Kostol sv. Štefana v Oslanoch: História a Význam

Kostol sv. Štefana v Oslanoch je významnou dominantou obce, ktorá svedčí o bohatej náboženskej a kultúrnej histórii regiónu. V tomto článku sa pozrieme na jeho históriu, ako aj na ďalšie dôležité cirkevné a svetské pamiatky v obci.

Kostol sv. Štefana v Oslanoch.

Svätý Štefan - patrón farnosti

Patrón farnosti je sv. Štefan, uhorský kráľ, ktorého liturgická spomienka pripadá na 16. augusta. Sv. Štefan, pôvodne nazývaný Vajk, bol synom maďarského vojvodu Gejzu a Sarolty, dcéry sedmohradského kniežaťa. Narodil sa v Maďarsku v Ostrihome. Presný rok jeho narodenia nie je známy, niektoré pramene uvádzajú rok 969, iné 975 a ďalšie 977. Viacerí historici sa zhodujú, že Štefana pokrstil kňaz passovského biskupstva, ktorého poveril biskup Pilgrim. Sviatosť birmovania mu pravdepodobne udelil pražský biskup sv. Vojtech.

Štefan už od svojej mladosti prejavoval vlastnosti dobrého panovníka: bol inteligentný, so širokým rozhľadom, rozvážny pri rozhodovaní, ale dôsledný a energický pri uskutočňovaní rozhodnutí. Vo veku 26 rokov sa oženil s Gizelou, sestrou nemeckého cisára Henricha II. Uhorským panovníkom sa stal v roku 997 po smrti svojho otca Gejzu. Štefan zjednotil maďarský národ politicky, občiansky a položil solídne základy kresťanstva a kresťanskej kultúry vo svojom štáte. Po cirkevnoprávnej stránke celé územie rozdelil na desať diecéz, z čoho boli dve arcibiskupstvá a osem biskupstiev. Zakladal kláštory a na vidieku pre každých desať obcí dal postaviť jeden kostol.

V roku 1000 navštívil Rím biskup Astrik - Anastázius s prosbou udeliť Štefanovi kráľovskú korunu. Pápež Silvester II. po následnej dohode s cisárom Ottom III. súhlasil a poslal Štefanovi kráľovskú apoštolskú korunu s titulom apoštolský kráľ. Na Vianoce v tom istom roku bol ostrihomským arcibiskupom Dominikom v Ostrihome slávnostne korunovaný za uhorského kráľa a neskoršie aj jeho manželka Gizela. Ako kráľ zdvojnásobil svoju apoštolskú horlivosť v upevňovaní Cirkvi v celej svojej krajine.

Sám dozeral na predstavených i na ľud, navštevoval biskupstvá i kláštory, často aj preoblečený. V roku 1002 sa mu narodil syn Otto, ktorý zakrátko zomrel a v roku 1007 syn Imrich, ktorý sa mal stať jeho nástupcom. Štefan chcel, aby sa z jeho syna Imricha stal príkladný kresťanský vladár, ktorý by po ňom viedol a všestranne zveľaďoval krajinu. Preto ho zveril na výchovu sv. Gerardovi, prvému csanádskemu biskupovi. No Imrich pred korunovaním pri poľovačke utrpel vážne zranenie a šesť dní pred korunovaním v dvadsiatom štvrtom roku svojho života zomrel.

Štefana veľmi zronila nečakaná smrť jeho syna, do ktorého vkladal veľké nádeje. Posledné roky jeho života mu strpčovali intrigy príbuzných, ktorí sa usilovali zaistiť si následníka trónu. Kráľ za svojho nástupcu povolal synovca, ktorého časť šľachty neprijala, čo spôsobilo po Štefanovej smrti v Uhorsku obdobie bojov a nepokojov. Šesťdesiatdeväťročný uhorský kráľ Štefan zomrel 15. augusta 1038 v Ostrihome. Pochovaný bol v Stoličnom Belehrade (Székesfehérvár), v bazilike, ktorú dal vybudovať za svojho života. Za svätého bol vyhlásený v roku 1083 pápežom Gregorom VII. spolu so svojím synom Imrichom, biskupom Gerardom a s Andrejom - Svoradom a Benediktom. Jeho manželka Gizela sa uctieva ako blahoslavená.

V Uhorsku sa v minulosti sviatok sv. Štefana slávil 20. augusta. Po liturgickej reforme sa slávi 16. augusta. Je zobrazovaný ako panovník pokročilého veku, s korunou na hlave, so žezlom alebo mečom. Často býva pri ňom znázorňovaný aj syn Imrich. Tiež ho zobrazujú v kráľovskom rúchu so zástavou a štítom. Jeho individuálne atribúty sú:

• Dvojitý kríž alebo tzv. metropolitný kríž, ktorý pripomína, že dostal od pápeža titul apoštolského kráľa.
• Najstaršie znázornenie sv.

Svätý Bystrík

Sviatok sv. Bystríka pripadá na 24. septembra. V stredovekých záznamoch a prameňoch dejepisci Bystríka uvádzajú v latinskom znení tiež ako Beztertus Nitriensis, Bestredius, Bestridus, Bestricus, Bistridus, Bistritus. Slovenský historik J. Kompánek (1836-1917) ho po dôkladných štúdiách ako prvý nazýva Bystrík. Presné miesto a čas narodenia svätého Bystríka nepoznáme, ako však tvrdia historické záznamy, pochádzal z vyššieho rodu z okolia Nitry, kde bolo silné kresťanské slovienské etnikum, ktoré si uchovalo svoju vieru od čias pôsobenia vierozvestov sv. Cyrila a Metoda a aj po zániku Veľkomoravskej ríše v roku 907.

Môžeme predpokladať, že sv. Bystrík absolvoval učilište sv. Hypolita na Zobore, založené ešte za čias Veľkej Moravy. O rehoľníkoch a žiakoch zo zoborského kláštora, ako pokračovateľoch štafety sv. Cyrila, sv. Metoda a sv. Gorazda, vieme, že sa snažili o šírenie slovienskej liturgie. Po zániku Veľkej Moravy sa o christianizáciu dnešného Maďarska starali okrem nemeckých kňazov aj kňazi zo spomínaného učilišťa sv. Hypolita na Zobore. Okrem sv. Bystríka k nim patrili Astrik, sv. Benedikt, sv. Maurus, Prokop, Radla a sv. Práve sv. Bystrík a sv. Maurus zanechali trvalé kresťanské stopy na celom území Pilíšu v dnešnom Maďarsku.

Politická, hospodárska, kultúrna a náboženská situácia v uhorskom kráľovstve v prvej polovici 11. storočia bola veľmi zložitá. Nástupcom sv. Štefana, ktorý zomrel bez potomka v roku 1038 (jeho jediný syn Imrich zomrel v roku 1031), sa na kráľovskom tróne stal jeho synovec Peter Orseolo z Benátok. Proti nemu však povstal príbuzný Samuel Aba, ktorý vyhnal Petra z Uhorska. Po viacerých vojnových stretnutiach nemecký cisár Henrich III. v roku 1044 opäť dosadil Petra na uhorský trón, ktorý spravoval ešte tri roky. V Uhorsku považovali Petra za votrelca a v roku 1046 vypuklo proti nemu povstanie. Nespokojenci pozvali na trón synov Vazula, nešťastného bratranca kráľa Štefana, ktorého oslepili na Nitrianskom hrade, pretože pripravoval vzburu. Za Vazulom vtedy stála pohanská časť národa. Nastalo obdobie poznačené vnútornými náboženskými nepokojmi, ktoré vyústilo do krvavých zrážok.

Vathovci udreli najprudšie na Nitru v lete 1046. Biskup Bystrík so županom Salamierom a so Slovienmi z Ponitrianska a Považia, zahnali pohanov za Dunaj. Kresťanské obyvateľstvo slovenského územia sa postavilo na obranu svojej viery. Chcelo zastaviť nápor nepriateľských síl a prispieť takto na pomoc svojím kresťanským bratom v Zadunajsku. Väčšia legenda o sv. Gerhardovi z 13. storočia spomína sv. Bystríka ako spoločníka umučenia svätého Gerharda za pohanského povstalca Vathu v roku 1046. Podľa tejto legendy sa v posledný deň cesty zo Stoličného Belehradu do Budína biskupi Gerhard, Buldus, Benetus a Bystrík zastavili v dedinke Diósd, kde stál kostolík sv. Sabíny.

Gerhard, benediktín pochádzajúci z Benátok pôsobil od roku 1030 v novozaloženom biskupstve v Čanáde, Buldus v Jágri, Benetus v Ostrihome a Bystrík podľa Annales ecclesiastici regni Hungariae (1644) a Jozefa Wuruma (1835) pôsobil od roku 1034 ako biskup v Nitre. Aké bolo ich prekvapenie, keď našli na druhom brehu tiež povstalcov, ktorí Bystríkovi spôsobili mečom smrtelné zranenia, na následky ktorých na tretí deň zomrel. Svätý Gerhard, patrón Budapešti a vychovávateľov, bol kanonizovaný zásluhou kráľa Ladislava v roku 1083 pápežom Gregorom VII. a spolu s ním boli svätorečení aj jeho spoločníci Buldus a Bystrík. Ich dnešný spoločný sviatok 24. septembra stanovila Sabolčská synoda v roku 1092.

V 17. a 18. storočí sa ozývali hlasy, že Bystrík nebol nitrianskym biskupom, ale vraj len veľkoprepoštom katedrálnej kapituly alebo kapitulným vikárom. Ale schematizmy nitrianskej diecézy sv. Bystríka jasne spomínajú ako biskupa. Najstarší historický prameň, ktorý označuje Bystríka za biskupa v Nitre sú Annales ecclesiastici regni Hungariae (1644). Pre nás je osobnosť svätého Bystríka zaujímavá tým, že bol obrancom, pokračovateľom a šíriteľom vzácnych cyrilometodských tradícií. Šírením jazyka našich predkov sa svätý Bystrík priradil k tým dejateľom, ktorým odkaz Cyrila a Metoda nebol ľahostajný.

Svätého Bystríka uctievali od jeho smrti najmä v Nitre, od roku 1880 sa ale silný maďarizačný prúd usiloval jeho pamiatku zatemniť. V súčasnosti sa meno Bystrík vyskytuje len v slovenskom občianskom kalendári, kde sa dostalo zo Svätovojtešského kalendára v polovici 20. storočia. Spomienka svätého Bystríka pripadala v kalendári Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku na 24. septembra. Vďaka iniciatíve, ktorá vzišla v roku 2000 z Konferencie biskupov Slovenska a Klubu Bystríkov, sa pripravuje v blízkej dobe znovuzaradenie sv. Bystríka do liturgického kalendára na Slovensku. V Maďarsku je 24.9. sviatok svätého Gerharda, kedy sa pripomínajú i jeho spolumučeníci - teda i sv. Bystrík.

Atribútmi sv. Bystríka sú loďka a meč. Býva vyobrazený s biskupskou berlou a mitrou či palmovým listom, ktorý je symbolom mučeníkov.

História kostola sv. Štefana v Oslanoch

Farský kostol si však neustále vyžadoval ďalšie rekonštrukčné práce. V roku 1955 uložili v kostole novú, takzvanú benátsku dlažbu, o rok neskôr sa podarilo uskutočniť opravu exteriéru kostola a veže. V roku 1971 sa uskutočnila elektrifikácia zvonov.

Nakoniec radikálne zmeny sa dotkli aj miestnej fary za pôsobenia farára Miroslava Hlaváčika, ktorý v tom čase spravoval Oslany z farnosti Čereňany. Búracie práce na odstránení starej fary, keďže bola vlhká a nevyhovujúca na bývanie, začali 24. apríla 1998 a v decembri bola zbúraná aj budova kaplánky. Už o rok 30. októbra 1999 bola nová budova fary slávnostne požehnaná diecéznym biskupom Mons. Rudolfom Balážom. Po troch rokoch od tejto udalosti sa vo farnosti konala biskupská vizitácia 13. novembra 2002, počas ktorej biskup Rudolf Baláž súhlasil s výstavbou nového kostola pre osadu Ľubianka, patriacu do farnosti Oslany. Tento plán sa stal skutočnosťou už 4.

V obci Oslany sú viaceré historické cirkevné objekty a pamiatky, ktoré svedčia o náboženskom živote vo farnosti v minulosti (kostol sv. Štefana, kaplnky, sochy) a tri svetské (novodobé) pamätihodnosti. Najvýznamnejšia pamätihodnosť je:

Kostol sv. Štefana kráľa

Nachádza sa na Námestí slobody. Pôvodný kostol tu stál už v roku 1332. Na jeho základoch postavili v r. 1495 nový. Do súčasnej podoby bol ešte raz prestavaný v 2. polovici 18. storočia, v rokoch 1756 - 1768. Štýl, v ktorom je kostol postavený, sa podobá barokovému. Jeho vnútorné rozmery sú : dĺžka 36 m, šírka 15 m, výška 15 m. Svätyňa je uzavretá elipsovitou apsidou. Hlavný oltár má retabló na stene. Ozdobené je štyrmi stĺpmi a umeleckým obrazom sv. Štefana kráľa.

Oltáre aj kazateľnicu zhotovil rezbár Drozd z Novák. Pod kazateľnicou je umiestnená krstiteľnica z mramoru. Pri príležitosti 100. výročia narodenia arcibiskupa Dr. E. Nécseyho bola pod kazateľnicou v r. 1992 umiestnená a slávnostne odhalená pamätná tabuľa. Svätyňu od lode oddeľuje víťazný oblúk. Loď je priestranná, s obdĺžnikovým pôdorysom. Vnútro kostola je mohutné, ale jednoduché, málo architektonicky členené. Klenba je tehlová, rozdelená do troch polí. Vzadu je murovaný chór s orgánom. Nový orgán bol postavený v r. 1958 - 1961. Na priečelí stojí vysoká veža (35 m) s plechovou strechou - tvaru pyramídy.

Na veži sú tri zvony, jeden staršieho dáta a dva z r. 1924. Hmotnosť veľkého zvona je 780 kg a malého 280 kg. Novšie zvony ulial zvonár Alojz Kurbel v Trnave. Na veži sa nachádzajú vežové hodiny na elektrický pohon z r. 1969. Elektrické žiarovky sa v kostole prvýkrát rozsvietili 13. novembra 1931.

Pred kostolom stoja dva stĺpy - mariánsky - immaculata a stĺp sv. Jozefa - oba baroko - klasicistické z druhej polovice 18. storočia. Sú evidované v súpise kultúrnych pamiatok na Slovensku.

Slovenský dvojkríž

V jubilejnom roku 2000 bol na vrchole Žarnova postavený 6m vysoký a 4 m široký slovenský dvojkríž.

Slovenský dvojkríž.

Kaplnka sv. Cyrila a Metoda

Okrem kostola sa v obci nachádzajú aj ďalšie kaplnky, ako napríklad Kaplnka sv. Cyrila a Metoda, Kaplnka Preblahoslavenej panny Márie na cintoríne a Kaplnka sv. Floriána.

Ďalšie zaujímavosti

Vzbura prievidzských žien: Dňa 18. marca 1771 samotný akt prevzatia budov pivovaru a oboch mlynov prekazili ženy prievidzských mužov a vyhnali palicami a domácim náradím stoličného hodnostára. V ten deň pri kláštore piaristov otočili aj panský voz s liehovinami, určenými na jarmok. Na druhý deň ženy vyhnali z Jozefského jarmoku Bojničanky predávajúce panské pivo a liehoviny a násilne vzali vyberačovi poplatkov jarmočný dôchodok od trhovníkov.

Už v spomínanej vizitácii biskupa Františka Berchtolda zo 17. júna 1780 je zo života kostola a farnosti mestečka Oslany uvedené nasledovné: Miestnym farárom je Jozef Dubina. V mestečku býva 1934 duší, z toho 1528 je schopných vyznania, väčšinou hovoria slovensky. V čase vizitácie farnosť nemala kaplána. Patrónom kostola je zemepán gróf Pálffy. Materský kostol zasvätený sv. Štefanovi, uhorskému kráľovi, nebol posvätený. Stavba kostola je z nejakého pevného materiálu. Nemá pevný oltár. Má organ a 3 zvony, z ktorých najväčší, z roku 1481 a najmenší boli požehnané, ale tretí požehnaný nebol. Má aj štvrtý zvon - umieračik, ktorý požehnaný nebol.

Dňa 10. mája 1805 prišiel do mestečka Oslany konať kanonickú vizitáciu kostola a farnosti Gabriel Zerdahely, banskobystrický biskup, v rámci kanonických vizitácií kostolov a farnosti Oslianskeho dištriktu. Konala sa formou otázok a odpovedí. Z tejto kanonickej vizitácie sa dozvedáme: Kostol postavený z pevného materiálu stojí na námestí mestečka, je ľahko prístupný, ako aj fara, ktorá je v susedstve. Patronátne právo má urodzený gróf Pálffy a rodina Erdödiová a uskutočňujú ho. Kostol je pekne vybielený, vydláždený kamennými kockami a pokrytý šindľami. Cintorín sa pri ňom nenachádza. Sakristia kostola je svetlá a suchá, vydláždená kamennými kockami. Pre biskupa je tu elegantná katedra, ku ktorej je prístup dverami. Krstiteľnica je z mramoru, zakrytá vrchnákom bez sochy, ale jednoduchá s dvojitým krížom. Podľa nápisu na veži tento kostol bol dokončený v roku 1768 z cirkevných peňazí za pomoci farníkov, a zasvätený je sv. Štefanovi.

V roku 1848 vypukla revolúcia, ktorá trpko poznačila aj život farníkov. Každý muž od 18 do 50 rokov bol odvedený do vojenskej „gardy“, v ktorej mnohí zanechali aj svoju vieru. V tom istom roku bol predaný aj väčší zvon. V roku 1853, na deň sv. Marka evanjelistu, v kostole vznikol požiar. Zhorel bohostánok a mnohé predmety. Preto bola vykonaná zbierka, z ktorej vyzbierané strieborné predmety a peniaze použili na zhotovenie monštrancie a bohostánku s cherubínmi. Dňa 23. septembra 1854 sa vo farnosti konala veľká slávnosť, pri ktorej Štefan Moyses, banskobystrický biskup, udelil sviatosť birmovania 400 birmovancom. Avšak osudný požiar, ktorý vypukol v roku 1884, zničil nielen kostol a faru, ale aj takmer celé mesto. Po tom, ako sa v kostole 13. októbra 1931 po prvýkrát rozsvietili svetlá, farnosť navštívili viaceré významné osobnosti. 20. augusta 1932 prišiel do Oslian na katolícke a orolské slávnosti Andrej Hlinka, kde slúžil sv. omšu a kázal. Na slávnosti sa zúčastnil aj minister Dr. Jozef Tiso a 26. septembra 1936 bol na návšteve v Oslanoch prezident Československej republiky Dr.

Po tom, ako sa v kostole 13. októbra 1931 po prvýkrát rozsvietili svetlá, farnosť navštívili viaceré významné osobnosti. 20. augusta 1932 prišiel do Oslian na katolícke a orolské slávnosti Andrej Hlinka, kde slúžil sv. omšu a kázal. Na slávnosti sa zúčastnil aj minister Dr. Jozef Tiso a 26. septembra 1936 bol na návšteve v Oslanoch prezident Československej republiky Dr.

Pozrite si

Tabuľka: Významné udalosti v histórii kostola

tags: #oslany #lubianka #kostol