Ján Palárik, významný slovenský národný buditeľ, kňaz, publicista, prekladateľ, organizátor kultúry a spoluzakladateľ Matice slovenskej, sa narodil 27. apríla 1822 v Rakovej. Pripomenuli sme si 27. apríla 2022 200. výročie jeho narodenia.
Palárik pochádzal z roľnícko-učiteľskej rodiny. Základnú školu vychodil v rodisku (1828-1832), gymnázium v Žiline (1832-1836), v Kecskeméte (1836-1839), teológiu začal študovať v Ostrihome (1839), ako klerik v Seminári sv. Imricha (Emericanum) v Bratislave (1839-1840) a dokončil ju v Trnave (1840-1847). Za kňaza ho vysvätili v roku 1847.
Medzi najvýznamnejšie Palárikove zásluhy patrí jeho výrazné spolupodieľanie sa na založení Matice slovenskej (zakladajúci člen s poradovým číslom 3), jeho hájenie štúrovskej slovenčiny, významný kultúrny prínos pre slovenské divadlo či vytvorenie čítaniek a gramatík pre katolícke školy.
Používal tiež pseudonymy Beskydov a Ján Beskydov. Výraznú časť jeho diela tvorí dráma, časť učebnice (Katechizmus pre začiatočníkov, Prvá čítanka a mluvnica, Druhá čítanka a mluvnica, Šlabikár slovenský, Tretia mluvnica slovenská či Náuka skladania listov písomností jednacích), ale aj publicistika a spisy politické s presahom do filozofie.
Palárik sa narodil do učiteľskej rodiny v kysuckej obci Raková (otec Šimon Palárik bol miestnym učiteľom a organistom). V domácom prostredí získal aj klasické a hudobné vzdelanie; následne študoval v Žiline a proti vôli svojho otca v Kečkeméte, kde si osvojil maďarčinu. Teológiu študoval v Ostrihome, Bratislave aj Trnave. Vysvätený bol v Ostrihome a to 15. januára 1847.
Ako kňaz pôsobil v Starom Tekove (1847 - január 1850), Vindšachte, dnes Štiavnické Bane (február 1850 - jún 1851). Následne je preložený do Pešti, pôsobí na nemeckej fare sv. Terézie v mestskej časti Terezín (1. júl 1851 - 6. december 1862), kde sa dostal za trest v súvislosti s vydávaním časopisu Cyrrill a Method, predovšetkým pre jeho národnú, sociálnu a ekumenickú orientáciu a pre víziu vytvorenia samostatnej cirkevnej provincie (tento „Palárikov sen“ vlastne istým spôsobom naplnil až Gustáv Husák až v roku 1977, kedy bola Apoštolskou konštitúciou „Qui Divino“ ustanovená Slovenská cirkevná provincia, ktorej súčasťou boli Trnavské arcibiskupstvo so sufragánnymi diecézami Nitrianskou, Banskobystrickou, Spišskou, Košickou a Rožňavskou).
Po obvinení šovinistickým časopisom Religió bol v januári 1851 odsúdený ostrihomským konzistóriom na trojtýždňové kláštorné väzenie. Verejnosti podvrhli falošnú sebakritickú deklaráciu, ktorá ho mala znemožniť a spôsobila jeho dlhšie utiahnutie. Preložili ho za kaplána do Banskej Štiavnice (1851) a odtiaľ zasa do Budapešti (1851-1862).
Spolupracoval s Andrejom Radlinským, ktorý mu dopomohol k licencii na časopis Cyrill a Method. Zameranie časopisu pobúrilo vtedajšiu maďarizujúcu cirkevnú vrchnosť. Mal byť suspendovaný. Po odpykaní trestu sa najdlhšie odmlčal aj pre vážnu chorobu. Na začiatku rokov nemoty a hluchoty sa zastával štúrovskej spisovnej slovenčiny a zapojil sa do vybudovania i odhalenia pomníka Jána Hollého na Dobrej Vode.
Ako pripomína Imrich Sedlák, po páde Bachovho absolutizmu sa výrazne angažoval v memorandovom období slovenského národného hnutia - uverejňoval články, v ktorých vítal ústavnosť v Uhorsku, horlil za spoluprácu všetkých národov vtedajšieho Uhorska (tzv. Nová škola slovenská) (Sedlák 2009, s. 15).
Palárik sa pokúsil o návrat domov (na územie dnešného Slovenska), najskôr neúspešným obsadením fary v Komjaticiach, na druhý krát úspešným, v roku 1862 na faru do Majcichova a filií v obciach Abrahám a Hoste (na príhovor grófky Heleny Esterháziovej, rodenej Bezobrazovovej, ktorá intervenovala v cirkevných kruhoch za jeho intelektuálne schopnosti).
Palárik patrí ku zakladateľom modernej slovenskej drámy (hry Inkognito, Drotár a najznámejšia Zmierenie alebo Dobrodrúžstvo pri obžinkoch či historická veršovaná hra Samozvanec). Ako pripomínajú autori Dejín slovenskej literatúry (Pišút 1984, s. 290), tak ako Viliam Paulíny-Tóth v próze, tak Ján Palárik v dráme vyjadril vedúce idey a nové umelecké tendencie porevolučného obdobia a spolu s Jozefom Viktorinom rozhýbali literárny život v tomto období.
Jeho duchovným pôsobením sa zaoberal J. Vavrovič: Ján Palárik, jeho ekumenizmus a panslavizmus (1993) a Duchovné cvičenia Jána Palárika od 12. januára do l.
Národné a Kultúrne Aktivity
Národnú a kultúrnu prácu začal rozvíjať v trnavskom seminári, kde spolu s Jozefom Viktorinom, Martinom Hattalom a grófom R. Ňárim založili krúžok národne zmýšľajúcich seminaristov. Pre horlenie za občianske práva ho už počas štúdií prenasledovali, v rokoch 1848 - 1849 bol pod policajným dozorom.
Hlásil sa ku koncepcii slovenského národného hnutia vedeného Ľudovítom Štúrom. V národnom hnutí aj v literárnom živote sa začal výraznejšie presadzovať po páde Bachovho absolutizmu; navrhol novú koncepciu federálneho prepojenia národov v Uhorsku so snahou dohodnúť sa v rámci Uhorska s Maďarmi, čo narážalo na odpor až útoky zo strany príslušníkov štúrovskej generácie.
Spolupracoval na vydaní almanachov Concordia (1858) a Lipa I-III (1860-1864). Podieľal sa na zakladaní Pešťbudínskych vedomostí (1861), neúspešne kandidoval za poslanca do Uhorského snemu, stal sa spoluzakladateľom a činovníkom Matice slovenskej (1863), podporoval gymnázium v Banskej Bystrici, neskôr založenie gymnázia v Kláštore pod Znievom (1869), pričinil sa o vznik Kníhtlačiarskej a vydavateľskej účastinnej spoločnosti Minerva (1870), spoluzakladal novú politickú stranu, tzv. Keď sa príslušníci Novej školy priklonili k maďarskej politike, prestal sa za ňu angažovať a zastávať ju.
Na tieto organizačné a politicko-spoločenské aktivity vo verejnom živote a národnom hnutí nadväzujú i redakčné úsilia, najmä v časopise Cyrill a Method. So spolupracovníkmi M. Chlebákom a J. Holčekom presadzoval demokratizáciu cirkevného života a katolíckeho školstva, rozdelenie majetku a ustanovenie slovenského arcibiskupstva i voľbu biskupov.
Založil politickú stranu Novej školy slovenskej, ktorej cieľom bolo s uhorskou ľavicou obnovenie zákonov z roku 1848. Založil tiež Spolok striezlivosti (Spolok miernosti čili Braterstvo strízlivosti a protipálenkové), organizoval národnú slávnosť pri odhalení pomníka Jánovi Hollému v Dobrej Vode a stál pri zrode Spolku svätého Vojtecha (výrazne spolupracoval s Viktorinom). Beletristickým almanachom Concordia či časopisom Cyrril a Method prispel k jednote evanjelikov a katolíkov.
Aktívne sa zúčastňuje jeho odhalenia na Dobrej Vode 11.
Na memorandovom zhromaždení v Martine (6. júna 1861) Palárik zaujal popredné miesto v národnom živote. Prihováral sa za „uznanie osobnosti slovenského národa a reč slovenskú za úradnú a náukosdelnú“, ale len na úrovni stolíc (nie za Okolie) a v otázke komu predložiť Memorandum, či panovníkovi alebo snemu „sa v ohnivej reči vyslovil za snem“ (Čulen 1941, s. 31). Stal sa aj členom Stáleho výboru národného zhromaždenia. Bol v deputácii u Kolomana Tiszu a ministra Eötvösa.
Memorandum otvorilo cestu k zrodu Matice slovenskej v 1863. To Palárik už pôsobí v Majcichove a bol pri tom. Stáva sa zakladajúcim členom s poradovým číslom 3.
Palárik s Viktorínom boli organizátormi výstavby Hollého pomníka.
V roku 1857 sa pokúša spolu s Viktorinom (vtedy farárom u sv. Anny v Budíne) o zriadenie Matice slovenskej. Po vzájomnej dohode navrhli Pešť za dočasné sídlo Matice z viacerých dôvodov. Žili tu viacerí národovci. Podarilo sa im prehovoriť už i riaditeľa polície, ktorý bol naklonený spolok povoliť. Advokát a statkár Alexander Vrchovský ponúkol svoj veľký dom, v ktorom by mohla byť umiestnená knižnica Matice slovenskej a prejavil záujem o funkciu pokladníka Matice. Žiaľ, k realizácii plánu založiť Maticu slovenskú pre rôzne ťažkosti a vzájomné nepochopenia medzi slovenskými národovcami(!) nedošlo.
Po páde Bachovho absolutizmu pokračuje J. Palárik ešte s väčšou vervou v národnobuditeľskej práci. Spolu (opäť) s Viktorinom si uvedomujú potrebu šírenia slovenského tlačeného slova a preto v roku 1859 začali s prípravou vydávania slovenského časopisu. Vzhľadom na ich kňazské „nestále pôsobenie v Pešť-Budíne … nemôžu niečo také podniknúť“ (Vavrovič 1993, s. 272). Preto sa obrátili na P. Dobšinského aby sa toho ujal. Vznikol Sokol, obrázkový časopis pre zábavu, krásno, umenie, vedy a literatúru. Časopis vychádzal v rokoch 1862 - 1869 v Budíne a od roku 1863 v Skalici.
Obaja slovenskí výtečníci sa zúčastnili tiež príprav na založenie druhých slovenských politických novín - Pešťbudínske vedomosti. Palárik v „Priateľovi školy a literatúry“ sa takto obrátil roku 1860 na slovenských národovcov: „Veteráni slovenského národa, čo tam okolo dávnovekého Budína na brehoch Dunaja v prospech národa svojho dni trávite - starajte sa o časopis a podajte nám čo najskôr radostnú zprávu o ňom, túžbou nevýslovnou ho čakáme a celý národ obetavo Vám všetky komôrky na pomoc otvorí!“.
V januári 1861 vo (Viktorinovom) kostole sv. Anny v Budíne sa uskutočnilo rekviem za Václava Hanku. Palárik prednáša slovo božie v staroslovienčine. Vo voľbách (v 1861) na spoločnej kandidátke Slovákov s podkarpatskými Rusínmi (vedie ju A. Dobriansky, ktorý je zvolený) je na šiestom mieste uvedený J. Palárik.
Svojimi prácami Palárik prispel k organizovaniu myšlienky národného školstva. Sústavne sa venoval aj školstvu a pedagogickej literatúre, vlastným nákladom vydával Spisy pre mládež (1855-1856) a pre katolícke školy zostavoval šlabikáre i čítanky (1862-1863).
Počiatky práce J. Palárika v prospech slovenského národa majú svoj základ v kňazskom seminári v Trnave. Jeho spolužiakom a najlepším priateľom tam a po celý život bol Jozef Viktorin (pozri aj článok o Jozefovi Karolovi Vitkorinovi, ktorý ma toho roku taktiež 200. výročie narodenia). Dlhé roky spoločne pracovali na veci národnej. Ich stanovisko v národných veciach bolo celkom blízke a neskôr aj totožné s postojmi štúrovcov.
„Utvorilo sa medzi nimi priateľstvo bez prísah, bez sľubov, ale na pevnom základe, na jednote náboženských a národných zásad. Typickým znakom tohto vzťahu sa stali spoločné záujmy, presne premyslené a rozvrhnuté štúdium filozofie, cudzích rečí a krásnej literatúry (i cez prázdniny), odoberanie domácich i zahraničných časopisov, vedeckých diel, nadväzovanie písomného i osobného styku s vedúcimi osobnosťami národného života (s Ľudovítom Štúrom sa Viktorin zoznámil ako poslucháč teológie v roku 1845)“, píše (zdroj) Helena Rusnáková. Pre slovenské snahy sa v roku 1846 dostávajú do rozporu s vedením školy a cirkevnou vrchnosťou. Palárika spolu s Viktorínom obvinili, že dávajú prednosť láske k materinskej reči (slovenčine) pred láskou k vlasti (zmaďarizovanému Uhorsku) a že ich treba odsúdiť a vylúčiť z ďalšieho štúdia. Vážnosť situácie potvrdzuje ich spoločný list Ljudevítovi Gajovi, v ktorom sondujú možnosť dokončenia štúdia v záhrebskej diecéze. Napokon po mnohých peripetiách „medzi tými desiatimi, ktorých onedlho posvätia, aj my dvaja sa nachádzame…“ (Vavrovič 1993, s. 269). Vysvätili ich v januári 1847.
Tri roky po vysvätení Andrej Radlinský poverí Palárika (ešte ako kaplána v Starom Tekove) vedením časopisu Cyrill a Method, v čom pokračuje aj na novom pôsobisku vo Vindšachte. Do verejnosti uvádza myšlienky ekumenické a národné tak úspešne, že sa dostáva do ostrého sporu s ostrihomským arcibiskupom J. Scitovským. Tento spor urobil ho známym doma i v zahraničí, oživil myšlienkový život na Slovensku, obnovil interkonfesionálne vzťahy vierovyznaní, podnietil myšlienky pre vyvolanie obnovy slovenského národného života (Vavrovič 1993, s. 270).
Po príchode do Pešti sa stáva takmer ihneď zodpovedným redaktorom Katolíckych novín (1852 až 1855). Palárik po skúsenostiach s redigovaním Cyrilla a Methoda sa snažil nevyvolať nedorozumenia s cirkevnou vrchnosťou. Ním vydávaný „týždenník pre pospolitú verejnosť“ ponúkal články náboženskej, výchovnej a kultúrnej povahy.
V roku 1852 podpísal spolu s A. Radlinským a Š. Závodníkom (v mene katolíkov) Hattalovu „Krátku mluvnicu slovenskú“, ktorá prispela k dobrej spolupráci oboch konfesií v otázke používania jazyka v ďalšom období. Existujú nepodpísané dokumenty z rokov 1851 a 1854 aj s návrhom Stanov slovensko-rusínskeho Tatrína a spoločnej slovensko-rusínskej Matice slovanskej. Návrhy vzišli od predstaviteľov slovenského hnutia v Pešti a okolo časopisu Cyrill a Method. Tento program kultúrnej činnosti odporúčal Palárik aj na stránkach Katolíckych novín, ktorých bol redaktorom. Stanovy pravdepodobne konštituovali: Ján Palárik, Jozef Viktorín a Andrej Radlinský a spolupracovali s predstaviteľmi uhorských Rusínov bratmi Dobrjanskími.
Slovenskí spisovatelia a básnici
Panslavizmus
V Sokole I (1862) začal uverejňovať koncepciu novej slovanskej vzájomnosti, Viliam Pauliny-Tóth to však zastavil. Bol proti založeniu veľkej všeslovanskej ríše, ale za to, aby každý jednotlivý kmeň mal svoju vlastnú vládu. V Slovenských novinách (1868) naďalej zostával zástancom súčinnosti uhorských národov, príspevky však uverejňoval aj v Štúrových Národných novinách a Hurbanových Slovenských pohľadoch.
Pri príležitosti 200. výročia narodenia Jána Palárika (27. apríl) boli zorganizované hneď dve podujatia - Matica slovenská MO Čadca, Kysucké múzeum a Kysucká knižnica v Čadci pripravili vedeckú prednášku Ján Palárik - pozoruhodné osudy kysuckého rodáka (Kysucká knižnica v Čadci) a taktiež v tento deň zorganizovali podujatie Obec Majcichov (starosta obce Ing. Tibor Marek) a ZŠ Jána Palárika (riaditeľ PhDr. Martin Bodis, PhD.), so svätou omšou, kladením vencov a kultúrnym programom. Na podujatí vystúpili aj deti s kultúrnym programom a špeciálnou divadelnou hrou o živote Jána Palárika. Reportáž z podujatia pripravili Martin Bodis a Peter Schvantner.
Film o Gul̕kovi Bombul̕kovi - Základná škola Jána Palárika Majcichov
Literárna činnosť
Literárne začal byť činný ešte v čase teologických štúdií, písal verše i prózy, ale presadil sa až v staršom veku ako dramatik. Počas pobytu v Budapešti sa venoval štúdiu francúzskej, nemeckej a ruskej dramatiky, poučil sa aj teoreticky, čo vyjadril i v príspevku Dôležitosť dramatickej národnej literatúry v Sokole (1860) a v posudkoch dramatických konkurzov Matice slovenskej.
Napísal tri veselohry a jednu tragédiu. Veselohru Inkognito, s pôvodným názvom Slovenský kosec, napísal v lete 1857 a vyšla v Concordii (1858); premiéru mala o rok na to v Nemeckej Ľupči. Stavala na zámenách osôb, tak ako aj ostatné dobové komédie, ale v rámci tejto zápletky autor šľahal do neduhov už na základe nových, meniacich sa spoločenských vzťahov.
Tie ešte výraznejšie spodobil v hre Drotár (Lipa l, 1860), ktorou začalo činnosť Národné divadlo v Záhrebe (1863). Pre liberálny prístup vyvolala protesty štúrovcov, najmä J. M. Hurbana. Najúspešnejšou sa stala veselohra Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch (Lipa II, 1862). Historická dráma Dimitrij Samozvanec vyšla až po smrti v Sobraných spisoch J.
Palárik, Záborský a Chalupka - to je trojica slovenských dramatikov, ktorí sa výrazne zapísali do dejín slovenského divadla. Palárikove hry prekypujú výsmechom mamonárstva, pokrytectva, aristokratického povýšenectva alebo elitárstva, lakomstva, ale aj násilného pomaďarčovania. Ich typickým znakom je komediálna zápletka postavená na princípe zámeny postáv, spoločenská satira zameraná na ľudské charaktery, národné odpadlíctvo a pokrytectvo vyšších spoločenských vrstiev.
Encyklopédia slovenských spisovateľov pri hesle Jána Palárika uvádza, že Palárikova veseloherná tvorba predstavuje v jasných farbách atmosféru zo závažného dejinného úseku národnej aktivity s dodatkom, že pred Palárikom bol tento farbistý rozmer spojený s životným optimizmom národnej kultúre neznámy (Rosenbaum 1984, s. 6).
Palárik je tiež autorom štúdie, v ktorej opísal vlastné divadelné princípy, čím prispel aj do divadelnej teórie, resp. teatrológie. Dôležitosti dramatickej národnej literatúry vyšli v časopise Sokol (Sedlák 2009, s. 414). „Ani mi nikto viac nehovor, načo to, keď ešte teraz žiadneho národného divadla na Slovensku niet. Bo najprv povstali Múzy, a len potom sa im chrámy stavali. Verte mi, ak nikdy dobrých národných divadelných kusov, v ktorých sa rodinný a spoločenský život národa nášho s jeho dobrými a zlými stránkami, s cnosťami i tôňami v zaujímavých a pikantných výjavoch líčiť má, Slovákom k čítaniu nepodáme, tak ani divadlo u nás nikdy nepovstane, ale ani život náš spoločenský nikdy sa v národný neprerodí, nezošľachtí… Dramatickej národnej literatúry nám treba, krajania drahí!
Prvým Palárikovým zápisom do dejín bola „veselohra s kocúrkovskou tématikou“ Inkognito, ktorá mu podľa Sedláka (Sedlák 2009, s. 414) otvorila účasť na tvorbe slovenskej národnej drámy. Podľa Rosenbaumovej Encyklopédie slovenských spisovateľov je toto dielo akýmsi „mostom medzi chalupkovským typom veselohry a palárikovskou vesolohrou“, ktorá „lepšie vyhovovala spoločenským pomerom utvárajúcim sa na sklonku bachovskej éry“ (Rosenbaum 1984, s. 6). Dej sa odohráva taktiež v Kocúrkove (odkaz na populárnu hru Jána Chalupku - Kocourkovo, aneb: Jen abychom v hanbě nezůstali, 1830), no ako pripomínajú autori Encyklopédie slovenských spisovateľov, Palárik sa usiluje o zbližovanie medzi indiferentnými mešťanmi národnej inteligencie (napr. z odnárodnenej veľkopánskej mešťanky sa stáva vlastenka).
Palárik si svojou tvorbou dal za cieľ predstaviť národný a spoločenský život a poukázať na možne vyrovnanie medzi národmi. Iný pohľad ponúka kniha Dejiny slovenskej literatúry podľa ktorej Palárik dielom Inkognito uviedol na scénu ľud ako „protiklad malomestských odrodilcov“ a dodáva, že postavy majú „kocúrkovské vlastnosti“ ako napr. napodobňovanie pánov či pletenie maďarských, nemeckých a francúzskych slov (Pišút 1984, s. 290). Komiku tvorí tiež zámena mien a osôb.
Palárik využíva svojskú slovnú zásobu archaizmov (apa), zdvorilistoných výrazov (kišasonka, Fräule, Drága kisa-szony!) a dobových nadávok (trubiroh, nech ťa čert vezme, kýho beťaha, beťár, pájtáš, frajcimrka) či používanie maďarských výrazov, najmä (pre zvýraznenie komickosti) nadávok (Lapátos teremtette, notáriuš, az ebadta; Ištenuček, semmirevaló, belajdigunk; menykö üsse meg; Ördög bujtogadta). Na pozadí výsmechu týchto neduhov zanecháva vyššie posolstvá ako napr. že, národná vzdelanosť Slovákov nemôže byť ani samotnému Uhorsku na škodu.
Divadelná hra Inkognito bola neskôr transformovaná aj do filmového umenia pod réžiou Miloša Pietora a zahrali si v nej také herecké hviezdy ako Kraľovičová, Adamovič, Labuda, Studenková, Zednikovič, Blaškovič, Huba či Kronerová.
Ďalšia divadelná hra - Drotár - ukazuje pešťianske veľkomestské prostredie (Rosenbaum 1984, s. 7), paroduje najmä úžerníctvo, usiluje o harmonizovanie spoločenských protikladov, sympatizuje s poľskou emigráciou a využíva tiež folklórne motívy (drotárske piesne) (Pišút 1984, s. 290). Podľa Sedláka (Sedlák 2009, s. 414) sa Palárik inšpiroval fr...
Podujatie v Rakovej venované Jánovi Palárikovi
tags: #palarik #ekumenizmus #a #panslavizmus