenie nového prístupu k tejto otázke, nemôže byť použitá na popretie nutnosti krstu, alebo na odďaľovanie jeho vyslúženia.

Spracovanie tejto témy dobre zapadá do celkového vývoja dejín chápania viery, o ktorých hovorí Dei verbum (8) a ktorých činiteľmi sú reflexia a štúdium veriacich, skúsenosť s duchovnými vecami a ohlasovanie magistéria. Keď sa v dejinách kresťanského myslenia začala vnímať otázka osudu detí zosnulých bez krstu, možno nebolo presne známe, aká je jej povaha a aký celkový doktrinálny prínos je v nej implicitne obsiahnutý.

Iba vo svetle stáročného dejinného a teologického vývoja - až po Druhý vatikánsky koncil - si bolo možné uvedomiť, že si táto špecifická otázka zasluhuje, aby sa o nej uvažovalo v čoraz širšom horizonte doktrín viery. A zároveň, že tento problém možno nanovo premyslieť len po jeho explicitnom zaradení do celkového kontextu katolíckej viery a za dodržania princípu hierarchie právd, ktorý sa spomína v dekréte Druhého vatikánskeho koncilu Unitatis redintegratio (11).

Táto otázka - nádej na spásu pre deti, ktoré zomreli bez krstu - bola predložená na skúmanie Medzinárodnej teologickej komisii.

Na prípravu študijných materiálov bola vytvorená subkomisia zložená z týchto členov: Mons. Ignazio Sanna, Mons. Basil Kyu-Man Cho, prof. Peter Damian Akpunonu, Adalbert Denaux, P. Gilles Emery OP, Mons. Ricardo Ferrara, István Ivancsó, Paul McPartlan, don Dominic Veliath SDB (predseda subkomisie) a prof. sr. Sara Butler MSBT. Spolupracovali P. Luis Landaria SJ, generálny sekretár, a Mons. Guido Pozzo, sekretár pridelený tejto teologickej komisii, pričom prispeli aj ďalší členovia komisie. Všeobecná diskusia sa uskutočnila počas plenárnych zasadaní Medzinárodnej teologickej komisie, ktoré sa konali v decembri 2005 a októbri 2006. Komisia schválila tento text v upresnenej forme a následne ho predložila predsedovi komisie, kardinálovi Wiliamovi J. Levadovi , ktorý po schválení Svätým Otcom na audiencii 19. 1.

Teória limbu, ku ktorej sa Cirkev po stáročia uchyľovala, aby opísala osud detí, ktoré zomreli bez krstu, nemá žiadny výslovný základ v Zjavení, napriek tomu, že dlhý čas bola súčasťou tradičného teologického učenia. Navyše predstava, že deti, ktoré zomreli bez krstu, sú pozbavené blaženého videnia - dlho považovaná za všeobecné učenie Cirkvi - vyvolala viaceré pastoračné problémy vedúce k tomu, že mnohí dušpastieri požadovali hlbšiu reflexiu ohľadne ciest spásy. Nevyhnutné opätovné premyslenie týchto teologických otázok nemôže ignorovať tragické dôsledky prvotného hriechu.

Uvažujúc o osude detí, ktoré zomreli bez krstu, si musí cirkevné spoločenstvo vždy pripomínať, že v prísnom slova zmysle je Boh skôr subjektom, ako objektom teológie. Prvou úlohou teológie je teda počúvanie Božieho slova. Teológia počúva Božie slovo vyjadrené v Písme, aby ho s láskou odovzdávala každému človeku. Avšak o spáse tých, ktorí zomreli bez krstu, hovorí Božie slovo len málo alebo nič. Preto je nevyhnutné interpretovať zdržanlivosť Písma ohľadne tejto témy vo svetle textov, ktoré hovoria o univerzálnom pláne a cestách spásy. Stručne povedané, riešenie tohto problému znamená tak pre teológiu, ako aj pre pastoračnú starostlivosť, zachrániť a zmieriť dve skupiny biblických tvrdení: tie, ktoré sa vzťahujú k Božej univerzálnej spásnej vôli (porov. 1 Tim 2, 4) a tie, ktoré v krste spoznávajú nevyhnutný prostriedok na oslobodenie od hriechu a na pripodobenie sa Kristovi (porov.

Keďže sa Boží Syn prostredníctvom svojho vtelenia „určitým spôsobom spojil“ s každou ľudskou bytosťou, a pretože Kristus zomrel za všetkých a „konečné povolanie človeka je v skutočnosti len jedno, t. j.

V teologickej reflexii týkajúcej sa spásy detí, ktoré zomreli bez krstu, rešpektuje Cirkev hierarchiu právd, a preto začína tým, že jasne potvrdzuje primát Krista a jeho milosti, ktorý má prednosť pred Adamom a hriechom. Kristus - svojím bytím pre nás a spásnou mocou svojej obety - zomrel a vstal z mŕtvych za všetkých. Celým svojím životom a učením zjavoval Božie otcovstvo a jeho univerzálnu lásku. Ak nutnosť krstu je de fide (z viery), potom treba vysvetliť tradíciu a dokumenty magistéria, ktoré potvrdili túto nutnosť. Je pravda, že Božia univerzálna spásna vôľa neprotirečí nutnosti krstu, ale je tiež pravda, že deti zo svojej strany, nekladú pôsobeniu spásnej milosti žiadnu osobnú prekážku. Na druhej strane deti, ktoré nemajú osobný hriech, sa krstia nielen kvôli ich oslobodeniu spod dedičného hriechu, ale aj preto, aby boli začlenené do spoločenstva spásy, ktorým je vďaka účasti na Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní Cirkev (porov. Rim 6, 1 - 7). Milosť je úplne nezaslúžená, lebo je vždy čisto Božím darom. Zatratenie je však zaslúžené, pretože je dôsledkom slobodnej ľudskej voľby (10). Dieťa, ktoré zomrie po tom, ako bolo pokrstené, je Božou milosťou - či už s ňou spolupracuje alebo nie - a na príhovor Cirkvi spasené.

Dôsledný teologický výskum akejkoľvek cirkevnej náuky alebo praxe musí vychádzať zo štúdia jej biblických základov. Teda pokiaľ ide o našu tému, musíme sa pýtať, či Sväté písmo tým alebo oným spôsobom rieši otázku osudu nepokrstených detí. Už pri zbežnom preskúmaní Nového zákona sa zdá byť zrejmé, že prvé kresťanské spoločenstvá ešte neriešili otázku, či novorodenci alebo deti, ktoré zomreli bez krstu, majú možnosť dosiahnuť Božiu spásu. Keď sa v Novom zákone spomína prax krstu, vo všeobecnosti ide o krst dospelých. Novozákonné svedectvá však predsa len nevylučujú možnosť, že spoločne s dospelými boli pokrstené aj deti. Keď sa v Skutkoch apoštolov 16, 15 a 33 (porov. 18, 8) a v 1 Kor 1, 16 hovorí o rodinách (oikos), ktoré prijali krst, mohli byť deti pokrstené spolu s dospelými.

Skutočnosť, že v Novom zákone nenachádzame explicitné učenie ohľadne osudu detí, ktoré zomreli bez krstu však neznamená, že by teologická diskusia o tejto téme nebola formovaná rôznymi základnými biblickými náukami.

• Božiu vôľu spasiť každého človeka (porov. Gn 3, 15; 22, 18; 1 Tim, 2, 3 - 6) prostredníctvom víťazstva Ježiša Krista nad hriechom a smrťou (porov.
• univerzálnu hriešnosť ľudských bytostí (porov. Gn 6, 5 - 6; 8, 21; 1 Kr 8, 46; Ź 130, 3), a skutočnosť, že po Adamovi sa všetci rodia v hriechu (porov. Ź 51, 7; Sir 25, 24) a preto musia zomrieť (porov.
• pre spásu nutné podmienky - zo strany veriaceho viera (porov. Rim 1, 16), ako aj prijatie krstu (porov. Mk 16, 16; Mt 28, 19; Sk 2, 40 - 41; 16, 30 - 33) a Eucharistie (porov.
• kresťanskú nádej prevyšujúcu akúkoľvek ľudskú nádej (porov. Rim 4, 18 - 21); kresťanská nádej spočíva v tom, že živý Boh, Spasiteľ celého ľudstva (porov. 1 Tim 4, 10), dá všetkým účasť na svojej sláve a všetci budú žiť s Kristom (porov. 1 Sol 5, 9 - 11; Rim 8, 2 - 5. 23 - 25) a kresťania musia byť pripravení zdôvodniť túto nádej, ktorá je v nich (porov.
• Cirkev má prednášať „prosby, modlitby a orodovania a vzdávať vďaky za všetkých ľudí“ (1 Tim 2, 1 - 8) s vierou, že pre Božiu stvoriteľskú moc „nič nie je nemožné“ (Lk 1, 37; Job 42, 2; Mk 10, 27; 12, 24.27) a s nádejou, že celé stvorenie bude mať nakoniec účasť na Božej sláve (porov.

Zdá sa, akoby medzi dvoma práve citovanými biblickými náukami bolo isté napätie: na jednej strane je tu Božia univerzálna spásna vôľa a na druhej nutnosť sviatostného krstu. Nutnosť krstu akoby obmedzovala rozsah Božej univerzálnej spásnej vôle. Preto je potrebná hermeneutická reflexia nad tým, ako svedkovia Tradície (cirkevní otcovia, magistérium, teológovia) čítali a používali texty a biblické náuky vo vzťahu k téme, ktorej sa venujeme. Osobitne treba vysvetliť, akého typu je „nutnosť“ sviatosti krstu, aby sa vyhlo mylným interpretáciám. Nutnosť sviatostného krstu je až na druhom mieste vzhľadom na to, čo je pre konečnú spásu každej ľudskej bytosti absolútne nutné, a to je Božie spásne konanie prostredníctvom Ježiša Krista. Sviatostný krst je nutný ako riadny prostriedok, pomocou ktorého má osoba účasť na zásluhách Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania. V našej analýze budeme pozorne posudzovať, ako boli v Tradícii využité biblické svedectvá.

Rembrandt - Návrat márnotratného syna

Božiu lásku, jej najvnútornejšiu podstatu môžeme aspoň približne pochopiť v analógii s ľudskou láskou. Ide o analógiu, pri ktorej je nepodobnosť oveľa väčšia ako každá podobnosť. Lebo k podstate ľudskej lásky patrí, že druhým nedávame iba niečo, ale v dávaní im odovzdávame a darujeme samých seba. Tým, že sa darujúci daruje, zároveň sa zrieka sám seba; stráca sa. Tým, že sa v dare a cezeň stráca, zostáva sám sebou, v láske nachádza svoje naplnenie. Najväčším tajomstvom lásky je, že až spojením nachádzame naplno seba a dochádza k vlastnému naplneniu. Pravá láska neprekračuje všetky hranice; rešpektuje odlišnosť druhého, chráni jeho dôstojnosť. V jednote s druhým človekom mu vytvára a poskytuje priestor, v ktorom môže byť sám sebou. Paradoxom lásky je, že je jednotou, ktorá v sebe zahŕňa odlišnosť a rozdielnosť. Takáto ľudská láska je pravdaže iba veľmi zjednodušený obraz Božej lásky; je analógiou, pri ktorej je nepodobnosť oveľa väčšia ako podobnosť.

Slávny holandský maliar Harmenszoon van Rijn Rembrandt na obraze Márnotratného syna, ktorý namaľoval na konci svojho života po mnohých životných krízach, zobrazuje Boha v podobe otca, ktorý víta syna, ktorý sa po cestách a necestách života vracia domov. Zvláštne sú tu ruky otca: otcova ľavá ruka dotýkajúca sa synovho pleca je mocná a svalnatá. Otec sa ľavou rukou dotýka syna jemne, no pevne. Aká odlišná je však otcova pravá ruka! Je jemná, mäkká a veľmi nežná. Prsty sú blízko seba a majú elegantný vzhľad. Táto ruka chce pohladiť, poláskať, ponúknuť útechu a potešenie. Je to ruka matky. Otec tu je aj matkou. Dotýka sa syna mužskou aj ženskou rukou. Náboženský spisovateľ Henri Nouwen hovorí v tomto zmysle: „Je to Boh, v ktorom sú mužskosť a ženskosť, otcovstvo a materstvo plne prítomné.“

Vo všetkých podobenstvách, ktorými Ježiš odpovedá na otázku, prečo je priateľom hriešnikov, sa Boh predstavuje v svojej veľkej starostlivosti o človeka. Áno, Boh je ten, ktorý hľadá stratenú ovcu; Boh je žena, ktorá hľadá stratený šperk; Boh je Otec, ktorý túžobné očakáva svoje deti, beží im oproti. Boh je ten, ku ktorému nikto z nás nemá ďaleko. „V ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17, 28).

Nemôžeme sa Boha síce osobne dotknúť ako Mária Magdaléna či apoštol Tomáš a fyzicky vložiť ruku do jeho otvoreného boku. No duchovne sa Ježišovo prebodnuté srdce môže stať cestou aj pre nás, aby sa v nás zvnútornila Božia láska, ktorá bola pre nás zranená. Ani dnes neodporuje dôstojnosti, slobode a veľkosti človeka, aby zohol kolená pred týmto tajomstvom lásky, preukázal mu poslušnosť, klaňal sa mu a zveleboval ho. Lebo ak ho zaprieme, potom sme naozaj neslobodní, iba nejaké zrnko prachu, ktoré sa zmieta vo veľkom mlyne údolia sveta a márne sa pokúša nahovárať si, že je slobodné. Tým, že sa naša sloboda pred ním skloní, nebude zrušená, ale naopak, bude pravdivo prijatá a definitívna.

Ten, ktorého uctievame, nie je nejaká vzdialená moc. On sám sa pred nami sklonil, aby nám umýval nohy a nechal si prebodnúť srdce. Nášmu uctievaniu dodáva to dúfajúce a to radostné, lebo sa klaniame pred tým, ktorý sa sám ponížil. Skláňame sa k láske, ktorá nezotročuje, ale premieňa.

V spoločnosti, ktorá obdivuje zneužívanie moci, ktorá zvelebuje pôžitky a egoizmus, ktorá prijíma nespravodlivosť ako normálnu vec, ktorá pozná rozdiely, ktorá ospravedlňuje nemorálnosť, v takej spoločnosti Ježišovo tiché a pokorné srdce prináša nezanedbateľnú hodnotu tepla, lásky, záujmu o druhého a nádeje.

Tajomstvo sviatku Najsvätejšieho Srdca Ježišovho nás pozýva uvažovať o láske, ktorú má Boh voči nám. Ježiš na kríži je doslova vyvrcholením zjavenia Božej lásky k ľuďom. Každá strana Svätého písma Nového zákona dýcha láskou k ľuďom a pripomíname si túto hodnotu slávením každého liturgického tajomstva.

Aké vážne je to s Božou láskou voči ľuďom, môžeme vytušiť už v tajomstve, že sa Ježiš stal človekom: Boh sám sa nám daruje v svojom Synovi, a to celkom potichu, tajuplne, v skrytosti skrze Pannu Máriu. A rovnako skromné je aj uchádzanie sa Ježiša o srdcia ľudí pri jeho ohlasovaní a pozývaní do nebeského kráľovstva. Čo to za nenápadný, bezmocný Boží posol, tento Ježiš! Uchádza sa o srdcia ľudí, nie o nadvládu nad ľuďmi. Ježiš a jeho pozvanie do Božieho kráľovstva je ako horčičné semeno, nepríťažlivé, ale vysoko účinné (porov.

Od krstu v Jordáne sa Ježiš považuje za „ebed Jahwe“, za Božieho sluhu v Božom mene. Vyvrcholenie jeho snaženia pre lásku Boha v srdciach ľudí je jeho ochota vystúpiť na kríž spolu so zločincami. Ježiš na kríži otvára v poslednom Božom rozhodnutí srdce Boha v svojom prebodnutom srdci (porov. Jn 19, 33 n). Z Ježišovho srdca prúdi teraz „voda života“ (porov. Jn 7, 37 n) na celý svet. V spoločenstve s celou Cirkvou slávime sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho nielen ako zavŕšenie troch sviatkov Pána - Vianoc, Veľkej noci, ale touto slávnosťou spoznávame preukázanú lásku trojjediného Boha voči ľuďom v spásnom konaní Ježiša Krista. Ten vlastne „skrytý Boh“ (porov. Iz 45, 15) sa nám celkom a úplne ukazuje; on nám skrze Ježiša Krista - v jeho otvorenom srdci - zjavuje svoje meno: Ja som Boh, ktorý je tu pre vás; ja som tvoj Boh (porov. Ex 3, 14).

Dnes však toto tajomstvo uvádza mnohým najmä mladých, kresťanov do pomykova, lebo motívy ich viery sa v mnohých ohľadoch preniesli zo srdca do hlavy. Intímna oblasť srdca s tajomstvom Boha a lásky, ktorá sa v Ježišovi Kristovi stala človekom, je im cudzia. Srdce sa mnohým zdá v dnešnom často „vlčom“ svete sentimentálnym symbolom, aj keď musíme priznať, že sú hodnoty, ktoré môžeme pochopiť len logikou lásky. Skutočná láska, má byť obojstranná - opätovaná.

Nechceme zostať pri sentimentalizme, prípadne pri sladkom ničnerobení, alebo azda pri agitovaní za lásku. To ani nie je potrebné, pretože ako píše svätý Augustín: „Niet človeka, čo by nemiloval, len je otázka, čo milujeme. Preto nás nik nebude nabádať, aby sme milovali, iba aby sme si volili, čo budeme milovať.“ Preto túžba správne milovať, to znamená správne a hodnotne žiť, nás privádza k Ježišovi. On nás k sebe volá: „Učte sa odo mňa“ (Mt 11, 29).

Na prvých zobrazeniach prebodnutého Ježišovho Srdca bolo srdce ovinuté tŕňmi, nad ním bol malý krížik a z neho vychádzali plamene lásky. Prvý nákres urobila dokonca samotná svätá a do rany na srdci napísala slovo „charitas“.

K vzniku pravdepodobne najznámejšieho obrazu Božského Srdca sa viaže nezvyčajná udalosť, ktorú porozprával samotný umelec. Predstavený jezuitov v Ríme P. Dominik Calvi dal Pompeovi Girolamovi Batonimu (1708 - 1787), jednému z najznámejších a najlepších rímskych maliarov svojej doby, v roku 1760 za úlohu namaľovať pre dom jezuitov v Ríme obraz Božského Srdca. Ťažkosti mu však spôsoboval nový spôsob zobrazovania Božského Srdca ako postavy Krista s horiacim srdcom. Hoci sa umelec modlil a zúčastnil sa aj na duchovných cvičeniach, nedostával žiadnu uspokojujúcu inšpiráciu.

Až jedného dňa po rannej svätej omši, pri ktorej prijal sväté prijímanie a obetoval ho na tento úmysel, stretol cestou domov jedného žobráka, ktorý ho prosil o almužnu. Majster Batoni s váhaním vyplnil žobrákovu prosbu, pretože mal pri sebe iba mincu vyššej hodnoty, za ktorú si chcel kúpiť raňajky. A práve v okamihu, keď žobrákovi podával mincu, vypočul Boh tichý úmysel tohto známeho umelca. V okamihu, keď Batoni uvidel toto žobrákovo gesto, dostavila sa aj túžobne želaná inšpirácia. Pri pohľade na žobráka si predstavil Pána Ježiša, ktorý tiež vystiera svoju ruku k nám a prosí nás o lásku - našu vďaku za jeho veľkú vykupiteľskú lásku. Tak ako sa o tom píše aj vo Svätom písme: „Daj mi, syn môj, svoje srdce“ (Prís 23, 26). Po tomto zážitku sa majster ponáhľal domov. Jedným dychom obraz naskicoval a zakrátko aj namaľoval.

Keď sa neskôr z domu jezuitov stali kasárne, vzácny obraz preniesli do jezuitského materského kostola Il Gesú, kde má až dodnes svoje čestné miesto v malej, nádherne vyzdobenej bočnej Kaplnke Božského Srdca na pravej strane kostola.

Napriek tomu sa zdá, že partneri v debate často nahrádzajú erudovanosť zanietenosťou. No aj pre mnohých sčítaných a inteligentných kresťanov ostáva krst záhadou, ktorú riešia skratovite a „skratkovite“ - tak, že ho vyprázdnia a devalvujú. Je to škoda, lebo úprimní a oddaní veriaci sa vzdávajú nesmierne cenného Božieho zasľúbenia, o ktoré sa možno oprieť v čase najväčších pochybností. Je to škoda aj preto, lebo nesprávne pochopenie teológie krstu prezrádza nesprávne chápanie Božieho konania ako takého, Božieho diela záchrany, Božieho milostivého skláňania sa k nám, bezmocným hriešnikom.

Tento článok prináša krátku sondu, vykresľujúcu kontext a význam Jánovho krstu - a to jednak na pozadí starozmluvného očistného rituálu, pri ktorom sa používala voda, a jednak ako predobraz a anticipáciu toho, čo malo prísť v krste, ktorý neskôr ustanovil Ježiš.

Starozmluvné komunity Izraelcov nepoznali krst v novozmluvnom význame. Používali však vodu k rituálnemu očisťovaniu - či už pri špeciálnych príležitostiach, alebo keď došlo k rituálnemu znečisteniu - (pozri napr.: Ex 29:4;

tags: #obraz #kristus #objima #hriesnika