Jan Palach: Život, čin a odkaz študenta, ktorý sa upálil na protest proti okupácii

Pred 55 rokmi, 16. januára 1969, sa na Václavskom námestí v Prahe upálil študent Jan Palach, aby prebudil československú spoločnosť, ktorá upadla do pasivity po okupácii krajiny vojskami Varšavskej zmluvy. Jeho čin bol vyvrcholením nespokojnosti študentov s nečinnosťou spoločnosti po okupácii Československa sovietskou armádou. O tri dni neskôr, 19. januára 1969, na následky zranení zomrel.

Dňa 25. januára 1969 sa konal pohreb Jana Palacha. K smútočnému sprievodu sa pridalo niekoľko desiatok tisíc ľudí a stal sa veľkým protestom proti pokračujúcej okupácii.

Jan Palach (11. augusta 1948 Praha - 19. januára 1969 Praha) bol študent histórie a politickej ekonómie Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej, ktorý sa upálil na protest proti potlačovaniu slobôd a pasívnemu prístupu verejnosti po začiatku okupácie Československa armádami štátov Varšavskej zmluvy. Dňa 16. januára 1969 sa zapálil v hornej časti Václavského námestia v Prahe.

Palach, študent pražskej filozofickej fakulty, chcel v januári 1969 svojím sebaupálením vyburcovať svojich spoluobčanov i politiky k odporu proti okupácii vojskami Varšavskej zmluvy. Zomrel 19. januára 1969 v dvadsiatich rokoch a jeho pohreb v Prahe o šesť dní neskôr sa stal veľkou manifestáciou za slobodu a demokraciu.

V liste, ktorý nechal na mieste činu požadoval zrušenie normalizačnej cenzúry. Ak by sa tak nestalo, mali jeho čin nasledovať ďalší mladí ľudia zo skupiny, z ktorej si Jan vylosoval jednotku a stal sa tak pochodňou č. 1. K upáleniu naozaj inšpiroval aj tých, ktorí videli, že spoločnosť sa zmobilizovala len na krátku chvíľu. Ďalšie upálenia však nevyvolali takú vlnu protestov a nezapísali sa do histórie v boji proti potlačovaniu ľudských práv a slobôd tak, ako upálenie Jana Palacha.

„Čin Jana Palacha nesie v sebe aj veľké posolstvo nádeje. Chcel vyburcovať naše svedomie, chcel protestovať proti našej malovernosti a onomu stavu, ktorý sa nebezpečne blíži ľahostajnosti,“ predniesol evanjelický farár Jakub Schwarz Trojan (*1927) nad hrobom Jana Palacha.

Podľa Huberta Bystričana, ktorý s ním štrajkoval za lepšie podmienky na brigáde v Sovietskom zväze, sa stala Palachovým životným a politickým krédom Všeobecná deklarácia ľudských práv. Po 21. auguste 1968 chodil Palach niekoľko dní po pražských uliciach. Zapájal sa do protestov, diskutoval so sovietskymi vojakmi, písal heslá proti okupácii.

Už ako pätnásťročný vraj prečítal aj rozsiahle dielo Františka Palackého - Dejiny národa českého v Čechách a na Morave. Zlom v jeho správaní však nastal až v novembri 1968 - po neúspechu okupačného štrajku. Palacha hnevala najmä rezignácia verejnosti, sklamal ho aj prístup Alexandra Dubčeka. „Vtedy zrejme začal rozmýšľať, ako prebudiť širšiu verejnosť,” myslí si historik Blažek.

Život Jana Palacha

Jan Palach vyrastal v mestečku Všetaty neďaleko Prahy. Jeho otec Jozef mal za prvej republiky cukrárenskú dielňu a obchod, ktoré však musel začiatkom 50. rokov zavrieť. Po nástupe komunistov k moci sa živil ako robotník. Palachova matka Libuša sa najskôr starala o domácnosť: po zrušení rodinnej živnosti pracovala ako predavačka na stanici vo Všetatoch. V roku 1957 vstúpila aj do strany, aby mohli jej deti študovať. Jan Palach vynikal hlavne v dejepise, ako jediný z triedy zmaturoval z tohto predmetu na jednotku. Fascinovali ho najmä veľké postavy českých dejín - Jan Žižka a Jan Hus. Veľa čítal, bavila ho aj biológia.

Palach chcel študovať históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej - pre veľký počet uchádzačov ho však najskôr nevzali. Zapísal sa teda na Vysokú školu ekonomickú, kde sa zoznámil aj s Hubertom Bystričanom. Často sa navštevovali, počas Pražskej jari v roku 1968 spolu zakladali aj novú stavovskú organizáciu študentov.

Pamätná tabuľa venovaná Janovi Palachovi na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej

Na Vysokej škole ekonomickej sa Palach zoznámil aj s Václavom Dvořákom, ktorý bol v roku 1985 tajne vysvätený za kňaza. Stretávali sa hlavne počas Pražskej jari. „On bol evanjelik, ja katolík, viem, že chodil aj do kostola. Nikdy sa nepredvádzal, nebol to žiadny exhibicionista. Bol to, naopak, veľmi slušný, tichý a obetavý človek.” Dvořák si napríklad pamätá, ako sa Palach snažil spolužiakom rozmnožiť skriptá.

Palacha napokon v lete 1968 prijali aj na Filozofickú fakultu Univerzity Karlovej. Zaujímavé pritom je, že napriek otrasným zážitkom zo Sovietskeho zväzu sa netajil obdivom k Marxovi. „Bol som v rozpakoch, keď povedal, že ho považuje za génia,” spomínal neskôr Palachov spolužiak Jan Hlaváč. Marxistickým svetonázorom totiž komunisti obhajovali aj vpád sovietskych vojsk do Československa.

Počas seminárov vraj spolu diskutovali hlavne o literatúre, analyzovali historické fakty a podobne. Počas pobytu totiž zorganizovali úspešný štrajk, ktorého lídrom bol práve Palach. „Hoci sme makali desať hodín denne, neustále sme jedli kašu. Palach však povedal, že nepovolíme a musíme to vybojovať do konca,” spomína Bystričan. Palach mal výhrady aj k vojenskému spôsobu riadenia tábora.

O postupnej radikalizácii Jana Palacha svedčí aj návrh, ktorý poslal začiatkom januára 1969 vtedajšiemu lídrovi študentského hnutia Ľubomírovi Holečkovi. Palach totiž žiadal obsadenie Československého rozhlasu, vyzýval aj na generálny štrajk. No keďže nedostal žiadnu odpoveď, rozhodol sa pre šokujúcu formu odporu - upálenie zaživa. Inšpiroval sa pri tom buddhistickými mníchmi vo Vietname, ktorí týmto spôsobom protestovali proti vojne a potláčaniu náboženskej slobody.

Dňa 16. januára 1969 sformuloval na internáte aj dve požiadavky: zrušenie cenzúry a zákaz šírenia novín, ktoré vychádzali na podporu okupačných vojsk. Palach žiadal, aby začal na podporu jeho požiadaviek aj časovo neobmedzený štrajk. Súčasne skoncipoval aj štyri listy - jeden poslal Holečkovi, druhý svojmu kamarátovi Ladislavovi Žižkovi, tretí Zväzu československých spisovateľov. Štvrtý list sa našiel v jeho taške pri Národnom múzeu, kde sa upálil. Palach tvrdil, že je členom skupiny, pričom seba označil ako „pochodeň č.1”. Ak vraj nebudú splnené spomínané požiadavky do piatich dní, „vzplanú ďalšie pochodne”.

Cestou z internátu do centra Prahy poslal pohľadnicu s pozdravom aj svojmu priateľovi Hubertovi Bystričanovi. „Prišlo mi to na druhý deň po tom, ako sa upálil. Namiesto podpisu napísal: Tvoj Hus. Z pošty to odišlo okolo jednej popoludní, upálil sa okolo pol tretej,” spomína Bystričan. Palacha vraj naposledy videl začiatkom decembra 1968. „Jasné, že kritizoval vtedajší režim aj okupáciu, no nemal som pocit, že by plánoval niečo podobné. Mali sme sa stretnúť aj na Silvestra, na internát však neprišiel.”

Keď Palacha krátko po upálení previezli do nemocnice, zdôrazňoval, že nie je samovrah. Tvrdil, že to urobil z politických dôvodov. „Hovorte to všetkým,“ citovala ho v týždenníku Respekt zdravotná sestra Eva Joklová. Aj pred svojou smrťou Palach zopakoval, že chcel svojim činom „prebudiť ľudí”. Jeho protest vzbudil obrovský ohlas doma aj v zahraničí. Ľudia na Palachovu počesť zapaľovali sviečky, študenti držali hladovku.

Jedna z nich sa uskutočnila aj na pôde Univerzity Komenského v Bratislave. „Bola som v prvom ročníku, študovala som psychológiu. Bola to spontánna akcia, ktorou sme si chceli uctiť obrovský čin Jana Palacha a vyjadriť solidaritu jeho blízkym aj študentom v Prahe, respektíve v iných českých mestách,” spomína Jana Plichtová.

Väčšina ľudí si uvedomovala zmysel aj odkaz Palachovho činu. Spôsob protestu, ktorý si zvolil, však vzbudil aj množstvo rozporuplných reakcií. A to dokonca aj medzi samotnými študentmi. „Všetci si uvedomovali, že ide o vážnu vec. Aj časť študentov, ktorí sa zaujímali o politické dianie, však bola presvedčená, že za tým bola nejaká psychická porucha,” spomína disident a signatár Charty 77 Daniel Kroupa, ktorý vtedy študoval Elektrotechnickú fakultu v Dejviciach.

Palachov kamarát Hubert Bystričan si uňho žiadne psychické problémy nevšimol. „Bol to úplne normálny chalan, s ktorým sme hrali volejbal či stolný tenis, chodili sme spolu do kina, do divadla aj do krčmy.” Aj Kroupa je presvedčený, že nešlo o čin psychicky narušeného človeka. Vychádza pritom aj z informácií lekárov, ktorí ošetrovali Palacha bezprostredne po upálení. „Konal cieľavedome a premyslene. Bolo to vedomé rozhodnutie vykonať obeť v prospech iných.”

Kroupa si však kládol otázku, či je samovražda ako prostriedok nátlaku efektívnym spôsobom boja proti vzrastajúcej apatii ľudí. „Keď som sa dozvedel, že jeho čin je motivovaný politicky, tak ma to najskôr trochu pobúrilo, pretože som bol naladený veľmi militantne proti okupácii.” V tom čase totiž zastával názor, že proti okupantom treba bojovať, a nie im „uľahčovať situáciu tým, že spáchame samovraždu”. Až približne o rok mu začalo dochádzať, že Palachov čin mal vysokú mravnú hodnotu, respektíve, že má obrovský význam aj pre budúcnosť krajiny.

Reakcia režimu

V prvých dňoch po Palachovom upálení bola ešte moc zhovievavá: desaťtisíce ľudí v celom Československu sa schádzali na pokojných zhromaždeniach, aby si uctili jeho pamiatku. V ďalších mesiacoch však režim postupne pritvrdil. Výsledkom bol brutálny zásah proti demonštráciám, ktoré sa konali v auguste 1969 - pri príležitosti prvého výročia okupácie Československa. Bezpečnostné zložky zasiahli proti protestujúcim obuškami, slzným plynom, vodnými delami aj tankami. Niekoľko ľudí zastrelili priamo na ulici, ďalší boli s ťažkými zraneniami prevezení do nemocníc.

Činila sa aj ŠtB, ktorá podrobne monitorovala situáciu v súvislosti s každým výročím upálenia Jana Palacha. Komunisti sa všemožne snažili získať na svoju stranu aj verejnú mienku, respektíve aspoň zabrániť, aby sa Palachov odkaz šíril ďalej. Už 20. januára 1969 - deň po jeho smrti - vydal Úrad pre tlač a informácie redakciám pokyn, aby zverejňovali len oficiálne informácie. Vyhostených bolo aj 16 zahraničných novinárov.

Aj na Palachov pohreb, ktorý sa konal 25. januára 1969, prišli len ministri školstva a športu, ktorých širšia verejnosť takmer nepoznala. O niekoľko týždňov vyslovil poslanec Vilém Nový tézu o tzv. „studenom ohni”. Palach sa vraj nechcel poliať benzínom, ale látkou, ktorá síce horí, no nepáli. Demonštratívna akcia sa však nepodarila, takže Palach sa upálil, za čo niesli podľa Nového zodpovednosť „pravicoví spisovatelia a publicisti”. Disident Kroupa si spomína, že meno Palach rezonovalo aj pri skúškach z marxizmu na vysokých školách. „Preverení komunisti kládli študentom otázky približne v tomto duchu: Ako sa staviate k hystérii palachiády?”

Polícia sa zároveň intenzívne snažila vypátrať možných nasledovníkov Jana Palacha, o ktorých hovoril v posledných listoch krátko pred upálením. S výzvou, aby to nerobili, vystúpilo viacero známych osobností, vrátane básnika Jaroslava Seiferta. Kriminalisti však existenciu tzv. Palachovej skupiny nepotvrdili. S ich závermi sa stotožňuje aj historik Blažek: „Netvrdím, že priebeh vyšetrovania bol úplne objektívny, ale snažili sa byť dôkladní, čo vyplýva aj zo záverečnej správy.” Podľa neho bolo vyšetrovanie veľmi rozsiahle. „Vzhľadom na vtedajšiu politickú situáciu je to veľmi dobre zdokumentované. Myslím, že žiadna skupina neexistovala.”

Tajní nedali Palachovi a jeho rodine pokoj ani po uzavretí vyšetrovania. Jeho matka Libuša sa ocitla pod veľkým tlakom ŠtB, ktorá využívala aj jednu jej priateľku. „Tlačili na ňu aj kvôli Palachovmu hrobu na Olšanských hřbitovech v Prahe, ktorý sa stal po jeho smrti miestom protestu,” pripomína Blažek.

Libuši Palachovej chodili zo Západu aj solidárne listy. Tajní napokon jej rodinu prinútili, aby súhlasila s exhumáciou pozostatkov Jana Palacha a likvidáciou jeho hrobu na Olšanských hřbitovech. Urnu s popolom napokon uložila na cintoríne vo Všetatoch.

Problémy mal aj Palachov priateľ Hubert Bystričan, ktorému poslal krátko pred upálením pohľadnicu s podpisom: Tvoj Hus. „Keď mi prišla do práce, bol som dvakrát na výsluchu na polícii. Báli sa, či nie som pochodeň číslo 2.” Aj jeho nadriadení v kablovke v Kladne, kde dlhé roky pracoval ako ekonóm, sa k nemu správali rezervovane. „Vždy, keď som chcel niečo presadiť, bol som odmietnutý. Nedali mi napríklad súhlas, aby som si mohol urobiť ašpirantúru. Zároveň im však nikdy ani nenapadlo spýtať sa, či nechcem vstúpiť do strany,” dodal s úsmevom Bystričan.

„Znovu a znovu sa budeme vracať k sebaupáleniu Jana Palacha, ktoré znamená najväčší individuálny politický čin v dejinách našeho národa: najväčší svojím zmyslom aj dôsledkami. Doteraz neznámy mladý muž pohol svedomím i vedomím miliónov ľudí,” napísal dva týždne po jeho smrti český magazín Reportér. Už o niekoľko mesiacov však nadšenie vyprchalo, ľudia sa aj pod tlakom režimu stiahli do svojich domovov.

Nastupujúca normalizácia lámala charaktery, Palachovu „pochodeň” roky niesla len hŕstka disidentov. Nebola teda jeho smrť zbytočná?

PRAHA, VŠETATY - V nedeľu 16. januára si v Česku pripomenuli 53. výročie upálenia študenta Jana Palacha. Palach chcel svojim činom vyburcovať Čechoslovákov k odporu proti okupácii krajiny vojskami Varšavskej zmluvy a normalizácii. Ťažko popálený mladík zomrel 19. K jeho pamätníku pri Národnom múzeu na pražskom Václavskom námestí položil vence predseda Senátu Miloš Vystrčil spolu so senátorom Jiřím Drahošom (za STAN) a ďalšími politikmi. Udalosť tu pripomína kríž v chodníku.

Vystrčil uviedol, že Palach sa rozhodol vykonať čin, ktorým chcel prebudiť svedomie českého národa. Pre dnešných mladých ľudí podľa šéfa Senátu môže byť Palach príkladom v tom, aby sledovali, či nedochádza k potlačovaniu slobôd. Jan Palach v tomto zmysle „pre nich môže byť príkladom. To neznamená, že by museli robiť rovnaké činy ako on. Ale je potrebné si uvedomiť, že často to boli študenti, (…) ktorí prví zdvihli tú zástavu za slobodu,“ povedal Vystrčil.

Pamätník Jana Palacha na Václavskom námestí v Prahe

Uviedol tiež, že súčasná neprítomnosť komunistickej strany v Poslaneckej snemovni by nemala spoločnosť ukolísať. „Mali by sme sa o demokraciu a slobodu starať. Inšpiráciou vtedy dvadsaťročnému študentovi mohli byť vietnamskí budhisti, ktorí niekoľko rokov predtým urobili niečo podobné.

Niekoľko posledných mesiacov Palachovho života zaznamenáva aj životopisný film Jan Palach z roku 2018 v réžii Roberta Sedláčka.

Po smrti Jana Palacha zložil Bohdan Mikolášek pieseň Ticho, ktorá odrážala pocity a nálady ľudí v druhej polovici januára roku 1969. Pieseň Ticho bola veľmi skoro zakázaná a nesmela sa hrať.

Dňa 16. januára 1969 sa zapálil v hornej časti Václavského námestia v Prahe.

Farár Halík vo svojej kázni v Prahe premenil Jana Palacha na istý druh československého Krista. Vraj Palachova smrť nebola samovraždou, pretože sa Jan Palach sa „obetoval za nás, za všetkých“.

Ako vysvetľuje vo svojom príspevku Jan Kavan, vládni činitelia poukázali na to, že to vôbec nie je v ich moci. Neprimeranosť medzi činom sebaupálenia a Palachovými požiadavkami bola zvláštna. Nikto nevie, aká bola jeho motivácia.

Palachov čin si česká verejnosť všimla len preto, že v médiách paradoxne ešte úplne nevládla cenzúra. Jeho čin v nej rezonoval. Šokoval ju. Ale je chybné domnievať sa, že by ju do niečoho vyburcoval. Státisíce ľudí prišli na Palachov pohreb, no to bolo všetko. Potom sa začali previe...

Tabuľka: Nasledovníci Jana Palacha

tags: #palach #pohreb #farar