Kresťanská liturgia pohrebu je slávením Kristovho veľkonočného tajomstva, pri ktorom sa Cirkev modlí za svoje deti, začlenené sviatosťou krstu do smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista.
Preto Cirkev ako súcitná matka svojimi modlitbami a prinášaním obety svätej omše chce byť pre zomrelých duchovnou pomocou a pre pozostalých útechou i nádejou v ich žiali, že všetci pokrstení v Krista raz vstanú k novému životu.
Pohrebná liturgia je úzko spätá s prežívaním veriacich. Jej cieľom nie je len modlitba za zomrelého, ale taktiež prebudenie viery a nádeje u členov jeho rodiny a účastníkov pohrebu. Cirkev sa modlí a verí: „Očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku.“ Pohrebné obrady sú posvätným úkonom, pri ktorom Cirkev zveruje Bohu svojich bratov a sestry vo viere, vyznáva svoju vieru a uznáva Božie pôsobenie v živote človeka.
Utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista sú vzorom života kresťana. Obradmi, ktoré sprevádzajú rozlúčku so zosnulými, spoločenstvo veriacich slávi nielen spásu, ktorú pre nás získal Kristus, ale nás aj zjednocuje s príbuznými, priateľmi a známymi, s ktorými zosnulí bratia a sestry prežívali časť svojho života, práce, vzťahov, citov a viery v Boha.
Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii o liturgii vyjadril požiadavku revízie pohrebných obradov takým spôsobom, aby výstižnejšie vyjadrovali veľkonočnú povahu kresťanskej smrti a zároveň zohľadnili tradície miestnej cirkvi (porov. Sacrosanctum concilium, bod 81).
Eucharistia - Srdce Cirkvi
Čo je svätá Eucharistia?
Dnes začíname novú sériu katechéz, ktorá zameria svoj pohľad na „srdce“ Cirkvi, čiže na Eucharistiu. Nesmieme zabudnúť na veľký počet kresťanov, ktorí na celom svete počas dvoch tisícročí dejín odolávali až na smrť, aby bránili Eucharistiu; a koľkí ešte aj dnes riskujú život, aby sa mohli zúčastniť na nedeľnej svätej omši.
V roku 304 počas Diokleciánových prenasledovaní prichytili skupinku kresťanov zo severnej Afriky ako slávili svätú omšu v jednom dome a boli zatknutí. Rímsky prokonzul sa ich pri výsluchu opýtal, prečo tak konali, hoci vedeli, že je to absolútne zakázané. V skutku, Ježiš povedal svojim učeníkom: « Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život.
Títo kresťania zo severnej Afriky boli zabití kvôli sláveniu Eucharistie. Zanechali svedectvo o tom, že kvôli Eucharistii je možné zrieknuť sa pozemského života, lebo ona nám dáva večný život, tým, že nás robí účastnými na Kristovom víťazstve nad smrťou. Je to svedectvo, ktoré dolieha na nás všetkých a žiada si odpoveď, čo pre každého z nás znamená zúčastniť sa na obete svätej omše a pristúpiť k Pánovmu stolu.
Hľadáme ten zdroj, z ktorého „vytryskuje živá voda“ pre večný život? Ten, ktorý robí z nášho života duchovnú obetu chvály a vďakyvzdania a robí z nás s Kristom jedno telo? Druhý vatikánsky koncil bol silne motivovaný túžbou viesť kresťanov k chápaniu veľkosti viery a krásy stretnutia s Kristom. Centrálnou témou, ktorú zdôraznili konciloví otcovia, je liturgická formácia veriacich, nevyhnutná pre skutočnú obnovu.
Eucharistia je úžasnou udalosťou, v ktorej sa Ježiš Kristus, náš život, stáva prítomným. Byť účastný na svätej omši «znamená ešte raz prežiť Pánovo utrpenie a jeho spásonosnú smrť. Je to teofánia: Pán sa sprítomňuje na oltári, aby bol obetovaný Otcovi za spásu sveta» (Homília pri sv. omši v Dome sv. Marty, 10.
Pán je tam s nami, je prítomný. Mnohokrát však ideme [na svätú omšu] a obzeráme sa po veciach a klebetíme medzi sebou, zatiaľ čo kňaz slávi eucharistiu... a neslávime popri ňom. Je tu však Pán! Ak by sem dnes prišiel prezident krajiny alebo nejaká svetovo veľmi dôležitá osoba, je isté, že my všetci by sme boli pri nej blízko, chceli by sme ju pozdraviť.
No pomysli: keď ideš na svätú omšu, je tam Pán! A ty si roztržitý... Je tam Pán! Na toto musíme myslieť. - „Otče, omše sú však nudné“ - „Čo to hovoríš? Že Pán je nudný?“ - „Nie, nie. Nie omša, to kňazi.“ - „Nuž, kiež sa tí kňazi obrátia, ale je to Pán, ktorý je tam. Pochopil si?“ Nezabudnite.
Napríklad, prečo robíme znamenie kríža a skutok kajúcnosti na začiatku omše? To je jedna otázka. A tu by som chcel urobiť malú vsuvku. Videli ste, ako sa deti prežehnávajú? Nevieš čo to robia, či je to znamenie kríža alebo naznačujú niečo iné. Treba naučiť deti dobre sa prežehnať. Tak sa začína svätá omša, tak sa začína život, tak sa začína deň. Význam toho je, že sme vykúpení Pánovým krížom.
A tie čítania počas svätej omše, prečo sú tam? Prečo sa v nedeľu čítajú tri čítania a po iné dni dve? Prečo sú tam? Čo znamenajú liturgické čítania a načo sa čítajú? Alebo, prečo v istom momente kňaz, ktorý predsedá sláveniu, hovorí: „Hore srdcia“? Nehovorí: „Hore naše telefóny, aby sme si urobili fotku!“ Nie, je to nepekná vec! A poviem vám, že mi je z toho veľmi smutno, keď slávim svätú omšu tu na námestí alebo v bazilike a vidím zdvihnuté mnohé telefóny a nielen veriacich, aj niektorých kňazov a aj biskupov. Ale prosím vás! Svätá omša nie je nejaké predstavenie: ideme sa ňou stretnúť s Pánovým utrpením a zmŕtvychvstaním.
Preto kňaz hovorí: „Hore srdcia“. Čo to znamená? Je veľmi dôležité vrátiť sa k základom, znovuobjaviť to, čo je zásadne dôležité, prostredníctvom toho, čoho sa dotýkame a čo vidíme pri slávení sviatostí. Žiadosť apoštola Tomáša (porov. Jn 20,25), aby mohol vidieť a dotknúť sa rán po klincoch na Ježišovom tele, je túžba nejakým spôsobom sa „dotknúť“ Boha, aby sme mu uverili.
To, čo svätý Tomáš žiada od Pána je tým, čo my všetci potrebujeme: vidieť ho, dotknúť sa ho, aby sme ho mohli rozpoznať. Sviatosti vychádzajú v ústrety tejto ľudskej potrebe. A tak prostredníctvom týchto katechéz, ktoré dnes začíname by som chcel spolu s vami znovuobjaviť krásu ukrývajúcu sa v eucharistickom slávení, ktorá keď sa raz odhalí, dáva plný zmysel životu každého človeka. Nech nás Panna Mária sprevádza na tomto novom úseku cesty.
Svätá omša ako dialóg s Bohom
Pokračujeme v katechézach o svätej omši. Pre to, aby sme pochopili krásu eucharistického slávenia, chcem začať s jedným veľmi jednoduchým aspektom: svätá omša je modlitbou, ba viac, je modlitbou „par excellence“, tou najvyššou, najvznešenejšou a zároveň tou „najkonkrétnejšou“. V skutku je stretnutím lásky s Bohom prostredníctvom jeho slova a Ježišovho Tela a Krvi.
Najprv však musíme odpovedať na jednu otázku. Čo v skutočnosti je modlitba? Predovšetkým je dialógom, osobným vzťahom s Bohom. Človek bol stvorený ako bytosť v osobnom vzťahu s Bohom; ako bytosť vo vzťahu, ktorá nachádza svoju plnú realizáciu jedine v stretnutí so svojím Stvoriteľom.
Kniha Genezis tvrdí, že človek bol stvorený na obraz a podobu Boha, ktorý je Otcom, Synom a Duchom Svätým, jedným dokonalým vzťahom lásky, ktorý je jednotou. Keď Mojžiš tvárou v tvár horiacemu kru prijíma povolanie od Boha, pýta sa ho, aké je jeho meno. A čo Boh odpovedá? «Ja som, ktorý som!» (Ex 3,14). Tento výraz v jeho pôvodnom význame vyjadruje prítomnosť a priazeň; a vskutku, hneď nato Boh dodáva: «Pán, Boh vašich otcov, Boh Abraháma, Izáka a Jakuba» (porov. v. 15). Tak aj Kristus, keď povoláva svojich učeníkov, volá ich, aby zostali s ním.
Modliť sa, tak ako každý skutočný dialóg, znamená aj vedieť zotrvať v tichu - počas dialógov sú chvíle ticha -, v tichu spoločne s Ježišom. A keď ideme na svätú omšu, možno prichádzame o päť minút skôr a začíname sa rozprávať s tým, kto je pri mne. Nie je to však chvíľa na klebetenie, je to moment ticha, aby sme sa pripravili na dialóg. Ticho je totiž veľmi dôležité. Pamätajte na to, čo som povedal minulý týždeň: nejdeme na akési predstavenie, prichádzame na stretnutie s Pánom a ticho nás pripravuje a sprevádza. Zotrvajme v tichu spoločne s Ježišom.
A z tajomného ticha Boha vychádza jeho Slovo, ktoré zaznieva v našom srdci. Sám Ježiš nás učí ako je skutočne možné „zotrvávať“ s Otcom a ukazuje nám to svojou modlitbou. Počuli sme to skôr, v čítaní na začiatku audiencie. Ježiš odpovedá, že prvou nevyhnutnou vecou k modlitbe je vedieť povedať „Otče“.
Dávajme si pozor: ak nedokážem povedať „otče“ Bohu, nie som schopný modliť sa. Tak jednoduché. A takto sa musíme naučiť hovoriť „Otče“. Povedať „Otec“, čiže vstúpiť do jeho prítomnosti so synovskou dôverou. Toto je prvý bod: byť pokornými, uznať sa za synov, odpočívať v Otcovi, dôverovať mu. K tomu, aby sme vstúpili do nebeského kráľovstva, je nevyhnutné stať sa maličkými ako deti. V tom zmysle, že deti vedia dôverovať, vedia, že niekto sa o nich postará - o to, čo budú jesť, do čoho sa zaodejú a tak ďalej (porov. Mt 6, 25-32).
Predispozície detí k modlitbe
- Dôvera
- Nechať sa prekvapiť
Druhou predispozíciou, ktorá je tiež vlastná deťom, je nechať sa prekvapiť. Dieťa vždy kladie milión otázok, lebo túži objavovať svet; a žasne dokonca aj nad malými vecami, lebo preň je všetko nové. K tomu, aby sme vstúpili do nebeského kráľovstva, je treba zostať žasnúť. V našom vzťahu s Pánom, v modlitbe, pýtam sa: dovolíme si žasnúť? Alebo si myslíme, že modlitba je hovoriť k Bohu tak ako papagáje? Nie, znamená to dôverovať a otvoriť srdce, aby sme zostali žasnúť. Nechávame sa prekvapiť Bohom, ktorý je vždy Bohom prekvapení? Lebo stretnutie s Pánom je vždy živým stretnutím, nie ako stretnutie z múzea. Je to živé stretnutie, a my ideme na svätú omšu, nie do múzea.
V evanjeliu sa hovorí o istom Nikodémovi (Jn 3, 1-21), staršom mužovi s istou autoritou v Izraeli, ktorý ide za Ježišom, aby ho spoznal; a Pán mu hovorí o nevyhnutnosti „znovu sa narodiť zhora“ (porov. v. 3). Čo to však znamená? Dá sa „znovu sa narodiť“? Toto je jedna podstatná otázka našej viery a toto je túžbou každého skutočného veriaceho: túžba po znovuzrodení, radosť začať odznova. Máme túto túžbu? Každý jeden z nás: Mám túžbu vždy sa znovuzrodiť, aby som stretol Pána? Máte túto túžbu?
V skutku, Pán nás prekvapuje ukazujúc nám, že nás miluje aj v našich slabostiach. «Ježiš Kristus [...] je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta» (1 Jn 2,2). Môžem povedať, že keď pristupujem k svätému prijímaniu na svätej omši, Pán sa stretáva s mojou krehkosťou? Áno! Môžeme to povedať, lebo je to pravda! Pán sa stretáva s našou krehkosťou, aby nás znovu priviedol k nášmu prvému povolaniu: byť na obraz a podobu Boha. Toto je prostredie Eucharistie, toto je modlitba.
Úvodom ku katechéze boli slová sv. «S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa.
Svätá omša ako pamiatka Kristovho paschálneho tajomstva
Pri pokračovaní v katechézach o svätej omši si môžeme položiť otázku: čo je v podstate svätá omša? Svätá omša je pamiatkou Kristovho paschálneho tajomstva. Aby sme pochopili hodnotu svätej omše, musíme predovšetkým chápať biblický význam „pamiatky“. Táto «nie je len spomienkou» - pamiatka nie je čisto len spomienkou - «na minulé udalosti, ale pamiatka ich istým spôsobom sprítomňuje a aktualizuje.
Práve takto chápe Izrael svoje vyslobodenie z Egypta: vždy, keď sa slávi Veľká noc, udalosti exodu sa sprítomňujú pamäti veriacich, aby podľa nich stvárňovali svoj život» (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1363). Ježiš Kristus svojím utrpením, smrťou, zmŕtvychvstaním a nanebovstúpením doviedol Paschu k naplneniu. A svätá omša je pamiatkou tej jeho Paschy, jeho „exodu“, ktorý uskutočnil pre nás, aby nám dal vyjsť z otroctva a voviedol nás do zasľúbenej zeme večného života. Eucharistia nás vždy privádza k vrcholu spásonosnej činnosti Boha: Pán Ježiš, stávajúc sa pre nás rozlámaným chlebom, vylieva na nás celé svoje milosrdenstvo a svoju lásku, ako to urobil na kríži, aby tak obnovil naše srdce, náš život a spôsob budovania vzťahu s ním a s bratmi.
Každé eucharistické slávenie je lúčom toho nezapadajúceho slnka, ktorým je zmŕtvychvstalý Ježiš. Zúčastniť sa na svätej omši, osobitne na nedeľnej, znamená vstúpiť do víťazstva Zmŕtvychvstalého, byť ožiarení jeho svetlom, ohriati jeho teplom. Prostredníctvom eucharistického slávenia nás Duch Svätý robí účastnými na Božom živote, ktorý je schopný premeniť celú našu smrteľnú existenciu. A pri jeho prechode zo smrti do života, z času do večnosti, Pán Ježiš pri konaní Paschy berie so sebou aj nás.
Pri svätej omši sa uskutočňuje Pascha. Pri svätej omši sme s Ježišom, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, a on nás posúva vpred, k večnému životu. V omši sa spájame s ním. Ba ešte viac, Kristus žije v nás a my žijeme v ňom: «S Kristom som pribitý na kríž» - hovorí svätý Pavol. «Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa» (Gal 2, 19-20). Naozaj, jeho krv nás oslobodzuje od smrti a od strachu z nej.
Oslobodzuje nás nielen z nadvlády fyzickej smrti, ale aj z duchovnej smrti, ktorou je zlo, hriech, a ktorá nás ovládne zakaždým, keď padáme za obeť hriechu, či už nášho, alebo iných. Kristus nám naopak život prinavracia; Kristus je plnosťou života a keď sa konfrontoval so smrťou, navždy ju zničil: «Svojím zmŕtvychvstaním premohol smrť a obnovil život» (Štvrtá eucharistická modlitba). Kristova Pascha je definitívnym víťazstvom nad smrťou, lebo on premenil svoju smrť na najvyšší skutok lásky. Zomrel z lásky! A v Eucharistii nám chce komunikovať túto svoju veľkonočnú, víťaznú lásku.
Ak je Kristova láska vo mne, môžem sa plne darovať druhému, vo vnútornej istote, že ak by ma ten druhý azda zranil, ja nezomriem; ináč by som sa musel brániť. Mučeníci darovali život práve v tejto istote o Kristovom víťazstve nad smrťou. Len ak zakúsime túto Kristovu moc, moc jeho lásky, sme skutočne slobodní darovať sa bez strachu. A toto je svätá omša: vstúpiť do tohto Ježišovho utrpenia, smrti, zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia.
A keď ideme na svätú omšu, akoby sme išli na Kalváriu, je to to isté. Len si pomyslite: keby sme išli na Kalváriu - zapojme svoju predstavivosť - a sme v tej chvíli tam, vediac, že ten muž je Ježiš... No dovolili by sme si baviť sa medzi sebou, fotiť, robiť tak trochu divadlo? Nie! Pretože to je Ježiš! Určite by sme boli v tichu, v plači a aj v radosti, že sme zachránení. Keď vstupujeme do kostola, aby sme slávili svätú omšu, pomyslime na toto: vstupujem na Kalváriu, kde Ježiš dáva za mňa svoj život. Myslím, že teraz je jasnejšie ako sa Veľká noc sprítomňuje a uskutočňuje zakaždým, keď slávime svätú omšu, čiže zmysel pamiatky.
Účasť na Eucharistii nám dáva vstúpiť do Kristovho paschálneho tajomstva, dáva nám prejsť spolu s ním zo smrti do života, čiže [sme tam] na Kalvárii. Svätá omša znamená zopakovať Kalváriu, nie je to nejaké divadlo.
Nedeľná Eucharistia - Stredobod života Cirkvi
Nedeľné slávenie Eucharistie je stredobodom života Cirkvi (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2177). Toto už od začiatku chápali Ježišovi učeníci, ktorí slávili eucharistické stretnutie s Pánom v ten deň týždňa, ktorý Židia nazývali „prvým v týždni“ a Rimania „dňom slnka“, lebo v ten deň Ježiš vstal z mŕtvych a zjavil sa učeníkom, hovoriac s nimi, jediac s nimi, darujúc im Ducha Svätého (porov. Mt 28,1; Mk 16,9; Lk 24,1.13; Jn 20,1.19), ako sme to počuli v biblickom čítaní. Aj veľké zoslanie Ducha Svätého na Turíce nastalo v nedeľu, päťdesiaty deň po Ježišovom zmŕtvychvstaní. Z týchto dôvodov je pre nás nedeľa svätým dňom, posväteným eucharistickým slávením, živou prítomnosťou Pána medzi nami a pre nás.
Je to teda svätá omša, ktorá robí nedeľu kresťanskou! Kresťanská nedeľa sa „točí“ okolo svätej omše. Niektoré sekularizované spoločnosti stratili kresťanský zmysel nedele osvetlenej Eucharistiou. Toto je škoda! V týchto kontextoch je nevyhnutné oživiť toto vedomie, aby sme znovu obnovili význam oslavy, význam radosti, farského spoločenstva, solidarity, odpočinku posilňujúceho dušu i telo (porov. KKC, 2177-2188). Týmto všetkým veciam nás nedeľu čo nedeľu vyučuje Eucharistia.
Preto chcel Druhý vatikánsky koncil zdôrazniť, že nedeľa «je prvotným sviatočným dňom a tak ho aj treba predkladať a odporúčať nábožnosti veriacich, aby sa zároveň stal dňom radosti a odpočinku od práce» (Konštit. Nedeľný odpočinok od práce v prvých storočiach neexistoval - je to špecifický prínos kresťanstva. Na základe biblickej tradície Židia odpočívajú v sobotu, zatiaľ čo v rímskej spoločnosti sa v rámci týždňa nepočítalo s dňom odpočinku od služobných prác. Bez Krista sme odsúdení na ovládnutie únavou každodennosti, s jej starosťami a strachom o zajtrajšok. Nedeľné stretnutie s Pánom nám dodáva silu prežívať prítomnú chvíľu každého dňa s dôverou a odvahou, ako aj kráčať vpred s nádejou.
Eucharistické spojenie vo svätom prijímaní s Ježišom - vzkrieseným a žijúcim naveky - anticipuje tú ... odpustenie hriechov (Rímsky misál, s. 1109) alebo Za dar lásky (Rímsky misál, s. Lekcionár V., s. 635; s. pokánia, s. Modlitby veriacich, s. 327 (č. 296) alebo s. jednotu kresťanov (Rímsky misál, s. (Rímsky misál, s. povolania (Rímsky misál, s. kresťanov: Lekcionár V., s. veriacich, s. 331 (č. na kňazský stav: Lekcionár V., s. 423; Modlitby veriacich, s. 329 (č. povolania: Lekcionár V., s. 423; Modlitby veriacich, s. 330 (č. z nedele Dobrého pastiera (s. ) alebo Za jednotu Cirkvi (s. pokánia, s. poďakovanie Pánu Bohu (Rímsky misál, s. 1106) alebo Na poďakovanie za úrodu (Rímsky misál, s. Lekcionár V., s. Modlitby veriacich, s. 332 (č. prijal za svoje deti a pri oltári nám dáva záloh večnej spásy.