Ak je pravdivé heslo, že len ten národ má pevnú nádej do budúcnosti, ktorý si váži a ctí svoju minulosť, pribinovské oslavy naplňujú nás radosťou i pevnou nádejou, lebo Slovensko a slovenský ľud vykonal statočne svoju mravnú povinnosť voči skvelej pamiatke prvého historicky známeho kniežaťa Pribinu a voči pamiatke prvého kresťanského chrámu.
Vystúpenie slovenského ľudu môžeme smelo označiť za víťazstvo ducha nad hmotou. Rázna odpoveď padla z desaťtisícových zástupov oproti všetkým, ktorí vývoj osudu národov odvádzajú a vysvetľujú jedine z motívov hmotárskych, utilitaristických.
S radosťou konštatujeme, že nitrianske slávnosti vyznely ako mohutne manifestovanie za katolícku myšlienku. Pred očami majúc svoj zásadný program - slúžiť katolicizmu a slovenskému nacionalizmu - radosť naša z nitrianskych slávnosti sa zvyšuje, keď konštatujeme, že Slováci neobyčajným entuziazmom a nadšenosťou prišli uctiť a hold vzdávať pamiatke uvedenia kresťanstva k nám.
Sme presvedčení, že táto mohútna manifestácia je verejným vyznaním viery nášho národa. Nemáme obavy o osud národa, dokiaľ bude tak vyznávať svoje presvedčenie, ako to urobil v Nitre. Veď tu hovoril jasne, že kresťanský duch a Cirkev je to, čo povznáša národy k vyšším cieľom mravnej vyspelosti. S ňou ideme teraz a chceme ísť vždy na búrlivej ceste dejín v ústrety zahalenej budúcnosti.
Tak úfame, že náš národ uvedomí si trvalé pri tomto dejinnom dátume pokyn svojich dejín - ako o tom osvedčil sa veľkolepým uctením pamiatky dejinnej.
Prezreteľnosti Božskej za svoje vzkriesenie vďačný národ slovenský, z príležitosti osláv pamiatky kniežaťa Pribinu a prvého podlá mena známeho kresťanského chrámu na území Strednej Európy, zahĺba sa dnes do svojej 1100-ročnej minulosti: štúdiumom starých archívov, šlabikovaním skrovných pergamenových záznamov o živote kniežaťa Pribinu a národa jeho slovenského, chceme počuť rytmus vtedajšieho sveta a vycítiť pulz zapadnutého života kým žili predkovia naši pod vedením kniežaťa Pribinu.
Vynášame dávnu minulosť, tisícročím zanesenú, na hladinu, oku a duchu ľudskému prístupnú, a hoci je v tejto práci mnoho neistého, mnoho nejasného, v duchu našom predsa len rozozvučí sa ten majestátny chorál dávnej minulosti, ktorý spieva nie o tom. či bol Pribina ako človek malý alebo veľký, či bol chrám jeho rozmerov takých alebo inakších, či bol ľud jeho kmeňom a či národom, lež spieva o veľkosti myšlienok, v službách ktorých Pribina a jeho národ stál, a myšlienky, ktoré zabezpečil y Pribinovi pamiatku večnú, a národu slovenskému život i vzkriesenie po 1000-ročnej zapadlosti.
Pribina priviedol národ svoj do veľkej rodiny kresťanskej tak, ako to vtedy temer všetci náčelníci svojich kmeňov učinili, čím nielen zachránil národ svoj pred zánikom, ale zabezpečil národu svojmu život i do ďalekej budúcnosti.
Nacionalizmus je ten novodobý princíp politický, ktorý sústreďuje všetky hybné sily k uplatneniu sa a k všemožnému rozvoju každého národa. K tomuto menu sa pripájajú tie skvelé výkony novej doby na poli netušeného rozkvitu jednotlivých národov, ovenčeného heroickým obetovaním sa jednotlivcov za slávu a česť svojho národa.
A predsa, ako snaha jednotlivcova po individuálnom postupe nie je možná bez lásky k sebe, tak ani práca za povznesenie národa nie je dobre predstaviteľná bez lásky k národu, bez nacionalizmu, ako ho chápe Cirkev. Tento nacionalizmus miluje svoje bez toho.
Na prvý pohľad tak sa zdá, akoby katolicizmus a nacionalizmus znamenaly dva protivné póly, medzi ktorými niet vyrovnania, ani stretnutia. Oproti tomuto nacionalizmus je súhrn myšlienok citov a snáh. ktoré v niektorom Bohom stvorenom národe žijú, ktoré sa zakladajú na určitej krajine, na určitých dejinách, na zvláštnych telesných i duševných vlastnostiach.
Katolicizmus je teda univerzalita. ktorá zahrňuje svet, ľudstvo a Cirkev ako formu. Či sú teda katolicizmus a nacionalizmus protivnými pólami? Tvrdíme a hlásame, že nie. Či možno teda takto položiť otázku: katolicizmus alebo nacionalizmus? Popierame to čo najdôraznejšie. Či patria teda tieto dva pochopy jedon k druhému? Tvrdíme a hlásame: áno.
Boh stvoril svet v jeho jednotnej spolupatričnosti a v jeho rozmanitej rozčlenenosti. rasy, zakladajúce sa na rozličnom podklade klimatickom, biologickom, psychologickom, etnografickom. Rozmanité úseky sveta sú dielom Božím a menujú sa krajinami, rozličné rasy sa menujú národami a sú tiež dielom Božím; následkom toho ako záujem o celok, označený univerzalizmom, je úmyslom Božím, nie menej slobodno hodnotiť záujem o čiastku etnografickú, o národ, ktorý záujem menujeme nacionalizmom.
Je teda organické spojenie medzi nacionalizmom a katolicizmom, a rozpory medzi dvoma pochádzajú len z nesprávneho chápania jedného alebo druhého. Preto nie div, že jednotlivé národy pri všetkom svojom snažení po individuálnom živote nachádzaly vždy nielen porozumenie, ale i ochranu svojej svojráznosti v katolicizme, ktorý ako vo výchove jednotlivca, všetko svoje ťažisko zakladá na individuálnom svedomí jednotlivca, - takže za praktickú normu večného zákona Božského považuje individuálne svedomie jeho, cez ktoré sa zjavuje univerzálna vôľa Božia. - tak i v univerzalite všeľudskej dbá o individualitu národnú, čo rozhodujúceho činiteľa v okruhu prirodzenom.
A ako láska k sebe nachádza správnu orientáciu a obsahové prehĺbenie v tom, že upravuje sa do rozmerov lásky k bližnému, teda všetkých ostatných ľudí. tak i láska k jednotlivému národu, podložená katolíckym univerzalizmom, získava na intenzite, lebo týmto dostáva sa jej overenia Božského. Pravý nacionalizmus prirodzeným vývinom prichádza k univerzalizmu a vtedy si zachová i svoju pravú individualitu, keďže univerzalizmus nie je rušením individualít, ale ich zachovaním a organickým spojením.
Že je tomu tak. vidieť zo zamknutia nacionalizmu pod dusivou sférou internacionalizmu, ktorý nezbadane skízne sa s podkladu národa, stáva sa strechou nad podkladmi celkom iného druhu, než z ktorého vychádzal. Katolicizmus teda nacionalizmus nevylučuje, ale ho predpokladá, následkom čoho nezatracuje ho, lež ho imperatívne prikazuje. Nacionalizmus v katolicizme nezaniká, ale práve ožíva, lebo zapnutím sa do šírky univerzálnej chránený je pred spotvorením sa v šovinizmus, práve tak. ako láska k sebe tým, že je položená na mieru lásky k bližnému. ubráni sa zavrhnutiu sa v egoizmus.
Toto spravil národu slovenskému Pribina, preto mu je vďačný národ jeho slovenský, lebo si je dobre toho vedomý, že tomuto svojmu nacionalizmu môže ďakovať svoje jestvovanie. Neprebudený k svojmu národnému povedomiu, bol by sa vlial do súsedných príbuzných národov, a nepozdvihnutý k univerzalite katolíckej, bol by sa stal nenávideným súsedom, vzbudzujúc žiarlivosť susedov do tej miery, že by vyhubenie naše nikto nebol pokladal za hriech.
Týmto nacionalizmom vedený slovenský národ zachoval sa cez tisícročie, udržal si svoje územie, pestoval si svoju írečitú reč, rozvíjal svoju kultúru pod blahodarnou ochranou katolíckej Cirkvi. Preto nie je to náhodou, ale historickou kontinuitou, keď slovenský národ po svojom vzkriesení práve v katolíckej čiastke tak húževnate pridržiava sa národnej samobytosti, keď práve katolícki Slováci tak ostražité bránia si čistotu reči, i keď pre svoju etnografickú zvláštnosť vymedzujú všetkými možnými prostriedkami i geografickú a topografickú základňu pod menom Slovenskej Krajiny, so všetkými životnými podmienkami pre chlieb i kultúru synov slovenského národa.
A nielen že nevidí v tom protirečenie, keď v budúcnosti práve pod egidou katolíckej univerzality bude sa pridržiavať svojej národnej individuality, ba práve z tisícročnej svojej minulosti čo príkaz katolíckej univerzality bude pre seba vykladať oduševnene pestovanie svojej národnej svojráznosti.
A dejinách všetkých národov práve tak, ako v dejinách našich od čias Pribinových, skvele uplatňuje sa pravý univerzálny charakter katolicizmu, ktorý národy nikdy nezotročoval, ale ich k plnému rozvinutiu ich národného charakteru všemožne dopomáhal. Katolikum. ktorý národ zotročiť, svojráznosti pozbaviť chce, je sám otrokom štátnej nadvlády a prestal byť univerzálnym, akým ho sám Boh mať chce.
Pribina stal sa kresťanom, vybudoval vo svojom sídle v Nitre kresťanský chrám ako stredište, odkiaľ má vychádzať učenie Kristovo po jeho národe, aby národ ten učením Kristovým riadil sa vo všetkom svojom snažení.
Ľudia na vyššom stupni vývinu nie sú schopní sami od seba a každý na seba ponechaný vyhovieť svojim potrebám. Je preto potrebou ľudskej prirodzenosti, a ako taká je teda vôľou Božou, sriaďovať štát. aby to. čo nemôže vykonať jednotlivec, ani rodina, ani stav, prekonal štát. Štát doplňuje jednotlivca, rodinu, i stav, a nie vylučuje alebo pohlcuje.
Prv. než štát bol. boli jednotlivci, rodina i stavy, ktoré aj bez štátu môžu žiť, ba i cieľ svojho jestvovania dosiahnuť: ale vyšší stupeň vývinu vyžaduje doplniť sily ľudskej prirodzenosti pomocou ľudskej organizácie štátnej. Organizácia štátov je teda organicky spojená s Bohom, s vierou, čo i z toho vidieť, že dotiaľ prekvitá, dotiaľ funguje bezchybne, kým od tohoto svojho životného koreňa sa neodtrhne.
Z tohoto organického spojenia štátu s Bohom jasne vyplýva i postavenie a uplatnenie sa náboženstva, menovite cirkvi katolíckej v štátnom organizme. Zástoj katolicizmu v štáte je ten istý, aký zaujíma v živote jednotlivca. Jednotlivec nie preto pestuje a zachováva náboženstvo, aby mu prevzalo jeho povinnosti a konalo jeho práce; náboženstvo je tu nie na to, aby mu prinieslo hmotné výhody a vonkajšie úspechy. Štátu náboženstvo nesľubuje rozšírenie jeho hraníc a ...
Liturgické hnutie a pápež Pius XII.
Moderní liturgickí reformátori pripravovali základy budúcej liturgickej revolúcie s veľkým nadšením už na začiatku 50. rokov 20. storočia. Mnohí vtedajší predstavitelia Cirkvi nezdieľali toto nadšenie. Napríklad reformy obradov Svätého týždňa, z obdobia rokov 1951 až 1955, boli považované za problematické zo strany mnohých biskupov, kňazov a laikov.
Mons. Léon Gromier považoval reformy obradov Svätého týždňa za „nesmiernu stratu a urážku histórie“, a za „akt vandalizmu“. Akým spôsobom prenikli tieto revolučné tendencie do Cirkvi?
Pred zahájením rozhodujúceho útoku proti tradičnej rímskej liturgii bolo potrebné najprv spochybniť a narušiť stáročia trvajúce prejavy zbožnosti katolíckeho ľudu. Tradičné katolícke pobožnosti pomáhali spevniť katolícke presvedčenie a vynikajúco dopĺňali tradičnú rímsku liturgiu. Liturgickí reformátori pracovali preto rafinovaným spôsobom najprv na rozdelení týchto dvoch pilierov katolíckeho života.
Títo mocní nepriatelia katolíckej pravovernosti šírili názory, podľa ktorých katolícke ľudové pobožnosti sú nežiaducim konkurentom tradičnej rímskej liturgie.
Interiér opátstva Maria Laach
Pápež Pius XII. nesúhlasil s tvrdením, že jedine liturgické obrady majú hodnotu pre katolíkov. Liturgické hnutie však šírilo aj ďalšie klamlivé názory, podľa ktorých sa katolíci uchyľujú k pobožnostiam len preto, že sa odcudzili skutočnej bohoslužbe Cirkvi z dôvodu nedostatku „aktívnej účasti“.
Moderní liturgickí reformátori považovali ľudové pobožnosti za primitívny prežitok zo starých čias, ktorý podľa nich je „sacharínovo presladený“, „sentimentálny“ a „individualistický“. Ďalším dôvodom pre toto pyšné pohŕdanie bolo aj to, že ľudové pobožnosti predstavovali prekážku pre ekumenizmus, keďže protestanti odmietali tieto ľudové pobožnosti.
Možno považovať za iróniu, že predstavitelia liturgického hnutia bojovali proti tradičným katolíckym pobožnostiam so zreteľom na postoje protestantov, ktorí po nástupe reformácie prenasledovali katolíkov, a vymazali tieto pobožnosti z verejného a súkromného života. Zmienení liturgickí reformátori zámerne nepočúvali stanoviská pápežov k významu týchto pobožností, ktoré aj v Anglicku prekvitali pred nástupom reformácie.
Stavitelia základov budúcej liturgickej revolúcie vedeli, že tradičné katolícke pobožnosti spevňujú bariéru, chrániacu katolíkov pred prijímaním akýchkoľvek revolučných myšlienok. Medzi tieto revolučné zámery, šírené liturgickými reformátormi, patril „ekumenizmus“ a „sociálna obnova“, zodpovedajúca extrémnym ľavicovým myšlienkam „sociálnej spravodlivosti“.
P. Louis Bouyer, so zreteľom na tradičné katolícke pobožnosti, v roku 1955 konštatoval: „Tieto pobožnosti sa rozvíjajú, keď ľudia už nie sú v kontakte s autentickým duchom liturgie. (…). Nemôžete súčasne oslavovať Krista, akoby bol maličkým dieťaťom v jasličkách, a klaňať sa Mu ako vzkriesenému Pánovi. (…). Nemôžete kombinovať mystiku sústredenú na Ježiša ako „Väzňa svätostánku“ so slávením Eucharistie ako spásneho Tajomstva. (…). Nemôžeme dúfať v návrat k živej liturgii, kým sa sústreďujeme na tieto pobožnosti, a dokonca ich posilňujeme.“
Liturgickí reformátori šírili svoje postoje do celého katolíckeho sveta a vyvolávali presvedčenie, že katolícke ľudové pobožnosti sú skazonosné, resp. že predstavujú chorobu, ktorú treba odstrániť, alebo aspoň mať pod kontrolou. Avšak dejiny liturgického hnutia potvrdili, že zámer vykoreniť katolícke ľudové pobožnosti ničil nielen túto formu zbožnosti, ale aj zbožnosť samu.
C. Byrneová uvádza, že všade, kde došlo k likvidácii katolíckych tradícií, liturgických alebo neliturgických, vzniklo prázdne miesto, ktoré zaplnili aktivity sekulárnej povahy, bez zmyslu pre posvätnú úctu. Nová omša, otvárajúca dvere prenikaniu svetského ducha, je toho dôkazom.
Je otázne, či „pokrok“ podľa slov tohto pápeža predstavuje rovnaké skutočnosti a ciele, ktoré ako pokrokové chápali liturgickí progresivisti. Neskorší vývoj preukázal, že skutočným zámerom týchto vplyvných ľudí v Cirkvi bolo nahradenie tradičnej rímskej liturgie celkom novým výtvorom, založeným na „aktívnej účasti“ laikov, a zameraným na človeka.
Podľa C. Byrneovej tieto reformy znamenali významný bod obratu vo vývoji liturgie Cirkvi. Tzv. „pastoračná liturgia“, zameraná na prispôsobenie obradov prevládajúcej mentalite moderného človeka, dostala prednosť pred objektívnou liturgickou tradíciou Cirkvi.
P. A. Bugnini vo svojej knihe Liturgická reforma (1948 - 1975) z roku 1990 priznal, že liturgické hnutie s podporou pápeža Pia XII. „nabralo svoj skutočný kurz, kurz pastoračného záujmu, a vrátilo sa teda k ideálu, ktorý malo na počiatku“.
Takéto tvrdenia vytvárali dojem, akoby Duch Svätý v raných dejinách Cirkvi opustil katolícku liturgiu, a až vďaka modernému liturgickému hnutiu v 20. storočí, a jeho „pastoračnému prístupu“, sa mohol do nej vrátiť. Týmto spôsobom v Cirkvi nastúpilo obdobie znevažovania a špinenia posvätného liturgického dedičstva, čo bolo nepredstaviteľné v predchádzajúcom období.
Pápež Pius XII. podľa C. Byrneovej pozitívne vnímal tento nový „pastoračný prístup k liturgii“ a domnieval sa, že nesie pečať Božieho súhlasu. Tento predpoklad vyplýva aj z jeho slov, adresovaných účastníkom Kongresu v Assisi, v ktorých moderné liturgické hnutie považoval za „znamenie riadenia Božej prozreteľnosti pre súčasnú dobu“ a za „hnutie Ducha Svätého v Cirkvi“.
Stotožňovanie činnosti moderných liturgických reformátorov so zámermi Božej prozreteľnosti prirodzene vytvára atmosféru neobmedzenej moci a neprípustnosti kritiky týchto vplyvných ľudí v Cirkvi.
Pápež Pius XII. bol pravdepodobne pod vplyvom liturgických progresivistov a „skupinového myslenia“ už v čase, keď v roku 1946 zriadil Pápežskú komisiu pre všeobecnú reformu liturgie. Uvedenú komisiu obsadil v roku 1948 osobami, z ktorých väčšinu tvorili progresivisti.
Pápež Pius XII. zjavne preceňoval poctivosť šíriteľov myšlienky o nevyhnutnosti liturgickej reformy, ktorí pohŕdali liturgickým dedičstvom Cirkvi. Akoby naivne veril, že manipulácia s „lex orandi“ a jeho ovládanie v záujme „pastoračnej výhodnosti“, je možná aj bez následného poškodenia „lex credendi“.
Pápež Pius XII. pomohol modernému liturgickému hnutiu dostať sa zo svojho okrajového postavenia v Cirkvi, spojeného často s nedovoleným liturgickým experimentovaním. Následne došlo k situácii, v ktorej práve obrancovia tradičnej rímskej liturgie a nemennej katolíckej náuky boli stále častejšie označovaní ako „extrémisti“.
Rozhodujúci význam v procese prípravy liturgickej revolúcie malo rozširovanie a prijímanie postoja, podľa ktorého tradičná rímska liturgia predstavuje pre moderného človeka neprijateľnú a extrémnu pozíciu. Predstavitelia Cirkvi a veriaci laici, ktorí podľahli tejto rafinovanej propagande, mohli napokon súhlasiť s plánom, ktorý bol neprijateľný pre katolíkov v celých cirkevných dejinách.
Tento plán zodpovedal túžbam všetkých odvekých nepriateľov Cirkvi, túžiacich po odstránení tradičnej rímskej liturgie. Táto starobylá liturgia dokonalým spôsobom vyjadrovala tradičnú a nemennú katolícku náuku pre väčšinu katolíkov v pozemskom svete, ktorý je celý v moci Zlého (porov. 1Jn 5,19).
Pápež Pius XII. bol obklopený liturgickými progresivistami, ktorí získali v Cirkvi aj značné mocenské postavenie práve počas jeho pontifikátu. Bolo zjavné, že tento pápež sa rozhodol dôverovať v značnej miere zámerom predstaviteľov moderného liturgického hnutia. Vo svojej zmienenej alokúcii z roku 1956 konštatoval:„Zdá sa Nám, vo všeobecnosti, že dnešný postoj liturgických kruhov k minulosti je dokonale zdravý: existuje výskum, seriózne štúdium, oddanosť tomu, čo si ju skutočne zaslúži, bez toho, aby sa upadalo do extrémov.“
Vyššie uvedený názor pápeža Pia XII. rozhodne nezdieľal napríklad Mons. Léon Gromier, francúzsky kanonik Baziliky svätého Petra v Ríme, konzultor Posvätnej kongregácie pre obrady a liturgista. Tento liturgický expert považoval reformy obradov Svätého týždňa z obdobia rokov 1951 až 1955 za „nesmiernu stratu a urážku histórie“, a za „akt vandalizmu“.
Pápež Pius XII., zjavne pod vplyvom pôsobenia techniky „triangulácie“, prijal pozíciu, do ktorej sa dostal aj napriek svojim varovaniam pred nebezpečenstvom zmien vo viere prostredníctvom liturgie.
Súčasne sa vytvorila atmosféra umožňujúca prezentovať radikálne plány liturgických reformátorov v medzinárodne známych časopisoch, ako napríklad Orate Fratres, Ephemerides Liturgicae a La Maison-Dieu.
Letecký pohľad na opátstvo Maria Laach
C. Byrneová zdôrazňuje, že progresívni biskupi v liturgickom hnutí chápali dôsledky dekrétu MR jasnejšie, než mnohí „konzervatívci“, ktorí stáli mimo toto hnutie. Tento dokument bol formulovaný akoby „šifrovaným jazykom“, ktorého význam väčšina verejnosti nechápala, ale ktorý určitá skupina ľudí prijala ako jasnú výzvu pre pokračovanie vo svojich zámeroch.
Liturgickí reformátori zachytili „podprahovú informáciu“ dekrétu MR veľmi zreteľne. Pochopili, že musia brániť hranice reformovaných obradov proti akejkoľvek konkurencii katolíckych tradicionalistov, snažiacich sa zachrániť a zachovať katolícke ľudové pobožnosti. „Zakódovaná správa“ bola skrytá v zdanlivo jasnom tvrdení, že liturgia je dôležitejšia, než pobožnosti.
Reakcia väčšiny kňazov, ktorá bude založená na odpore voči tradičným katolíckym pobožnostiam, vplyvom tejto podprahovej a rafinovanej propagandy, bola len otázkou času.
P. A. Bugnini bol veľmi razantný v šírení zámerov liturgického hnutia, avšak tieto zámery nezodpovedali vôbec predstavám väčšiny biskupov vtedajšieho sveta. Napríklad presadzoval plány na zmeny v Rímskom breviári, ktoré so súhlasom pápeža Pia XII. realizoval v roku 1955 pod zámienkou „väčšieho zjednodušenia“.
Archívy zmienenej kongregácie uvádzajú, že väčšina biskupov chcela zachovať vtedajší stav Posvätného ofícia. Podľa stanoviska jedného z biskupov, ktorý mal zastupovať údajne až 92 % biskupov, títo biskupi sú spokojní s existujúcim Rímskym breviárom.
Význam kláštorov v dejinách
Kláštor sa v prípade kresťanského kláštora používa v širšom význame spravidla na označenie sídla každej rádovej komunity, v užšom význame na označenie len sídel rímskokatolíckych mužských alebo ženských reholí (podľa Kódexu kánonického práva rehoľný dom), napr. benediktínov, cisterciánov a augustiniánov, jestvujú však aj osobitné názvy, napr. sídlo kartuziánov sa nazýva kartúza.
Kláštorné spoločenstvo tvoria mnísi alebo mníšky, ktorí zložili rehoľný sľub (sľub chudoby, čistoty a poslušnosti), ako aj mnísi-laici. Nosia rehoľné rúcho (habit, rehoľný odev) a žijú v uzavretom priestore (klauzúra; z latinského claustrum = uzatvorený priestor, odtiaľ aj termín kláštor).
Život mníchov v kláštoroch patriacich rímskokatolíckej cirkvi sa v závislosti od príslušnosti k reholi riadi osobitnými pravidlami (regula); prvú regulu vypracoval Bazil Veľký (pol. 4. stor., dodnes sa ňou riadia komunity na kresťanskom Východe), ďalšie sv. Augustín, biskup v meste Hippo Regius (zač. 5. stor.) a Benedikt z Nursie (pol. 6. stor.).
Základnými pravidlami života v kláštore, v súčasnosti upraveného Kódexom kánonického práva, sú modlitby, rozjímanie, askéza a vzdanie sa svetských cieľov a pôžitkov.
Samostatný (autonómny), z hľadiska kánonického práva od jurisdikcie diecéznych biskupov nezávislý kláštor (podlieha priamo Sv. stolici) sa u cisterciánov, benediktínov a premonštrátov nazýva opátstvo (jeho predstavený opát alebo nižší prelát, predstavená, resp. Vo vých. cirkvách neexistujú mnohoraké mníšske rehole ako na Z, život mníchov v každom kláštore je regulovaný zakladajúcou listinou (typikon); podľa zakladateľa môžu byť kláštory cisárske, patriarchálne (stauropegiálne), biskupské, súkromné alebo nezávislé.
Jestvujú osobitné mužské a ženské kláštory, v minulosti výnimočne vznikali aj tzv. dvojkláštory - podvojné kláštory (v jednom kláštore žili rehoľníci i rehoľníčky, ale v oddelených častiach), ktoré umožňovala Augustínova i benediktínska regula a neskôr existovali u regulovaných kanonikov.
Počet mníchov (mníšok) v kláštore môže byť rôzny, od malých kláštorov obývaných len niekoľkými rehoľníkmi (vo vých. cirkvách → skity), až po rozsiahle komunity združujúce desiatky rehoľníkov. Obdobím najväčšieho rozvoja kláštorného života bol vrcholný stredovek (asi od pol. 11. do pol. 13. stor.), keď niektoré kláštory predstavovali intelektuálne centrá, strediská vzdelanosti a kultúry.
V kláštoroch vznikla významná časť kresťanskej literatúry, vďaka nim sa zachovali viaceré filozofické, prírodovedné a iné texty antických autorov, ktoré sa uschovávali v kláštorných knižniciach a spolu s rozličnými súdobými listinami právneho charakteru, ako aj s novovzniknutými dielami kresťanských autorov sa odpisovali v skriptóriách; mnohé skriptóriá výraznou mierou ovplyvnili vývoj písma.
V knižných dielňach pri skriptóriách sa iluminovali rukopisné kódexy, pri východokresťanských kláštoroch vznikali početné ikonopisecké školy. Západokresťanské rehoľné komunity (cisterciánov, dominikánov, františkánov, kartuziánov, paulínov a i.) predstavovali jedno z miest, kde sa v rámci omšovej liturgie a hodiniek sformoval gregoriánsky chorál; východokresťanské kláštory boli významnými strediskami byzantského bohoslužobného spevu.
Viaceré z kláštorných škôl pôvodne určených na vzdelávanie rehoľníkov a rehoľných kňazov sa pretvorili na tzv. Kláštory plnili aj politické úlohy, napr. kláštory v Írsku či kláštory v Cluny, ktorého opáti boli radcami viacerých cisárov, kniežat a pápežov.