Banská Štiavnica, historické mesto s bohatou baníckou minulosťou, sa môže pýšiť aj významnými sakrálnymi stavbami. Medzi ne patrí pôsobivý barokový sakrálny celok a neprehliadnuteľná krajinná dominanta, zaraďujúca sa medzi najkrajšie objekty tohto typu v Európe.
V tomto článku sa pozrieme na históriu farnosti a jej najvýznamnejšie kostoly, ako aj ďalšie sakrálne pamiatky, ktoré zohrávajú dôležitú úlohu v živote mesta a jeho obyvateľov.
Panoráma Banskej Štiavnice.
Farské oznamy a udalosti
Rímskokatolícka farnosť v Banskej Štiavnici zohráva dôležitú úlohu v živote mesta a jeho obyvateľov.
V dňoch 13.-14. septembra sa konala tradičná banskoštiavnická Kalvárska púť. V sobotu sa slávila svätá omša v hornom kostole z titulu Povýšenia svätého kríža. Následne sa v amfiteátri za dolným kostolom uskutočnil koncert slovenského pesničkára Petra Janků pod názvom Svedectvo nádeje. Nedeľná slávnostná svätá omša bola z dôvodu nepriaznivého počasia presunutá do farského kostola Nanebovzatia Panny Márie. Celebroval ju diecézny biskup Mons. Marián Chovanec. Po svätej omši boli všetci pozvaní na záverečné agapé.
V prvý septembrový piatok pán dekan požehnal nový farský ornát s motívom Božského srdca. Následne v ňom pán kaplán slúžil svätú omšu.
Oslava patrónky farského kostola, Panny Márie Nanebovzatej, je zároveň aj oslavou patrónky Farnosti Banská Štiavnica a Mesta Banská Štiavnica. Slávnostnú svätú omšu celebroval ThDr. Pavol Párničan, farár z Farnosti Podhorie. Liturgiu svojimi spevmi doprevádzal farský zbor a spevokol Štiavničan. Zároveň sa na konci sv. omše gratulovalo p.
Kostol Nanebovzatia Panny Márie
Rímskokatolícky farský kostol Nanebovzatia Panny Márie, pôvodne dominikánsky kostol sv. Mikuláša, je najväčším chrámom v Banskej Štiavnici. Jeho história sa delí do niekoľkých etáp, ktoré formovali jeho súčasnú podobu.
Patrocínium kostola je Nanebovzatia Panny Márie, pôvodne sv. Mikuláša.
Prvá etapa: Románska, 1. polovica 13. storočia
Chrám bol vybudovaný v prvej polovici 13. storočia ako trojloďový kostol sv. Mikuláša, biskupa, s architektonicky tzv. „bazilikálnymi“ prvkami s transeptom (priečnou loďou). Svätyňu tvoril chór pravouhlého pôdorysu, ktorý prechádzal do zúženého polygonálneho presbytéria. Priestor svätyne sa do priečnej lode otváral pravdepodobne dodnes zachovaným víťazným oblúkom. Na východe transeptu priliehali polkruhové apsidy (zachovaná je na severnej strane). Západnú časť kostola tvorila empora cez šírku trojlodia so stredovou vežou.
Druhá etapa: Stredoveké prestavby okolo roku 1500
Kostol funkčne patril k priľahlému dominikánskemu kláštoru. Pôvodné tzv. „bazilikálne“ usporiadanie kostola zostalo zachované, na južnej strane bočnej lode a svätyne boli vybúrané veľké gotické okná. Z tohto obdobia pochádza gotický sedlový portál v severnej stene svätyne s torzom nápisu, letopočtom 150?, ktorý spájal kostol s priestormi kláštora, zvyšky rebrovej klenby pravdepodobne zaklenutia krížovej chodby, portálu a fragmenty omietky s iluzívnym kvádrovaním.
Tretia etapa: Koniec 17. storočia
Po požiari v roku 1679 došlo v rokoch 1680 - 1686 k nadstavbe a novému zaklenutiu hlavnej lode, bola zbúraná východná časť pôvodnej románskej svätyne na mieste ktorej vznikla nízka prístavba, zrejme sakristia a presbytérium bolo skrátené do súčasnej podoby. Pôvodný chór sa zachoval, ukončený bol murovaným štítom. V tomto období boli pravdepodobne vystavané bočné veže na západnej strane. Kostol dostal nové zasvätenie (lat. „titulus“) - Nanebovzatie Panny Márie so slávnosťou 15. augusta.
Štvrtá etapa: 1. polovica 18. storočia
Na južnej strane svätyne bola postavená na mieste pôvodnej apsidy dodnes zachovaná sakristia. Bočné lode boli zvýšené, priestor trojlodia získal spoločnú sedlovú strechu, na západnom priečelí bola dobudovaná veža situovaná v osi kostola, s jej dobudovaním súviseli aj úpravy západného štítu.
Piata etapa: Klasicistická prestavba, 19. storočie (1806 - 1840)
Adaptácia po rozsiahlom požiari v roku 1806 zmenila celkové hmotové usporiadanie a výraz stavby a má zásadný význam z hľadiska súčasnej podoby objektu. Znamenala návrat k tzv. bazilikálnemu usporiadaniu trojlodia, klenba strednej lode bola znížená, znížené a novozaklenuté boli bočné lode, stredná loď bola presvetlená oknami nad úrovňou strechy bočných lodí. Obnovená bola klenba svätyne a interiér bol členený pilastrami zdôrazňujúcimi nosné články klenby. Väčšina gotických a barokových okien bola nahradená pomerne širokými oknami s jednoduchými šambránami. Fasády boli členené lizénami a štukovými bosážami. Zavŕšením prestavby bola úprava západného priečelia. Barokové veže boli zbúrané, dominantou sa stala stredná veža vysunutá z roviny fasády. V interiéri sa táto zmena odrazila v obnove klenieb v úrovni empory.
Šiesta etapa: Stavebné úpravy kostola v 20. storočí
Začiatkom 20. storočia boli osadené dnešné okná s vitrážami, opravené omietky (proti vlhkosti bol použitý asfaltový náter), v roku 1910 boli klenby transeptu doplnené freskami J. Kerna, v roku 1934 opravili fasády a došlo k analytickej prezentácii murív a tvaroslovia románskeho muriva pod metodickým vedením Václava Mencla. Rozsiahlejšie opravy - výmena strešnej krytiny, opravené Kernove fresky v transepte z roku 1910, vymaľovaný interiér, opravené fasády boli realizované až v 70. rokoch 20. storočia, fasády boli upravované aj v 20. rokoch tohto storočia (lokálna obnova omietok, farebný náter).
Súčasnosť
V roku 2017 bol vykonaný archeologický výskum presbytéria a vyhotovenie novej dlažby. Dňa 6. mája roku 2018 banskobystrický diecézny biskup Mons. Marián Chovanec posvätil kostol Nanebovzatia Panny Márie a nový oltár z dielne doc.
Architektonická hodnota
Objekt kostola nesie v architektonickom riešení znaky doby svojho vzniku a následného stavebného vývoja. Je príkladom románskeho kláštorného chrámu s trojloďovým tzv. bazilikálnym usporiadaním, ktorý bol neskôr pozmenený neskoršími prestavbami. Neskoršie adaptácie sú dokladom zmien vo funkcii stavby a nových nárokoch na jeho výtvarné stvárnenie. Je dokumentom románskej sakrálnej architektúry celej krajiny aj regiónu.
Kostol bol postavený niekedy v prvej tretine 13. storočia z presne opracovaných kvádrov zeleného andezitu. Presnejšie datovanie jeho vzniku je predmetom viacerých diskusií a doteraz nie je táto otázka vyriešená. Najstaršia písomná zmienka o stavbe, vtedy ešte zasvätenej sv. Mikulášovi, pochádza z roku 1284.
Hodnota historického urbanizmu
Kostol je jednou z urbanistických, historických a architektonických dominánt mesta Banská Štiavnica, s výrazným podielom na charaktere jeho urbanistického jadra. Jeho poloha v tesnej blízkosti križovatky dvoch hlavných komunikácii je tesne zviazaná s formovaním pôdorysu a urbanizmus stredovekého mesta a patrí k dôležitým stavbám, ktoré určovali rozmiestenie zástavby. Chrám spolu s areálom bývalého dominikánskeho kláštora bol druhou dominantou najstaršieho stredovekého mesta - dopĺňal pôvodný farský kostol Panny Márie vybudovaný v dominantnej pozícii na návrší nad mestom (dnes tzv. Starý zámok).
Historická hodnota a hodnota veku
Takmer celá hmota a dispozícia kostola bola postavená v 1. pol. 13. storočia v rámci výstavby pôvodného kostola. Do dnešnej podoby ho formovali ďalšie prestavby, ktoré sú dokumentom významných udalostí v dejinách mesta ako je napríklad odchod dominikánskej rehole a premena pôvodne kláštorného kostola na farský chrám. Súčasná podoba exteriéru kostola je zároveň dokladom metódy obnovy významnej sakrálnej stavby v 30. rokoch 20. storočia, kedy došlo k analytickej prezentácii románskeho muriva a tvaroslovia.
Hodnota zachovania celku
Objekt kostola je zachovaný bez významných priestorových a hmotových rušivých zásahov v svojom pôvodnom prostredí s bezprostredným zeleným okolím vymedzeným murovaným ohradným múrom. Je takmer intaktne zachovaný pôdorysne, hmotovo a dispozičné od doby svojho vzniku - od stredoveku, čo sa výraznou mierou podieľa na jeho vysokej pamiatkovej hodnote a dodáva kostolu výraznú mieru autentičnosti.
Kostol slúži ako farský chrám miestnej farnosti Rímskokatolíckej cirkvi.
Kostol sv. Alžbety Uhorskej
V Banskej Štiavnici je Kostol sv. Alžbety Uhorskej významnou sakrálnou pamiatkou. Vznik špitálskeho Kostola sv. Alžbety Uhorskej sa datuje do polovice 14. storočia. Predchodcom a najstarším špitálom v meste však bola nemocnica aj s hospicom pri dominikánskom Kostole sv. Mikuláša.
Kostol sv. Alžbety Uhorskej v Banskej Štiavnici sa ako kostol mestského chudobinca a nemocnice prvý raz spomína v roku 1397.
Po bitke pri Moháči v roku 1526 a hlavne po obsadení Budína Turkami, pristúpila Banská Štiavnica k budovaniu rozsiahleho dvojitého fortifikačného systému s centrom velenia na Starom zámku. Jeho súčasťou sa stali priechodné a uzatvárateľné vnútorné a vonkajšie brány. Práve preto pôvodná jednoloďová gotická stavba Kostola sv. Alžbety bola v roku 1574 prestavaná na súčasť opevnenia mesta, na Dolnú alebo Krupinsko-antolskú bránu.
Obrannú úlohu stratila Dolná brána začiatkom 18. storočia, po skončení stavovských povstaní a vojny s Turkami. Dolnú bránu preto zbúrali v roku 1879 v súvislosti s rozširovaním cesty a presbytérium slúžilo na skladové účely. V období rokov 1894-1895 ho upravili v neogotickom slohu na kostol s vežičkou nad štítom presbytéria. Zaklenutý bol neogotickou klenbou s hranolovitými rebrami a skosenými hranami, ktorá kopírovala pôvodnú gotickú klenbu. Západná fasáda bola doplnená novým kamenným profilovaným lomeným portálom. Nové drevené vstupné dvere sú doplnené kovovými klopadlami s hlavami levov. V hornej časti podstrešia sa nachádza maľovaný medailón patrónky odetej v rehoľnom odeve, po stranách s rastlinnou ornamentikou.
Oltár v neogotickom slohu navrhol profesor Baníckej a lesníckej akadémie Ladislav Fodor. Vyhotovenie hlavného oltára realizoval významný umelecký rezbár Jozef Krause, ktorý pedagogicky pôsobil v Učebnej dielni na výrobu detských hračiek vo Vindšachte a v oddelení rezbárstva Štátnej vyššej priemyselnej škole v Banskej Štiavnici, bol tiež majiteľom ateliéru na kostolné zariadenia v meste.
V rámci celkového výtvarného riešenia Kostola sv. Alžbety je dominantných 5 farebných vitrážových okien. Vitráže pochádzajú z Nemecka, sú výrobkami firmy Maximilián Auerbach z Berlína.
Neogotická úprava interiéru aj exteriéru Kostola sv. Alžbety mu dodáva jedinečný charakter.
Kostol sv. Jozefa na Štiavnických Baniach
História kostola sv. Jozefa na Štiavnických Baniach je spätá s pôsobením dvoch rádov: jezuitov z Banskej Štiavnice a hieronymitánov, ktorí sem prišli z Tirolska (Rakúsko). Na žiadosť baníkov vybudovali jezuitskú kaplnku na Vindšachte už r.1681, kaplnku sv. Jána a neskôr Kalváriu r.1733 na Hornej Rovni, ale predovšetkým kostol sv. Jozefa s kláštorným komplexom na Vindšachte (1735-l754). Hieronymitáni prišli na Vindšachtu v r.1733 a od 15.4.1735 sa započalo s výstavbou kostola a kláštora.
Kostol sv. Jozefa je jednoloďový barokový kostol s predstavenou vežou. Zo severnej strany prilieha ku kostolu poschodová budova kláštora, v ktorej žiaľ, v 60. - 70. rokoch 20. storočia bol jeden trakt zmenený na vináreň a kino. Jednotný rukopis má aj ostatný mobiliár kostola - kazateľnica s erbami 4 evanielistov a plastikami 4 cirkevných otcov, krstiteľnica je mramorová s medeným víkom a datovaná rokom 1783, pozoruhodné sú i spovedelnice a najmä kostolné lavice s erbami donátorov, autorsky doložené D. Stanettim a rokom 1762. Organ je dokladom vysokej hudobnej kultúry na Štiavnických Baniach.
Už pri prvej cisárskej návšteve bol kostol takmer hotový a slávila sa tu sv. omša, slávnostne vysvätený bol biskupom Antonom Révayom v roku 1754. Rád jezuitov bol zrušený v r. 1773 a rád hieronymitánov r. 1786. Potom p1nil funkciu farského kostola. V 19. storočí došlo k viacerým stavebným úpravám, najmä po požiari 10. 6. 1824, po zásahu bleskom. Kostol dostal novú neorománsku vežu na východnej strane. Kláštorný komplex sa budoval dlhšie obdobie a poskytoval ubytovanie pre cca 15 mníchov v r.
Frauenberský kostol (Kostol Panny Márie Snežnej)
Frauenberský kostol, známy aj ako Kostol Panny Márie Snežnej, patrí k významným sakrálnym pamiatkam mesta Banská Štiavnica.
Pred rokom 2009 sa Frauenberský kostol používal ako príležitostný priestor na rozlúčky so zosnulými - teda v obmedzenom režime ako dom smútku. Táto funkcia však nebola oficiálne inštitucionalizovaná a chýbalo aj adekvátne technické zázemie, ktoré by tomu zodpovedalo. Kostol si prešiel až siedmimi vývojovými etapami.
- V rokoch 1450 - 1480 sa zistilo, že tu predtým stála iná, menšia stavba. Išlo pravdepodobne o pohrebnú kaplnku, postavenú na novom cintoríne, kde sa začalo pochovávať po tom, čo sa zaplnil starý cintorín pri farskom kostole Panny Márie (dnešný Starý zámok). V kaplnke sa slúžili zádušné omše.
- Od 1512 do 1514 bola staršia stavba prestavaná na pohrebnú kaplnku. Zachované kamenárske značky na klenbe a portáli do sakristie naznačujú, že na stavbe pracovali rovnakí kamenári ako na vtedajšej prestavbe kostola Panny Márie.
- Okolo roku 1580 došlo k prestavbe kostola predĺžením jeho lode západným smerom. V predĺženej lodi bol umiestnený na severnej stene aj bočný vstup. V tejto stavebnej etape bol k juhozápadnému nárožiu pristavaný nový múr cintorína, neskôr bol zapojený do systému protitureckého opevnenia mesta.
- V roku 1654 položili základný kameň na výstavbu vežičky, ktorá sa však nezrealizovala. Na začiatku 18. storočia, keď kostol v roku 1717 prevzali jezuiti, urobili niekoľko menších stavebných úprav. Z interiéru aj exteriéru odstránili evanjelické náhrobné nápisy. Vnútri kostola pribudol nový barokový drevený oltár a na strechu pribudla drevená baroková vežička.
- 19. storočie neprinieslo žiadne výrazné stavebné úpravy, pribudol nový neogotický drevený oltár.
- V 20. storočí prešiel kostol viacerými opravami. V roku 1945 bol poškodený delostreleckým granátom - zhorela strecha s vežičkou a zrútila sa klenba hlavnej lode. Počas opráv, ktoré sa skončili v roku 1950, obnovili strechu, klenbu a zamurovali niektoré otvory. V 80. rokoch prebehla obnova fasády, ošetrili sa kamenné časti a v interiéri položili novú keramickú tehlovú dlažbu.
Kalvária Banská Štiavnica
Banská Štiavnica patrila od polovice 18. storočia medzi najväčšie a najvýznamnejšie slobodné kráľovské mestá Uhorského kráľovstva. Štiavnické baníctvo prežívalo svoj zlatý vek. Priaznivé ekonomické pomery umožnili nebývalý kultúrny rozvoj mesta a premeny jeho vonkajšej podoby vrátane vzniku nových umeleckých hodnôt.
Vývoj Kalvárie:
- 13. marec 1744 - magistrát súhlasil s návrhom pátra Františka Pergera SJ o rozšírenie komplexu Kalvárie a poskytol mu aj prvú finančnú podporu vo výške 300 zlatých.
- 22. máj 1744 - Perger požiadal cirkevnú vrchnosť o dovolenie vybudovať kalváriu podľa predložených plánov a o súhlas prijatia patronátu mestom.
- 14. september roku 1744 - základný kameň bol slávnostne požehnaný za prítomnosti veľkého počtu veriacich a kňazstva na sviatok Povýšenia sv. Kríža.
- 14. september 1745 - Horný kostol bol požehnaný a uskutočnila sa v ňom prvá svätá omša, na ktorú prišla procesia z mesta so zástavami. Z poverenia generálneho vikára, biskupa Michala Frivaisa posviacku vykonal a sv. omšu slúžil banskoštiavnický superior jezuitov P. Filip Pez.
- r. 1751 - Na sviatok Najsvätejšej Trojice prišli na Kalváriu aj vzácni hostia, medzi nimi aj cisár František Lotrinský.
- r. 1948 - boli púte štátom „regulované“ a obmedzované.
- r. 1978 - 1981 - sa uskutočnila obnova financovaná zo štátnych prostriedkov, pričom väčšinu prác dobrovoľne vykonali veriaci z Banskej Štiavnice aj širšieho okolia pod vedením miestneho dekana Karola Benovica, SVD.
- r. 2008 - obnovenie činnosti združenia Kalvársky fond. Postupné nadviazanie spolupráce s generálnymi donormi - Nadáciou VÚB, Ministerstvom kultúry SR, World Monument Fundom a SSE a.s.
Stav, v akom sa nachádzala Banskoštiavnická kalvária v polovici prvej dekády 21. storočia, odzrkadľoval nedostatočný záujem verejnosti o osud jednej z našich najvzácnejších barokových pamiatok. Kalváriu nielenže poznačil zub času, ale stala sa aj obeťou ľudskej ľahostajnosti a zloby. Časť jej výtvarnej výzdoby a mobiliáru bola rozkradnutá, iná sa stala terčom vandalov. Bilancia strát kultúrnohistorickej hodnoty Kalvárie v období 1989-2004 je nevyčísliteľná.
Po poslednom ničivom ataku vandalov na jar 2004 sa originálne prvky výtvarnej výzdoby Kalvárie (drevené reliéfy a sochy) síce postupne premiestňovali do bezpečia, ale nejestvovala nijaká ucelená koncepcia ich ochrany a vhodnej prezentácie. To sa stalo hlavným podnetom na usporiadanie výstavy Kalvária v azyle vo výstavných priestoroch Slovenského banského múzea na Starom zámku.
Výstava ponúka jedinečnú možnosť spoznať kompletnú kolekciu drevených reliéfov z kaplniek Kalvárie a drevené sochy z Horného kostola. Diela sú pripisované dielni Dionýza Stanettiho (1710 - 1767), významného barokového sochára, usadeného v Kremnici.
Obnovu, ochranu a znovuoživenie Banskoštiavnickej kalvárie zabezpečuje od začiatku roku 2008 občianske združenie Kalvársky fond, ktoré po viac ako polstoročí nadviazalo na záslužnú činnosť rovnomenného spolku, pôsobiaceho od vzniku Kalvárie až do nástupu komunistického režimu.
Po obnove Dolného kostola, väčšiny kaplniek, revitalizácii celého areálu a množstve ďalších prác, bol v októbri 2018 slávnostne dokončený aj Horný kostol, čím sa ukončila hlavná etapa obnovy. V súčasnosti pracujeme ešte na obnove Stredného kostola a kaplnky Boží hrob, ktorých obnovu môžete naďalej podporiť. Postupne je dopĺňaná aj sochárska výzdoba poškodených alebo odcudzených sôch.
Kalvária je dnes opäť veľmi vyhľadávanou pamiatkou.
Kalvária v Banskej Štiavnici.
Stredný kostol tohto kalvárskeho komplexu je známy aj pod názvom Sväté schody. Schodisko je kópiou schodov, po ktorých kráčal Ježiš Kristus v paláci Poncia Piláta v Jeruzaleme. Originál sa dnes nachádza v Ríme. Náš Stredný kostol prešiel hlavnou etapou obnovy v rokoch 2017-2018, následne sa začala obnova vnútorných malieb. Tá sa z dôvodov nových nálezov a nedostatku financií predĺžila z troch rokov na päť, nakoniec sa práce podarilo ukončiť.
Niektoré časti kostola, hlavne malieb boli v takom zlom alebo zmenenom stave, že niekoľko rokov trvalo, kým reštaurátori prišli na to, čo tam bolo pôvodne vyobrazené. S radosťou sme preto mohli vo štvrtok 23. mája 2024 pozvať verejnosť na otvorenie a požehnanie Stredného kostola. O 18:00 sa začala slávnostná svätá omša. Hlavným celebrantom bol vdp. Michal Baláž, farár farnosti Svätý Anton.
Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej
Rímskokatolícky Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej je dominantou historického centra Banskej Štiavnice na rozmedzí Radničného námestia a Námestia sv. Trojice.
Veľké úspechy a bohatstvo plynúce z banskoštiavnických baní spôsobilo rozvoj umenia a architektúry v druhej polovici 15. storočia. V tomto období už stáli v Banskej Štiavnici 2 chrámy bazilikového typu z 13. storočia, ktoré poukazovali na veľkosť mesta - Farský kostol Panny Márie (terajší Starý Zámok) a dominikánsky Kostol sv. Mikuláša (terajší Farský kostol Nanebovzatia Panny Márie). V meste sa ešte nachádzal gotický špitálsky Kostol sv. Alžbety postavený pri mestskej nemocnici v 14. storočí.
Keďže Farský kostol Panny Márie bol kostolom pre nemeckých ťažiarov, tzv. waldbürgerov a dominikánsky Kostol sv. Mikuláša pre ostatných obyvateľov mesta a mestskú chudobu, Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej bol postavený z kameňa na nezastavanej ploche v samom centre mesta pri radnici v rokoch 1488-1491.
Práce na stavbe boli ukončené v roku 1500 a dokončený kostol vysvätil 16. novembra 1500 Gregor, biskup Severínsky, vikár ostrihomského arcibiskupstva. Kostol je jednoloďový, s neskorogotickou sieťovo-hviezdicovou klenbou, ktorá plynule bez víťazného oblúka prechádza z lode kostola do presbytéria.
Ide tak o ojedinelý typ sakrálnej stavby na Slovensku, v ktorej sa prelínajú princípy doznievajúceho gotického slohu s nastupujúcim renesančným slohom. Klenbové rebrá dosadajú na kamenosochárske figurálne konzoly. Smerom od východu sú na týchto figurálnych konzolách zobrazení anjeli, ktorí nesú znaky Ježišovho umučenia (kríž, šatka, stĺp), ďalej je zobrazená sv. Katarína a sv. Barbora a ostatné figurálne konzoly v západnej časti kostola znázorňujú významných ľudí, ktorí sa pričinili o stavbu kostola (architekt, vedúci stavebnej huty, miestny farár, kazateľ). Na severnej a južnej strane kostola sa nachádza päť bočných kaplniek, ktoré sú o polovicu nižšie ako samotný kostol a sú vložené medzi oporné piliere. Každá kaplnka je zaklenutá iným druhom sieťovej klenby ukončenej konzolami a tiež kamenárska výzdoba okien je v každej kaplnke iná. Na západnej strane kostola bola vybudovaná dvojstupňová neskorogotická empora. Pod kostolom je krypta, do ktorej pochovávali mestských richtárov a bohatých mešťanov.
Ku kostolu bola v roku 1555 pristavaná západná renesančná predsieň. Vchod do kostola z predsiene zdobí kamenný portál, ktorý bol do postavenia predsiene hlavným vchodom do kostola. Nad týmto portálom sa nachádza maľba s trojicou erbov - uhorským, mesta Banská Štiavnica a medzi nimi dole je menší erb hlavného donátora stavby Pavla Rubigalla.