Prečo je dôležité pripomínať si pamiatku posvätenia chrámu? Čo nám to má pripomenúť a ako to môže ovplyvniť náš život? Poďme sa spoločne zamyslieť nad týmito otázkami.
Význam chrámu
Dnes si pripomíname pamiatku posvätenia tohto Nového kostola. Vyjadrujeme predovšetkým vďaku Pánu Bohu za to, že tento Boží chrám máme. S vďačnosťou a uznaním myslíme na tých, ktorí ho stavali, ktorí pomáhali finančnými milodarmi a prácou. Ďakujeme Pánu Bohu za ľudí, ktorí sa i dnes o tento chrám Boží starajú a v ňom pôsobia, ďakujeme za ľudí, ktorí sa milodarmi a prácou podieľajú na tom, aby mohol i naďalej slúžiť všetkým, ktorí majú záujem o počúvanie Božieho slova, prijímanie sviatostí, o spoločenstvo s veriacimi bratmi a sestrami. Predovšetkým prosíme, aby sa vždy, aj v budúcnosti našli ľudia so živým záujmom o to, čo sa v chráme deje a ponúka, aby bolo v ňom čím menej prázdnych, neobsadených miest.
Prečítali sme jeden odsek z Evanjelia podľa Jána. Tento text nás v duchu prenáša do doby pred takmer 2000 rokmi, keď v Jeruzaleme ešte stál veľkolepý židovský chrám, z ktorého dnes existuje už len múr nárekov. Aj židia svätili pamiatku posvätenia chrámu, a naši židovskí bratia a sestry si ju pripomínajú podnes na sviatok zvaný chanuka - v decembri, krátko pred Vianocami.
Historický kontext sviatku Chanuka
Táto židovská pamiatka posvätenia chrámu, chanuka, má celkom osobitný, a to veľmi dramatický pôvod. V druhom storočí pred naším letopočtom, roku 167, sýrsky panovník Antiochos Epifanes IV. tým najhrubším spôsobom znesvätil jeruzalemský chrám. Nariadil, aby sa prestala konať bohoslužba Hospodinovi a aby sa začali prinášať obete pohanským božstvám. Aj mnohými inými nariadeniami a zákrokmi sa usiloval likvidovať židovské náboženstvo a namiesto neho nanútiť židom pohanské náboženstvo. Zbožní židia sa proti tomu postavili v chýrnom makabejskom oslobodzovacom povstaní. V rámci Makabejského povstania bol po trojročnom znesvätení späť dobytý aj chrám. Boli z neho odstránené všetky stopy pohanského kultu. Bol vybudovaný nový oltár. Opravené bolo všetko, čo bolo v dobe znesvätenia zničené, a v decembri roku 164 bola obnovená bohoslužba. Na pamiatku tejto mimoriadne radostnej udalosti začali svätiť každý rok pamiatku posväteniach chrámu, a svätia ju dodnes.
Radosť, ktorú mali židia z obnovy a posvätenia chrámu, má aj nám kresťanom čo povedať. Radovali sa z toho, že tma musí ustúpiť svetlu, a že po dobe tmy skutočne prišla doba svetla. Symbolicky to bolo v tieto sviatočné dni vyjadrené postupným zapaľovaním nových sviec - každý deň zapálili ďalšiu a ďalšiu. Židia boli pevne zakorenení vo svojich náboženských a národných dejinách. Sebe a svojim deťom pravidelne rozprávali - najmä na sviatky - o veľkých udalostiach, ktoré sa v týchto dejinách odohrali. Boli to správy o veľkých skutkoch, ktoré Pán Boh v týchto dejinách vykonal. Boli to aj správy o veľkej odvahe, vytrvalosti, vernosti zbožných židov, o ich zotrvávaní pri viere v Hospodina napriek všetkým protivenstvám. Neboli to iba spomienky kvôli spomínaniu. Oni duchovne žili z tejto minulosti a čerpali z nej silu pre prítomnosť a zároveň aj nádej do budúcnosti.
Nám treba tiež takto pozerať na dejiny našej cirkvi. Spomínať na predkov, ktorí v ťažkých a veľmi ťažkých dobách aj napriek ťažkostiam a prenasledovaniu vytrvali pri viere otcov. Myslieť na martýrov kresťanstva, na martýrov evanjelickej cirkvi, ktorí pre vernosť evanjeliu obetovali mnoho, v nejednom prípade aj vlastný život. Myslieť na artikulárne chrámy, do ktorých na služby Božie putovali naši predkovia mnoho hodín. Myslieť na tolerančné chrámy, keď po dlhej dobe útlaku a prenasledovania sa rýchlo začalo rozvíjať to, čo bolo za dlhý čas deptané, potláčané, skrývané. Myšlienky na to, čo je najsvetlejšie v našich dejinách, a to aj v spojitosti s Božími chrámami, aj v spojitosti s týmto naším chrámom - to nás zaväzuje.
Vraciame sa ešte k židovskému sviatku posvätenia chrámu, na ktorom sa podľa slov nášho textu zúčastnil aj Pán Ježiš. Posolstvo tohto sviatku bolo a je veľmi obsažné a významné. Antiochos Epifanes IV. spôsobil Židom veľmi mnoho zla. Už sme naznačili, že ich chcel úplne odviesť od viery v Pána Boha. Zakázal vykonávať základné úkony ich náboženstva. Nariaďoval a donucoval zúčastňovať sa na pohanskom kulte. Židia si v hrôze mohli myslieť: To je koniec nášho náboženstva. Ale predsa, súc naplnení veľkou odvahou a dôverou v Pána Boha, sa tomu vzopreli. A zvíťazili. Ukázalo sa: Človek do času, Boh naveky. Nech bol ten Antiochos IV. čo aký tyran a zloduch, tak predsa zlo, ktoré spôsobil, trvalo len obmedzený čas. Znesvätenie chrámu trvalo len obmedzený čas. Poškvrňovanie, deformovanie, vyprázdňovanie ľudských sŕdc trvalo len obmedzený čas. Po dobe tmy prišla doba svetla. V dejinách sa tento dôležitý jav neraz opakoval a opakuje. V dobe temna treba vždy myslieť na to, že sa tma minie a príde svetlo. Na to mysleli židia pri svojej pamiatke posvätenia chrámu. Na to treba myslieť aj nám pri dnešnej pamiatke posvätenia tohto chrámu Božieho. Svetlá v chráme by nám túto veľkú nádej mali nielen pripomínať, ale mali by ju v nás aj prebúdzať.
Uprostred svetiel pamiatky posvätenia chrámu sa v Jeruzalemskom chráme objavuje nové svetlo: Pán Ježiš Kristus. Tým je vyjadrená dôležitá myšlienka, že pamiatka nemá byť iba pohľadom smerom dozadu, do minulosti, ale zároveň pohľadom dopredu. Pohľad dopredu je možný len za predpokladu, že dejiny nestoja na jednom mieste, ale postupujú. Do dejín spásy vnáša Pán Boh - a to v čase, ktorý on uzná za vhodný - nové prvky, nové udalosti. Uprostred izraelských dejín novým, neprevýšiteľným krokom je vstup Ježiša Krista do týchto dejín a cez ne do dejín sveta. Svetlá pamiatky posvätenia chrámu stávajú sa symbolom neprevýšiteľného svetla Ježiša Krista. Naše posviacky chrámov a ich pamiatky si bez svetla sveta, ktorým je Ježiš Kristus, nevieme ani predstaviť.
Keď vyháňal kupcov a peňazomencov z nádvoria Jeruzalemského chrámu, žiadali od neho židovské úrady - Evanjelium podľa Jána o tom referuje - nejaký dôkaz oprávnenosti takého radikálneho konania. Vtedy im Ježiš odpovedal: „Zbúrajte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ Evanjelista poznamenáva, že to povedal o chráme svojho tela a o svojom vzkriesení. Chrám v Jeruzaleme bol považovaný za osobitné, jedinečné miesto Božej prítomnosti. V uvedených slovách Ježiš naznačuje, že teraz sa On stáva jedinečným miestom živej Božej prítomnosti. Preto sa práve v Jánovom evanjeliu nachádzajú Ježišove slová tohto typu: „Ja a Otec jedno sme.“ „Kto mňa videl, videl Otca.“ Keď v dnešný deň s vďačnosťou myslíme na tento náš Nový kostol, myslíme naň ako na miesto, kde máme jedinečnú príležitosť stretávať sa s Ježišom Kristom, ktorý je pre nás najdokonalejším reprezentantom Božej prítomnosti.
Prečítaný text nás upozorňuje, že dielo a poslanie Pána Ježiša Krista má dve stránky. Tá hlavná stránka, to je jeho dielo, jeho bytosť, všetko, čím on bol a je, všetko, čo pre nás vykonal. Tá druhá stránka, ktorá je tiež veľmi dôležitá a nesmie chýbať, je prijatie jeho diela, prijatie jeho samého zo strany človeka. Prečítaný text hovorí o oboch týchto stránkach. Ježiš je prítomný na sviatku chanuka v Jeruzalemskom chráme. Ponúka seba ako Spasiteľa, ponúka svoje svetlo. Ale súčasne ide o otázku, či ho ľudia, ktorých je tam plno, prijmú alebo neprijmú. Tí ľudia mu kladú otázku, či on je alebo nie je mesiáš, inými slovami, či ho môžu prijať ako jedinečného Božieho posla alebo ho majú odmietnuť. Na otázku, či on je Kristus, teda Mesiáš, neodpovedá Ježiš priamo slovom „áno“, lebo keby povedal, že je Mesiášom, znamenalo by to, že by sa dal zaradiť do ich predstáv o politickom a vojenskom mesiášovi - a Ježiš takúto predstavu mesiáša jednoznačne odmietol. Ale upozorňuje ich na všetko, čo on robí, aby si z toho odvodili názor o ňom a postoj k nemu. Poukazuje na svoje zachraňujúce, uzdravujúce činy, ktorých mnohí boli už svedkami. Hovorí, že on je dobrý pastier, ktorý chce každého človeka viesť, dobrý pastier, ktorý pozná individuálne každú jednu svoju ovcu, dobrý pastier, za ktorým idú všetky tie ovce, ktoré poznali jeho nepostrádateľný význam pre človeka. On ponúka a dáva to, čo nikto iný nemôže dať: večný život a zmysluplnosť života. Vyvrcholením sú slová, že jeho ovce, ktoré ho prijali za dobrého pastiera, sú tak mocne chránené v jeho rukách, že niet tej sily, ani ľudskej ani démonskej, ktorá by ich mohla vytrhnúť z jeho rúk. Toto je jeho odpoveď, toto je jeho ponuka.
Otázka je, ako sa rozhodnú tí, čo mu položili otázku o jeho mesiášstve. Bolo by krásne, keby od svetla, ktoré už mali, od svetla, ktorým svätili sviatok chanuka, prešli k nekonečne väčšiemu svetlu, k Ježišovi ako Kristovi, k Ježišovi ako Mesiášovi. To by bolo ich najkrajšie zasvätenie pamiatky posvätenia chrámu. Rovnako aj pre nás by bolo najkrajším zasvätením pamiatky posvätenia chrámu, keby sme sa nanovo rozhodli prijať to jedinečné svetlo sveta - Pána Ježiša Krista - s novou sviežosťou, radosťou, rozhodnosťou. Každá účasť na službách Božích v tomto chráme by mala byť vyjadrením tohto osobného vzťahu k Pánu Ježišovi.
Je môj život chrámom alebo biednou chatrčou? Tak, ako si pripomíname posviacku kostola, si treba - a to deň - čo deň pripomínať, že i my sami potrebujeme posvätenie - Božie obnovenie, odpustenie. Dajme preto Pánu Bohu očistiť celý svoj život. Nielen chvíle, keď sme v kostole, ale aj naše rodinné a medziľudské vzťahy, náš vzťah k práci, naše chvíle voľna a oddychu. Kiež dnešný deň nezostane iba výročím pamiatky posvätenia nášho kostola, ale stane sa aj dňom posvätenia - nového odovzdania do služby Bohu - toho chrámu, ktorým je náš život.
Symbolika chrámu v Dobšinej
Každý chrám má svoju jedinečnú symboliku, ktorá nám môže pomôcť lepšie porozumieť našej viere a vzťahu k Bohu. Chrám v Dobšinej nie je výnimkou. Poďme sa pozrieť na niektoré z jeho symbolov:
- Pôdorys gréckeho kríža: Upozorňuje na centrálnu zvesť kresťanskej cirkvi - zvesť o Ukrižovanom a Vzkriesenom Kristovi.
- Oltárny obraz (Salvator mundi): Reprezentuje Krista ako osláveného Spasiteľa sveta, ktorý sa nám ponúka ako cesta, pravda a život.
- Posledná večera: Pripomienka Kristových slov: "Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život."
- Banícke symboly: Pripomienka banskej slávy mesta a toho, že práca a modlitba idú ruka v ruke.
- Vežové hodiny: Poukazujú na plynutie času a vedú nás k zodpovednosti za čas svojho života.
- Spomienková tabuľa na vpád Turkov: Pripomína, že nekajúcnosť ľudí Pán Boh toleruje len dočasu.
- Spomienkové tabule padlým vojakom a povraždeným civilistom: Upozorňujú na dočasnosť a pominuteľnosť nášho života a sú výzvou k bdelosti.
- Tabuľa venovaná farárovi Kasanickému: Odkaz, že viera v Boha si niekedy od nás žiada aj osobné martýrium a prinášanie obetí.
- Organ: Pripomína, že celý náš život má byť jednou chválou a oslavou Boha.
- Obrazy evanjelistov: Výzva, aby sme nezabudli na to, prečo sme evanjelikmi a že základom nášho učenia je evanjelium.
- Zvony: Pozývajú k oslave Pána a Tvorcu a upozorňujú na Boha a Jeho veci. Ich nápisy majú vyznávačsko-misijno-pastorálny charakter.
Vysvetlenie Šalamúnovho chrámu
Medzi ďalšie symboly patrí podobizeň pani Zimmermannovej, veľkej mecenášky stavebných úprav chrámu, a postava Hildegardy z Bingenu, znázornenej v podobe fresky, ktorej život nás má motivovať k tomu, aby sme mali s Bohom tak blízky a intenzívny vzťah ako aj ona. A aby sme svojim životom Boha oslávili tak ako aj ona: hudbou, spevom, úctou k Bohu a využívaním darov, ktoré sme od Hospodina prijali, pre dobro blížneho človeka.
Tabuľka: Symboly chrámu a ich význam
| Symbol | Význam |
|---|---|
| Pôdorys gréckeho kríža | Zvesť o Ukrižovanom a Vzkriesenom Kristovi |
| Oltárny obraz (Salvator mundi) | Kristus ako oslávený Spasiteľ sveta |
| Posledná večera | Pripomienka Kristovej obete a večného života |
| Banícke symboly | Spojenie práce a modlitby |
| Vežové hodiny | Plynutie času a zodpovednosť za život |
| Spomienkové tabule | Dočasnosť života a potreba bdelosti |
| Organ | Chvála a oslava Boha |
| Obrazy evanjelistov | Dôležitosť evanjelia |
| Zvony | Pozvanie k oslave a upozornenie na Boha |
Reč bola o symboloch, ktoré v sebe tento chrám ukrýva. Mám za to, že i prostredníctvom nich sa k nám Pán Boh môže prihovárať a sa aj prihovára. A preto: Buďme dnes svojim predkom vďační za to, že nám ich v tomto chráme zachovali toľko! A neostaňme len na úrovni histórie! Naopak! Pretavujme reč symbolov tohto chrámu do nášho každodenného života! Bohu na česť a slávu a sebe na časný a večný prospech!
Chrám ako miesto stretnutia s Bohom
Život človeka, to je neustále putovanie. Je to neustály kolotoč dní, týždňov, mesiacov a rokov, ktoré sú naplnené rôznymi povinnosťami, úlohami, starosťami, ale aj príjemnými chvíľami, na ktoré radi spomíname. Na tej púti existuje veľa zastávok - príležitostí, ktoré stoja za pozastavenie a zamyslenie. Jedným z takýchto miest je nesporne aj Boží chrám. Miesto, kde som bol pokrstený, prijatý do spoločenstva veriaceho ľudu Božieho. Miesto, kde som ja sám osobne vyznal pred celým spoločenstvom svoju vieru v Boha pri slávnosti konfirmácie. Miesto, kde som svojmu životnému druhovi povedal „áno“. Miesto, ktoré navštevujem s radosťou, lebo tu prijímam potešenie, povzbudenie pre život s Bohom, posilnenie vo viere, ale aj napomenutie a karhanie, keď ma Božie slovo obviňuje. Dnes, bratia a sestry, sa teda spoločne chceme zamýšľať nad tým, aké miesto na tej tvojej, ale i mojej osobnej púti by mal alebo aspoň mohol zohrávať kostol, chrám, spoločenstvo veriacich a cirkev. Kázňový text, ktorý nám v úvode zaznel, pre nás chce byť dobrým vodítkom. Chce nám ukázať teoreticky to, čo funguje aj prakticky. V našom texte stretávame Jákoba. Nachádza sa vo veľmi nepríjemnej situácii. Je na úteku. Uteká z rodného domu. Uteká od najbližšej rodiny, aby si zachránil holý život. Úskočne podviedol svojho otca a oklamal brata Ézava. Zahrával sa s tým, na čo nemal právo. Manipuloval s otcovským požehnaním a s právom prvorodeného. Nuž a teraz je jeho život v ohrození. Na tomto úteku však Jákob stretáva Boha. Dá sa povedať - úplne nečakane. V biblickom texte nie je žiadna zmienka o tom, že by Jákob v tejto žalostne vyzerajúcej situácii akýmkoľvek spôsobom počítal s Božou pomocou a ochranou. Veď by to nakoniec bolo asi aj trúfalé veriť, že po tých všetkých prešľapoch a podvodoch, ktoré napáchal v radoch vlastnej rodiny, s ním teraz bude Boh. No stáva sa neuveriteľné. Presnejšie povedané : Boh sa stretáva s Jákobom.
Drahí priatelia, Jákob v istom zmysle reprezentuje človeka novoveku. Aj ten je neraz akoby na úteku. Uteká stále viac a viac do individualizmu a samoty. Čím viac sa lopotí, čím viac sa namáha, aby mohol pohodlne žiť, tým viac nepokoja prežíva, tým viac obáv a strachu musí prekonávať. Tým menej času má na svoju rodinu, priateľov a spoločenstvo. Dnešný človek uteká neraz akoby pred sebou samým. Bojí sa byť sám so sebou. Uteká od svojho blížneho, lebo nemá čisté svedomie. Uteká aj od Boha, lebo sa bojí konfrontácie vlastnej hriešnosti a nehodnosti s Božou svätosťou. Možno s Ním nechce mať nič spoločné, lebo je to dnes spoločensky nevhodné. Boh sa však nehanbí za teba. A tak On prvý prichádza k tebe. Aké ponižujúce to pre Boha muselo byť, keď videl svojho Syna na kríži. A predsa to pre Neho nebolo spoločensky nevhodné. Bolo to nevyhnutné pre tvoju i moju spásu. Keď si tak čítame 1. Knihu Mojžišovu, Jákob sám bol doma ako „boh“. Mal všetko, po čom túžil. Jeho matka ho milovala a uprednostňovala ho pred bratom Ézavom. No teraz sa musí vzdať svojej namyslenosti a dôležitosti, takisto pocitu božskosti, aby mohol spoznať Boha osobne. Aj moderný človek sa neraz hrá na „boha“.
To prvé, čo z nášho textu vyplýva by sme mohli vyjadriť aj takto : Chrám je miesto útechy, odpočinku a pokoja. Je to miesto poznania svojej skutočne žalostnej situácie pred Bohom i ľuďmi. Je to takisto miesto Božieho zasľúbenia pre človeka na úteku. Len vtedy, keď spoznáš svoju biedu pred Bohom a vyznáš ju, len potom môžeš obdŕžať aj všetko ostatné. Chrám je miesto, kde Boh z teba sníma tvoju biedu, hanbu, vinu, chyby a smútok nad tým ako žiješ, a rovnako tak strach z toho, čo bude. Chrám, to je miesto, kde človek môže nadviazať osobný vzťah s Bohom. Nestačilo, že Jákob mal ako predkov takých velikánov viery ako bol Abrahám - starý otec a Izák - otec. On sám potreboval nadviazať osobný kontakt s Hospodinom. Iste o ňom už veľa vedel, ale osobne Ho zatiaľ ešte nepoznal. Dnešný text nám jasne poukazuje na to, že byť Božím vnukom, to je síce milé, ale nestačí to. Boh totiž nemá vnukov, len synov. Nemá vnučky, len dcéry. To znamená, milí priatelia, nestačí chváliť sa starým otcom, ktorý bol zbožným kresťanom a dlhoročným presbyterom alebo starou matkou, ktorá bola zbožnou kresťankou a dlhoročnou kostolníčkou. Všetko je to síce pekné, ale viera tvojich predkov nespasí teba. Zbožnosť našich starých rodičov nám na poslednom súde nijako nepomôže. Všetko je to pekné, ale zároveň všetko je to o ničom, pokiaľ sa aj ty osobne nestaneš súčasťou tejto reťaze, živou a aktívnou súčasťou tohto veľkého príbehu.
Chrám je miesto, kde sa nebo spája so zemou. V Bét - eli, bratia a sestry, Jákob prijal od Hospodina požehnanie i ochranu. Znamenalo to pre neho veľmi veľa. Hospodin uistil Jákoba o svojej pomoci, blízkosti a ochrane. Dal mu spoznať svoju moc a tá sa neviaže ani na žiadne miesto ani na čas, ale je platná vždy a všade. Aj nám sa v chráme na službách Božích udeľuje požehnanie. Jedno po kázni, tzv. apoštolské, a druhé v záverečnej liturgii, známe ako Áronovské. Čo pre teba osobne, brat, sestra, znamená udelenie Božieho požehnania? Niekedy je to možno už len formulka, čítaná, alebo spievaná, ktorú nejako zvlášť intenzívne ani neprežívame, ktorú automaticky očakávame a sme na ňu zvyknutí. Milí priatelia, za povšimnutie stojí aj samotná Jákobova reakcia na všetko, čo sa stalo. Osobné stretnutie s Hospodinom Jákobom otriaslo. Štvancovi na úteku sa dostalo takej milosti a takého uistenia, na aké by sa neodvážil ani pomyslieť. Teraz preto prichádza k slovu vďačnosť. Posvätný stĺp označuje miesto Božieho zjavenia. Olej, ktorým Jákob tento stĺp pomazáva oddeľuje toto miesto pre Boha. Olej je zároveň aj obeťou vďačnosti. Je to to najcennejšie, čo má utečenec v tej chvíli po ruke.
Sme aj my vďační za to, že sa v tomto chráme môžeme stretávať s Hospodinom? Ako sa prejavuje naša vďačnosť? Neraz nám to možno ide už aj na nervy, keď sa opäť treba na niečo skladať, keď opäť na niečo treba vyberať peniaze, keď si farár opäť našiel niečo, čo treba opraviť alebo vylepšiť. Jákob v danej chvíli obetuje to najcennejšie čo má, lebo poznanie Boha a osobný vzťah s Ním, to je niečo, čo prevýši každú materiálnu hodnotu. Tomu sa jednoducho nič nevyrovná. Na toto poznanie prišiel Jákob. Jákob súčasne dáva Hospodinovi sľub. Sľubuje Mu oddanosť, poslušnosť a vďačnosť. Chrám je aj pre nás miestom, ktoré nám chce pripomínať našu krstnú zmluvu, zmluvu vernosti, ktorú za nás s Hospodinom uzavreli naši rodičia i krstní rodičia a ktorú sme my pri konfirmácii potvrdili osobne. Jákob teraz celkom iste vie, že raz sa v moci Hospodina v pokoji vráti do zaľúbenej zeme. V chráme tak máme možnosť posilňovať svoju vieru i nádej, že raz sa aj my vrátime do zasľúbenej zeme, ktorá je pre nás pripravená, do nebeského kráľovstva večnosti. Nech nás po tejto ceste sprevádza sám náš dobrý Otec nebeský!
tags: #pamiatka #posvatenia #chramu #kazen