Oddelenie cirkvi od štátu: Historický pohľad na Slovensko

Problematika oddelenia cirkvi od štátu je na Slovensku dlhodobo diskutovaná téma, ktorá rezonuje najmä v politickom a spoločenskom kontexte. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný pohľad na túto problematiku, s dôrazom na historický vývoj a súčasné výzvy.

Bludnosť požiadavky na odluku Cirkvi od štátu

V prvom rade je nutné uviesť, že požiadavka, aby bola katolícka Cirkev odlúčená od štátu je bludná, a teda tvrdenie, že Cirkev má byť alebo môže byť odlúčená od štátu, je blud. Toto tvrdenie uvádza ako blud už slávny Sylabus bludov pápeža bl. Pia IX. z roku 1864. Text zavrhnutého bludného výroku č. 55 znie: „Cirkev má byť odlúčená od štátu a štát od Cirkvi.“ Neskôr pápež Lev XIII. v encyklike Libertas praestantissimus jasne povedal, že je povinnosťou štátu hlásiť sa k jedinému pravému náboženstvu - katolíckemu a sv. Pius X. v encyklike rovnako odsúdil odluku Cirkvi od štátu ako blud.

Čo znamená odluka Cirkvi od štátu?

V prvom rade je nutné si vyjasniť pojmy a opísať realitu, v ktorej sa nachádzame, aby sme mohli adekvátne zhodnotiť do akej miery katolíci, keď hovoria o odluke Cirkvi od štátu, rozumejú tomu, čo vlastne odluka znamená. Pod odlukou Cirkvi od štátu si dnes väčšina ľudí predstaví finančnú nezávislosť Cirkvi na štáte, alebo z protikresťanského hľadiska: zbavenie sa štátu povinnosti financovať Cirkev. Táto predstava však napĺňa celistvú predstavu o pojme odluky len čiastočne, a to navyše v tej menej podstatnej časti. Primárne sa pod pojmom spolupráce Cirkvi so štátom, inak povedané „spojenectvom trónu a oltára“, rozumelo v cirkevnej Tradícii presadzovanie katolíckej viery za pomoci štátu, ako veci štátneho záujmu. Čiže, štát a Cirkev tvorili dve entity, ktoré sa vzájomne dopĺňali a jedna druhú ovplyvňovali. Cirkev určovala náboženské a morálne pravidlá spoločenského a štátneho života a štát garantoval Cirkvi ochranu a podieľal sa na jej aktivitách.

Tento stav sa v zásade datuje od vlády rímskeho cisára Konštantína Veľkého, ktorý oslobodil katolícku Cirkev od štátneho pohanského prenasledovania a začal s ňou spolupracovať. Z hľadiska takejto spolupráce štátu a Cirkvi musíme konštatovať, že okrem Vatikánu sú dnes všetky štáty na svete odlúčené od Cirkvi a teda tí, čo sa dožadujú odluky Cirkvi od štátu, sa vlastne dobýjajú do otvorených dverí. Štáty ako Taliansko či Španielsko, ktoré mali ešte po roku 1970 v ústavách zakotvenú katolícku vieru ako štátne, čiže štátom podporované a protežované náboženstvo, museli na žiadosť samotného Vatikánu tieto články ústavy odstrániť.

Politické názory na odluku

To, že požadujú odluku Cirkvi od štátu predstavitelia liberálnych a ľavicových síl v slovenskom politickom spektre, to prekvapujúce nie je. Prezidentka Zuzana Čaputová napr. na otázku či by mala byť Cirkev odlúčená od štátu odpovedala: „Odluka cirkví od štátu by pomohla cirkvám vykonávať svoje poslanie viac slobodne. Samozrejme, kľúčové by bolo nastaviť funkčný a férový systém financovania tak, aby to cirkvi finančne neohrozilo.“ Vidíme tu v odpovedi hneď dve klišé: spájanie odluky Cirkvi s jej väčšou slobodou, čo je evidentný nezmysel, pretože Cirkev bez oficiálnej podpory štátu je ľahkým terčom štátu a ako povedal kedysi český prezident Václav Klaus, stáva sa niečím na spôsob Klubu záhradkárov. Druhé klišé spočíva v stotožňovaní myšlienky odluky Cirkvi od štátu predovšetkým s jej financovaním. Ako však bolo vysvetlené vyššie, cirkevná Tradícia považuje za primárnu predovšetkým náboženskú spoluprácu medzi štátom a Cirkvou. Tá však už niekoľko desaťročí nie je pre Cirkev témou.

Eduard Chmelár v tom má jasno a na otázku, či by podporil odluku, odpovedá: „Jednoznačne áno. Nielen preto, lebo je to posledná nenaplnená programová požiadavka Nežnej revolúcie, ktorú nám všetky vlády neúprimne sľubujú už takmer 30 rokov. Táto požiadavka vychádza priamo z Ústavy. Je dôležité pochopiť, že nie je namierená proti veriacim. Práve naopak, som si istý, že tieto opatrenia povedú k zlepšeniu vzťahov medzi cirkvami, štátom a občianskou spoločnosťou. … Finančná previazanosť štátu a cirkví neslúži na duchovné pozdvihnutie obyvateľstva, ale zneužívanie cirkevných hodnostárov na rýdzo politické ciele.“ Je to vo svojej podstate radikalizované tvrdenie Zuzany Čaputovej. Vyjadrovanie sa cirkevných predstaviteľov k aktuálnym politickým a sociálnym témam je tu otvorene nazývané „zneužívaním“ a je vnímané záporne.

Peter Weisenbacher operuje zase financovaním Cirkvi ako znakom spojenia medzi ňou a štátom. Kladie Cirkev na úroveň mimovládok a hovorí: „Nielen cirkvi, ale aj mnohé iné organizácie plnia tieto funkcie. Sám pôsobím v neziskovke a poznám desiatky mimovládnych organizácií, ktoré sa v týchto oblastiach angažujú, a nielen v nich, aj v mnohých ďalších, a peniaze týmto automatickým spôsobom nedostávajú. Musia sa o ne uchádzať.“ A dodal, že nevidí dôvod, prečo by takto nemohla získavať peniaze aj Cirkev.

Na druhej strane sa môžeme pýtať aj my, prečo by takto nemohli získavať peniaze aj liberálni umelci hrajúci v divadlách za štátne peniaze, športovci dotovaní zo štátnych financií, maliari maľujúci modernistické halucinácie, ktoré nikto nepotrebuje, za štátne peniaze a pod. Odhliadnuc od toho, že veľké množstvo tzv. „neziskoviek“ a „mimovládok“ dostáva podporu aj od štátu formou rôznych grantov.

Kým u horeuvedených verejných činiteľov je ich podpora odluky pochopiteľná, vzhľadom na ich liberalizmus, tak u niektorých politikov je prekvapujúca. Hlásia sa totiž ku katolíckej Cirkvi. František Mikloško, ktorého mnohí liberáli vnímali ako zarytého katolíckeho konzervatívca sa prekvapivo vyjadril na otázku, či by podporil odluku Cirkvi od štátu, nasledovne: „Áno. Odluka cirkvi od štátu znamená zmluvne ukotviť vzťah štátu a všetkých cirkví. K tomuto treba ešte prijať dve zmluvy: o ekonomickom zabezpečení cirkví a o výhrade vo svedomí.“

Už to, že František Mikloško hovorí o všetkých cirkvách nás posúva za hranice katolíckej Tradície. Tá prikazovala štátu povinnosť podporovať jedinú pravú vieru. Ak katolík vyzýva štát, aby pristupoval k heretickým cirkvám rovnako ako ku katolíckej Cirkvi, tak môžeme konštatovať, že úplne rezignoval na výnimočnosť katolíckej viery. Zároveň pozorujeme v jeho odpovedi úplný chaos, ktorý dokáže stotožňovať odluku s uzatváraním zmlúv medzi Cirkvou a štátom, ako aj jej financovaním. Tento príznačný chaos je výsledkom ignorovania cirkevného učenia a následného nepochopenia, čo to vlastne odluka ako aj správny vzťah medzi Cirkvou a štátom vlastne je. V každom prípade si o tejto veci Mikloško nemyslí to isté ako Pius IX., Lev XIII.

Ďalším zástancom finančnej odluky je dokonca „posledný križiak“ Milan Krajniak: „Som za finančnú odluku cirkví od štátu. z príspevkov svojich členov.“ Keďže vlastne inú ako finančnú odluku si už nemôžeme ani predstaviť, pretože odluka náboženská už bola dávno vykonaná, pohybuje sa myšlienkovo Milan Krajniak v intenciách bludu. Aj keď je financovanie Cirkvi štátom už len okrajovým zvyškom reálnej koexistencie štátu a Cirkvi, predsa je jeho odmietanie rovnakým bludom ako odmietanie previazanosti štátu s jediným pravým náboženstvom. Navyše tento posledný zvyšok bývalej, Cirkvou vyžadovanej spolupráce, je dodnes obhajovaný cirkevnými predstaviteľmi na Slovensku, takže ten, kto ignoruje túto ich snahu, si len ťažko môže nárokovať titul „posledného križiaka“.

Nie sú to len politici, ktorí sa takto vyhraňujú. Aj bežní veriaci, zmätení neustálou liberálnou propagandou a spoluprácou niektorých predstaviteľov kléru s podporovateľmi odluky, sa čoraz častejšie stavajú na stranu liberálnych požiadaviek. Bremeno nápravy spočíva na cirkevných predstaviteľoch. Pokiaľ budú informovať veriacich o celom bohatstve cirkevnej náuky a nielen o jej posledných modifikáciách, veriaci si osvoja v obhajobe Cirkvi a jej práv väčšiu zručnosť, čo v konečnom dôsledku prospeje Cirkvi a jej predstaviteľom

Katolícky politik, pokiaľ za takého chce byť považovaný, musí poznať dejiny cirkevného učenia. Inak sa utopí v zmätku modernizmu a bezzásadového prispôsobovania sa najnovšej situácii.

Historický exkurz právnej úpravy postavenia cirkví na Slovensku

Stručne uvádzame historický exkurz samotnej právnej úpravy postavenia cirkví v jednotlivých vývojových etapách zameraných na územie dnešnej Slovenskej republiky. Od 10. po 17. Z tohto obdobia sa zachovalo viacej legiend ako faktov, a tak uvedieme asi najznámejšiu, na základe ktorej vyvodzujeme samotné fungovanie medzi kráľom a cirkvou, kedy mal pápež Silvester II. poslať Štefanovi (z rodu Arpádovcov) kráľovskú korunu a práve ona mala reprezentovať možnosť používania titulu apoštolský kráľ.

Matej Korvín za svojej vlády vo veľkej miere opäť upevnil postavenie panovníka najmä tým, že začal okolo roku 1471 do konkrétnych cirkevných hodností menovať svojich kráľovských úradníkov. Samotné financovanie Katolíckej cirkvi v Uhorsku bolo vybudované na daroch a výnosoch cirkevného majetku a veľkú úlohu zohral aj desiatok, ktorého zdrojom boli veriaci.

V období Rakúskej monarchie sa takisto nadväzovalo na patronátne právo. V roku 1723 Karol VI. začal presadzovať amortizačné zákony, ktorých cieľom bolo zakázať získavanie ďalších nehnuteľnosti cirkevným inštitúciám, čím sa vo veľkej miere obmedzila cirkev v majetkových právach. Asi najznámejšia ženská panovníčka v rozhraní územia dnešnej SR, ktorej právom patrí označenie reformátorky, bola Mária Terézia. Okrem toho, že výrazne zreformovala školstvo, zdravotníctvo, vydala urbársky patent, zreformovala i vzťah monarchie a cirkvi. Cirkev podrobila väčšej a pravidelnejšej administratívnej kontrole, obmedzila nárast cirkevného majetku, zrušila výnimku z daní pre klérus, zredukovala počet cirkevných sviatkov (je vhodné pripomenúť, že viacero vlád štátov EÚ sa i dnes dalo na podobnú cestu a predkladajú návrhy na zrušenie cirkevných, ale i štátnych sviatkov z ekonomických dôvodov). Obmedzila súdnu samostatnosť cirkvi v trestných veciach, zaviedla numerus clausus čo sa týka členov prijímaných do kláštorov, takisto obmedzila i vplyv cirkvi na školách. Samotná Mária Terézia sa hneď na začiatku svojho panovania vyhlásila za „advocata ecclesarium - najvyššia ochrankyňa cirkvi” a zároveň požiadala o potvrdenie už spomínaného patronátneho práva.

Syn Márie Terézie, Jozef II. vládol v duchu osvietenstva a jeho vplyv bol oveľa „radikálnejší”. Zrušil viac ako polovicu kláštorov, zrušil platnosť cirkevných zákonov vo svetských veciach, obmedzil cirkevnú súdnu pôsobnosť, vydal tolerančný patent, čím jasne vymedzil náboženskú slobodu nekatolíkov. Šľachte sa však takýto postup nepáčil, a tak všetky svoje reformy na smrteľnej posteli pod nátlakom hlavných predstaviteľov šľachty odvolal. Výnimkou boli len tri reformy, ktoré ostali v platnosti a to: tolerančný patent, zrušenie nevoľníctva, a zásahy do cirkevných rádov.

Revolučné obdobie 1848 a Konkordát

Revolučné obdobie 1848 prinieslo prijatie Stadionovej ústavy, ktorá zaručovala slobodu Katolíckej cirkvi a ostatným náboženským spoločnostiam uznaným zákonom. Následne cisár František I. vydal dva patenty. Konkordát (Convencio) z roku 1855 mal 36 článkov a jeho súčasťou boli aj tajné doplnky. Tento dokument vyhlásil Katolícku cirkev za nedotknuteľnú, priznal jej autonómiu správy vnútorných veci, zaručil jej osobitnú ochranu panovníka a štátu, priznal majetkovú slobodu. Neskôr sa z Rakúskej monarchie stala dualistická monarchia Rakúsko-Uhorská. Obnovila sa Uhorská ústava a 10. 8. 1870 i placentum regium (kráľovský súhlas).

Prvá Československá republika

V období prvej Československej republiky to Katolícka cirkev nemala jednoduché i napriek tomu, že jej priazeň vyjadrilo až 85% obyvateľov. Tento stav vyriešila Trianonská mierová zmluva z 4. 06. 1920, ktorá určila hranicu s Maďarskom a zároveň nadviazanie oficiálnych diplomatických stykov so Svätou stolicou z 22. 03. 1920. Tajné konzistórium, ktoré sa konalo 13. 11. 1920 prinieslo vymenovanie apoštolských administrátorov - slovenských biskupov a vláda si ústavným zákonom z 28. 10. 1918 začala uplatňovať patronátne právo uhorských kráľov.

Pokiaľ ide o zákonnú úpravu, tá ostala rovnaká, keďže sa recipoval rakúsko-uhorský právny poriadok. S menšími liberálnejšími obmenami voči cirkvi, priniesli niektoré zákony určité výhody. Spomenieme prelomový zákon č. 320/1919 Zb. o uzatváraní manželstva, rozluke a manželských prekážkach. Bol zriadený poradný zbor pre riešenie cirkevno-politických vecí nazývaný i ako odluková komisia, ktorého hlavnou náplňou bolo vyriešenie otázky odluky cirkvi od štátu. Táto myšlienka však nemala budúcnosť vzhľadom na nutnosť schválenia Ústavy z roku 1920, na ktorej bol potrebný súhlas (hlasy) katolíckych poslancov.

Táto Ústava bola nakoniec úspešné prijatá a jej obsah zaručoval náboženskú slobodu, možnosť súkromne či verejne vykonávať náboženstvo i vieru, vyznanie. Jedinou podmienkou bol súlad s verejným poriadkom a dobrými mravmi. Ako sa však v dejinách tejto problematiky stalo zvykom, vláda si opäť nárokovala uplatnenie menovanie biskupov na základe starého práva uhorských kráľov a rakúskych cisárov. Kongrua predstavovala plat duchovného, ktorý mu poskytoval štát. Tento plat bol na základe zákona poskytovaný duchovenstvu rímskokatolíckemu, gréckokatolíckemu, pravoslávnemu, na Slovensku aj evanjelikom a židom. Tento fakt a následné udalosti zapríčinili krízu vo vzťahu so Svätou stolicou.

Pomerne vyostrenú situáciu sčasti vyriešil zákon č. 122/1926 Zb. o finančnom zabezpečení duchovných a nariadenie vlády č. 124/1928 Zb. o úprave platov duchovných. Finančný prílev, ktorý predstavoval 9 000 Kč pre jeden farský úrad ročne s možnosťou navýšenia však vyvolal ostré diskusie na politickej pôde. Konečný rezultát bol však pozitívom pre cirkev a zákony bolo prijaté. To však nestačilo a pre zlepšenie vzájomných vzťahov sa rozhodla urobiť prvý väčší krok Svätá stolica, ktorá prostredníctvom svojho zástupcu obnovila rokovania s vládou. Výsledkom bolo podpísanie dohody z názvom Modus vivendi dňa 17. 12. 1927.

Následné udalosti, ktoré začali v 1930 veľkou hospodárskou krízou a nástupom Adolfa Hitlera k moci v 1933 by sme z dnešného pohľadu mohli nazvať notorietou, a preto nepovažujeme vykreslenie postupu vzniku Slovenského štátu za podstatné. Uvedieme len fakt, že 15. marca 1939 bol vyhlásený protektorát Čechy a Morava, čím v podstate prvá republika Čechov a Slovákov prestala existovať.

Slovenský štát (1939-1945)

Predstava Nemecka o vzniku samostatného Slovenského štátu bola naplnená, a tak sa podľa Ústavy Slovenska republika stala kresťanským štátom, vládnucou stranou bola HSĽS - Hlinková slovenská ľudová strana (HSĽS) bola slovenská pravicová strana. Mala silnú katolícku a národnú politiku, na ktorej čele stál prezident - katolícky kňaz Jozef Tiso. To sa odrazilo aj v zložení vlády a snemu, kde pomerne veľký počet mandátov zastupovali kňazi (približne 20%). V tomto období bolo zreformované školstvo a do platnosti vstúpil takzvaný „holandský model školstva”, ktorý zapríčinil zánik ľudových škôl a následne povoľoval existenciu len konfesných a obecných škôl. Vzniklo aj niekoľko nových katolíckych stredných škôl.

Neskoršie prijatie Židovského kódexu vyvolalo nepokoje nielen u obyvateľstva, ale aj v útrobách Svätej stolice. Toto rasové zákonodarstvo „odsúdilo” 70 000 židov na deportáciu (okolo 67 000 zahynulo v koncentračných táboroch), pričom židov pozbavili mnohých práv. Márne boli snahy protestov zo strany Svätej stolice alebo biskupov vo forme memoranda uverejneného v Katolíckych novinách. Samozrejme Svätá stolica vyslovila nie jedenkrát verejne svoj žiaľ nad faktickým stavom v republike. Väčšmi ju však trápila skutočnosť, že na čele Slovenského štátu stojí práve predstaviteľ Jozef Tiso, ktorý bol katolíckym kňazom.

Veľký cieľ mali politickí predstavitelia v uzavretí konkordátu so Svätou stolicou. Konkrétny návrh (skladal sa z 35 kapitol, pokryl všetky oblasti náboženského života) vypracoval profesor pôsobiaci na právnickej fakulte Slovenskej univerzity Ľ. Knappka.

Obnovená Československá republika (1945-1948) a komunistický režim

Obdobie obnovenej Československej republiky v rokoch 1945-1948 bolo dosť nepokojné z pohľadu vzťahu cirkev a štát. Na základe nariadení z 1945 bol konfiškovaný cirkevný majetok, cirkevná pôda a takisto sa zoštátnili všetky školy na Slovensku. Následná gradácia moci komunistov mala za dôsledok prijatie novej ústavy ČSR z 9. 05. 1948, ktorá nastolila cestu výstavby socializmu a prvé nedemokratické voľby založené na jednotnej kandidátskej listine sa konali hneď 30. 5. 1948. Prezident Beneš odstúpil a jeho miesto zaujal 14. 06. 1948 Klement Gottwald.

Následná zákonná úprava mala za dôsledok zastavenie vydávania katolíckych časopisov, zriadenie Štátneho úradu pre veci cirkevné (štátny dozor nad cirkvami), zaviedla sa povinná registrácia cirkví. Bol prijatý zákon o vedení matrík, ktoré spadali pod pôsobnosť správy štátu a nie farám, ako tomu bolo dovtedy. Zakázalo sa zhromažďovať mimo kostola.

V podstate prelomový bol zákon č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom a práve tento zákon sa považuje za „formálny” dôvod zrušenia vyššie spomínaného Modusu vivendi. Okrem iného obsahoval aj generálnu derogačnú klauzulu všetkých právnych prepisov obsahujúcich úpravu pomerov cirkví a náboženských spoločností, na základe ktorého stratili postavenie subjektu verejného práva a stali sa v hospodárskych otázkach plne závislé od štátu. Zároveň kongrua a dotácie boli týmto zákonom nahradené preplácaním služobného pre duchovných.

Nová ústava z 11. 06. 1960 ustanovila ľudovú demokraciu a víťazstvo socializmu, kde vedúcu úlohu zastávala KSČ. Pokiaľ ide o úpravu náboženstva ako takého, v tejto ústave sa jej venoval len jeden článok.

Obdobie po roku 1989

Udalosti z novembra 1989 nastolenie demokracie boli štartovným momentom pre obnovenie korektného vzťahu zo Svätou stolicou. Prvým krokom sa stalo pozvanie pápeža Jána Pavla II. od prezidenta Václava Havla. Pápež pozvanie prijal a návšteva mala veľké ovácie zo všetkých strán. Samotná úprava vzájomných vzťahov sa realizovala na základe zákonných úprav, ktoré naberali demokratickejší charakter. Základným prameňom možno označiť prijatie ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorého prílohou bola Listina základných práv a slobôd. Na túto listinu nadväzoval zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a o postavení cirkví a náboženských spoločností a práve týmto zákonom sa im uznáva autonómia, nezávislé postavenie a právna subjektivita.

Pokiaľ ide o reštitúciu zhabaného majetku postupne od roku 1990 bolo vrátených 270 nehnuteľných objektov odňatých vo februári 1948. Následný vývoj situácie vyústil do rozdelenia republík na samostatné unitárne, zvrchované, demokratické štáty a tak ku dňu 1. 1. 1993 vznikla samotná Slovenská republika a zanikla koexistencia Čechov a Slovákov, ktorá mala za sebou svoju 74 ročnú etapu vývoju. Následný postup zákonodarcu bol reflexiou na nápravu stavu zapríčineného komunistami.

Cirkvi a náboženské spoločnosti sa tak stali nezávislými právnickými osobami majúcimi vlastnú štruktúru, orgány, môžu sa slobodne združovať, vytvárať interné predpisy. I z následného premietnutia historicko-právnych skutočností je zrejmé, že cirkev a štáty globálne už stáročia predstavujú veľkú mocenskú silu. Ich vzájomná participácia v mnohých intenciách ich pôsobenia, kde sa jeden opiera o druhého a spolu presadzujú svoje myšlienky vždy bola a ešte aj je evidentná.

Je nepochybné, že hybnou legálnou a legitímnou silou bolo samotné právo, ktoré určovalo hranice vzťahu vznikajúceho medzi štátom a cirkvou.

Súčasnosť a financovanie cirkví

Odluka cirkví od štátu je téma, ktorá sa pravidelne otvára pred voľbami. V roku 2020 bol prijatý nový zákon o financovaní cirkví štátom. Hoci po novom ide o príspevky, majú odlišnú formu ako v okolitých krajinách. V Rakúsku si cirkevné príspevky hradia veriaci sami.

V roku 2020 sa prijal nový zákon o financovaní cirkví. "To, čo poskytuje štát cirkvám, je len príspevok. Aj dnes platí, že cirkev väčšinu svojich aktivít v podstate financuje sama," vyjadril sa farár v Novej Lesnej a bývalý výkonný sekretár KBS Anton Ziolkovský. "Prijal sa ako konsenzus expertov zástupcov štátu a cirkví a bol potvrdený ústavnou väčšinou.

Z nedávneho prieskumu agentúry AKO vyplýva, že viac než 55 % opýtaných si myslí, že by vláda nemala ďalej financovať registrované cirkvi zo štátneho rozpočtu. "My navrhujeme konkrétne asignáciu. Každý občan povie, kde pôjde časť jeho daní. Môže to poslať cirkvi alebo to môže poslať na charitu alebo na nejaký športový klub," avizoval predseda strany SaS Richard Sulík.

"Katolícka cirkev chce byť po parlamentných voľbách otvorená dialógu s novovzniknutou vládou. V susednom Česku v roku 2012 čiastočne reštituovali cirkevný majetok a okrem toho štát po dobu 30 rokov vypláca cirkvám príspevok v hodnote 59 miliárd Kč (takmer 2,5 miliardy). "Už teraz sú veriaci vyzývaní, aby nejakým spôsobom na financovaní cirkvi participovali," povedal Jaroslav Šebek, historik, odborník na české dejiny a vzťahy s cirkvami.

V susednom Rakúsku platia povinné príspevky zamestnaní veriaci. Príspevok tvorí zhruba 1 % mesačného príjmu. Ak ho platiť nechcete, musíte zo svojej cirkvi vystúpiť. "V posledných rokoch je veľmi masívny odchod z cirkví, najmä z katolíckej ako v Nemecku, tak aj v Rakúsku. Čo je výrazom nespokojnosti s tým, ako sa RKC postavila k riešeniu sexuálnych škandálov duchovných v minulosti. V Rakúsku za minulý rok odišlo z cirkví rekordných 91 000 veriacich. Dokonca aj v katolíckom Poľsku si cirkvi financujú veriaci sami, a to už od roku 2014.

"Časť tohto nehnuteľného majetku sa vrátila, ale mnohokrát vo veľmi zdevastovanom stave a vôbec sa nevrátil majetok, ktorý bol uložený v bankách," oznámil Anton Ziolkovský. Ak by sa u nás pristúpilo k poľskému modelu, pre veriacich by to znamenalo nasledovné. "Cirkev by si musela stanoviť napr.

Pre lepšiu ilustráciu súčasnej situácie financovania cirkví uvádzame tabuľku s prehľadom:

tags: #oddelit #cirkev #od #boha