Keď Martin Luther dňa 31. októbra 1517 pribil na dvere zámockého chrámu 95 výpovedí, ktorými vyjadril svoj nesúhlas s učením a praktikami vtedajšej cirkvi, atmosféru strachu chcel opäť nahradiť atmosférou lásky, ako to bolo v dávnych časoch prvej cirkvi.
Vystúpenie Martina Luthera neostalo miestnou záležitosťou, naopak, reformačné myšlienky sa rýchlo rozšírili, a to nielen v Nemecku, ale aj do iných krajín, teda aj do Uhorska a všade našli živý ohlas.
Lutherova ruža - Lutherov erb je oficiálny symbol Evanjelickej a.v. cirkvi na Slovensku.
Význam a popis farieb:čierny kríž v červenom srdci je v centre života kresťana, viera v Ukrižovaného Ježiša Krista, ktorý je prameňom skutočného šťastia a zmyslu životabiela ruža symbolizuje Boží pokoj, radosť a útechu, ktoré dostáva kresťan skrze vierumodrá plocha znamená nebo, symbolizuje počiatok nebeskej radosti, ktorú má už teraz veriaci v Pánovi Ježišovi.latinský nápis vivit (na obrázku nevidno) na modrej ploche pri lupeňoch ruže znamená „žije“. Odkazuje na Vzkrieseného, ktorý zomrel za naše hriechy, ale ožil a žije. Pripomína kresťanom, že veria v živého Pána.zlatý kruh po obvode nemá začiatok ani koniec. Symbolizuje nekonečnosť nebeského šťastia, ktorá prevyšuje všetky radosti a majetky pozemského života a sveta.
Šírenie Reformačných Myšlienok
U nás Tomáš Preissner, farár v Ľubici, už r. 1520 prečítal z kazateľne tézy (7/54). V Prešove pred r. 1525 bolo známe Lutherovo učenie (15/22). Nespokojné bolo nižšie vykorisťované kňažstvo. Mnohí kňazi, ba i rehoľníci, radostne vzali na vedomie, že reformácia zavrhuje celibát. Nespokojné bolo i zemianstvo, ktoré bojovalo s magnátmi o väčšie práva. Reformačné myšlienky našli horlivých prívržencov a zástancov aj medzi vysokou šľachtou. Dôležitým činiteľom boli mestá a kraje, v ktorých malo nemecké obyvateľstvo silnú pozíciu, teda nemecká reformácia stala sa im blízka národne i jazykovo.
Okrem týchto zväzkov medzi našimi mestami: banskými a spišsko-šarišskými (Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Kremnica, Zvolen, Krupina, Ľubietová, Pukanec …, Košice, Prešov, Levoča, Bardejov a Sabinov) a Nemeckom menovite Sliezskom boli veľmi intenzívne obchodné a hospodárske styky, čiže kupci a iní cestujúci sa priamo dozvedeli o udalostiach vo Wittenbergu a o vývoji reformačného hnutia a prirodzene, priniesli so sebou veľa reformačných spisov.
Martin Luther od r. 1512 bol profesorom wittenberskej univerzity. Roku 1518 sa stal tu profesor Filip Melanchton, Lutherov najvernejší spolupracovník. Len čo sa správa o reformačnom hnutí rozšírila aj mimo hraníc, vzbudila reformácia aj u nás veľkú pozornosť.
Keď sa reformačné myšlienky stali známymi v našich mestách a dedinách, vedychtivá mládež, ktorá predtým odchádzala na štúdium do Krakova, Viedne, Bologne …, začala vyhľadávať wittenberskú univerzitu, aby priamo od Luthera a Melanchtona prijala autentické reformačné učenie. Treba zvlášť vyzdvihnúť, že prvými študentmi zo Slovenska bolir. 1522 Martin Cyriak z Levoče a Juraj Baumheckel z Banskej Bystrice. Od tohto roku stretávame každý rok študentov z Uhorska, teda aj zo Slovenska, predovšetkým z banských miest, potom z Levoče, Bardejova, z Bratislavy a okolia. Roku 1539 študoval tu Leonard Stockel z Bardejova, reformátor Šariša. Vo veci jeho pozvania za rektora bardejovskej školu napísal M. Luther list 16. 4. 1539 mestskej rade v Bardejove (1/716). Prvým prešovským študentom bol Tomáš Bencz r. 155.
Pokiaľ ide o ľud a o nižšie vrstvy, reformáciou očakávali zlepšenie svojho biedneho postavenia. Dôležitú úlohu hralo niekdajšie husitské - bratrícke hnutie, ktoré v rokoch 1433 - 1467 pod velením Jána Jiskru z Brandýsa (Matiáš I. ho vymenoval za dedičného hlavného župana Šariša) bolo na Východnom Slovensku silným politickým i národným faktorom. Aj jazyková blízkosť priviedla ľud na stranu bratríkov. Akým činiteľom bolo v Šariši bratrícke hnutie, vyplýva z listu uhorských magnátov z 24. 6. 1449 krakovskému dekanovi M. Lašockému, kde stojí toto: „V hornom Uhorsku sa zavádzajú husitské kacírstva a na Spiši a aj v Šariši je už viac kostolov (v Šariši podľa Horka viac než 70 pozn.
Reformačné myšlienky boli teda známe už pred rokom 1525 no spočiatku sa obmedzovali iba na užšie kruhy a ostali bez podstatných zmien vo vtedajšom cirkevnom živote. Reformačné učenie však prenikalo vždy hlbšie a zaujalo širšie vrstvy. Prenikanie bolo podmienené aj rozpormi medzi Michalom Belsom, mestským plebánom a Michalom Domom, predavačom odpustkov. Pôsobením mestských kňazov Antona Transilvana a Bartolomeja Bognera, o ktorých v zápise prešovskej rím. kat. fary stojí: „1531. Antonius et Bartholomeus iam apostate.“ (Anton a Bartolomej sú už odpadlíci.) V tejto fáze reformačného úsilia išlo predovšetkým o získavanie stúpencov a menej o vnútorné cirkevné reformy. Reformačné učenie sa v tom čase obmedzovalo v cirkevných obradoch na kázanie na základe evanjelií a na prijímanie pod obojím spôsobom. O cieľavedomejšom úsilí a upevňovaní reformačného učenia dá sa hovoriť až v 40-tych rokoch.
Proti Lutherovmu učeniu najmä o Večeri Pánovej vystúpili niektorí odchodným učením (napr.
Proti Lutherovej cirkevnej reforme a proti šíreniu jeho učenia v Uhorsku vysokí predstavitelia katolíckej cirkvi si uvedomovali nebezpečenstvo a čoskoro sa obranne aktivizovali. Proti luteránstvu sa prvý ozval szatmársky arcibiskup, ktorý už r. 1521 zvolal do Ostrihomu cirkevnú sinodu. (11/582) Arcibiskup zdôrazňoval nutnosť rokovať o otázkach reformného hnutia aj na snemoch, ale stalo sa tak až r. 1523 na cirkevnej synode.
V tom smere bol dôležitý krajinský snem v Rákosi v máji r. 1525, na ktorom bol vynesený IV. zákonný článok. V ňom sa hovorí: „Všetci luteráni sa majú v krajine vykoreniť, kdekoľvek sa nájdu, a nielen duchovné osoby, ale aj svetské môžu ich slobodne zajať a upáliť.“ (=comburantur). Hodno poznamenať, že kráľ Ľudovít nariadením z r. 1525 prikazuje prešovskej mestskej vrchnosti, aby dala pochytať luteránov, keby takých bolo na okolí a aby ich poslali do Jágru pred biskupského námestníka na prísne potrestanie.
Hovorili sme, že na začiatku reformácie bolo prvou úlohou rozširovanie reformačného učenia a získavanie stúpencov. Druhou úlohu bolo vytvoriť nové cirkevné zriadenie, novú organizáciu v zmysle reformačného učenia. Lenže na samostatné zriadenie neboli vytvorené hneď podmienky, trvalo niekoľko rokov, kým reformácia nadobudla širšiu platnosť a bolo možné prikročiť k vytvoreniu samostatného cirkevného zriadenia. Cirkevné obce, reformačné zbory totiž práve podliehali pod právomoc katolíckej hierarchie, resp.
V tomto medziobdobí, t. j. od začiatku reformácie až po zriadení samostatnej evanjelickej a. v. cirkvi, reformačné učenie sa uplatňovalo v rámci katolíckeho cirkevného zriadenia, pravda, s istými kompromisnými znakmi (reformami). Predne zmena nemohla byť radikálne prevedená. Predsa bola tu staršia generácia a existovala zaužívaná tradícia kultových foriem. konečne ani mnohí kňazi neboli myšlienkove a vzdelanostne pripravení, „aby sami prispeli ku kryštalizácii protestantizmu.“ (11/611)
Spočiatku - opakujeme - išlo len o zavádzanie hlavných zásad cirkevnej reformy, ako kázanie na základe evanjelií, prijímanie pod obojím a o niektoré zmeny v bohoslužobných obradoch. V tejto súvislosti hodno spomenúť autentický záznam, ktorý uvádza nemecký spisovateľ Daniel Speer vo svojom dobrodružnom cestopisnom diele z r. 1683: Ungarischer oder Dacianischer Simplicissimus. Speer na svojej ceste zo Sliezka na Slovensko pobudol v Levoči, Sabinove, Bardejove, Prešove a Košiciach. V Levoči zúčastnil sa na službách Božích a zaznamenal toto: „Nemeckú omšu (služby Božie podľa Lutherovho učenia) odbavuje tu ako aj v banských mestách a v celom Uhorku kňaz spievajúc v katolíckom kňažskom ornáte.“ (33/87)
Je teda zrejmé, že sa reformačná podoba služieb Božích iba postupne zavádzala. Ale aj tu, ako ukazuje uzavretie Prešovskej synody a Confessia Pentapolitana (o tom osobitne), pripúšťajú diafory, t.j. ponechanie niektorých katolíckych foriem v obradoch, na rozhodnutie kňazom alebo cirkvám, ktoré adiafory chcú zachovávať, alebo zamietnuť (napr. zádušnú omšu, tichú omšu…). V týchto otázkach aj Luther zastával miernejšie stanovisko. Jednako za takého stavu sa ukázala potreba riešiť niektoré dôležité otázky na vyššom fóre. Takýmto fórom boli zasadnutia farárov piatich slobodných kráľovských miest: Bardejova, Košíc, Levoče, Prešova a Sabinova.
Historické dokumenty hovoria o synodách. Nešlo však o synody v našom slova zmysle, t.j o najvyšší cirkevný snem. Tieto synodálne zasadnutia (ostaňme pri vtedajšom termíne), zodpovedajú konventuálnym zasadnutiam zborov združených. Dôležité je, že na tých zasadnutiach rokovali účastníci o cirkevných i organizačných otázkach a uzavretie podpísali zúčastnení synodáli. Tieto zasadnutia sa konali v spomenutých mestách, spravidla každý rok ( o niektorých chýbajú záznam, azda sa vtedy nekonali).
Takéto synody sa konali v Prešove v rokoch: 1579 (prešovský farár Benedikt Belsius bol zvolený za seniora), 1593, 1594, 1595, 1602 (prešovský farár Ezechiel Hebsacher bol zvolený za seniora) 1609, 1615, 1641, 1655, 1656. o ďalších rokoch chýbajú záznamy. Mimoriadny význam má Prešovská synoda r.
Vývoj Cirkevného Zriadenia a Úloha Prešova
Nadväzujúc na uvedené cirkevno organizačné skutočnosti, je dôležité sledovať vývoj cirkevného zriadenia, pretože Prešov hral tú významnú úlohu v jeho utváraní, a to hneď za začiatku reformácie. Treba zvlášť vyzdvihnúť a to hneď na začiatku reformácie. Treba zvlášť vyzdvihnúť, že v reformačnom úsilí sa stal Prešov.
Podnet na zvolanie synody dali Bardejovčania (asi na podnet Leonarda Stockela), ktorý listom z 27. októbra 1546 požiadal Prešovčanov, aby zvolali synodu, na ktorej by spoločne riešili cirkevné a bohoslužobné záležitosti. Na synode sa zúčastnili vyslanci piatich miest: farári cirkevných zborov, rektori škôl (okrem Prešova a Levoče), resp. kantori. Okrem spomenutých zástupcov prítomní boli aj niektorí vidiecki farári.
Podľa uzavretia synody v 16-tich článkoch synodálneho kánonu boku formulované v duchu reformačného učenia základné a zásadné pravidlá cirkevného poriadku. Kánony sa opierajú o Augsburské vierovyznanie a Melanchtonové Loci communes (=Všeobecné zásady) a týkajú sa dôležitých a zásadných otázok cirkevnej správy a cirkevného učenia.
Ide o reformačné učenie, ďalej o školách, sviatkoch, bohoslužobných obradoch, vizitácii, exkomunikácii, o cirkevných služobníkoch a dôchodkoch duchovných. Osobitné článku sa týkajú starostlivosti o chudobných a poddaných, upravujú Večeru Pánovu podľa wittenberského učenia, ordináciu a voľbu farárov, povinnosti miest čo strážcov Božích zákonov, o hodnosti a povinnosti seniora. Každý článok sa náležite precizuje.
Pre správne pochopenie zväzku spomenutých slobodných kráľovských miest treba poznamenať, že tieto mestá ešte pred reformáciou vytvorili združenie na ochranu svojich prác, najmä hospodárskych záujmov, známe pod názvom Pentapolitana, t.j. Päťmestia patrili aj cirkevné záležitosti a zbory boli podriadené seniorovi alebo archidiakonovi. Prvým seniorom sa stal Michal Radašin, bardejovský farár.
Roku 1548 zasadal v Bratislave krajinský snem, ktorý mal na programe usporiadanie náboženských a cirkevných záležitostí. Zákonný článok V/1548 ustanovil reštitúciu katolíckeho učenia a obradov. Bol to vlastne začiatok úsilia proti protestantizmus, začiatok rekatolizácie alebo protireformácie. XI. článok hovoril o ananbaptistoch a sakramentároch, ktorí majú byť z krajiny vypovedaní a v budúcnosti sa nesmú pustiť do krajiny. O luteránoch sa vyslovil zákon v tom zmysle, že vrchnosť sa má pokúsiť prinavrátiť ich do starej cirkvi.
Mapa Uhorska z roku 1606
Nato vyslal kráľ komisárov, aby preskúmali náboženské učenie jednotlivých reformovaných cirkevných zborov. Do Šariša prišiel Augustin Sbardellanti (písaný i Bardala), vacovský biskup, a Gregor Šibrík, miestodržiteľský radca. Títo zvolali do Prešova zástupcov miest, aby predložili svoje učenie. Päťmestie z obavy, aby ich nepovažovali za stúpencov nezákonného učenia, na podnet Prešovčanov poverili Leonarda Stockela, aby pripravil vierovyznanie Päťmestie. Totiž Bardejov pôsobením L. Stockela prevzal vedúce postavenie a úlohu reformácie v Prešove, resp. v Päťmestí. Stockel v spolupráci s Martinom Cyriakom zostavil vierovyznanie, tzv. Confessio Pentapolitana dôsledne spočíva na reformačnom, evanjelickom učení a opiera sa aj o kánony Prešovskej synody. Confessio Pentapolitana bola r.
Nebude od veci odcitovať aspoň tituly jednotlivých článkov: 1. O Bohu, 2. O stvorení, 3. O dedičnom hriechu, 4. O stelesnení Krista, 5. O ospravedlnení, 6. O viere, 7. O dobrých skutkoch, 8. O cirkvi, 9, O krste, 10. O Večeri Pánovej, 11. O spovedi a rozhrešení, 12. O pokání, 13. O užívaní sviatosti, 14. O služobníkoch cirkvi, 15. O posvätných obradoch, 16. O svetskej vrchnosti a poriadku, 17. O manželstve, 18. O zmŕtvychvstaní, 19. O slobodnej vôli, 20.
Confessiou Petapolitanou sa Päťmestie dostalo do úzkeho spojenectva a stala sa základom seniorátu, piatich slobodných miest. Prvým seniorom ostal Michal Radašin, vyvolený ešte na Prešovskej synode. Kladom vierovyznania bolo, že zabezpečilo mestám na istý čas pokoj. Napokon Confessia Pentapolitana sa stala vzorom vierovyznania banských miest, tzv. Confessie Heptapolitany a Spiša tzv.
Vieroučné Diferenciácie a Lutherov Postoj
Reformácia priniesla so sebou individualizmus a vo svojich dôsledkoch parikularizmus. Vo Wittenbergu Karlstadt, Oecolampadius a i., vo Švajčiarsku Zwingli a Calvin (t.j. helvetský smer) hlásali iné učenie ako Luther. Pokiaľ ide o vieroučnú diferenciáciu, podstatné odchýlky od evanjelického učenia zastávali menovite helvéti, hlavne o krste a Večeri Pánovej. Stúpenci iných učení sú sakramentari (zwingliáni), baptisti, anabaptisti (novokrstenci), flaciáni a i.
Tieto tendencie našli už v 30-tych rokoch prívržencov, proti ktorým cirkevná i svetská vrchnosť na základe nariadenia Ferdinanda I. z r. 1527 tvrdo zakročili. Matej Bíró Dévai, Lutherov a Melanchtonov žiak, r. 1531 sa stal košickým kazateľom. Už vtedy sa prikláňal v otázke sviatosti k helvétskemu učeniu. Takéto myšlienky sa dostali aj do Prešova. Keďže Prešovčania chceli mať jasno v tejto otázke, obrátili sa priamo listom na Luthera o poučenie.
Luther na list odpovedal listom. Ctihodným bratom v Kristu, služobníkom Slova v prešovskej cirkvi a susedných mestách, úprimným a najvernejším, v Pánovi najdrahším. Váš veľmi smutný list som prečítal s veľkou bolesťou svojho srdca, vidiac tak veľký hnev Boží, ba tak veľkú pokutu za naše hriechy, ktoré prinútili Boha, aby poslal proti nám tak hrozné , zbesile plieniace hordy Turkov. Kiež Boh dá, aby sme sa spamätali a účinnou ľútosťou utíšili tento Jeho hnev, alebo ak je tak určené, aby tomu bolo tak, nech stanne, aby toto bol hnev posledný a jedno z veľkých znamení predo dňom Jeho slávy a našej spásy, ako povedal: A budú veľké znamenia. Čo sa týka, čo píšete Matejovi Dévaiovi, veľmi som sa podivil, pretože aj u nás má tak dobrú povesť, že mne samému je ťažko uveriť tomu, čo píšete. Nech je však tomu akokoľvek, od nás iste nemá náuku sakramentárov. My tu proti nej dôsledne bojujeme verejne i súkromne a nepadá na nás ani najmenší tieň podozrenia z tohto bludu. Len ak by to diabol v nejakom skrytom kúte našepkával. To práv, že sme upustili od pozdvihovania hostie, deje sa kvôli niektorým susedom, nie však z nutnosti. Pretože od začiatku sme chceli, aby v tej veci bola ponechaná voľnosť a dosiaľ od nej neupúšťame pre poprenie nášho učenia o sviatosti. Stojte teda a nepochybujte, že ja (keď nedopustí Boh, aby som zošalel) nikdy nebudem zmýšľať tak ako protivníci sviatosti, ani že ten blud budem trpieť v cirkvi mne...
Grécko-rímsky pôvod Eucharistie
Reformácia a jej dopad na spoločnosť
Ak by si niekto myslel, že reformácia je iba cirkevnou záležitosťou, hlboko sa mýli. Reformácia zasiahla do mnohých oblastí spoločenského života a historici preto právom hovoria, že sa touto udalosťou skončil stredovek. Spomeňme len niektoré prevratné zmeny, ktoré reformácia priniesla.
Keďže Dr. Martin Luther nebol iba farárom, ale aj univerzitným profesorom, reformačné myšlienky sa šírili nielen na pôde cirkvi, ale aj univerzity. Osvojovali si ich profesori, kniežatá i umelci a pretvárali ich do podôb, ktoré im boli vlastné. Napríklad maliar Lucas Cranach namaľoval množstvo obrazov, ktoré vyjadrovali nové chápanie evanjelia. Nasledovali ho mnohí ďalší a tak sa reformácia pretavila do výtvarného umenia.
Pozadu však neostala ani hudba. Kým v predreformačnom období hudobné nástroje nemali veľmi miesto na omšiach a Bohoslužbách a spievať smeli len na to určení speváci, Martin Luther, ktorý sám miloval hudbu a hovoril o nej, že je to „najlepší prostriedok ako zachovať dušu i myseľ čerstvú“, dal hudbe na Bohoslužbách väčší priestor, podporil organ ako nástroj, ktorý môže vhodne a dôstojne osláviť Pána a presadil, aby nábožné piesne spievali všetci zhromaždení. Sám zložil niekoľko duchovných piesní a zostavil spevník, v ktorom okrem svojich piesní uverejnil aj vtedy známe melódie, otextované novým, duchovným textom. Hudba sa tak stala výraznou súčasťou cirkevného života, čo bolo podnetom pre umelcov, hudobných skladateľov, interpretov aj výrobcov hudobných nástrojov. Umelci skladali stále náročnejšie a náročnejšie skladby a organári stavali stále dokonalejšie organy. Možno preto povedať, že práve vďaka reformácii sa organ ako hudobný nástroj vyvinul do dnešnej podoby a že práve aj vďaka nej máme dnes v umeleckých fondoch diela takých velikánov, ako je Johan Sebastian Bach a iní, ktorí tvorili svoje diela na duchovné, spravidla reformačné témy.
Reformácia sa podpísala aj pod vývin architektúry. Reformátori totiž odmietali honosnú výzdobu chrámov, preferovali skôr praktické než umelecké vybavenie kostolov a nepriamo tak dali podnet k vzniku nového architektonického štýlu - klasicizmu.
Keď Dr. Martin Luther pred rokom 1530 navštevoval cirkevné zbory, šokovaný zistil, aká nízka je vzdelanosť medzi ľuďmi i kňazmi. Šírenie vzdelanosti sa stalo pre neho veľmi dôležitým a trval na tom, aby pri každom evanjelickom kostole, bola zriadená aj škola. Sám vypracoval mnoho doporučení a pokynov pre vyučovanie a jeho najbližší spolupracovník - profesor filozofie Filip Melanchton, označovaný za druhú najvýznamnejšiu osobnosť reformácie, sa stal reformátorom nemeckého školstva, označovaný neraz titulom „učiteľ Germánov“. Práve tu môžeme hľadať odpoveď na otázku, prečo sa v našich dejinách stretáme s toľkými významnými osobnosťami evanjelickej cirkvi. Nuž bolo to preto, že evanjelickí kňazi, šíriaci vzdelanosť vo svojich cirkevných zboroch, viedli k vzdelanosti aj svoje deti a tie potom tvorili vzdelanostnú elitu nášho národa.
Dr. Martin Luther zasiahol do nemeckých dejín aj tým, že vytvoril novú, spisovnú nemčinu. Predtým sa na území dnešného Nemecka hovorilo rôznymi dialektmi, no keď Luther prekladal Bibliu do nemčiny, chcel urobiť preklad, ktorému by rozumeli všetci. Nechtiac tak položil základ novej nemčine, ktorú poznáme i dnes.
tags: #oplatky #v #evanjelickom #kostole