Slovenský historický ústav v Bratislave a Historický odbor Matice slovenskej vyjadrili znepokojenie nad medializovanými vyhláseniami novozvoleného predsedu Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý sa rozhodol utvoriť komisiu na preskúmanie sochy kráľa Svätopluka, odhalenej na Čestnom nádvorí Bratislavského hradu v júni 2010.
Komisia bola zostavená spôsobom, ktorý vyvolal otázky, keďže neboli oslovené relevantné profesionálne pracoviská. Namiesto toho bola poverená pracovníčka Historického ústavu SAV, známa svojimi negatívnymi názormi na jazdeckú sochu kráľa Svätopluka, aby zostavila komisiu. Táto komisia sa skladala výlučne z osôb, ktoré sa politicky a publicisticky angažujú za odstránenie sochy z Čestného nádvoria Bratislavského hradu.
Pri Slovenskom historickom ústave a Historickom odbore Matice slovenskej bola vytvorená dvanásťčlenná komisia historikov, archeológov, literárnych historikov, jazykovedcov, architektov a umelcov, ktorá pripravila stanovisko k jazdeckej soche kráľa Svätopluka nezávisle na komisii zostavenej pani Marínou Zavackou.
Členovia komisie vyjadrili znepokojenie nad spolitizovaním kampane vedenej proti soche kráľa Svätopluka a nad ohlasovaným zámerom členov komisie odstrániť sochu z nádvoria Hradu a zmeniť text pod sochou.
Pán predseda Národnej rady SR by mal zvážiť ústavnosť takéhoto rozhodnutia, keďže v preambule Ústavy Slovenskej republiky, odvolávajúcej sa na veľkomoravské dedičstvo, sa priamo píše, že slovenský štát pamätá „na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť“.
Na druhej strane svätoplukovská tradícia, ktorú zosobňuje aj jazdecká socha kráľa Svätopluka na Čestnom nádvorí Bratislavského hradu, zohrávala a zohráva v slovenských dejinách pozitívnu štátotvornú funkciu, nebola a nie je netolerantne zahrotená voči susedným národom a štátom.
Kráľ Svätopluk patrí k najvýznamnejším historickým osobnostiam slovenských dejín. Popri Pribinovi, Mojmírovi, Rastislavovi, Slavomírovi a Koceľovi patrí k základným postavám slovenských dejín. Na rozdiel od spomenutých panovníkov bol kráľ Svätopluk na území Slovenska jediným domácim, skutočne nezávislým a suverénnym vládcom.
Bol rešpektovaným partnerom vtedajších európskych panovníkov a Svätej stolice. Ako taký - mocný a suverénny panovník - vošiel do historického povedomia Slovákov. V kolektívnej pamäti reprezentoval Svätopluk túžby celých generácií Slovákov po samostatnom a nezávislom živote.
Naňho a na jeho kráľovstvo sa odvolávali ideológovia slovenského národného obrodenia a slovenského národného hnutia, keď zdôvodňovali historické právo Slovákov na samostatný národný a štátny život. Preto spochybňovanie a negovanie Svätopluka pokladáme nielen za znevažovanie slovenských dejín, ale aj za znevažovanie slovenského národa, a jeho prirodzeného práva na samostatný štátny život. Preto aj súčasné útoky na svätoplukovskú tradíciu vnímame ako spochybňovanie aktu z 1.
Bratislavský hrad (v širšom zmysle celá Bratislava) je nespochybniteľne jedným z najvýznamnejších slovenských kultúrno-historických centier a súčasne aj hlavným mestom Slovenskej republiky. Stojí na mieste, ktoré na strednom Dunaji zohrávalo významnú kultúrno-spoločenskú, hospodársku a strategickú úlohu.
Po vyhorení Bratislavského hradu v roku 1811 bol takmer 150 rokov ruinou. Keď ho v 50. rokov minulého storočia začali z podnetu Janka Alexyho a Alfréda Piffla obnovovať, vnímalo sa to ako obnovovanie symbolu slovenskej suverenity a štátnosti. Ako nespochybniteľný symbol slovenskej štátnosti bol Bratislavský hrad svedkom najvýznamnejších udalostí, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili slovenské dejiny.
V našich moderných dejinách sa Hrad stal miestom podpisu ústavného zákona o česko-slovenskej federácii, podpisu a vyhlásenia Ústavy SR, vyhlásenia Slovenskej republiky, miestom významných medzinárodných politických rokovaní.
Podľa nášho názoru je úplne nenáležité hovoriť o niektorých vraj nehistorických detailoch sochy (koruna, ostrohy a podobne). Spôsob umeleckého stvárnenia diela je totiž jednoznačnou otázkou umeleckej licencie. Keď sa pozrieme na veľké diela stredoveku, renesancie, baroka, ale aj súčasnosti, zistíme, že umelci v snahe čo najviac priblížiť historické scény či už z antiky, z biblických príbehov alebo aj zo stredoveku, stvárňovali osobnosti prevažne v kostýmoch svojich čias.
Bratislavský hrad: Hora která ovládla Dunaj
Odporcovia sochy kráľa Svätopluka spochybňujú najmä jeho kráľovský titul, ktorý vraj Svätopluk nemal, preto socha údajne „falšuje“ dejiny. Túto otázku pokladáme za pseudoproblém, lebo v 9. storočí neboli ešte presné kritériá, ktoré by túto otázku exaktne riešili (ako napríklad v období vrcholného stredoveku). V každom prípade bol však Svätopluk suverénny panovník. Za kráľa pokladali Svätopluka doboví vladári i kronikári a ako kráľa ho uvádzali aj stredoveké kroniky a neskoršie historické práce až do polovice 19. storočia (na Slovensku až do polovice 20. storočia).
Negatívnu reakciu vyvoláva u odporcov sochy kráľa Svätopluka aj termín „starí Slováci“, ktorý sa nachádza na texte umiestnenom pod jeho jazdeckou sochou. Termín starí Slováci a prídavné meno staroslovenský sa používal oddávna, bez toho, aby niekto k nemu vyjadril vážnejšie výhrady. Do polovice 19. storočia (na Slovensku až do polovice 20. storočia) sa aj medzi historikmi pokladala Veľká Morava za slovenský štát.
Niektorí oponenti správne poukazujú na to, že Svätopluk nebol len panovníkom Slovákov, ale vládol aj Čechom, Poliakom, lužickým Srbom, respektíve, že bol Moravanom. Ani jedna z týchto výhrad však nie je relevantná, lebo to, že bol kráľom starých Slovákov (Slovenov) vôbec nevylučuje, že vládol aj inde.
Poslednou námietkou oponentov je, že dvojkríž na štíte jazdeckej sochy kráľa Svätopluka vraj pripomína znak Hlinkovej gardy. Dvojkríž vo všetkých svojich podobách a v akomkoľvek umiestnení je predovšetkým starým kresťanským, pôvodne byzantským, symbolom víťazstva a vzkriesenia, ktorý aj v súčasnosti používajú viaceré európske štáty.
Je nepravdivé tvrdenie, že dvojkríž s rovnakou dĺžkou brvien vznikol až roku 1938 ako znak Hlinkovej gardy. Jednak Hlinkova garda používala značne štylizovaný dvojkríž a jednak to nie je jediný znak, ktorý používala. Používala aj čierny obrys súčasného štátneho znaku Slovenskej republiky.
Dvojkríž na jazdeckej soche kráľa Svätopluka je svojou mierkou totožný s dvojkrížom z nitrianskeho erbu, kde je umiestnený v zástave, ktorú historici všeobecne pokladajú za nitriansku, vojvodskú (kniežaciu) zástavu, jej najstaršiu zachovanú podobu.
Jazdecká socha kráľa Svätopluka je originálnou autorskou koncepciou, s dôrazom na celkové dynamické vyznenie diela. Jednotlivé detaily a atribúty diela sú podriadené celkovému autorovmu zámeru. Autorova koncepcia priestorového riešenia jazdeckej sochy je v súlade s otvoreným priestorom, v ktorom je socha umiestená.
Na základe uvedených faktov konštatujeme, že svätoplukovská štátotvorná tradícia je živou, národnou tradíciou Slovákov a je integrálnou súčasťou nášho národného a historického vedomia. Nie je nijakým mýtom, pretože sa viaže k reálnym historickým osobnostiam a udalostiam, dokázateľným podľa objektívnych kritérií historickej vedy.
Prihlásením sa k tejto tradícii bola aj inaugurácia prezidenta Rudolfa Schustera v roku 1999, keď vtedajší najvyšší ústavní činitelia symbolicky zväzovali Svätoplukove prúty ako výraz jednoty národa a občanov Slovenskej republiky.
Socha kráľa Svätopluka na Čestnom nádvorí Bratislavského hradu vyjadruje historickú spätosť slovenského národa s veľkomoravskou tradíciou, upevňuje v našom národe vedomie národnej spolupatričnosti, vedomie slovenskej štátnosti a príslušnosti nášho národa k slovenskému štátu, ako aj k širšiemu európskemu civilizačnému priestoru.
Už prvé uvedomelé prejavy slovenskosti v období renesancie sú spojené s menom kráľa Svätopluka.
V úvode k prvému slovenskému katolíckemu spevníku Cantus Catholici z roku 1655 sa zostavovateľ Benedikt Sölöši programovo prihlásil k veľkomoravskej tradícii ako celku, teda aj k sv. Cyrilovi a Metodovi a ku kráľovi Svätoplukovi: „Náš panónsky národ sa preslávil mnohými chválorečami a pamätníkmi dávnych pokolení. Keď za kráľa Svätopluka, sídliaceho na Belgrade, apoštolskí mužovia Cyril a Metod mu hlásali Kristovu vieru a on sa primkol ku Kristovi, hoci vynikal vo všetkej nábožnosti, jednako sa najväčšmi vyznamenal chválospevmi. Vysvitá to z rozličných piesní, podivuhodne prispôsobených na cirkevné slávnosti alebo na iné príležitosti. Spomenutí svätí mužovia, keď sv. krstom pripojili ku Kristovi Panónov spolu s kráľom Svätoplukom, taktiež i s Bulharmi, s Moravanmi, aj s českým kniežaťom Bořivojom, vymohli od rímskeho pápeža Mikuláša I.
Roku 1721 napadol na uhorskom sneme M. Benčík Slovákov, že sú potomkami kráľa Svätopluka, ktorý vraj predal svoju ríšu Maďarom za bieleho koňa, a preto sú v Uhorsku naveky odsúdení do poddanstva Maďarom. Táto otázka sa stala predmetom vášnivých polemík a obrán. Obrany vyvrcholili na konci 18. storočia najskôr vystúpením historika Š. Salagia, ktorý upozornil Slovákov, že nemajú rozmnožovať „svoju slávu predávaním dymu a bájkami. Je tu rozsiahla a slávna história starých Moravanov. Z tejto sa môže čerpať skutočná sláva“.
Na Salagiove závery priamo nadväzoval Juraj Papánek svojimi Dejinami slovenského národa, ktorým dal podtitul O kráľovstve a kráľoch Slovákov. Svojou koncepciou slovenských dejín, v ktorej Veľkú Moravu vyhlasuje za kráľovstvo Slovákov a veľkomoravských panovníkov za slovenských kráľov, silne poznačil historické a národné povedomie nasledujúcich slovenských generácií. Ujali sa ho predovšetkým bernolákovci, ktorí či už prácami Juraja Fándliho alebo Jána Hollého rozšírili svätoplukovskú a cyrilo-metodskú tradíciu, obrazne povedané, do každej slovenskej chalupy.
Na Papánkových dejinách a Hollého epose Svatopluk vyrástla generácia štúrovcov, ktorá sa pokladala za pokračovateľa svätoplukovskej štátoprávnej tradície. Na známej vychádzke na Devín roku 1836 si štúrovci dokonca dali mená podľa členov Svätoplukovej družiny tak, ako ich ospieval vo svojom epose Ján Hollý. Štúrov národný program bol filozoficky založený na Heglovi a jeho dialektike. Svätoplukov štát bol podľa toho tézou, začiatkom slovenských národných dejín.
Aj nasledovné slovenské generácie rozvíjali túto štátotvornú koncepciu slovenských dejín a vieru, že národ, ktorý už raz mal svoj vlastný štát za kráľa Svätopluka, nemôže zahynúť.
Svätoplukovská idea sa aj v prvej polovici 20. storočia chápala ako obrana proti hungarizmu (svätoštefanská tradícia) a čechoslovakizmu (svätováclavská tradícia). Svätoplukovská tradícia, ako základ slovenského historického a národného povedomia, v rozhodujúcej miere prispela k tomu, že slovenský národ nepodľahol asimilácii.