Biela sobota je v kresťanskom kalendári dňom pred Veľkonočnou nedeľou. Nazýva sa aj Veľká sobota alebo Svätá sobota (lat. Sabbatum sanctum). V rímskokatolíckej cirkvi je Svätá sobota súčasť Svätého týždňa a veľkonočného tridua.
Na Bielu sobotu bol Ježiš Kristus pochovaný v hrobe. Biela sobota je zrejme preto bielou, lebo na veľkonočnej vigílii prijali krst novo pokrstení, ktorí boli zahalení do bieleho rúcha.
Liturgia a obrady Bielej soboty
V tento deň Cirkev zotrváva pri Pánovom hrobe a rozjíma o jeho utrpení, smrti, zostúpení k zosnulým a očakáva jeho vzkriesenie v modlitbe a pôste.
Počas dňa sa nekonajú žiadne veľké obrady ani svätá omša. Liturgia hodín sa často koná aj verejne, po nej sa vyloží, resp. odloží Eucharistia v Božom hrobe. Sväté prijímanie v tento deň možno podávať iba ako viatikum.
V západnej cirkvi je zvykom počas Svätej soboty konať tzv. bdenie pri Božom hrobe. Táto vigília je niekedy nesprávne nazývala liturgia Bielej soboty.
Veľkonočná vigília
Obrady Veľkej noci (ktorými sa začína Veľkonočné obdobie) sa konajú po západe slnka v rámci tzv. Veľkonočnej vigílie (bdenia). Podľa pradávnej tradície je táto noc očakávaním Pána, noc bdenia, zasvätená Pánovi (Ex 12, 42).
Oslava Kristovho zmŕtvychvstania začína Veľkonočnou vigíliou Pánovho zmŕtvychvstania, to znamená v sobotu večer, pôvodne v noci, keď sa začínala aj židovská Pascha (sviatky Židov konané na pamiatku poslednej večere v egyptskom zajatí, keď anjel smrti prešiel okolo príbytkov Izraelitov a neuškodil im, lebo mali veraje dverí pomazané krvou obetného baránka, Ex 12,1-51), teda sviatky, pred ktorými bol Pán Ježiš ukrižovaný.
Katolícka cirkev slávi Veľkonočnú vigíliu Pánovho zmŕtvychvstania ako radostnú slávnosť, znovu sa rozozvučia zvony, ktoré od štvrtka večera mlčali.
Slávenie Veľkonočnej vigílie Pánovho zmŕtvychvstania nemá nikdy začínať pred tzv. horou competens, ktorú určuje západ slnka v dnešný deň. Pápež sv. Ján Pavol II. nariadil, aby sa obrady začínali až po zotmení, teda nie hneď po západe slnka.
Veľkonočná vigília Pánovho zmŕtvychvstania je liturgicky najbohatšia bohoslužba, ktorá sa začínala v sobotu večer, trvala celú noc a končila sa v nedeľu ráno krstom katechumenov. V súčasnosti sú obrady skrátené. Začínajú sa Obradom svetla - požehnaním ohňa a veľkonočnej sviece - paškálom.
Diakon alebo kňaz ju nesú v sprievode do chrámu. Po slovách „Svetlo Kristovo - Bohu vďaka“ sú od nej zapálené ďalšie sviece, ktoré si priniesli veriaci. Kríž vyrytý do sviece je znakom smrti, päť otvorov so vsadenými zrnkami tymiánu symbolizuje Kristove rany a písmená alfa a omega s letopočtom bežného roku hovoria, že Kristus je Pán času i večnosti, počiatok i koniec všetkého.
Procesia s paškálom pripomína slová samotného Krista: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tmách, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8, 12).
Potom nasleduje veľkonočný chválospev, v ktorom sa ospevuje dnešná slávnostná noc, vznešený spôsob nášho vykúpenia a nakoniec prosíme nebeského Otca, aby nám v našom živote svietil svetlom, ktorým je Kristus.
Veľkonočná vigília obsahuje aj ďalšie prvky - bohoslužbu slova (má 3 až 7 čítaní zo Starého zákona, potom slávnostné Aleluja, čítanie z Nového zákona a evanjelium), liturgiu krstu (ak niet krstencov, nasleduje požehnanie vody a obnovenie krstných sľubov), ďalej eucharistickú liturgiu a napokon Eucharistická procesia na oslavu vzkrieseného Pána.
Tradičné zvyky a jedlá
Na Bielu sobotu sa ľudia venovali vareniu a pečeniu obradných jedál. Bola to bravčovina, často sa varila šunka. Vo viacerých oblastiach pripravovali na Veľkú noc jahňa, v južných častiach stredného a západného Slovenska dosiaľ pečú baránka z masy pripravenej z vajec, žemlí a klobásy.
Celý deň gazdinky vypekali mazance a baránky, gazdovia plietli korbáče a deti zdobili vajíčka.
Keď gazdiná vymiesila cesto, neočistila si ruky a išla pohladkať stromy, ktoré mali v tom roku prvý raz zarodiť, alebo ktoré dávali málo ovocia.
Podľa tradície si ľudia stavali a zapaľovali vatry. Podvečer, keď vatry dohoreli, na pole kládli kríže z ohorených drievok a popol z posvätného ohňa sypali do lúky.
Významnú úlohu mal oheň, ktorý sa roznecoval na Bielu sobotu. Novým ohňom zapálili večnú lampu a veľkonočnú sviecu zvanú paškál. Oheň mal mať magicko-ochrannú silu. S uhlíkmi z tohto ohňa sa tri razy obehol dom, aby bol chránený pred povodňou.
Biela sobota bola považovaná za šťastný deň na sadenie a siatie.