História farnosti Zemplínska Teplica

Obec Zemplínska Teplica sa nachádza na východnom Slovensku a jej história je úzko spätá s náboženským životom obyvateľov.

Panoráma obce Zemplínska Teplica

Najstaršie dejiny a vznik obce

Osídlenie lokality sídla Zemplínskej Teplice je známe už z 13. storočia. Obec sa v listinách po prvýkrát spomína v roku 1263 pod názvom Cristúr, neskôr Santa Crux, Kereztur, Kiskeresztur, Kerežtur, Križovany, Kerestúr, Zemplínsky Svätý Kríž a od roku 1955 sa volá Zemplínska Teplica. Názov obce bol určený podľa termálneho prameňa Teplica, ktorý sa nachádza v obci. Obsidiánová lokalita, teplica, jaskynné zbytky a paleolitické archeologické nálezy nasvedčujú, že tu žil človek, ktorý po stáročia zúrodňoval pôdu, menil ortáše na oráčiny a dorábal poľnohospodárske produkty. V chotári sa nachádzajú stopy po osídlení v 9. - 10. storočí.

Prvá písomná správa o obci je z roku 1305 pod názvom Kyrystur, neskôr Keresztúr, Szecskeresztúr, Križovany, Zemplínsky Svätý Kríž a od roku 1955 má dnešný názov Zemplínska Teplica (podľa prameňa teplej vody). Mnoho obyvateľov tejto obce odchádzalo za prácou do Ameriky a najmä do bývalej Juhoslávie. Tam si založili obec Ruský Kerestúr.

V písomnostiach zo 14. - 17. storočia sa vyskytuje pod maďarským názvom Keresztúr, teda Kríž. Východiskom či motívom názvu bol duchovný patrón miestneho kostola, zasväteného Svätému Krížu. Ak uprednostníme tento vzt'ah, musíme pripustiť, že kostol Sv. Kríža vznikol v 11. - 12. storočí z podnetu král'a ako spoločný farský kostol pre obyvatel'ov blízkych susedných dedín. Až následne sa pri kostole usádzali poddaní, čím sa kostolná osada menila na dedinu. Vznik dediny môže súvisieť s prítomnosťou mníchov krížovníkov v 13. storočí a s ich vlastníctvom dediny. Možný je aj zemiansky pôvod dediny v prípade, že zemianski vlastníci krátko po usadení sa tam dali postaviť aj kostol sv. Kríža v 13. najneskôr začiatkom 14. storočia. Nemôžeme vylúčiť ani to, že dedinu založil Šoltýs s usadlíkmi začiatkom 14. storočia. V tridsiatych rokoch 14. storočia v tamojšom kostole pôsobil farár Kozmas. Farský kostol bol síce vymurovaný z kameňa, avšak ešte v prvej polovici 15. storočia nemal vežu.

V 15. - 16. storočí patrila dedina ku hradnému panstvu Cejkov, kedy ju vlastnili najmä šľachtici Šóšovci. V 16. storočí časť dediny vlastnili postupne šľachtici z Perína a Bátoriovci, v 17. storočí. V chotári sa nachádzali aj vinice, o ktorých sú doklady od 15. storočia. K dedine patril vodný mlyn. Na prelome 16. - 17. storočia bol Kerestúr veľkou dedinou, najväčšou v okolí. Mal farské, ale najmä poddanské obyvateľstvo.

Ruthénska kolonizácia a mierový život priaznivo pôsobili na konsolidáciu života obce, ktorá patrila Csákyovcom. V súpise z roku 1766 je evidentný vzrast prosperity poddanských hospodárstiev.

Obyvateľstvo a migrácia

24 Vyľudnený Veľký Ruskov osídľovali prisťahovalci zo severovýchodu horného Uhorska. Nachádzali tu úrodnejšiu pôdu, ktorá im pri rovnakej práci dávala lepšiu úrodu. V čase migrácie obyvateľstva prišli v roku 1734 do Veľkého Ruskova Michal Serbin s bratom z Hostovíc, Lukáš Borovský z Borova, Iľko Boháč z Čertižného a ďalší. V prvej etape sa sťahovali do obce prevažne poddaní z humenského panstva. Časť prisťahovalcov bola aj z okolia Vranova a niektorí dokonca z Poľska. Hospodárili trojpoľným systémom. Jeden rok siali oziminy, druhý jariny a tretí rok stálo pole úhorom. Na orbu potreboval sedliak 4 kusy ťažného dobytka, ak ich nemal, musel spriahať s ďalším. Maštaľného hnoja bolo málo, a preto sa polia hnojili zriedka. Krmovín bol nedostatok. Prírastok obyvateľstva vo Veľkom Ruskove spôsobil zhoršenie životných podmienok v dôsledku preľudnenia.

V druhej polovici 18. storočia dochádzalo k úteku zemplínskych poddaných do južného Uhorska. Tam bolo po vyhnaní Turkov veľa neobrábanej úrodnej pôdy, ktorú jej vlastníci osídľovali poddanými z iných oblastí Uhorska. Poddaní však nemali možnosť slobodne sa sťahovať. Takého právo mali len slobodníci, ktorých však bolo veľmi málo. Preto dochádzalo k útekom poddaných. Ak ich zemepán chytil, hrozili im ťažké tresty. Väčšia skupina prisťahovalcov, medzi ktorými boli aj Ruskovčania, sa v roku 1752 usadila na majetkoch patriacich Uhorskej kráľovskej komore na území terajšieho Ruského Krstúra. Viacerí dostali v Ruskom Krstúre priezviská podľa toho, z ktorých dedín prišli. Preto tam existovalo napr. priezvisko Ruskovský, Žipovský a ďalší. Väčšinu tvorili poddaní, ktorí ušli od svojich zemepánov a tam uzavreli osadnícku zmluvu, ktorá im dávala možnosť slobodne sa usadiť a hospodáriť na majetkoch kráľovskej komory. Z Veľkého Ruskova ušli v rokoch 1764 - 1765 Michal Rusinko, Michal Cap, vdova Sepinská so štyrmi synmi, Ján Hajduk, František Goga so synom Gregorom, Matej Romančo a Miľo Bíly.

Začiatkom 19. storočia začali brať do prenájmu majetky, hostince a krčmy Židia. V roku 1805 vzal do prenájmu hostinec vo Veľkom Ruskove spolu s deviatkom Jakub Schönwirth Pelejtner. Trebišovské panstvo s dedinami Veľký Ruskov, Milhostov a Dargov, ktoré patrilo Čákiovcom prevzali v roku 1812 do nájmu na tri roky ďalší nájomcovia za 164 tis. zlatých viedenskej meny. V roku 1814 prebrali do nájmu na 6 rokov za 153 tis. zlatých trebišovké panstvo s dedinou Veľký Ruskov a časťou dedín Dargov, Milhostov, Zemplínska Teplica, Viničky a Cejkov nájomcovia Lazar Zimmerman, Marko Moskovič a Izák Bermay.

Vo Veľkom Ruskove bolo v roku 1822 36 sedliakov a 24 želiarov, ktorých robotné povinnosti pripadli nájomcom tamojšieho hostinca. Ruskovskí želiari robotovali po 60 dní ročne, čo bolo viac ako stanovoval Tereziánsky urbár. Želiar s domom mal podľa tohto urbára robotovať 18 dní bez záprahu, želiar bez domu 12 dní ročne. Malý a Veľký Ruskov patrili v 19. storočí do farnosti Plechotice.

K pôvodne trojetnickej skladbe obyvateľstva /Slováci, Maďari, Rusíni/ pribudli od 13. storočia Nemci, od 14. storočia Rómovia /Cigáni/ a neskôr aj Židia. V 18. storočí môžeme obce Malý a Veľký Ruskov z hľadiska etnického pokladať za lokalitu osídlenú slovenským a rusínskym, minimálne maďarským etnikom. Malý a Veľký Ruskov zaraďovali medzi „rusnacké“ obce, ktoré boli etnicky zmiešané.

Maďarizačný nápor koncom 19. a začiatkom 20. storočia však zasiahol aj do vývoja týchto obcí. Svedčí o tom údaj, z roku 1900, podľa ktorého bolo vo veľkom Ruskove 335 obyvateľov slovenskej a 336 maďarskej národnosti, čo znamenalo, že z jazykového hľadiska išlo o rovnaké zastúpenie týchto etník. Veľký Ruskov je však typickým príkladom štatistických zmien národnostnej štruktúry, ktoré nezodpovedali jazykovému a etnickému charakteru tejto obce. Dôkazom toho sú štatistické údaje o etnickej príslušnosti obyvateľstva obce po vzniku medzivojnovej ČSR. Tak napríklad v roku 1930 bolo vo Veľkom Ruskove 557 obyvateľov slovenskej a žiaden maďarskej národnosti. Isteže, takáto radikálna zmena sa nemohla uskutočniť v priebehu niekoľkých desaťročí. Ak sa tak stalo, tak len v dôsledku štatistických zmien vyvolaných nátlakom v období maďarizácie.

Cirkevný život v Zemplínskej Teplici

Farský Chrám svätého Kríža bol postavený v priebehu 11. - 12. storočia, aby slúžil veriacim okolitých obcí. Zmienka o farnosti je z roku 1700, kedy boli postavené: drevený chrám, farská budova a škola. Terajší murovaný chrám bol postavený v roku 1790 a je zasvätený Narodeniu Presvätej Bohorodičky. Chrám prešiel mnohými rekonštrukciami. Najvýznamnejšou rekonštrukciou bolo posilnenie základov v roku 1996 a vybudovanie nového ikonostasu v zrekonštruovanej svätyni.

V súčasnom období výškové dominanty obce Zemplínska Teplica tvoria dva kostoly. V juhozápadnej časti obce grécko-katolícky zo začiatku 19. storočia a v severovýchodnej časti katolícky z roku 1947. V obci sa nachádza aj rímskokatolícky kostol zasvätený narodeniu sv. Jána Krstiteľa.

V čase reformácie a od konca 16. storočia a ešte okolo roku 1684 v starom kamennom kostole slúžili bohoslužby evanjelický reformovaní kazatelia. Neskôr opäť vrátili kostol katolíckej cirkvi. Starý kamenný kostol pre nevyhovujúci stav bol zbúraný a na jeho mieste dal v roku 1779 Tomáš Szirmay postaviť nový barokový kostol s troma oltármi zasvätený sv. Jánovi Krstiteľovi. V roku 1930 bol interiér rímskokatolíckeho kostola Narodenia sv. Jána Krstiteľa upravovaný a obohatený o nový orgán. Jednou z najvýznamnejších cirkevných udalostí v týchto rokoch bola návšteva košického biskupa Jozefa Čárskeho. V zastúpení veriacich ho 22. mája 1936 privítal správca rímskokatolíckej ľudovej školy A.

V roku 1947 pripadla neľahká úloha novému farárovi Andrejovi Szijartovi, zbúrať vojnovými udalosťami vážne poškodený filiálny kostol Narodenia sv. Jána Krstiteľa a poveriť známeho michalovského staviteľa Juraja Byrtusa vypracovaním plánu stavby nového kostola. Dňa 22. decembra 1947 predložený plán osobne „odobril a potvrdil” košický biskup Jozef Čársky. Hoci úradne bola novostavba rímskokatolíckeho kostola vo vtedajšom Zemplínskom sv. Kríži kolaudovaná až 25. januára 1950, cirkevne bol kostol odovzdaný 10.

Duchovný správca: PaedDr. Mgr. Juraj Tomáš

Bohoslovci vo farnosti: Tomáš Miňo (2008 - )

Farská obec: Zemplínska Teplica (447 obyvateľov)

Filiálna obec: Veľké Ozorovce (101 obyvateľov)

Veľké Ozorovce: Súčasť farnosti

Názov obce Veľké Ozorovce sa vyvíjal z pôvodného Azar /1304/ cez Ozor /1327/, Naghozor /1352/, Welke Ozorowcze /1773/ až po súčasný Veľké Ozorovce, ktorý sa používa od roku 1920. Osídlenie územia obce je však oveľa staršieho dáta. Archeologické a jazykovedné údaje svedčia o tom, že Veľké Ozorovce boli starým slovanským sídliskom, ktoré existovalo ešte pred 11. storočím.

Písomný prameň z roku 1383 uvádza, že vo Veľkých Ozorovciach bol kostol zasvätený sv. Michalovi archanjelovi. Po nástupe reformácie patril veľkoozorovský kostol okolo roku 1598 až do roku 1700 reformovanej kresťanskej cirkvi /kalvínom/. V ďalšom období sa kostol dostal opäť do majetku rímskokatolíckej cirkvi.

V roku 1601 boli Veľké Ozorovce preukázateľne súčasťou hradného panstva Trebišov a patrili Jurajovi Drugethovi. Ničenie a pustošenie krymských Tatárov neobišlo v roku 1567 ani Veľké Ozorovce. Padla im za obeť väčšina zemplínskych obcí, niektoré /Stanča/ dokonca na niekoľko desaťročí zanikli a museli byť znovu osídlené. Morová epidémia roku 1663 neobišla ani Veľké Ozorovce. Podľahla jej časť obyvateľov obce, ale aj dobytok a ošípané.

V roku 1760 získava nehnuteľnosť vo Veľkých Ozorovciach rodina Szemereovcov. Adam Szemere a Michal Szenczy sú zaznamenaní v uvedenom roku ako vlastníci rozhodujúcich majetkov vo V. Ozorovciach. Zhoršovanie hospodárskych pomerov veľkoozorovských poddaných a šíriaca sa cholera boli príčinou vzniku sedliackeho povstania v roku 1831.

Aj v dejinách Veľkých Ozoroviec spôsobilo plienenie kurucov a labancov, počas protihabsburských stavovských povstaní v 17. a začiatkom 18. storočia, značné vyľudnenie obce. Úrodná pôda však lákala obyvateľstvo zo severovýchodných častí horného Uhorska /Slovenska/, ktoré počas ruténskej kolonizácie doosídlilo aj túto obec. Dôkazom toho je súpis z roku 1787, podľa ktorého žilo v obci v 87 domoch 700 obyvateľov.

Hromadné vysťahovalectvo zo Zemplínskej župy sa začalo koncom 70. rokov 19. storočia. Vysťahovalectvo neobišlo ani Veľké Ozorovce.

Demografický vývoj Veľkých Ozoroviec

Demografický vývoj v rokoch 1869 - 1910 potvrdzuje, že v dôsledku jednotlivých vysťahovaleckých vĺn sa počet Veľkoozorovčanov znížil z 854 v roku 1869 na 698 v roku 1910, t.j. o 156 osôb.

Vznik medzivojnovej ČSR vítali s veľkými nádejami všetci národne uvedomelí občania. Spájali s ňou splnenie túžby po národnej a sociálnej slobode a spravodlivosti.

V januári 1919 dobrovoľnícky pluk československého vojska vstúpil do miest a obcí Zemplína, Veľké Ozorovce nevynímajúc. Administratíva a spoločensko-politické záležitosti prešli vo Veľkých Ozorovciach do slovenských rúk. Po vzniku medzivojnovej ČSR sa obyvateľstvo zaoberalo prevažne poľnohospodárstvom, drevorubačstvom a furmankou.

Štatistické údaje o demografickom vývoji Veľkých Ozoroviec potvrdzujú, že v rokoch medzivojnovej ČSR došlo k prirodzenému rastu obyvateľstva obce. Počet obyvateľov vzrástol zo 656 v roku 1921 na 742 /1930/ a 806 v roku 1940. V roku 1930 bolo zo 742 obyvateľov obce 658 československej, 43 maďarskej a 2 židovskej národnosti. Z hľadiska náboženského vyznania bolo 444 Veľkoozorovčanov rímskokatolíkov, 220 gréckokatolíkov, 1 ev.

tags: #farnost #zemplinska #teplica